2.1 Austrálčania
Austrálčania nepatria k žiadnej etnickej skupine a antropológovia museli pre nich vytvoriť novú skupinu. Niektorí vedci dokazujú, že medzi nimi samotnými sú tri rasovo odlišné skupiny. Austrálčania sú strednej až vysokej postavy, robustne stavaní, s dlhými končatinami a nezvyčajne štíhlymi lýtkami. K charakteristickým rysom tváre patria mohutne vyklenuté nadočnicové oblúky, šikmé čelo, široký plochý nos, veľké oči väčšinou medovo zafarbené, veľké a široké ústa, silné zuby a dozadu zabiehajúca brada. A predsa sa dajú nájsť medzi nimi rozdiely predovšetkým vo farbe pleti a farbe a tvare vlasov. Ich koža býva sfarbená od smotanovej, cez šedú, bledohnedú, hnedú až po ebenovo čiernu. Vlasy majú väčšinou zvlnené až kučeravé, hnedé až čierne. Deti z niektorých kmeňov tvoria výnimku a vlasy majú dokonca žlté. Túto výnimku nemôžu vedci dodnes dostatočne vysvetliť.
2.2 Kmeňové zvyky a zákony
Svet Austrálčanov bol vytvorený v súlade s prírodou a prírodnými zákonmi. Austrálsky domorodci patria k najprimitívnejším národom. Nízky stupeň kultúrneho vývoja sa vysvetľuje neobyčajne ťažkými prírodnými podmienkami, v ktorých žili a izoláciou od ostatného sveta. Vedec de Praden povedal:
„Čím primitívnejší je stupeň ľudského života, tým bezprostrednejšie podmieňuje okolie ľudský život.“ ( Jozef Brinke, 1961, s.196 ).
V Austrálii to platí v plnom rozsahu.
Domorodci vždy žili v kmeňoch. Počet príslušníkov jednotlivých kmeňov sa pohyboval od niekoľko sto po niekoľko tisíc. Každý kmeň sa rozpadal na menšie skupiny- hordy alebo tlupy, ktoré mali po dvadsať až sto členov a ďalej na jednotlivé triedy. Príslušník jednej triedy sa nesmie oženiť so ženou zo svojej triedy. Preto často dochádza k vymieraniu kmeňa, lebo muži nenachádzajú manželky. Postavenie ženy je veľmi ťažké, keďže je úplne majetkom muža. Muži nosia dlhé vlasy a ženy chodia ostrihané dohola.
Každý kmeň mal zvyčajne svoj jazyk alebo nárečie, svoje meno, zvyky, totem a vlastné kmeňové územie. Austrálčania zaujímajú vo svete po jazykovej stránke celkom mimoriadne postavenie. Ich jazyky nie sú príbuzné s nijakými inými. Aj vzájomná príbuznosť jazykov jednotlivých kmeňov je taká malá, že ľudia z dvoch susedných kmeňov sa nedohovoria. Austrálčania boli rozdrobení na 650 kmeňov hovoriacich 500 rozličnými jazykmi.
Veľkosť kmeňového územia závisela od úrodnosti krajiny a od množstva zveriny. Na juhovýchode kontinentu malo kmeňové územie niekoľko sto kilometrov štvorcových, kým v suchých oblastiach severnej Austrálie aj niekoľko tisíc kilometrov štvorcových. Každý dospelý príslušník kmeňa dokonale poznal svoje územie, vedel nájsť zdroj vody. Bol neoddeliteľnou súčasťou svojho teritória. Jednotlivé tlupy kočovali samostatne po kmeňovom území a celý kmeň sa schádzal len pri zvláštnych príležitostiach. Kvôli nedostatku potravy sa museli domorodci neustále sťahovať, pričom prekonávali obrovské vzdialenosti. Denný pochod mal niekedy aj 40 až 50 kilometrov a za rok prešli aj 1500 kilometrov. Ak našli nadbytok potravy na nejaký čas sa zastavili a stavali si polkruhové príbytky z lístia, vetiev a kôry stromov. Oheň získavali trením dvoch kusov dreva. V noci sa pri ňom zohrievali, pretože nepoznali odev a chodili celkom nahí, len poniektorí nosili okolo bokov malé zásterky z pštrosieho peria, trávy, kôry stromov, z kože zvierat a nosili bedrový opasok, na ktorom visel mlat.
Pôvodní Austrálčania takmer nikdy neviedli medzi sebou žiadne väčšie vojny. Ich spôsob trestania bol jednoduchý- oko za oko, zub za zub. Priestupky proti prírode sa netrestali, každý vinník sa potrestal sám. Umieral, pretože bol vyhnaný z kolektívu.
Ich život sa riadil presnými kmeňovými zákonmi a pravidlami. Austrálske kmene nemajú náčelníka. Na čele kmeňa je rada starších. Tvoria ju starší a skúsení muži, ktorí vynikajú bohatými skúsenosťami, múdrosťou a fyzickými vlastnosťami, akou je sila a zručnosť. Rada starších rozhodovala o všetkých dôležitých záležitostiach kmeňa a zvolávala všetkých jeho príslušníkov na spoločné zasadania. Vládu nad kmeňom im zabezpečovalo niekoľko prísnych predpisov, pričom ženy a deti boli z duševného života kmeňa úplne vylúčení.
Každý austrálsky domorodec, ktorý chce byť právoplatným členom kmeňa sa musí podrobiť „krstu spôsobilosti“. Ten často trvá aj niekoľko rokov. Starší muži cvičia mladých chlapcov v love, učia ich kmeňové zvyky a báje a musia úspešne pretrpieť niektoré bolestivé skúšky ako vyrážanie zubov, pobyt v dyme, vyrezávanie ozdobných jaziev. Ten, kto prekonal tento krst sa stáva právoplatným členom kmeňa a môže sa zúčastňovať na rokovaniach a jeho verejných záležitostiach.
Zvláštnu skupinu tvorili kmene pôvodných Tasmánčanov. Od pôvodných Austrálčanov sa líšili nielen telesnými znakmi, ale aj spôsobom života. Stáli ešte na nižšom stupni kultúrneho vývoja a kamenné nástroje vedeli opracovávať len nahrubo a nedokonale. Dokonca u nich nenájdeme ani len stopy po umeleckom stvárnení a zdobení. Pôvodní Austrálčania žili týmto spôsobom života a boli izolovaní od ostatného sveta, až do príchodu prvých európskych lodí s bielymi kolonistami.
2.3 Náboženstvo
Austrálski domorodci majú bohatý duchovný život vychádzajúci z Tjukurpy resp. Dreamtime (Času snenia). Bol to zlatý vek, keď duchovia stvorili svet a "snenie" sprostredkovávalo kontakt s nimi. Aborigénovia veria, že majú rastlinných zvieracích i ľudských predkov, ktorí stvorili svet a všetko, čo s ním súvisí. Tento proces vytvárania sveta nazývajú „Čas snov“. O tomto čase sa medzi domorodcami traduje množstvo piesní a legiend prenášaných z pokolenia na pokolenie ústnou formou a zachránených len vďaka snahe domorodcov uchovať si svoju kultúru a identitu. Domorodci kráčajú rozsiahlymi územiami púšte vedení neviditeľnými "slovami piesne" a schádzajú sa na posvätných miestach.
Duševný život Austrálčanov je pre nás veľmi zložitý a ťažko pochopiteľný. Prevláda u nich totemické náboženstvo. Kmeň sa delí na tzv. klany, ktoré majú svoj uctievaný symbol- totem. Členovia klanu odvodzujú svoj pôvod od jedného spoločného predka, za ktorého považujú nejaké zviera alebo rastlinu. Totemové rastliny a zvieratá sú posvätné. Totemová rastlina sa nesmie trhať, na zviera poľovať. Bumerang nesmie byť hodený do vtákov sediacich na konároch posvätného stromu. Ináč by bol porušený príbuzenský vzťah a celý klan by sa mohol vystaviť nebezpečenstvu pomsty predpokladaného predka. Príslušník kmeňa, ktorý tieto zákony nedodrží, poruší „tabu“, za čo ho stihne najťažší trest. Domorodci veria v posmrtný život, v dobrých a zlých duchov, ktorí im nahradzujú bohov. Veria, že po smrti prejdú do podoby nejakého iného živého organizmu, alebo neživého predmetu, napríklad skalného útvaru. Veľkú úlohu v ich živote zohráva čarodejníctvo. Usporadúvajú slávnostné magické obrady ktorých účastníci sú povinní zachovávať o nich prísnu mlčanlivosť.
Aj dnes, hoci sú už domorodci väčšinou civilizovaný, stále uznávajú svoje náboženstvo. Veria, že tehotenstvo žien pochádza od duchov, oheň chráni proti kúzlam, že na posvätné miesta, kde ležia posvätné kamene, nesmie vkročiť žena, a že zhanobenie týchto miest treba trestať smrťou. Aj tzv. halcastovia, čiže miešanci, stále udržujú styky so svojím kmeňom či rodinou a pravidelne sa stretávajú podľa starých zvykov.
2.4 Výtvarné umenie
Rozmanité ozdoby, náhrdelníky, čelenky, viazanie vlasov do podivuhodných účesov, maľovanie tela hlinkami, zdobenie bojových štítov svedčia o duševnom živote, kultúre a umení domorodcov.
Pretože Austrálčania patria medzi tie ľudské skupiny, ktoré nepoznajú písmo, odovzdávať životnú múdrosť a skúsenosti z generácie na generáciu im pomáhalo výtvarné umenie. Majú svojrázny výtvarný prejav a ich kresby a maľby ľudí, zvierat i rastlín na kôre stromov a na stenách jaskýň prezrádzajú značné duševné schopnosti a pripomínajú kresby afrických domorodcov alebo kresby z paleolitického Španielska a Francúzska. Používali odjakživa prírodné materiály a farbivá. Prevládala okrová červená hlinka, biela zo sadrovca a čiernu získavali z mangánovej rudy a dreveného uhlia. Ako spojivá používali rôzne šťavy z kvetov a listov rastlín. Farbu nanášali na kameň, drevo ale predovšetkým na kôru pomocou štetcov z ľudských vlasov, peria alebo len vetvičkou. Kôra z eukalyptu sa pomocou vody a ohňa narovnala a vytvorila dosku po ktorej bolo možné kresliť.
Austrálčania zobrazovali najmä život kmeňa a prírodu okolo. Obľúbenými námetmi boli klokany, ježury, dropy, vačice, jašterice aj bájni dúhoví hadi stelesňujúci povery, predkov i duchov kmeňa. Okrem zeme, ľudí, zvierat i rastlín zobrazovali aj nebeskú klenbu s hviezdami nad ich hlavami. Do umenia domorodcov sa tak dostalo prepojenie človeka, prírody a vesmíru a to sa im posmešne hovorilo primitívi. „Dokazuje to, že veľkosť ľudského ducha nie je viazaná na kultúrny stupeň vývoja ani na určité oblasti.“ ( Brinke Jozef, 1976, s. 205 )
Po kolonizácii sa k doterajším motívom pridali aj výjavy s bielymi osadníkmi. Často boli znázorňované európske lode a niekedy aj podobizne prisťahovalcov.
Najstaršie výtvory pozostávajú z otlačkov rúk alebo rôznych predmetov napríklad šnúrok či vetiev. Podobnú techniku objavili o mnoho storočí neskôr abstraktno-expresionistickí maliari. Najviac sa však kreslili zvieratá. A tak dnes máme zachované kresby pravekých zvierat, medzi ne patrí napríklad mravcojed, ktoré boli už dávno vyhubené. Umelci tejto éry tiež s obľubou maľovali zjednodušené postavy ľudí na love alebo pri ozbrojených stretoch. Neskoršie umelci vniesli do obrazov pohyb. Najčastejšie to boli lovci vrhajúci oštep alebo bumerang. Svojou tvorbou dokonca predbehli aj novodobých karikaturistov a kresliarov komiksov, keď okolo niektorých postáv kreslili abstraktné znaky, ktoré vyjadrovali ich pocity. Pre Austrálčanov je typický tzv. röntgenový štýl. Človek alebo zviera je zobrazené linkovým obrysom, v ktorom sú zakreslené vnútorné orgány, hlavne žalúdok, srdce, ale aj štruktúra svalov, uloženie kostí. Z tohto teda vyplýva, že domorodci dopodrobna poznali stavbu jednotlivých živočíchov a človeka.
Okrem kreslenia vedeli taktiež ryť do skaly, dreva, kostí a kreslili jednoduché mapky okolia, v ktorom sa práve zdržiavali. Niektoré kmene si odovzdávali správy vyryté do kúska dreva. Avšak nebolo to obrazové písmo aké poznáme u severoamerických Indiánov.
Umenie domorodcov je nádherné. V súčasnosti sa ich diela vystavujú v galériách a múzeách najmä v Queenslande a v Severnom Teritóriu. V poslednej dobe sa však začalo zneužívať. Vznikajú dielne, kde sa na výrobu týchto „umeleckých“ predmetov používajú priemyselné metódy. Tieto výrobky sa potom predávajú ako suveníry pre turistov. Medzi hromadou napodobnenín sa však dajú nájsť aj zaujímavé a vkusné výrobky, hlavne ak ich vyrobili praví domorodci. Výroba týchto suvenírov je vlastne jednou z ciest ako si môžu austrálsky domorodci zarobiť.
2.5 Hudba a tanec
Každý kmeň má svoje zvyky. Jeden majú však všetky kmene spoločný- tanec. Je súčasťou ich náboženských obradov. Príslušníci kmeňa sa z času na čas schádzajú na slávnostiach spojených s tancom a spevom zvaných koroborí. Tancuje sa zvyčajne za mesačných nocí pri ohni a nedospelým chlapcom a ženám je vstup na obrady prísne zakázaný. Tanečníci sa na ne zvlášť pripravujú. Maľujú si telo farebnými hlinkami a viažu si vlasy do vysokých účesov, aby sa čo najviac prispôsobili podobe svojho totemu, ktorý majú pri tanci predstavovať. Každý tanec má svoj osobitý význam a presný obsah. To, čo maľba dostatočne nedokáže vystihnúť, dokonale napodobňujú zvukom.
V tanci sa zobrazujú najrozličnejšie udalosti zo života, napríklad lov na korytnačky, klokany, ale aj boj, hnev, správanie zvierat. Tieto starobylé tance dopĺňajú však aj novými udalosťami, ktoré ich silne zaujali. Znázorňujú tak nálety lietadiel z čias vojny ľudí zabitých bombami, potápajúce sa lode, pád zostreleného lietadla či zoskok pilota s padákom. Hudobné nástroje Austrálčanov sú jednoduché. Používajú dva kusy dreva, ktorými sa tlčie o seba a asi meter dlhú píšťalu- didgeredoo. Didgeridoo je tradičný dychový hudobný nástroj Aborigéncov vyrobený z určitých druhov dreva eukalyptu. Tento hudobný nástroj je známy hlavne zo severnej časti Austrálie z Arnhemskej zeme. Stal sa doprovodným nástrojom spevu a tanca austrálskych domorodcov pri ich ceremóniach.
2.6 Lov
Keďže na pestovanie a chov nemali domorodci vhodné podmienky, jediným zdrojom ich obživy bol lov a zber. Muži lovili vtáky, hady, jašterice krokodíly, kengury...Ženy a deti zbierali divo rastúce ovocie, húsenice, mravce, krokodílie a korytnačie vajcia. Zo zeme vyhrabávali korienky a hľuzy. Na brehoch riek, jazier a morskom pobreží bol rozšírený rybolov. Ryby sa lovili z jednoduchých člnov z kôry alebo z vydlabaných kmeňov stromov. Austrálčania sa o svoju korisť vždy spravodlivo delili a nikomu nenapadlo, že by mal dostať viac ako mu prináleží.
Lovecké metódy Austrálčanov a zbrane z dreva a kameňa boli pomerne jednoduché. Najrozšírenejšie zbrane sú bumerangy a oštepy. Domorodci poznajú niekoľko druhov oštepov, ktorých dĺžka sa pohybuje od dvoch do päť metrov. Ľahké oštepy slúžia na lov vtákov, ťažké s kamenným hrotom na zabíjanie veľkých zvierat ako klokanov alebo krokodílov. Niektoré kmene používajú na ich vrhanie „woomeru“. Je to vlastne akýsi jednoduchý katapult. Oštep potom letí rýchlejšie, ďalej a zásah je presnejší. Medzi ostatné zbrane patria kamenné sekery, nože, drevené štíty a palice „nulla-nulla“. Na obranu im slúžili drevené štíty.
Najznámejšou a najdômyselnejšou zbraňou domorodcov je nepochybne bumerang. Je to ploché drevo zahnuté do uhla 100 až 103 stupňov. Ramená má zvyčajne nerovnako dlhé, hoci váhu majú obe rovnaké. Jedna strana je plochá, druhá zaoblená. Správne vrhnutý bumerang letí niekoľko desiatok metrov vo výške ľudského tela. Potom sa odrazu vznesie do výšky, urobí okruh a vracia sa k vrhačovi. Keď je opäť nad miestom odkiaľ bol vrhnutý, prudko stráca výšku, pohybuje sa čoraz pomalšie a padá na zem. Tento druh bumerangu sa však na lov používal len zriedka, častejšie slúži ako športové náčinie pri rôznych hrách a súťažiach. Lovecký bumerang je ťažší plochejší a nevracia sa- je to vlastne druh vrhacieho kyja. Prudko hodený bumerang zvyčajne zviera nezabije, ale doláme mu nohy, alebo chrbticu, a tak mu znemožní útek. Výroba bumerangu je zložitá a záleží hlavne na dobre vybranom koreni z jedného druhu blahovičníku, z ktorého sa táto zahnutá zbraň vyrába. Drevo sa naparuje, ohýba, a nakoniec rôzne opracováva, farbí a zdobí.
Okrem tohto typu bumerangu existuje ešte aj krížový bumerang, ktorý sa po dopade na zem od nej odráža v smere vrhu a je teda výbornou zbraňou na prenasledovanie bežcov- pštrosov emu.
