III.Vlastná práca

Slová sa delia podľa svojho lexikálneho a gramatického významu na desať slovných druhov (častí reči), ktoré sú ohybné a neohybné.

A)OHYBNÉ - skloňovanie (deklinácia mien) a časovanie (konjugácia slovies)

1.Podstatné mená sú pomenovania vecí (osôb, zvierat, rastlín, neživých predmetov) a samotné názvy vlastností, dejov, duševných hnutí a stavov. Rozlišujú gramatický rod, číslo a pád.

a)Hmotné (konkrétne) sú pomenovania zjavov prístupných našim zmyslom: osoby, zvieratá, rastliny, veci; napr,: človek, pes, jačmeň, atrament.
b)Nehmotné (abstraktné) sú pomenovania pojmov vzniknutých zovšeobecnením rozumových a myšlienkových vzťahov: vlastností, dejov, duševných hnutí, stavov; napr.: priateľstvo, beh, zdravie.

Ďalšie delenie:

a) Všeobecné mená sú také, kt. sa môžu vzťahovať na ktorýkoľvek predmet toho istého druhu, napr. človek, lúka, krajina.
b) Vlastné mená sa vzťahujú na určitý a jedinečný predmet, napr. Ján, Medzi potokmi, Slovensko.

2.Prídavné mená (adjektíva) vyjadrujú vlastnosti vecí. Rozlišujú gramatický rod, číslo a pád, ktorými sa vždy zhodujú s podstatnými menami, ku ktorým patria.

a)Akostné (kvalitatívne) vyjadrujú vlastnosti osôb alebo vecí, čiže ich akosť, napr. kvetnaté lúky, skvelý výkon, horúci čaj. Slovný význam sa môže stupňovať tvorením druhého a tretieho stupňa (komparatív a superlatív). Napr. statočný človek – statočnejší človek – najstatočnejší človek.
b)Vzťahové (relatívne) vyjadrujú, z čoho alebo odkiaľ predmet pochádza, alebo vyjadrujú osobu alebo vec, ku ktorej alebo ktorej určená osoba alebo vec patrí, čia je: horský potok, poľná tráva, otcov hlas, hlasový ústroj.

3.Zámená (pronominá) zastupujú podstatné alebo prídavné mená, predmety nepomenúvajú, ale iba na ne poukazujú. Svojimi gramatickými kategóriami vyjadrujú tie isté gramatické významy ako podstatné mená (ale niektoré nemajú gramatický rod, napr.: ja, ty, my, vy, iné nemajú ani rod ani číslo, napr.: kto, čo) alebo ako prídavné mená (nevyjadrujú však stupňovanie).

a)Určité naznačujú vo forme zisťovacej otázky a pozitívnej odpovede osobu, vec, vlastnosť ako všeobecné pojmy.

- osobné: ja, ty, on, ona, ono, sa, my, vy, oni, ony;
- privlastňovacie: môj, tvoj, svoj, náš, váš;
- ukazovacie: ten, tá, to, istý, istá, isté, sám, sama, samo (presnejšie určovacie); taký, taká, také, iný, iná, iné, inší, inšia, inšie, inakší, inakšia, inakšie (presnejšie akostné alebo vlastnostné). Ich význam sa zosilňuje príponou -to (tento, takáto, …) alebo predponami tam- (tamten, …), hen- (henten, …) a ten- (tento, ten istý, …).
- opytovacie: kto, čo, čí, aký, ktorý. Ich význam sa zosilňuje príponou -že (ktože, akýže, čože, …) Záporné zámená sa tvoria predponou ni- (nikto, nič, ničí, nijaký), zápor ku ktorý je žiaden, žiadna, žiadno.

b)Neurčité zámená poukazujú na osobu, vec, vlastnosť len približne, neurčito. Tvoria sa z opytovacích zámen pridaním týchto predpôn alebo prípon: n(i)e-, da-, málo-, bár(s)-, voľa-, všeli-, hoc(i)-, leda-, bohvie-, kde-, kade-, -si, -koľvek.

4.Číslovky (numeráliá) vyjadrujú číselný význam, a to najmä počet a poradie. Svojimi tvarmi vyjadrujú tie isté gramatické významy ako podstatné a prídavné mená.

Majú rôzne typy skloňovania, niektoré sú aj nesklonné.

a)Určité číslovky vyjadrujú počet jedincov alebo celkov určitým číslom, možno ich označiť aj číslicami (1, 2, 10, 100, 1948, ...).

- základné: jeden, tri, dvadsať, deväťdesiatdeväť, sto, sto jeden, tisíc, milión, ...
- rozčleňovacie: dvoje, troje, štvoro, pätoro, desatoro, ...
- druhové: jednaký, dvojaký, jednako, dvojako, desatoraký,desatorako, ...
- násobné: dvojnásobný, päťnásobne, raz, dva razy, jedenkrát, trojmo, …
- podielové: po jednom, po dva, po tri, …
- radové: prvý, druhý, tretí, dvadsiaty, dvadsiaty druhý, sto prvý, …

b)Neurčité neudávajú presné číslo, len neurčité množstvo. Delia sa ako určité číslovky. Napr.: mnoho, málo, menej, viac, najviac, hodne, veľa, …