Pop-art a jeho „kráľ“ - Andy Warhol

1.Úvod
Keď som sa prvýkrát dozvedel, že mám vytvoriť zaujímavú seminárnu prácu o niekom alebo niečom, bol som na pokraji zúfalstva, pretože som nevedel, akú tému si zvoliť. Hneď som však vedel, že budem písať o nejakej slávnej osobnosti, o niekom, kto dokázal naozaj využiť svoj krátky pobyt na tomto svete. Meno Andy Warhol, známy ako kráľ pop-artu ma zaujal. Nevedel som o ňom v podstate nič, preto som začal zbierať všetky potrebné materiály a pustil som sa do práce. Prečítal som si všetky články, v ktorých bola o ňom nejaká zmienka, knihy o jeho tvorbe a živote, s každou ďalšou informáciou som žasol, akého úžasného človeka mal tento svet česť poznať. Jeho život a umelecký smer, ktorý zveľadil, som si za tému vybral i preto, že Andy Warhol bol rebel, nebál sa experimentovať, vzoprel sa starým pravidlám a posunul hranice, ktoré určujú umenie celkom inam.

2.Pop-art
Názov pop-art, čo je humorná skratka výrazu popular art, použil prvý krát roku 1955 anglický kritik Lawrence Alloway v súvislosti s dielami, ktoré boli v určitom vzťahu k produktom masových prostriedkov. Pop-artisti si kladú za zásluhu, že preklenuli priepasť medzi tzv. "vysokým" umením a životom, že priblížili umenie ľudu. Naozaj, pred ich obrazmi nestojí divák v rozpakoch, čo to tam vlastne vidí, neprinášajú mu nič nové, čo by už nepoznal zo stránok dennej tlače a reklamných billboardov. Banálny a bezvýznamný predmet, s ktorým sa človek bežne stretáva a ktorý denne potrebuje, bol povýšený na výtvarnú tému. Metóda reklamy a ilustrácie degraduje umelecké dielo do roviny obchodu a priemyslu. Hľadať zmysel diela a skúmať jeho výtvarné kvality tu nemá zmysel, pretože o to predstaviteľom pop-artu nikdy nešlo. Nie je to umenie nápadu či konštrukcie, ale je presným protikladom subjektívneho vnímania sveta. Andy Warhol je najdôslednejším predstaviteľom mestského folklóru, ako niekedy býva

pop-art nazývaný. Je mu verný aj vtedy, keď ho už jeho "kolegovia" Jasper Johns a Robert Rauschenberg opustili. Ako pravoverný Američan Andy Warhol tvrdí, že ak je americká demokracia masová záležitosť, "prečo by ňou nemalo byť i umenie". Podľa neho je umenie všetko, čo je v múzeu, za čo sa musí platiť, čo je vytrhnuté zo súvislostí každodenného života a tvrdí, že "umenie by nemalo byť len pre vyvolených, malo by byť pre všetkých Američanov"

3.Andy Warhol
Rodičia Andyho Warhola pochádzali z dediny Miková pri Medzilaborciach a v roku 1913 sa odsťahovali do Ameriky. 6. augusta, o 15 rokov neskôr sa narodil Andy, najmladší z troch bratov. Jeho otec Andrej Varchola pracoval ako baník až do roku 1942, kedy zomrel. Júlia Varcholová po smrti manžela žila s tromi synmi Paulom, Johnom a Andym na hranici existenčného minima.
Andrew Varchola, Andrej, Andrijko, ako ho volali, vyrastal v úbohej pittsburghskej štvrti zvanej Ruská dolina. Cez prázdniny predával ovocie a pomáhal pri aranžovaní výkladov. Roku 1945 Andy nastúpil na Carnegie Institut of Technology v Pittsburghu, kde študoval Pictorial Desing. O tri roky školu ukončil s titulom bakalára. Hneď na to odišiel do New Yorku a zmenil svoje meno z pôvodného Andrew Varchola na Andy Warhol. Nasledujúcich desať rokov pracoval ako náborový grafik pre moderné magazíny, napríklad pre Vogue, Seventeen, The New Yorker, Harper's Bazar a pre firmy Tiffany, Bonwitt Teller a obchod s obuvou T. Miller. Počas tohto obdobia získal niekoľko významných ocenení: vyznamenanie od Inštitútu pre grafické umenie, uznanie za tvorbu novinových anoncií od Art Directors Club a niekoľko vyznamenaní za svoju komerčnú grafiku. V roku 1952 sa v Hugo Gallery v New Yorku uskutočnila veľkolepá výstava jeho ilustrácií k literárnemu dielu Trumana Capota, autora bestsellera „Raňajky u Tiffanyho“.

Na začiatku šesťdesiatych rokov, po návrate z ciest po Európe a Ázii, sa začal zaoberať kreslením. Roku 1960 navrhol Andy Warhol prvé reklamy fliaš Coca-coly. V tomto roku sa vracia k maľbe a jeho prvými dielami sú seriály kreslených obrázkov Comic-strip figury. Tie však maľuje len nasledujúce tri roky, kým sa nezoznámi s Lichtensteinovými maľbami Comic-strip v galérii Castelli. Už v nich sa čoraz častejšie zjavovali banálne predmety ako plechovice Campbell´s, či škatule od kečupu Heinz. Postupne prichádzal na myšlienku, že predmet dennej potreby alebo jeho obraz sa môže stať zrkadlom kolektívnych potrieb, ideí a životných pocitov. Uvedomil si, že dennodenná skutočnosť je neoddeliteľnou časťou súdobej konzumnej kultúry. A tak svojím originálnym stvárnením dal reklamným artiklom umeleckú hodnotu. Približne rovnakým spôsobom stvárnil sebavedomie americkej spoločnosti cez obrazy jej celebrít. Maľoval všetko, čo bolo blízke a známe bežnému americkému konzumentovi. „Stačilo to na to, aby urobil všetko podstatné,“ povedal o Warholovi jeho osobný priateľ Salvador Dalí, ktorý ho prežil o dva roky. „Aj tá najbláznivejšia vec mala v jeho podaní zmysel. V tomto smere som svojmu menu zostal v mnohom dlžný. Andy bol nenapodobniteľný. Raz mu to ešte poviem.“

Warhol v sérii ART FROM ART pretváral diela významných majstrov, ktorých obdivoval a tak trochu im aj závidel. Ako píše Bycko v knihe Nebojte sa Warhola – postmoderna nehryzie, „v súvislosti s Picassom údajne narážal na jeho umeleckú produktivitu tým, že jeho technika serigrafie mu umožňuje vytvoriť za krátky čas toľko diel, koľko ich Picasso nestihol za celý život“. Warholove nové maľby boli prvýkrát vystavené v roku 1962 vo Ferus Gallery v Los Angels, neskôr aj na jeho samostatnej výstave v Stable Gallery v New Yorku. Už začiatkom 60. rokov založil v centre newyorského Manhattanu ateliér, tvorivou dielňou sa stalo prenajaté skladište, ktoré pomenoval „Továrňou na umenie - FACTORY“. Bolo to legendárne miesto schôdzok mladých umelcov, z ktorých časť sa tam neskôr nasťahovala. Všetci túžili po experimente, ktorý by zmenil svet umenia. Warhol nebol jediný, ktorý sa stal jeho súčasťou. Pod jeho strechou napísal svoje najslávnejšie básne aj prívrženec „Beat Generation“- Allen Ginsberg.
„Factory“ sa neskôr stalo štúdiom, v ktorom produkoval filmy založené na opakujúcich sa motívoch a nude. Pokiaľ dovtedy zobrazoval každodennosť, život, ľudské túžby po mladosti a bohatstve, v niektorých filmoch a maľbách svojich najlepších rokov prekvapivo zobrazoval samovraždy, výbuchy atómových bômb a lietadiel, autohavárie, elektrické kreslá, ľudské nešťastie s dokonalou chladnosťou, nezaujatosťou a bezcitnosťou. Skutočné hodnoty nahradili pseudohodnoty v podobe majetku, postavenia, slávy a konzumu. Andy Warhol vo svojej tvorbe odzrkadľoval túto dobu, bol portrétistom spoločnosti. No časom, keď začal pociťovať vlastnú smrteľnosť, vrátil sa zmätene k svojim počiatočným motívom.

Celebritám v portrétoch vdychoval nesmrteľnosť. Niekoľko dní po smrti Marylin Monroe použil jej populárny portrét v seriáli obrazov. Nemohol odvrátiť jej smrť, tak ju poprel vo svojom svete. Opätovne vzkriesil jej tvár ako symbol zvodnej ženskej krásy a večnej mladosti. Upustil aj od elektrických kresiel a maľoval celé autá. Pretože kým dnes je Cadillac symbolom blahobytu, zajtra už ako kopa šrotu, to všetko je opäť len pripomienkou smrteľnosti. Popieral smrť, ponúkal spoločnosti i sebe samému náplasť na spoločnú fóbiu z pominuteľnosti zobrazovaním prítomných túžob. Posledné roky svojho života venoval písaniu vlastnej autobiografie „The philosophy of Andy Warhol“, ktorá bola publikovaná v roku 1975.

Roku 1967 v Štokholme Warhol otapetoval celú fasádu Moderna Museet hlavami kráv. O štyri roky neskôr to zopakoval v New Yorku a v roku 2005 sa objavil na fasáde jedného z činžiakov v Medzilaborciach tucet strapatých rôznofarebných Andyho hláv. Okolo kravských hláv na stene, veľkých ako brána na stodole, prechádzali pri otvorení múzea húfne aj zvedavé babičky v krojoch zo širokého okolia. Neurotický introvert a prorok konzumu svoj pôvod nikdy nezverejňoval a až do smrti ho zachovával v tajnosti.

V 60-tych rokoch, ale aj na ich konci, keď Amerika dokázala silou potlačiť hnutie hippies a hnala sa dopredu na vlne hospodárskej konjunktúry vyvolávajúcej rastúcu závislosť Američanov od spotrebného tovaru, a teda aj konzumu, Andy Warhol opustil tvorbu portrétov a uprel svoj pohľad na obyčajný predmet, aby ho nazval umením. Uplynulo už viac ako štyridsať rokov, čo Warhol vystavil svoju sériu plechoviek Campbellovej polievky. Vtedy to bol bežný predmet dennej spotreby, no pod Warholovými rukami sa premenil na kultovú vec. Touto obyčajnosťou potom značkoval všetko, čo mu prišlo pod ruky. Rafinovanou manipuláciou so zmyslami a vedomím diváka sa mu podarilo odhaliť masové pudy človeka, ktorý sa začal klaňať novým božstvám. Z Lenina, Mao Ce-Tunga či Campbellovej polievky sa stali „megastars“. Dokonca aj hviezdy Hollywoodu a šoubiznisu začal zobrazovať ako bežnú vec a to sa mu stalo takmer osudným. Marilyn Monroe, Eddie Sedgwicková, Judy Garlandová, všetky tieto ikony vtedajšej doby sa stali objektom zobrazenia. Valéria Solanasová, ktorú Warhol obsadil do svojho filmu „Ja, muž“, sa mu odvďačila tým, že doňho 3. júna 1968 vpálila guľku zo svojej 32-kalibrovej pištole. Po tejto udalosti sa Warhol - fikcia a sám živý symbol Ameriky - začal báť. Utiahol sa do ústrania vlastného bytu a stýkal sa len s tými najvernejšími a najbližšími. S bratom, priateľmi ako boli Billy Name, Dennis Hopper, Debby Marie, alebo jeho neskorší biografista Victor Bockhries. Skončilo sa aj obdobie undergroundových projektov s kapelou Velvet Underground, minimalistických filmov, šialených extravagantných predstavení, sériových monumentálnych grafických tlačí, objektov a všetkého s tým spojeného. Andy Warhol ako fikcia amerického spôsobu života v skutočnosti prestal byť Andym Warholom - umelcom verejným.

Dokonca si na ochranu svojej osoby najal dobre organizovanú skupinu bodyguardov. Napriek tomu, že na začiatku 80. rokov dokázal vzbudiť záujem nastupujúcich mladých umelcov ako živá legenda popu, jeho energia sa už vytrácala. Podvedome začal maľovať „Poslednú večeru“, svoju záverečnú jednoobrazovú výstavu.
Dva dni pred smrťou sa dokonca zúčastnil na módnej prehliadke, na ktorej sa podieľal aj ako model.. "Hovorili sme mu, aby šiel do nemocnice. Bol veľmi chorý, ale nechcel sa liečiť," spomínajú jeho priatelia. Bolesť bola taká veľká že, v sobotu, 21. februára, požiadal svojho bodyguarda Kena Lelanda, aby ho zaviezol do nemocnice. "Nechcel ísť na kliniku. Nechcel, aby jeho bohatí a vplyvní priatelia vedeli, ako je na tom zle," spomína Ken. Po príchode do nemocnice sa Andy personálu spýtal, či je v nemocnici okrem neho aj iná hviezda. Keď mu sestra odpovedala, že on je najväčšia, bol veľmi spokojný. Ešte v ten deň mu operovali chorý žlčník, niekoľko hodín po operácii však dostal infarkt. Zomrel 22. februára 1987.
Na zádušnej omši v New Yorku sa zúčastnili mnohí z tých, ktorým prisúdil podoby a postavenia v konzumnej spoločnosti - či sa im to páčilo alebo nie - aj keď sa z nich stali medzitým už vyhľadávané hviezdy. Mick Jagger, Frank Zappa, Diana Ross, Michael Jackson.

Jeho snaha vzdorovať smrti predsa nebola celkom neúspešná. Navždy sa zapísal založením nového umeleckého smeru. – pop-artu do dejín výtvarného umenia, stal sa nesmrteľným v mysliach mnohých.

4.Tvorba Andyho Warhola

4.1 Obrazy

Obrazy Andyho Warhola sú v podstate reportážou, realita jeho obrazov nie je pozorovaná či zachycovaná v priamom zápise, ale prostredníctvom obrazovej reportáže z novín a časopisov, je preberaná "z druhej ruky" a uvádzaná do obrazu mechanickým postupom.

V tomto zmysle nemôžeme Warhola nazývať maliarom, pretože nemaľoval, nestaval svoj maliarsky stojan pred motív, aby ho zachytil v jeho životnosti, nejde za ním do prírody ako impresionisti, úplne mu stačí to, čo je na dosah ruky, na stránkach dennej tlače a časopisov. Často používa techniku serigrafie, čo je v podstate sériová maľba. Mnohonásobne opakuje jeden obraz, alebo jeden námet. Podľa jeho slov "kupovanie je viac americké než myslenie".

Andy Warhol vyskúšal mnoho spôsobov tvorby obrazov, od kresby ceruzkou a tušom, cez olejomaľbu až po serigrafiu a sieťotlač, čo sú vlastne reprodukcie prevzaté z tlače a fotografie, ktoré sú prenášané na papier pomocou šablóny cez hodvábnu alebo silonovú sieťku. Najdôslednejšie priklonenie Andyho Warhola ku konkrétnym predmetom okolitého sveta sa vzťahuje k obalom polievkových plechoviek firmy Campbell (príloha č.1), ktoré vstupujú do jeho obrazov v roku 1962 a to v takej sile, účinnosti, pôsobivosti a príťažlivosti, že sa stávajú nielen poznávacím znakom Warholovho prejavu, ale tiež emblémom pop-artu. Symbol nadradenosti, slobody a nezávislosti je americký dolár a ten sa stáva ďalším námetom pre jeho tvorbu. Zobrazuje ho v dlhých radoch, zväzkoch, ale aj ako náhodne rozhádzané bankovky na bielej ploche, vynechávajúc niektoré detaily kvôli zákonným predpisom chrániacim neporušiteľnosť platidla.

Druhou veľkou témou tvorby Andyho Warhola sú podobizne (príloha č.2). Opustil banálne a všedné motívy, aby sa dal inšpirovať ľuďmi okolo seba. Ale aj keď zmenil tému svojich obrazov, zostáva verný technike serigrafie a rozvádza ju stále do prepracovanejších postupov.

Podobizne Andyho Warhola sú zamerané najmä na slávne osobnosti, sú vyslovením obdivu k ich úspechom. Prvé miesto zaujíma podobizeň Marilyn Monroe, ktorú svojimi obrazmi povýšil na madonu dvadsiateho storočia, na absolútny sexsymbol americkej spoločnosti. Nezmenený záber jej tváre rozviedol do nespočetných farebných variácií, formátov a množstiev. Ďalšími slávnymi na jeho obrazoch boli napríklad Liz Taylorová, Marlon Brando, Jackie Kennedyová, Elvis Presley, Mick Jagger, Mao Cetung či Lenin. Dôležitou súčasťou sú aj podobizne umelcovej matky Júlie, ku ktorej mal zvlášť vrelý vzťah. Andy Warhol bol však ochotný portrétovať každého, kto mohol a chcel zaplatiť za jeho fotografiu prenesenú na plátno nie práve malú sumu – 25 tisíc dolárov. Bližšie neurčené osobnosti zahŕňa do cyklov ako "Dámy a páni" alebo "Kovboji a Indiáni". Do minulosti sa obracia k veľkým postavám ako je Beethoven či Goethe.

Takisto stvárnil i obrazy Leonarda da Vinciho "Mona Lisa" a "Posledná večera Pána".
Umelcovu tvorbu po celý jeho život dopĺňajú vlastné podobizne. Je v nich stále rovnaký výraz odcudzenosti, sebavedomej istoty, ale tiež tieň melancholického smútku. Treťou významnou témou sú obrazy tragických udalostí. Prvým podnetom k sérii obrazov o ľuďoch, ktorí prišli o život rozličným spôsobom bola letecká katastrofa na parížskom letisku. Vzbudila pozornosť umelca tým, že medzi obeťami boli predovšetkým priaznivci a podporovatelia umenia. Pre Andyho Warhola sa náhla smrť týchto ľudí stala historickou udalosťou, avšak do svojho obrazu nepreviedol reportážny záber, ale len titulok s obrazom zrúteného lietadla, ktorý preniesol na plátno pomocou diaprojektoru.

Warhol takisto stvárňuje elektrické kreslo v rôznych farbách. Obrazy potom majú názvy podľa farby podkladu: Červené nešťastie, Oranžové nešťastie či Strieborné nešťastie. V polovici sedemdesiatych rokov sa vracia k motívu smrti, namiesto popisu však nastupuje jej všezastupujúci znak – lebka. S motívom smrti sú vo svojej podstate spojené aj kvety, ktoré autor zobrazuje vo všemožných variáciách. Obraz kvetiny je zúžený na štyri okvetné lístky, asymetricky usadené do rohov štvorca. Farby sa menia bez odtieňa a náznaku hĺbky. Posledné Warholove práce sú tzv. "ready mades", ktoré boli vystavené pod názvom "Autá" (príloha č.3). Andy Warhol pomaľoval autá rôznych značiek krikľavými farbami. Práca mu trvala 40 minút, na čom by nebolo nič zvláštneho, keďže mal asistenta a používal široký štetec, udivujúce však bolo, že si nepošpinil svoj oblek ani jedinou kvapôčkou farby. Jednoduchosť prevedenia je považovaná za genialitu a Warhol je prirovnávaný k Michelangelovi. Andy Warhol tak nastúpil svojim podaním na úplne nové cesty, ktoré môžu byť rovnako vychvaľované i odsudzované.
Povestné portréty z druhej polovice 70. rokov (príloha č.4), ktoré vytvoril v čase, keď "jeho duch už vyschol" reprezentuje Lebka (1976) - naznačujúcich smer úvah nielen po prežitom atentáte, ale aj po smrti matky, ktorá sa oňho starala.

4.2 Film

Roky 1963-1968 sú poznamenané mimoriadnou a sústredenou aktivitou vo filmovej tvorbe. Tvrdí, že "je to také jednoduché, stačí len dať sa do toho a nakoniec bude každý obraz správny." Jednoduché však nie sú jeho filmy pre diváka. Sledovať po celých šesť hodín spiaceho muža – to je pre človeka ťažká skúška trpezlivosti. Klasická definícia filmu je tu znásilnená a aj napriek tomu alebo práve preto zaujímajú Warholove diela špecifické miesto medzi avantgardnými filmami. Strojovosť je tu dovedená až do krajnosti, jednotlivé filmové sekvencie vykazujú opakovanie obrázkov bez zmeny, sú obdobou jeho serigrafií obrazovej tvorby. V podstate jeho filmy nemajú žiadny dej, alebo je potlačený na minimum. Ľudia sú v jeho filmoch zachytení pri každodennej činnosti: spia, objímajú sa, dávajú si strihať vlasy, jedia, alebo sa hrajú.

Prvé filmy sú nemé a ako herci v nich vystupujú členovia jeho "Factory". Strih alebo montáž je tu vylúčená, filmovanie nie je podrobené žiadnemu zásahu dramaturgie. Medzi prvé filmy z roku 1963 patrí "Spánok", kde sa dívame plných šesť hodín na spiaceho muža, ďalej "Bozk", v ktorom sa 50 minút objímajú a bozkávajú dvojice alebo "Jedlo". V ďalšom roku to bol film "Empire State Building", kde môžeme osem hodín sledovať meniace sa večerné svetlo na budove mrakodrapu. Najdiskutovanejšími filmami boli "Smetie" a "Odpadky" z rokov 1968 a 1969. Jeho filmová tvorba obsahuje 150 filmov. Aj napriek všetkým výhradám je Warhol i vo svete filmu silnou osobnosťou, raziteľom nových ciest, na ktoré bude musieť nastupujúca filmová generácia nadväzovať.

4.3 Literatúra

Mnohonásobný talent Andyho Warhola sa nedá spútať do hraníc jedného spôsobu umeleckej výpovede, stále hľadá nové cesty ako formulovať svoje myšlienky a nápady. Na poli literatúry začal v päťdesiatych rokoch ilustrovanými knihami, ktoré slúžili ako náborový materiál. Jeho knihy, ktoré sú svedectvom nenasýteného záujmu o život, sú záznamami diania okolo neho v neuhladenom, zato však v bezprostredne živom podaní. Tvorivý proces autora je nahradený mechanickým prevzatím daného faktu z novinových, či fotografických reprodukcií. Takisto dáva prepisovať na papier svoje slovné prejavy z magnetofónového záznamu. Prvý román "A Novel" je magnetofónom sledovaný jeden deň v živote jeho priateľa, "Index" je autobiografia v rafinovanej grafickej úprave.

Ďalej vydal i dva zväzky spomienok na život s matkou, ktorá tak ako on, bola zamilovaná do mačiek. Známe je, že ich počet v dome sa nedal zistiť. Všetky mačky sa volali rovnako "Sam" a slúžili matke i jemu ku kresbám týchto tvorov. Obidve knihy vyšli pod názvom "Mačky" v roku 1988. Inými významnými dielami sú: "Interview", "Expozícia", "Party Book", "America" a "Diary". Práve táto kniha vznikala za pomoci Warholovej dlhoročnej priateľky Pat Hackettovej. Každé ráno spolu telefonovali a Warhol jej rozprával o tom, čo deň pred tým robil, koľko minul peňazí a podobne. Kniha má 800 strán, je to výber z 20 000 stránkového materiálu, v ktorom vtipne, zaujímavo, protichodne a kriticky podáva svedectvo o sebe, sláve, úspechu, umení a smrti. Dielo je nenahraditeľný dokument pre poznanie umelca, ale i doby a spoločnosti, v ktorej žil.

5.Záver
Andy Warhol zbadal súzvuk medzi predmetom spotreby a kultúrou života, ktorý ho priviedol na svet. Preto kládol Chrysler, marlborky, plastikové obaly a hamburger na tú istú úroveň ako človeka. Zabalil ich vo svojej tvorbe do šatu vysokého umenia, aby poukázal na to, že ľudia sú nútení "dobrovoľne" sa správať tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, v ktorej žijú. I keď je to niekedy smiešne, trápne a naivné. Pravdepodobne aj z toho dôvodu sa Warhol vo svojich serigrafických portrétoch z obdobia 70. a 80. rokov ich protagonistom vlastne vysmieva.

Pozerá sa na nich ako na produkt systému, istej spoločenskej úrovne, v ktorej žijú. Systém, ktorý ich zrodil len preto, aby ich obrátil na svoj obraz. Warholove portréty sú zrkadlom spoločnosti. Andy Warhol: maliar, grafik, filmár, fotograf, herec, módny návrhár, spisovateľ a vydavateľ časopisov. Skrátka, multimediálny umelec - kráľ pop-artu bol veľkou osobnosťou i veľkým umelcom. Bol oslavovaný i odsudzovaný, vychvaľovaný i zatracovaný, obdivovaný i nepochopený. Táto práca mi priniesla skutočne veľmi veľa. Dozvedel som sa veci, ktoré som nikdy nevedel a objavil som nekonečné množstvo zaujímavých faktov spojených s umelcovým životom. Pochopil som pravý význam slova pop-art, už viem, ako vznikali Warholove najznámejšie diela, odkiaľ čerpal inšpiráciu, prečo volal svoj ateliér Factory, teda Továreň, a ako to vlastne bolo s jeho smrťou.

A aj keď pre nás Andy Warhol ostane navždy jednou veľkou neznámou, myslím, že som sa aspoň priblížil k odhaleniu tajomstva, ktoré ho obklopuje.
Bolo pre mňa krásne dotýkať sa hviezd, medzi ktorými Andy Warhol vždy bol, je a bude. Patrí mu môj obdiv i úcta za to, že urobil tento svet o kúsok krajším a lepším...