2.1.2 Občianska vojna a Sullova diktatúra

Keď už Marius aj Cinna boli na pravde božej, k moci sa dostal Gnaeus Papirius Carbo. Ten mal už vybudovanú obrovskú armádu. Rozhodol sa, že Sullu počká v Itálii. Lucius Cornelius Sulla sa vylodil v Brundisiu. Mal päť légií veteránov, šesťtisíc jazdcov, zopár dobrovoľníkov z Macedónie a z Peloponézu a päť kohort Hispáncov, ktorí patrili Marcovi Crassovi. Spolu asi tak okolo tridsaťdeväťtisíc mužov. Proti nemu stál Carbo, ktorý sa nachádzal v Arimine ( dnes Rimini ) s ôsmimi légiami a obrovskou záľahou jazdy. V Kampánii mal šestnásť ďalších Légií. Carbo verboval vojakov už tri roky. V Itálií a Predalpskej Galii bolo stopäťdesiattisíc ozbrojených mužov. Sulla nebol v závideniahodnom postavení. Gnaeus Pompeius Magnus zhromaždil tri légie veteránov svojho nebohého otca Gnaea Pompeia Strabona a vyrazil Sullovi na pomoc. Stal sa Sullovým najuznávanejším vojnovým hrdinom. Pompeius bol u Sullu na výslní.

Najmladší konzul v dejinách Ríma, Gaius Marius mladší zomrel vlastnou rukou v Praeneste. Onedlho Sulla vojnu vyhral, vtiahol do Ríma a uchopil moc. Pompeius odišiel na Sicíliu a do Afriky. Netrvalo dlho a obidve provincie „oslobodil“ z rúk Sullových nepriateľov. Z tejto občianskej vojny spomeniem iba jedinú bitku, pretože to bola rozhodujúca bitka. Gaius Marius mladší bol obliehaný v Praeneste. Na pomoc mu prišiel Gaius Papius Mutilus. Ten zhromaždil štyridsaťtisíc Samnitov. Jeho vojsko sa nečakane rozrástlo, keď mu Lukánci a Marcus Lamponius poslali dvadsaťtisíc a Kapua a Tiberius Gutta ďalších desaťtisíc mužov. Nepodarilo sa im oslobodiť Maria mladšieho. Vydali sa teda na Rím. Lucius Cornelius Sulla o tom nevedel, pretože Mutilus presúval vojsko po poľných cestách. Vojsko dorazilo pred Kollinskú bránu a obsadilo starý tábor Pompeia Strabona. Sulla musel prejsť dvadsať míľ, preto dopredu poslal jazdu, pod vedením Octavia Balba, aby nepriateľa zastrašili predstieraným útokom. Sulla mal osem légii, čo je asi štyridsaťtisíc mužov, takže Mutilus mal takmer dvojnásobnú prevahu. Keď dorazili pred Kollinskú bránu, boj sa ešte nezačal. Jeho vojaci boli vyčerpaní, zadychčaní, s nohami roztrasenými od namáhavého pochodu striedaného s poklusom. Museli prejsť dvadsať míľ miestami strmo stúpajúceho terénu. Napriek všetkým nevýhodám sa Sulla rozhodol pre boj. Bál sa že nepriateľ ujde. Potom by mu veľmi dlho trvalo, kým by ich vystopoval. Bitka bola tvrdá a dlhá, až do večera, bojisko už osvetľovali fakľami. Sulla vyšiel z bitky ako víťaz. Bola to ťažšia bitka ako bitka pri Nole, kedy získal veniec z trávy. Lucius Cornelius Sulla sa stal diktátorom na dobu, akú uzná sám za vhodnú. Neuveriteľnou skutočnosťou sa stalo to, že Sullu sprevádzalo dvadsaťštyri liktorov. Najhoršie na jeho diktatúre bolo, že začali miznúť ľudia. Muži, ktorí mocne a hlasno podporovali Maria, Cinnu, Carbona, alebo všetkých troch. Najmä jazdci, ktorým sa darili obchody v čase , keď bolo ťažké podnikať. Sulla nikdy nemal v láske Ordo Equester. Zopár silných, ozbrojených indivíduí zaklopalo na jazdcove dvere, vošli dnu, o chvíľu sa vynorili s jazdcom vo svojom strede a odviedli ho nevedno kam. Sulla začal proskribovať. Celý Rím na to hľadel s veľkou hrôzou. Dôvod proskripcií bol jednoduchý. Občianske vojny rímsku štátnu pokladnicu takmer vyprázdnili. Musel ju dajako zaplniť. Majetky proskribovaných sa predávali na dražbách za smiešne sumy. Ľudia ako Crassus zbadali svoju príležitosť a začali zhŕňať majetok.