3.1 Domorodé osady
3.1.1 Vládne domorodé osady
Každá vládna domorodá osada sa zvyčajne skladá z dvoch častí. V jednej žijú belosi a v druhej domorodci. V prvej časti sú prízemné pohodlné domy , vybavené všetkou dostupnou technikou: klimatizáciou, kúpeľňou, chladničkou, elektrickým prúdom a sústavou hustých sietí, ktoré chránia proti hmyzu.
V druhej časti, v domorodom tábore sú tri typy domcov. Najjednoduchší je vlastne len akousi búdou z vlnitého plechu, zväčša s hlinenou dlážkou, bez akéhokoľvek vybavenia a príslušenstva. Druhý typ sa už podobá na našu jednoduchú rekreačnú chatu. Je tiež z hlineného plechu, ale je väčší, postavený na betónovej podmurovke a má aj verandu. V prvom a druhom type je však sociálne zariadenie spoločné. Tretí typ domca sa neodlišuje od tých, v ktorých bývajú biely Austrálčania. Tí, ktorí preukázali schopnosť žiť v prvom a neskôr aj v druhom type, osvojili si základné hygienické návyky sa môžu nasťahovať do tretieho typu. Väčšina ich však býva v prvom a druhom type. Elektrický prúd tu nebýva zavedený. Domorodci sa prevažne zdržujú na verande, alebo pred domom, kde majú aj ohnisko a v domci len spávajú. Vnútorné zariadenie je jednoduché: rohože, prikrývky, niekoľko nádob- najmä plechovice. Postele, stôl, stoličky sú skôr výnimkou.
Domorodci vo vládnej osade nie sú povinný pracovať. Väčšina však pracuje. Pomáhajú v kuchyni, dielňach, zásobujú osadu drevom, odpratúvajú odpadky, starajú sa o trávniky, pracujú na farme, kde sa pestuje aj zelenina pre vlastnú potrebu. Niektorí pracujú na dobytkárskych staniciach ako pastieri dobytka, alebo sa učia v dobre vybavených dielňach všelijaké remeslá a ovládať modernú techniku.
Ženy sú väčšinou doma, len niektoré pomáhajú v domácnostiach belochov, upratujú v škole alebo pracujú v jasliach a v nemocniciach ako pomocné sestry. Tie, ktoré majú záujem môžu navštevovať niekoľkomesačné kurzy šitia, varenia, starostlivosti o deti v miestnej škole.
Mnohí prišli na to, že sa dá pomerne slušne vyžiť aj z turistického ruchu. S tanečnými súbormi chodia do turistických stredísk a predvádzajú svoje tance a spevy. Iní začali v dielňach vyrábať bumerangy, kyjaky, oštepy, maľby...
Malá časť domorodcov z domorodej osady nepracuje. Nedostávajú tým pádom žiadnu mzdu ani potraviny ani iné predmety ako to bolo pred ich zrovnoprávnením s belochmi. Žijú ešte voľným spôsobom života. Každé ráno odchádzajú loviť do bušu zver a ostatné veci ako cukor, čaj, múku, tabak dostávajú od svojich pracujúcich príbuzných. Tí im nikdy neodoprú pomoc. Riadia sa zásadou „čo je moje, to je tvoje“. Tento kmeňový zákon domorodec nikdy neporuší.
3.1.2 Misijné osady
Časť domorodcov žije v misijných osadách. Misionári sa snažia získať si domorodcov na svoju vieru. Domorodcov kadekto vyháňa z ich území a tak sa často uchýlia do týchto osád. Je tu iný spôsob života ako vo vládnej osade. Deň majú organizovaný podľa zásady „modli sa a pracuj“. Tí, ktorých predkovia žili voľným spôsobom života teraz žijú podľa prísneho poriadku misijnej osady. Domorodci tam pracujú, tržby idú do banky na účet misie a potom sa za ne kupujú potraviny a ošatenie pre domorodých obyvateľov osady.
3.1.3 Život v domorodých osadách
Vládne domorodé a misijné osady majú niekoľko spoločných základných znakov. Je tu nemocnica alebo klinika, škola, verejná jedáleň a obchod so zmiešaným tovarom, kde sa predáva takmer všetko od potravín a šatstva až po nábytok, priemyselné výrobky ako bicykle, nádoby, rozličné nástroje, generátor na výrobu elektrického prúdu... Keď vedúci obchodu alebo skladu nemá tovar na sklade, objedná ho v meste v obchodnom dome, ten mu ho pošle na dobierku do najbližšieho mestečka, odkiaľ ho privezie nákladné auto do osady. Tento spôsob predaja je na austrálskom vidieku celkom bežný a dá sa takto kúpiť dokonca aj auto.
Jedáleň slúži predovšetkým pre školské deti, ale stravuje sa v nej aj niekoľko dospelých domorodcov. Trikrát denne sa podáva výdatné jedlo za nízky poplatok. Rozdiel medzi výrobnými nákladmi a predajnou cenou uhradzuje štát. Skladba domorodej stravy sa veľmi zmenila. V minulosti jej základ tvorilo čerstvé mäso z ulovených zvierat a lesné plody, dnes je potrava bohatšia. A to hlavne na zeleninu a ovocie, múku, cukor a všetky austrálske deti dostávajú na olovrant pol litra mlieka.
V každej osade je škola pre školopovinné deti. Škola znamená pre domorodcov veľa. Deti sa tu naučia čítať, písať, osvojujú si pravidelný režim dňa, základné hygienické, spoločenské a pracovné návyky. Chlapci sa učia v dielňach drobné stolárske a zámočnícke práce, dievčatá si osvojujú práce v domácnosti. Domorodé deti chápu rýchlo a ľahko a majú veľa predností pred deťmi belochov. Výborne sa vyznajú v prírode, vedia stopovať, nájsť prameň vody, nikdy sa nestratia v buši. Všetko, čo sa v škole naučia prenášajú domov a tak sa postupne mení aj spôsob života staršej generácie. Zmeniť spôsob života nie je jednoduché. Domorodci napríklad nikdy neupratovali. Stále sa len sťahovali na nové čisté miesto. Neboli zvyknutí ani na starostlivosť o odev, keďže nijaký nenosili. Nestačí im ho teda len poskytnúť, ale aj naučiť ho prať. Taktiež veľmi obtiažne je prinútiť deti, aby pravidelne navštevovali školu. Často aj niekoľko dní nejdú do školy lebo boli s rodičmi v buši, alebo na návšteve u príbuzných v susednej stanici.
Škola je postavená na spôsob pavilónov. Jednotlivé triedy sú umiestnené v prízemných alebo jednoposchodových domcoch. Niektoré triedy sú však aj v špeciálnom hliníkovom prívese. Je to vyhovujúce riešenie. Tam, kde by bol dovoz stavebného materiálu príliš drahý sa po ceste dopraví táto „škola na kolieskach“. Keď ju treba znovu premiestniť, nasadia sa kolesá a celá trieda sa odvezie na nové miesto. Vyučovanie sa končí o tretej, deti sa preoblečú do svojich šiat a idú domov. Niektorí učitelia sa im však venujú aj po vyučovaní a pestujú s nimi šport. Telesnej výchove sa venuje veľká pozornosť. Cieľom je zvýšiť telesnú kondíciu detí, ale hlavne naučiť ich súťažiť, čo mnohí domorodci nepoznajú.
Keď deti vychodia základnú školu, môžu ostať pracovať v osade, alebo odísť na niektorú dobytkársku farmu. Najschopnejší môžu študovať na strednej škole pre domorodcov v Darwine. Takýchto detí je čím ďalej, tým viac. Takáto škola je však internátna a nie všetci ju aj dokončia. Často sa stáva že po roku až dvoch utekajú späť do osady. Tu je odpoveď jednej z utečeniek na otázku prečo to robia:
„Túžila som po buši, v meste sa mi nepáčilo“ ( J.Brinke,1976,s.108 ).
Ale aj tak začína pomaly vznikať domorodá inteligencia. V internátoch sa domorodá mládež učí európskemu spôsobu života, aby sa pri prípadnom vstupe na vysokú školu alebo univerzitu necítili v nevýhode pred bielymi spolužiakmi. Avšak na vysokých školách je situácia ešte horšia ako na stredných a len veľmi málo domorodých detí dosiahne vysokoškolské vzdelanie.
Okrem škôl pre deti sú vo väčších osadách aj jasle a materská škola. Existujú dokonca aj večerné školy pre dospelých. Domorodci v stredných rokoch sa tiež snažia naučiť čítať a písať. Taktiež chápu rýchlo a rýchlo sa vedia naučiť aj po anglicky.
3.2 Čo dal a zobral domorodcom nový spôsob života
Aborigénci už nie sú tým, čím bývali pred niečo vyše dvoma storočiami. Ich život sa od základov zmenil.
„ „Vidíš, tam máš tých svojich divochov!“
Pozrel som sa naznačeným smerom. Po ceste šlo zopár domorodcov. Boli v šortkách a košeliach, ibaže topánky nemali.
„Tak vidíš,“ pokračoval Honzo. „V Prahe si nám sľuboval polonahých divochov s oštepmi, ktorí sa živia lovom, a zatiaľ som tu videl len týchto švihákov!“
Spomenul som si pritom na slová vládneho úradníka z Welfare Branch: - Nerátajte s tým, že sa stretnete s domorodcami, žijúcimi voľne v buši. Takých je dnes v celej Austrálii už len okolo tristo a ich počet sa každým dňom znižuje..“ ( Brinke Jozef, 1976, s.105 )
Domorodci sú stále ľudia na rázcestí. Uznávajú, že škola a nový spôsob života v osadách im dal veľa. Počúvajú tranzistorové rádiá, sledujú filmy, nakupujú v obchodoch potraviny, odevy, bicykle, moderné zbrane. Najviac si však cenia hlavne to, že sa skončilo nepriateľstvo medzi niektorými kmeňmi a dnes už deti z rozličných kmeňov sedia vedľa seba v škole, kým ich pradedovia bojovali medzi sebou na život a na smrť. No nový spôsob života im aj veľa zobral. Musia sa prispôsobiť životu belochov a nové generácie zabúdajú tým na svoje kmeňové zákony a zvyky. Prapôvodný život aj kultúra väčšiny domorodcov postupne zaniká.
„Udržiavať našu kultúru v ére moderných technológií a v dnešnej spoločnosti je veľmi ťažké, pretože tu nie je priestor pre tradičný spôsob života. Je to ako olej a voda, nikdy sa vám ich nepodarí zmiešať“.
Napríklad aborigénske jazyky z bežného života Austrálčanov vytrácajú. Bežne sa ich používa sotva dvadsať. Tu sú slová domorodca, ktorý vysvetľuje, prečo sa tak stalo: „Z rodného jazyka viem veľmi málo. Ľudia z môjho kmeňa žili v úrodnej oblasti. Keď prišli bieli, zobrali im pôdu a poslali ich do rezervácií. Tam ich trestali za to, že sa rozprávali vlastným jazykom. Nútili ich hovoriť po anglicky, no moji rodičia sa rozprávali potajomky. Takto sa niečo nalepilo aj na mňa a ostatné deti. Lenže rozprávať na verejnosti alebo robiť čokoľvek typicky aborigénske sme kvôli trestom nemohli. Bieli si totiž mysleli, že naša rasa nemá šancu na prežitie a raz aj tak všetci vymrieme".
Od bieleho človeka sa naučili fajčiť a piť alkohol. Pred udelením práv domorodcom alkohol piť nesmeli a zákon postihoval tvrdými trestami každého belocha, ktorý im ho poskytol. Neskôr sa tento zákon zrušil a pracujúci domorodci si mohli kúpiť za svoje zarobené peniaze čo chceli. Domorodci nie sú na alkohol tak zvyknutí ako Európania a tak sa ľahšie dostanú do stavu opilosti. Alkohol povýšili dokonca na akési božstvo, ktorému hovoria goomees. Domorodý básnik Jack Davis napísal báseň, ktorá dosť presvedčivo vysvetľuje tento problém. Tu je zopár veršov:
„Biela lady- metylalkohol
Zahrievaj nás a chráň pred slzami
Zadržuj našu nenávisť
A urýchluj naše umieranie.“ ( Aleš Benda,1985,s.115 )
Z tohto teda vyplýva, že alkohol sa vždy spájal s biedou a utrpením.
Taktiež zdravotný stav čiernych Austrálčanov je dosť zlý. Mnohé deti sú podvyživené a nemajú dostatok železa v krvi. Domorodí Austrálčania boli ľudia bez práv, boli len negramotná, nepolitická masa. Keď opustili bez povolenia rezerváciu, mohli dostať pokutu. Nemohli sa miešať medzi bielych. Nemohli ísť napríklad do kina, k holičovi a kaderníčke museli chodiť zadným vchodom.
Mnohí Aborigénci si osvojili praktiky bielych ľudí a v polovici 90. rokov 20. storočia počet domorodcov stúpol, dosahoval takmer 257 000 a tvoril 1,5 % austrálskeho obyvateľstva. V 30. rokoch vznikli v strednej a severnej Austrálii rezervácie, domorodci dnes vlastnia 12 % pôdy. V r. 1948 sa stali austrálskymi občanmi a od tých čias sa začala obnovovať ich kultúra, zároveň právom silneli požiadavky na ich rovnoprávne postavenie.
Od roku 1960 austrálska vláda vydala zákony oficiálne potvrdzujúce rovnoprávnosť domorodcov. Stali sa plnohodnotnými štátnymi občanmi Austrálie a môžu používať všetky sociálne vymoženosti. V roku 1967 dostali aj volebné právo. No nároky na pôdu zatiaľ ešte neboli uznané. Vláda zatiaľ venovala pozornosť ich zdraviu, vzdelaniu a celkovej kultúrnej úrovni. Roku 1990 dostali domorodci rozhodovaciu moc v sociálnych a iných otázkach súvisiacich s ich životom. No a v roku 1993 boli uznané nároky Austrálčanov na pôdu a boli tak úplne vyrovnaní s ostatnými obyvateľmi. Štát vyhlásil aj zákonnú ochranu nad všetkými významnými spoločenskými a kultovými miestami domorodého etnika. Starobylé umenie tak získalo medzinárodný ohlas a stalo sa oficiálnou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva.
Hoci sa už zákony zmenili, Austrálčania stále nie sú si celkom rovní. Domorodci ťažšie dostanú prácu. Nevzdelaní žijú zo sociálnej podpory a niektorí sú tak chudobní, že si sociálnu výpomoc ani nepýtajú. Nedokážu sa brániť pred súdom a často to pre nich znamená väzenie.
V poslednom čase začína vychádzať na povrch úplná pravda o Ukradnutej generácii aborigénskych detí. V roku 1997 zverejnili 690 stranový dokument o separácii domorodých detí od ich rodín, ktorá mala jediný cieľ – vychovať z nich Európanov. Ešte aj dnes niektoré deti nevedia, že majú aborigénske korene.
„Vyrastal som v Sydney so svojou mamou. Do 16 rokov som nepoznal otcovu rodinu a nevedel o nich vôbec nič. Až potom sa tu zrazu zjavil môj dedko, čo zmenilo od základov môj život. Starý otec patril k pôvodným obyvateľom, pochádzal zo severných častí Queenslandu. Poviem vám, bolo to prekvapenie . Dovtedy som nemal potuchy, že polovica mojej rodiny má aborigénske korene.Nevedel som nič o ich minulosti, ani kultúre“.
Austrálska vláda si už síce uvedomila svoju chybu, ale ospravedlnenie ešte stále neprišlo. Novodobí Austrálčania nemôžu uveriť tomu, čo sa tu kedysi dialo. Reálny pohľad na túto strašnú históriu Austrálie poskytol austrálsky historik a žurnalista, pracujúci pre denník Sydney Morning Herald, Bruce Elder, v knihe Blood on the Wattle.
„My, votrelci, sme všetko pokazili a zničili. Zobrali sme si pôdu, ako keby patrila nám. Vyrúbali sme bohato rodiace ovocné stromy, aby sa mali kde pásť naše kravy a ovce. Vyhubili sme divú zver, aby neohrozovala dobytok. Prírodu sme nahradili agresívnym kapitalizmom 19. storočia. Cez posvätné miesta sme vybudovali cesty a popreli sme ducha tejto krajiny. Vyvraždili sme početnú časť pôvodných obyvateľov zbraňami, jedom a chorobami. Odmietli sme, kvôli ignorancii a arogancii, akceptovať rozdielnosť Aborigénov, ktorí prežili dlhodobý holocaust. Tých, ktorí vydržali, sme zatvorili do rezervácií alebo sme im dovolili žiť na smetiskách v okrajových štvrtiach miest. Zobrali sme im zmysel existencie. Keď sa ho snažia hľadať pri fľaške, či nad ním len mávnu rukou, máme drzosť obviniť ich z alkoholizmu a lenivosti. Krv desať tisícok aborigénskych ľudí, zabitých od roku 1788, zúfalstvo a beznádej, kolujúca v žilách domorodcov, sú morálnou zodpovednosťou, ktorú nesú všetci bieli Austrálčania. Naše bohatstvo a životný štýl je priamym následkom ich chudoby. Všetci by sme mali skloniť hlavu a hanbiť sa za to“.
4. Záver
Táto práca mi pomohla oboznámiť sa s jedinečnými ľuďmi s úžasnou kultúrou a spôsobom života, ale o to smutnejšou históriou.
Prvá kapitola poukazuje hlavne na násilnosti páchané na nevinných domorodcoch, na ľudskú ukrutnosť a honbu za majetkom, kvôli ktorému sú niektorí ľudia ochotní urobiť čokoľvek. V mnohých smutných príbehoch by sme sa mohli dozvedieť o ľudskej hlúposti, nevraživosti a zaslepenosti. Bieli ľudia zničili životy tisíckam domorodcov, zabíjali ich, brali im deti, čím prerušili spojenie medzi generáciami a ich kultúra, zvyky, tradície, spôsob života, jazyk, všetko začalo upadávať do zabudnutia.
Druhá kapitola hovorí o domorodej kultúre, náboženstve a spôsobe života. Mnohí tvrdia, že to boli vždy ľudia primitívni. Mali však zložité náboženské predstavy, vyspelú organizáciu kmeňa, zachovali sa po nich nádherné skalné maľby, dômyselné nástroje ako bumerang. Boli teda vzhľadom na ich izoláciu naozaj takí primitívni?
Tretia kapitola rozoberá súčasnosť pôvodných Austrálčanov. Bieli ľudia sa spamätali až za päť minút dvanásť. Situácia sa však našťastie zmenila. Domorodci získali práva ako iní austrálski obyvatelia. Tieto práva im pomohli aj pri boji o navrátenie ich pôdy. Stále však nežijú na rovnakej úrovni ako ich bieli spoluobčania. Stále tu existuje istá forma diskriminácie, väčšina z nich má chatrné zdravie, je závislá na alkohole a má neprimerané podmienky bývania. Mnohí sa prispôsobili novému spôsobu života, pracujú v továrňach a na farmách, ale stále sa s ním nevedia celkom zmieriť. Sú to ľudia na rozhraní medzi terajšou dobou a dobou kamennou.
Myslím si, že od prírodných národov by sme sa mohli veľa naučiť. Neboli ešte skazení novodobým svetom, neboli zaslepení materiálnymi hodnotami, nepoznali podlosť, pretvárku a závislosti na drogách, alkohole, cigaretách. No týchto ľudí a ich hodnoty vyhubil, ako nakoniec všetko ostatné, človek moderného sveta.
