2.7. Smrť božského Iulia
Caesar sa stal naozajstným monarchom. Svoju moc plne využíval. Snažil sa pri tom uspokojiť záujmy najširších vrstiev rímskej spoločnosti. Postaral sa predovšetkým o armádu. Rímskej chudobe natrvalo zabezpečil bezplatné rozdeľovanie obilia zo štátnych prostriedkov a vytváral pre ňu pracovné príležitosti. Udelil občianstvo gréckym učiteľom a lekárom, aby ich privábil do Ríma. Zaviedol poriadok i do takých naoko druhoradých vecí, ako bol napríklad kalendár. Jeho reformné dielo bolo obdivuhodné. Na Caesarov príkaz sa zhromaždil senát, aby prerokoval háklivú otázku jeho vyhlásenia za kráľa. Na tento titul boli Rimania už dlhé stáročia priam alergický a Caesar to vedel. Chcel sa dať preto vyhlásiť za kráľa len pre východné krajiny. V Ríme si chcel ponechať možnosť, aby eventuálnym odporcom odpovedal to isté čo nedávno pochlebníkom: „Kráľ nie som, som Caesar“. Republikánska opozícia proti Caesarovi sa rozhodla pre čin. Domnievala sa, že ak padne Caesar, povstane znovu republika. Našlo sa päťdesiat mužov, ktorí boli ochotní vykonať ten odporný čin. Caesar sa rozhodol, že na zasadanie senátu nepôjde. Zle sa vyspal, manželke sa sníval zlý sen, veštec mu predpovedal, aby na zasadanie nechodil. Preto Caesarov dlhoročný priateľ Marcus Iunius Brutus išiel po Caesara. Caesar mu dôveroval a tak na zasadanie senátu odišiel. Bolo 15. marca 44 p. n. l. Caesara čakalo v senáte nepríjemné prekvapenie: skončil ubodaný na smrť pod Pompeiovou sochou. V tele mal tridsaťdva rán. Medzi sprisahancami bolo veľa jeho priateľov a aj Brutus.
Tri dni trvali prípravy na Caesarov pohreb a Marcus Antonius sa postaral, aby to bolo veľkolepé divadlo na scéne rímskeho Fóra. Pred rečnisko dal postaviť model chrámu Venuše Rodičky, od ktorej odvodzoval Caesar svoj božský pôvod. Caesarovo telo malo spočívať na lôžku zo slonovej kosti, prikrytom purpurovou látkou so zlatým vyšívaním, na ozdobný stĺp dal Marcus Antonius zavesiť krvavú tógu, v ktorej Caesara zavraždili. Hlavným bodom príprav bolo však verejné prečítanie Caesarovho závetu. Ľud s údivom vypočul, že za hlavného dediča Caesar určil vnuka svojej sestry Gaia Octavia, ktorého skoro nikto nepoznal, a že ho navyše aj adoptoval a dal mu svoje meno. Potom sa však údiv zmenil na rozhorčenie: hlásateľ čítal mená, ktoré každý poznal - medzi nimi aj Brutovo a mnoho ďalších vrahov - a pri každom z nich uvádzal nemalú sumu, čo im Caesar odkázal. Výkriky proti sprisahancom sa spojili s volaním na slávu Caesarovi, keď sa prítomní dozvedeli, že poručil svoje nádherné záhrady na pravom brehu Tiberu rímskemu ľudu a že rozkázal vyplatiť každému mužovi z ľudu 300 sesterciov. Pohreb sa stal holdom Ríma veľkému Caesarovi. Státisíce ľudí zaplavili ulice, cesty a námestia. Plakali rímske matróny i ženy proletárov, starší legionári, vysokí úradníci i cudzinci, medzi nimi, ako hovoria vtedajšie pramene, zo všetkých najväčšmi Židia. Na všetko zlé sa zabudlo, rozprávalo sa len o triumfoch, hrách, prídeloch obilia a o troch stovkách sesterciov.
Záver:
Caesar dokázal to, po čom celý život túžil. Vyhral svoju vojnu nad smrťou, dodnes žije v spomienkach, v historických análoch, v divadelných hrách, vo filmoch. Caesar nemal ľahký život a ani smrť. Celý život bojoval s nepriateľmi, ktorí žiarlili na jeho schopnosti. To čo by nasledovalo, ak by ho nezavraždili, si môžeme predstaviť iba vo vlastnej fantázii. Možno by zmenil celý svet. To sú však už iba dohady.
Jeho život je obdivuhodný. Pamätám si na jeden citát : „ten človek bol na jednej strane obrovského múru a vzápätí bol na druhej strane. Nikto si však nestihol všimnúť, akým spôsobom to dokázal “.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie