3.3.Vývoj a triedenie
Vlk obyčajný (Canis lupus) patrí medzi cicavce, do radu mäsožravcov (Carnivora), do čeľade psovité (Canidae). Podľa nálezov sa predpokladá, že primitívnymi predchodcami psovitých šeliem boli hmyzožravce v spodnom paleocéne (príloha č. 1), ktoré sa vyvíjali rôznym smerom (predkovia žili v paleocéne asi pred 65-55 miliónmi rokov). Na konci eocénu (45 mil. rokov) vzniká skupina šeliem - Fissipedia, ku ktorej patria aj vlky .

Červený vlk (Canis rufus), je málo známy, ale odlišný druh, ktorý žije iba v Amerike a vlastne vo všetkých pôvodných územiach, na juhovýchode Spojených štátov ho vyhubili. Malá populácia, asi okolo stovky jedincov, prežíva v močaristých húštinách na okraji juhovýchodného Texasu a v priľahlej Louisiane. Terajšiemu stavu vďačia hlavne nedostupnosti. V tejto oblasti je vlk cenenou trofejou a nepriateľom číslo jeden.

Z vyše dvadsiatich poddruhov vlkov, ktoré v roku 1945 identifikoval v Severnej Amerike systematik Edward Goldman, sa sedem už bohužiaľ nevyskytuje.
Dva japonské poddruhy a to Canis lupus hattai a Canis pulus hodophilax, pravdepodobne vyhynuli. Ďalšieho vlka, ktorý žil v údolí rieky Dunaj a ktorý, ako sa zdá, bol dostatočne odlišný na to, aby bol klasifikovaný ako poddruh, vyhubili ešte predtým, ako sa vôbec robili druhové výskumy. V Severnej Amerike a inde, kde ľudská civilizácia ovplyvnila rozšírenie a potravové zvyky vlkov-napr. vybíjaním bizónov a zavedením chovu dobytka na pastvinách – skrížili sa rozličné poddruhy vlkov, čím sa narušila čistota ich genofondu. V súčasnosti sa vlky v Severnej Amerike často rozlišujú jednoducho a to podľa toho, kde žijú. Buď tundroví alebo lesní, nazývaní aj siví vlci.

Pri rozlišovaní a triedení vlkov je dôležité vyhnúť sa iným psovitým šelmám, ktoré sú vlkom podobné. Taký je napríklad divý pes v Maine, ktorý svojou veľkosťou tvorí prechod medzi vlkom a kojotom. V texase sa skrížili kojoty a červení vlci a vznikla hybridná populácia. Zdivočelí domáci psi sa môžu tiež páriť s vlkmi.

Pôvodné triedenie medzi poddruhmi bolo na základe lebkových mier, osrstenia, relatívnej veľkosti a geografického rozšírenia. Napríklad malý ázijský alebo iránsky vlk (Canis lupus pallipes), sa napríklad líši od väčšiny vlkov tým, že nezavýja a je dokázané, že putuje sám alebo vo veľmi malých svorkách. Preto bolo potrebné triedenie poopraviť i o pozorovanie vonkajších prejavov a aj tie zahŕňať do klasifikácie. Čínsky vlk (Canis lupus laniger), tiež loví sám alebo iba v malých svorkách. Európsky vlk (Canis lupus lupus), sa adaptoval, či skôr bol donútený viesť každodenný život v tesnej blízkosti ľudí. Vlky v riedko osídlených oblastiach Kanady sa premiestnia, ak sa hustota ľudského osídlenia zvýši na viac ako je jeden človek na štvorcový kilometer.
V súčasnosti je trendom menej rozlišovať medzi poddruhmi vlkov podľa farby a veľkosti a viac si všímať iné rozdiely – lovecké techniky, veľkosť svorky, veľkosť teritória, potravové zvyky.

Vytváranie genetických zásob z vlkov chovaných v zajatí na základe tvrdenia, že sú reprezentantmi čistých línií vyhynutých rás, je pravdepodobne nezmyselné. Populácia v zoologických záhradách sa niekedy svojím genetickým vybavením alebo geografickým pôvodom odlišujú od voľne žijúcich zvierat. Navyše mláďatá, ktoré už vyrástli v zajatí nie sú schopné prežiť v divočine, aj keď existujú pokusy ich takému životu „naučiť“.

Úplná a dokonalá klasifikácia však nie je možná a to pre dva základné faktory: vlky sú túlavé zvieratá a jednotlivé poddruhy sa navzájom krížia. Ešte pred začiatkom ich prenasledovania vlky z istých oblastí svojho výskytu zmizli. Nikto nevie presne prečo. Možnosťou je, že len nasledovali lovnú zver, ktorej bolo už v danej oblasti nedostatok alebo sa tam prisťahovali ľudia. Douglas Pimlott, kanadský biológ, ktorý sa zaoberá divými zvieratami, verí, že newfoundlandský vlk, ktorý „vyhynul“ sa z polostrova vytratil prirodzene a nebol vyničený lovom. Ďalší Kanaďan, Ian MacTaggart Cowan, si myslí, že posledné jedince vlkov v severných Skalistých horách sa skrížili v vlkmi z Mackenzieho údolia, čím sa postupne odstránili všetky znaky tejto rasy. Tieto prípady sú dôležité, pokiaľ samých seba neobviňujeme z nedostatku pokory nad smrťou.

3.4.Rozdiely medzi vlkom a psom
Tieto rozdiely sa dajú rozdeliť na dve skupiny - rozdiely v chovaní a rozdiely fyzické. Rozoznať väčšinu psích plemien od vlka nie je ťažké, ale existujú plemená, ktoré sú mu veľmi podobné - napr. nemecký ovčiak, husky, malamut. V prípade československého vlčiaka a iných krížencov vlka a psa býva ich rozoznanie ešte ťažšie.
Všeobecné rozdiely

• Vlky nosia chvost voľne zvesený dolu, psy nosia väčšinou chvost zdvihnutý.
• Chvost psov je mierne zahnutý
• Psi nemajú chvostovú pachovú žľazu.
• Vlky sa pária iba raz do roka, väčšina psov dvakrát.
• Psi majú väčší počet šteniat v jednom vrhu. U veľkých plemien nie je 12 šteniat výnimkou.
• Ňufák väčšiny psov je kratší než ňufák vlkov.
• Vlk má odlišnú tvár vďaka dlhým chlpom okolo ušníc.
• Pes má oproti rovnako veľkému vlkovi až o 30 % menšiu hmotnosť mozgu.
• Vlk je iba mäsožravec, takže jeho tráviaci trakt je kratší než u psa, ktorý je všežravcom.
• Väčšina vlkov má kliešťový skus, väčšina plemien psov má skus nožničkový.

Pohyb
Psa od vlka odlíšite aj podľa spôsobu pohybu. Najzreteľnejšie je to pri behu - vlk „pláva“ vzduchom, pes sa ním ťažkopádne "prediera“ (príloha č.2)
Pri chôdzi vlk vždy kladie zadnú labu presne do stopy laby prednej. Všetky jeho stopy sú v jednaj línii - vlk „čiaruje“ (viď príloha č.2). Oproti tomu pes väčšinou kladie zadné tlapy medzi stopy predných. Štýl pohybu psa je však veľmi závislý na jeho telesnej stavbe. Vlk sa snaží maximálne šetriť energiu - jeho stopa je rovná, s minimom zatáčok, pes často odbieha od priameho smeru. Vlk často chodí po vrstevnici. Stopa vlka je dlhšia a užšia než stopa rovnako veľkého psa.