referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Oľga
Utorok, 23. júla 2019
Aborigénci
Dátum pridania: 15.01.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kangaroo
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 8 170
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 22.8
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 38m 0s
Pomalé čítanie: 57m 0s
 

Austrália bola pre nás vždy vzdialená a tajuplná krajina. Dodnes ňou ostala. Väčšina ľudí pozná iba jej veľkomestá a tu sa ich poznanie končí. Nepoznajú však tú „pravú“ Austráliu.  Táto krajina žila svojím vlastným životom až dovtedy, kým sa nestala kolóniou Veľkej Británie. Odpradávna ju obývali jej pôvodní obyvatelia Aborigénci. Žili izolovaní od ostatného sveta, vo vlastnom svete podľa svojich kmeňových zákonov a zvykov, tesne spätí s prírodou, ktorá im poskytovala nielen obživu, ale aj podnecovala ich fantáziu. Vznikli tak mnohé mýty a legendy, ktorými sú opradené mnohé posvätné miesta domorodcov. Toto je teda tá „pravá“ Austrália. Je to krajina čiernych ľudí, mýtov a legiend. A práve týmito ľuďmi sa chcem v tejto práci zaoberať.

1. Dejiny domorodých obyvateľov Austrálie

1.1 Bezstarostné obdobie

Predhistorickému obdobiu domorodých Austrálčanov sa hovorí „Doba snenia“ - „Dreamtime“. Jej časové vymedzenie nie je celkom jasné. Pojem „Doba snenia“ ( v jazyku domorodcov „Tjukurpa“ ) zahrňuje všetko čo sa týka dávnej minulosti, presahujúcej rozsah reálnych informácií predávaných z generácie na generáciu. Doba snenia je vysvetľovaná ako postupný proces vzniku zvierat a rastlín určených k spoločnému životu s človekom v trvalej svornosti a súlade.

Názory vedcov na otázku odkiaľ prišli prapredkovia dnešných austrálskych domorodcov sa v mnohom rozchádzajú. Zhodujú sa však v jednom a to, že nepochádzajú priamo z Austrálie. Taktiež sa už roky vedú odborné spory o tom, kedy prišli. Odhady vedcov sa pohybujú od 20 do 40 tisíc rokov p.n.l., podľa niektorých údajov až 120 tisíc. Pôvodní Austrálčania boli pravdepodobne obyvatelia jaskýň zo severnej pologule, ktorí putovali na teplejší juh. Mnohí odborníci tvrdia, že prechádzali cez ostrovný most dnešnej Indonézie. Vzdialenosti medzi jednotlivými ostrovmi a ostrovčekmi boli menšie ako dnes, pretože vtedy vládla na Zemi posledná doba ľadová. S nárastom zaľadnených horských masívov na severe, klesala hladina mora. Medzi jednotlivými ostrovmi vznikali šije, po ktorých bolo možné prejsť suchou nohou. More oddeľujúce niektoré ostrovy Austrálčania pravdepodobne prekonávali na primitívnych pltiach.

Prví Austrálčania nemali zrejme s privykaním na nové prostredie žiadne väčšie problémy. V Austrálii ich čakali veľmi svojrázne prírodné podmienky, rastliny a zvieratá, ktoré na ostatných svetadieloch dávno vyhynuli pred miliónmi rokov. Tieto podmienky určovali po stáročia charakter života Austrálčanov a vtlačili mu jeho osobitý ráz. Avšak človek doby kamennej si v prírode poskytujúcej dostatok obživy vedel poradiť. Prírodné prostredie a izolácia od ostatného sveta umožňovali pôvodným Austrálčanom iba život lovcov a zberateľov. Nepoznali obrábanie pôdy ani chov dobytka, lebo nemali rastliny, ktoré by pestovali ani zvieratá, ktoré by chovali. Preto sa nestali poľnohospodármi. Zo zvierat si však skrotili polodivého psa dinga, ktorý im bol pomocníkom pri love a podľa názoru vedcov prišiel do Austrálie s prvými Austrálčanmi z Ázie. Neslúžil im len pri obstarávaní potravy, ale aj v noci ako prikrývka. Nahí Austrálčania sa obklopili svojimi psami a podľa ich počtu dokonca merali teplotu. Studenú noc označovali ako „noc 3 psov“, veľmi chladnú „noc piatich psov“ a teplota okolo bodu mrazu bola „teplota šiestich psov“.

Podmienky, v ktorých žili boli naozaj veľmi ťažké a to, že aj napriek tomu dokázali zachovať svoju existenciu, svedčí o ich duševných schopnostiach a inteligencii.

1.2 Strašný osud čiernych ľudí
Šťastný život však netrval večne. 26.1.1788 v Sydnejskej zátoke zakotvilo 11 lodí, ktoré vyložili na pevninu prvých bielych osadníkov: 717 trestancov z Veľkej Británie. Tu sa začína hrozné utrpenie domorodcov. Dobyvatelia sa tu rozhodli usadiť. Začali rúbať les, stavať drevené zruby a páliť húštiny. Onedlho sa už na týchto miestach pásli stáda oviec a dobytka. Píly pohlcovali čoraz viac vysokých , urastených kmeňov z eukalyptových lesov. Vytlačili divú zver. Pre domorodcov nastali zlé časy. Biely človek zakrátko vyhubil všetku zver a pre domorodcov to znamenalo hlad. Prinútilo ich to začať loviť dobytok osadníkov. Tí ich za to nemilosrdne prenasledovali. Vyháňali ich z pozemkov, kde zavádzali chov oviec alebo pestovanie plodín. Domorodé kmene kládli odpor, ale zaplatili zaň strašnú cenu. Historici tvrdia, že za každého bieleho osadníka, ktorého zabili kopijou či kyjakom položilo život dvadsať čiernych obyvateľov. Biely človek priniesol do kraja smrť a hrôzu. Austrálskych domorodcov vraždili po tisíckach. Usporadúvali na nich hony ako na divú zver, strieľali na nich, proti čomu sa domorodci s palicami, oštepmi, kyjakmi a kameňmi nemohli brániť. Kolonisti mali však aj iné spôsoby ako sa zbaviť čiernych ľudí. Sypali im do vody jed, ponúkali otrávenú múku, pripravovali „smrtiaci puding“ , cesto z múky do ktorej namiešali prudký jed - arzén. Prívetivo pozývali nič netušiacich čiernych ľudí na bohaté pohostenie, ktoré sa však končilo hromadnou smrťou celého kmeňa.
Strašný osud postihol najmä domorodé obyvateľstvo ostrova Tasmánie. Britskí kolonisti vystúpili na ostrov roku 1803 a do roku 1876 stačili vyhubiť všetkých domorodcov. V roku 1804 došlo k prvej väčšej zrážke pôvodných obyvateľov s kolonistami. Tasmánčania lovili kengury, keď sa dostali k novozaloženej osade. Kolonisti zaskočení takým množstvom domorodcov sa domnievali, že chcú na nich zaútočiť. Zo strachu začali do nič netušiacich domorodcov strieľať. Tým sa začala nevyhlásená vojna. Vláda sa snažila zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu. Vytýčila hranicu medzi oblasťou belochov a Tasmánčanov, no bolo to márne. Tasmánčania boli cez deň ako štvaná zver a v noci sa pomstili. Celý ostrov žil v strachu a napätí. Aj napriek odporu, domorodci nakoniec prehrali. Poľovačka na Tasmáncov sa stala jednoduchou záležitosťou, keď bieli kolonisti zistili, že domorodci trávia noci okolo ohňov. Bolo ľahké prekvapiť ich v spánku. P.Janega cituje vo svojej knihe kronikára, ktorý opisuje hrôzy týchto nocí.

„ Ranených dobíjali, deti hádzali do ohňa a bodákmi prepichovali ich telá. Oheň, okolo ktorého sa domorodci schádzali, aby si pospali, sa ešte pred svitaním stal ich vlastnou hranicou.“ ( P.Janega, 1975, s.85 )

Toto zbytočné krviprelievanie si bieli kolonisti vysvetľovali tým, že domorodcov nemožno považovať za ľudské bytosti, sú to pohania a ľudožrúti, a preto každý kresťan má právo, ba dokonca povinnosť zabíjať týchto hriešnikov. No a výsledok týchto strašných útrap, prenasledovania a zabíjania? Ostala len malá skupinka „zachránených“ domorodcov, ktorých vláda vyviezla na malý ostrov v Bassovom prielive, kde ich obliekli do európskych šiat a vnucovali im európsky spôsob života. Tasmánčania, vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia, začali na ostrove vymierať. Dnes ostala po nich len vitrína v múzeu hlavného mesta Tasmánie Hobartu s nápisom: „Truganini, posledná Tasmánčanka. Zomrela roku 1876 vo veku 75 rokov. Posledný mužský potomok jej národa zomrel sedem rokov pred ňou, keď sa v roku 1869 odobral na večnosť vo veku 34 rokov.“

Takto vymrelo mnoho kmeňov Austrálčanov a čo nezmohli zbrane, krutosť a násilie, zmohli choroby, ktoré priniesli bieli prisťahovalci. Domorodci nemali proti európskym chorobám ochranné látky. Celé kmene skosil črevný katar, červienka, čierny kašeľ či tuberkulóza.

Celkovým výsledkom tohto besnenia bolo, že z pôvodných 25 tisíc-30 tisíc Austrálčanov ich dnes žije len necelých 50 tisíc čistokrvných a asi 80 tisíc miešancov, z toho polovica žije v Severnom Teritóriu, väčšina vo vládnych osadách a cirkevných misiách značne poznačení európskou kultúrou.

1.3 Dvadsiate storočie a domorodci
1.3.1 Vplyv druhej svetovej vojny na pôvodných obyvateľov Austrálie
Až do druhej svetovej vojny žili domorodci zväčša pôvodným spôsobom života. Len malá časť pracovala ako zle platení robotníci na dobytkárskych staniciach a ovčích farmách. Zopár ich pracovalo ako stopári pre políciu. Domorodci, ktorí žili v misiách mali možnosť navštevovať aj školu.
Počas druhej svetovej vojny sa však v severnej Austrálii založili vojenské tábory na obranu proti Japoncom. Okolo nich sa začali zhromažďovať domorodci, ktorí pomáhali pri stavbe ciest a vojenských objektov. Dostávali za to od vojakov zadarmo jedlo, šatstvo, prikrývky a aj niektoré nástroje.
Vojna sa skončila, vojaci odišli, no domorodci ostali- navykli si na nový spôsob života. Nemal sa však kto o nich ďalej starať. Začal medzi nimi vyčíňať hlad a choroby. Vláda preto musela túto situáciu urýchlene riešiť. Do bývalých vojenských táborov poslala vládnych úradníkov, zdravotníkov a neskôr aj učiteľov. Úradníci rozdeľovali medzi domorodcov prídely potravín a šatstva a domorodci sa museli povinne podrobiť očkovaniu. Z týchto núdzových zásobovacích staníc postupne vznikali domorodé osady.

V súčasnosti sú tieto vládne domorodé osady v domorodých rezerváciách, kam sa možno dostať len na osobité povolenie, ktoré sa však nevydáva turistom, ale len vedcom a iným odborným pracovníkom. Vláda sa tým snaží obmedziť rušivé vplyvy na život domorodcov. Takéto rezervácie sa nachádzajú prevažne na severe Severného teritória . Celú juhovýchodnú časť Arnhemskej Zeme- najväčšieho austrálskeho poloostrova s priľahlými ostrovmi zaberá Arnhem land aboriginal reserve v rozlohe osemdesiattisíc kilometrov štvorcových.

1.3.2 Nešťastné riešenie „aborigénskeho problému“
Vyvražďovaním sa však utrpenie domorodcov neskončilo. V dvadsiatom storočí sa k tomuto pridal ďalší fenomén, Ukradnutá generácia. Princípom bolo oddeliť domorodé deti od ich rodičov, zničiť všetky rodinné väzby, vychovať z nich Európanov. Deti umiestňovali do rôznych zariadení po celej Austrálii, kde im klamali o smrti ich príbuzných, nemali dovolené návštevy, vnucovali im náboženskú výchovu, prísny režim, boli fyzicky trestané a zneužívané. Podarilo sa im vštepiť len pocit strachu, zatrpknutosti, nedôvery, samoty a prázdnoty. Nútili ich správať sa ako bielych, ale nikdy sa tak ako k bielym k nim nesprávali a odmietali, že by sa tak niekedy mohlo stať. Vláda mala pre tento krok svoje dôvody. Domorodcov považovala za hanbu krajiny, za zlých rodičov a preto bolo podľa nich najlepšie vytrhnúť ich deti z takého prostredia. Niektorí však považujú ukradnutú generáciu za dobrú vec, veria, že sa tak malo aborigénskym deťom pomôcť zlepšiť ich životné podmienky. Veď im bola poskytnutá strecha nad hlavou, jedlo, vzdelanie a vhodné prostredie na rast osobnosti. Možno to bolo aj ich prvotným úmyslom, lenže prípadov, kde sa vyskytovalo hrubé zaobchádzanie, nerešpektovanie práv jednotlivca, znásilnenia a oddelenie od rodín, bolo oveľa viac.

Vrchol rasizmu predstavoval A.O.Neville, západoaustrálsky komisár pre záležitosti pôvodných obyvateľov. V roku 1947 navrhol vedecké riešenie „aborigénskeho problému“. Za dve alebo tri generácie sa pigmentovou manipuláciou mali domorodci zmeniť na belochov. Na prelome tisícročí mala byť Austrália biely kontinent.

 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Zdroje: Benda, Aleš: Neznámou Austrálií. Praha: ROH 1985, s.107-120. isbn 24-002-85 , Brinke, Jozef: Austrália. Bratislava: Mladé letá 1978, s. 7-15, 36-39. isbn 66-143-78 , Brinke, Jozef: Piaty svetadiel. Bratislava: Osveta 1961, s.195-200. , Brinke, Jozef: A poznali iba kameň. Bratislava: Obzor 1976, s 105-109, 136, 170. , Janega, Pavel: Austrália: Vzdialený svetadiel. Bratislava: SPN 1975, s.80-95. , Bernstein, Ken: Austrálie: Průvodce do kapsy. Kyjov: RO-TO-M 2000 s.20, 32, 105-106. isbn 80-85840-71-5
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.