3.2. "E pur si muove" ("A predsa sa točí“)

V mene pána. Takto sa začínal každý proces, či už s kacírom, bosorkou či iným bezbožníkom. Stačilo, že niekto z cirkevných hodnostárov označil nejakú osobu za podozrivú, a už sa viezol.

INKVIZÍCIA – ( lat. inquirere – vyhľadávať ) bola inštitúciou katolíckej cirkvi. Jej úlohou bolo vyhľadávať osoby, ktorých myslenie a činy sa nezhodovali s jej dobovým učením. Inkvizícia začala svoju horlivú činnosť v roku 1184 za pápeža Lucia III. ako biskupská inkvizícia. Bulou Ad Abolendum sa vyhlasovalo, že každý biskup musí pátrať vo svojej diecéze po kacíroch a bosorkách. V roku 1231 pápež Gregor IX. vypracoval zákony a smernice pre túto inštitúciu a jej vedenie zveril novozaloženému rádu dominikánov, na čele s Domenigom de Guzmánom I. Podozrivé osoby vyhľadávali, vypočúvali a v konečnom dôsledku zavraždili.

Už prvá otázka výsluchu bola osudná pre obžalovaného: “Veríš na existenciu čarodejníc?“
Záporná odpoveď = kacír, lebo cirkev učí, že existujú.
Kladná = indícia, že obžalovaný je zapletený do obcovania so strigami.
Obhajcovia neboli. Svedkovia boli tajní. Žalobcovia boli zároveň sudcami. Takto bolo dosiahnuté úplne nestranné, spravodlivé a napínavé súdne spory. Majetok odsúdených prepadol samozrejme v prospech sudcov (cirkevných hodnostárov). Zmiernenie trestu spočívalo v tom, že odsúdeného vopred uškrtili a len potom upálili.

Keďže „čarodejnica by nemala byť odsúdená k smrti, pokiaľ nie je usvedčená svojím vlastným doznaním“, museli si priznanie vynútiť mučením. Počas mučenia sa priznávala aj k obcovaniu s diablom, znesväcovaniu hostí, ďalej k tzv. hriechu pôrodných báb - zasväcovaniu novorodenca diablovi, očarovaniu ľudí a podobným skutkom. Potom sa mučenie prerušilo a obeť presvedčovali, že môže uniknúť trestu smrti, ak povie pravdu, či je bosorka. Ak vyhlási, že nie je, nasleduje mučenie, lebo klame a má povedať pravdu. Ak podľahne a prizná sa k bosoráctvu, nasleduje smrť.

Poznáme viaceré metódy vyšetrovania a zisťovania a usviedčania, že ide o čarodejnicu, napr. zhodili čarodejnicu z hradu. Ak prežila, pomohol jej diabol a čakala ju istá smrť. Ak sa zabila, bola nevinná. Vodná skúška - obvinenú priviazali na akúsi stoličku priviazanú o kladku. Ponárali stoličku do rieky. Ak klesla pod hladinu = umrela = nevinná, ak zostala na hladine = živá = čakala ju istá smrť. Obdobne tomu bolo s železnou skúškou. Údajnej čarodejnici sa vypálilo na kožu znamenie, zaviazalo sa a zabezpečilo tak, že obvinená ho nemohla nijak ovplyvniť. Po určitej dobe sa sudca pozrel popáleninu. Ak sa popálila, bolo to božie znamenie bosoráctva. Ak sa jej nič nestalo, pomohol jej diabol a ortieľ bol hotový. Pri ihlovej skúške sa ako znamenie diabla hľadalo „čarodejnícke znamienko“, čím mohla byť napríklad bradavica alebo materské znamienko.

Ďalšie druhy mučenia budem citovať z knihy: E. Browser, Náboženstvo z opačného brehu.

-Odsúdenému natreli kožu lojom a potom ho pomaly opekali zaživa, alebo hádzali obete do jamy plnej hadov.
-Ďalším spôsobom mučenia bolo, že na obnažené brucho obvinenej obete nasadili hrniec plný myší, potom zapálili na hrnci oheň, takže myši sa v panike prehryzli až do brušnej dutiny obete.
-drvenie kostí končatín zaživa,
-zavrtávanie špirálovitých skrutiek pod nechty,
-drvenie mužských pohlavných žliaz špeciálnymi kliešťami
-odtrhávanie mužského pohlavného údu rozžeraveným nástrojom tvaru krokodíla,
-odtrhávanie prsníkov ženám rozžeravenými kovovými nástrojmi,
-nalievanie tekutín do hrtana a priedušiek, množstvo a zloženie: 2 litre moču, octu a pálivej papriky
-naťahovanie tela pri súčasnom zarezávaní sa nožov do brucha a čriev,
-navíjanie a lámanie tela na kolese s ostrými nožmi,
-pomalé rozrezávanie tela v rozkroku, až kým sa ostrie mučidla nedostalo do panvovej dutiny mučeného (pomocou mučidla „španielsky osol“)
-zdieranie obete z kože a sypanie soli na holé tkanivo

Inkvizícia a zvlášť hon na čarodejnice - sa vyznačuje značnou nenávisťou k ženám, ktoré sú vraj slabšie a teda náchylnejšie k hriechu než muži, ktorých nakoniec k hriechu zvádzajú. Odvolávajú sa na prvotný hriech Evy.

Lživé tvrdenia o bosoráctve a bosorkách neboli iba výmyslom nejakého chorého mozgu, ale stali sa oficiálnou doktrínou cirkvi a prekonali najfantastickejšie "science fiction" aké svet doteraz uzrel. Podľa týchto Satan sa menil v žabu, rohatého capa, alebo čiernu mačku a v tejto podobe sa zjavoval bosorkám. Bosorky sa zobrazovali ako lietajú na metle, na psovi, alebo na rohatom capovi, robili zmluvy so Satanom podpisované krvou, vydávali Satanovi deti a oddávali sa rituálnym vraždám detí, krvismilstvu, kanibalizmu a orgiám sexu so Satanom. Satan im za to dával zvláštnu čarodejnícku moc, ktorou vedeli škodiť ľuďom a privádzať prírodné pohromy a neúrody. Čarodejnice sa zhromažďovali na odľahlých miestach, kde dupali po krucifixe, modlili sa obrátené zadkom k nebu, diabol im držal kázeň tvrdiac, že nemajú dušu - v inej verzii svoju dušu upísali diablovi krvou. Obrad končil bozkávaním diablovho zadku a nakoniec divokými bezuzdnými sexuálnymi orgiami so Satanom. Pokrivené predstavy kresťanstva o pohlaví si našli miesto aj vo výmysloch o bosorkách a Satanovi.

Obeťou inkvizície sa stal aj bohatý rád templárov. S myšlienkou ich likvidácie prišiel panovník – francúzsky kráľ Filip IV. Pekný. Jeho kráľovská pokladnica totiž bola prázdna, a tak si našiel spôsob, ako ju naplniť. Potrebnú zámienku mu doniesol r. 1305 denunciant a bývalý člen rádu: obžaloba obsahovala body ako kacírstvo, hanenie kríža, spolčovanie s moslimmi a homosexualita. V roku 1307 dal kráľ všetkých templárov v krajine pozatvárať. Čo znamenalo, že v žalári sa ocitlo asi 2000 ľudí. Pápež Klement V. (sídliaci v Avignone) vyzval aj ostatných vladárov k prenasledovaniu templárov. Inkvizičné súdy si vynútili doznanie na veľmajstrovi rádu Jacquesovi de Molay. Mnoho členov rádu zahynulo v temnici, alebo na mučidlách. Kto odvolal svoje vyznanie pri mučidlách, bol ako „potenciálny recidivista“ ihneď upálený.

Príčiny inkvizície:

Aké mala cirkev dôvody, alebo čoho sa tak bála, že upaľovala ľudí?
Prečo cirkev páchala takéto ohavné a neospravedlniteľné, strach celej Európe naháňajúce vraždy???
Ako chcú kresťania vysvetliť tisícky zabitých žien len v dnešnom Nemecku?

Na túto otázku je ťažko nájsť odpoveď.

1.Spolčenie s diablom. (bosorky) Všetci sa pritom odvolávali na jedinú vetu zo Starého Zákona: “Čarodejnicu nenecháš nažive.“

2.Ochrana kresťanov. (Mauri, pohania, židia) Ďalším dôležitým momentom bola interpretácia výroku svätého Augustína (354-430 n.l.), ktorý povedal, že vieru odpadlíka možno zachrániť od zla aj proti jeho vôli, čo sa neskôr objavuje v teologických spisoch ako zdôvodnenie činnosti inkvizície.

3.Peniaze, majetky, moc. (templári)

4.Museli zvaliť na niekoho vinu za choroby

O čom by bola inkvizícia, keby upaľovali len bosorky a kacírov? Čistý, mierumilovný, spravodlivý, božími prikázaniami sa riadiaci kresťania si vo svojom strašnom súboji trúfli na oveľa silnejšieho, ba až neporaziteľného nepriateľa, a tým bola pravda. Túto pravdu zosobňovali hrdinovia svojej doby.

Boli to: Mikuláš Koperník, Tycho de Brahe, Giordano Bruno, Johanes Kepler, Galileo Galilei, Descart, Montesquie. Títo muži boli do jedného veriaci. Mali však pár chýb žili v nesprávnej dobe a mali myseľ otvorenú pre nové poznatky.

Každý z nich posunul hranicu ľudského myslenia trochu ďalej. Za čo ich cirkev samozrejme náležite odmenila. Ohňom, krvou, mučením a prenasledovaním. Prečo? Ani jeden nemal v úmysle napadnúť, zhodiť či len ohroziť cirkev. Otázkou zostáva, prečo sa ich cirkev tak strašne bála? Pretože sa snažili ľudstvu pomôcť? Iste nie. S svojimi poznatkami učením a objavmi odporovali kresťanskému učeniu. Cirkev sa bála, že ich učenie sa rozšíri medzi obyčajných ľudí a tí sa budú pýtať, ako je to možné, veď v kostole ich učili, že je to tak a tak. Cirkev sa bála, lebo vedela, že proti pravde nemá argumenty. Bála sa o svoje postavenie, o svoju moc, o svoje bohatstvo. Veď čo by jej zostalo, keby ľudia začali veriť nejakým bezbožníkom a kacírom. Ostali by jej prázdne kostoly a všeobecný výsmech a hlavne žiadne peniaze a moc. Proti nim boli čarodejnice a kacíri malinou.

Mikuláš Kopernik (1473-1543)- Cirkev ho znenávidela vďaka jeho veľkolepému dielu O POHYBOCH NEBESKÝCH SFÉR v ktorom ozrejmil, výpočtami doložil a dokázal správnosť heliocentrickej hypotézy. Tým sa stal zakladateľom novej epochy astronómie a ľudského myslenia: Zem, zosadená z trónu stredu vesmíru, zároveň prestáva byť výhradným cieľom božej milosti. Stala sa jednou z mnohých seberovných planét. Kopernik sa bál cirkvi, a preto svoje dielo vydal tesne pred smrťou 1543. Kopernik dostal prvý výtlačok na smrteľnej posteli a niekoľko hodín na to zomrel. Vďaka tomu ho nestihlo prenasledovanie, spravodlivý súd a ohne kresťanskej hlúposti.

Galileo Galilei (1564-1642)- Už v mladosti si osvojil Kopernikovo učenie, prišiel na mnoho objavov v oblasti dynamiky, vynašiel hydrostatické váhy, vylepšil ďalekohľad, objavil 4 mesiace Jupitera, pozoroval škvrny na Slnku, elipsovitý tvar Saturna, pohyby Venuše, dokázal, že kyvadlo danej dĺžky kmitá s konštantnou frekvenciou bez ohľadu na rozkmit. A predsa mu nikto v tom zlom a cirkvou ovládanom svete neudelil žiaden titul. (Na otázku: Prečo to tak bolo? Si odpovie každý sám. Podľa svojho úsudku a presvedčenia.) Pohoršenie budil aj jeho atomistický názor, že hmotu určujú jej najmenšie čiastočky. Táto predstava spochybňovala cirkevnú dogmu o „transsubstanciácií“, podľa ktorej kňaz premieňa chlieb a víno v Kristovo telo a krv. Tieto jeho veľké objavy nezostali cirkvou nepovšimnuté a už roku pána 1616 si ho pozvali do Ríma, aby ho ocenili zohriatím na nepriateľnú teplotu. Nedokázal čeliť tejto hrozbe a svoje učenie na mieste odvolal a až do konca života nič nenapísal.

Treba ešte spomenúť dôležitý detail. V roku 1616 sa do indexu zakázaných kníh dostali všetky knihy, ktoré by čo len spomenuli Kopernikovu náuku a boli tam až do roku 1833.

A ja sa pýtam: Čo sa stalo?
Prečo ich cirkev vyškrtla?
Ako je možné že cirkev zmenila názor?
Zistili azda drahí kresťania, že pravdu neporazia ? ? ?

Týmto činom priznali absolútnu porážku na stredovekom bitevnom poli medzi rozumom a poznaním a skostnateným opakovaním neslýchaných klamstiev. Týmto činom sa priznali. Že si pošpinili krvou nevinných ľudí svoje kresťanské rúcha. Veď keby bola pravda to, čo hlásili odpadlíci od boha a kacíri ako Kopernik, Galileo a mnohí iní, prečo by ich upaľovali? Prečo by oni najčistejší z čistých vraždili tisíce svojich veriacich.

Čerešničkou na torte, či vlastne posledným klincom do rakvy kresťanstva, bol filozof, mysliteľ, muž, ktorý predbehol svoju dobu, génius a nebojácny obhajca pravdy:

Giordano Bruno (1548-1600)- Samozrejme aj on súhlasil s Kopernikovím bohorúhačstvom a zašiel ešte ďalej. Giordano nebol dobrým rehoľníkom. Záznamy z čias jeho pôsobenia u Dominikánov hovoria, že mal skeptický vzťah k niektorým stránkam katolíckeho kultu. Pozrimeže, aké opatrné vyjadrenie. Ďalšie je však už konkrétnejšie. Giordano Bruno mal pochybnosti o dogme Svätej Trojice. O základnom pilieri katolíckej viery. Božemôj! Nečudo, že sa dostal do konfliktu s inkvizíciou. Nasledoval útek do Ríma a márne pokusy ospravedlniť sa. Možno povedať, že odvtedy bol už na úteku stále. A vždy s inkvizíciou za pätami. V úlohe štvanca prežil väčšinu svojho života. Je naozaj pozoruhodné, čo všetko sa dá aj pri takmer neustálom utekaní vykonať. Koľko toho taký utečenec môže dokázať vytvoriť. Schovával sa v Ženeve, Toulouse, Paríži, Londýne, Marburgu, Wittenbergu, Prahe, Helmstade a vo Franfurkte.

Giordano Bruno bol azda najoriginálnejším mysliteľom druhej polovice 16. storočia. K nehynúcej sláve by mu však bolo celkom stačilo jeho vyhlásenie, ktorým sa nezmazateľne zapísal do dejín. Tu je.

„Slnečná sústava nie je jediná. Podobných sústav je vo vesmíre nespočetné množstvo. Hmotná podstata všetkých týchto sústav je rovnaká, všade sa uplatňujú tie isté sily a zákony. Z toho nemožno nevyvodiť, že organický život nie je obmedzený iba na našu Zem, ale že sa vyvíja aj inde vo vesmíre.“

Ďalšie skvosty neobmedzeného myslenia:

„Len sa pozri na hviezdy, vedz, že to sú napospol svety, z ktorých každý je domovom žijúcich tvorov, podobných našim a dokonca ich aj prevyšujúcich.“

„Celý tento svet, tieto hviezdy, ktoré nepodliehajú úplnému zániku, ktorý príroda nikde nepozná, sa z času na čas obnovujú, pričom sa menia ich časti. Nejestvuje absolútne zrútenie a vzostup, ani žiadna absolútna poloha vo vesmíre... , ale poloha každého telesa je relatívna v závislosti na iných telesách. Všade tam sa odohráva neustála zmena v polohe po celom vesmíre, iba ten, čo to pozoruje, sa javí, ako by bol v centre všetkého diania.“

Napokon ho jeho žiak, taliansky šľachtic Moncenigo presvedčil, aby sa vrátil do Talianska, zakrátko ho však tento vydal inkvizícií. Tá ho v roku 1592 odsúdila za kacírstvo a zavrela do žalára. Po chytení začal proces a nekonečné mučenie, ani po ktorom svoje názory a vyhlásenia neodvolal. Ba mal toľko duševných síl, že pri vynášaní rozsudku vyslovil svoju ďalšiu slávnu vetu. Tribunál ohromil týmto vyhlásením.

„Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom, než s akým ho ja počúvam.“

A mal pravdu. Aspoň tí jasnozrivejší z jeho sudcov museli mať strach. Musela ich dokonca obchádzať hrôza a chytať panika pri pomyslení na to, že ak má Bruno naozaj pravdu, tak ich moc nad nehybným svetom je navždy nalomená. Rozsudok bol podľa tribunálu mierny, rozhodli sa spáchať vraždu bez preliatia krvi = upáliť za živa.

17. februára 1600 v Ríme na Námestí kvetov kresťania upálili Giordana Bruna. Na hranici stál nahý, jazyk mal prepichnutý klincom, ako to cirkev robila so všetkými kacírmi.

Na tomto mieste by som rád spomenul dva výroky: Prvý od E. Hemingwaya a druhý od samotného G. Bruna:

Človeka možno zničiť, ale nikdy nie poraziť!!!
Upáliť neznamená vyvrátiť!!!

A práve toto si horliví kresťania neuvedomili. Veď fyzickým zneškodnením zničili pôvodcu, no to, čo po ňom zostalo prežije veky. Na hranici možno upálili zbedačené telo, no myšlienky poraziť nedokázali.