4. Svorka

4.1. Vznik svorky
Vzhľadom k sociálnym väzbám a spôsobu ich vzniku sú takmer všetci členovia svorky v príbuzenskom vzťahu. Základným prvkom každej svorky je alfa pár (viď obrázkové prílohy). Svorka vzniká spárením samca a samice na konci zimy a neskôr je rozšírená o ich mláďatá, ktoré začnú cestovať s rodičmi až v jeseni a ostávajú s nimi celú zimu, aby sa naučili loviť. Vďaka tomu, že sa vlky pária až v 22 mesiacoch veku, nedochádza v období rozmnožovania k žiadnym konfliktom a pôvodný pár sa spári v pokoji znovu. Svorka ostáva pokope, aj keď mláďatá z prvého vrhu často rodičov dočasne opúšťajú, keď sa pozornosť presunie na starostlivosť o nové mláďatá. Neskôr sa k nim opäť vracajú. Postupne sa tak môže vybudovať nová svorka. Teoreticky by to bolo možné do dvoch rokov (pri optimálnych podmienkach a nulovej úmrtnosti) v počte až 14 kusov, ale skutočný počet by bol asi 7 kusov (kvôli vysokej úmrtnosti).

Príležitosť k rozdeleniu svorky nastáva tretiu zimu. Mláďatá z prvého vrhu sú už dospelé a začínajú si hľadať partnera. Vzniká rivalita medzi nimi a alfa párom alebo medzi nimi navzájom, prípadne túžba nájsť si partnera z inej svorky. Výsledkom je narušenie starých sociálnych väzieb vďaka silnej rivalite, alebo vznikom iného, silnejšieho vzťahu.
K definitívnemu rozdeleniu dôjde v dobe výchovy mláďat. Mladý pár si vytvorí vlastnú noru, oddelenú od nory pôvodnej. Pokiaľ vyrastú mláďatá a znovu sa stretnú s pôvodnou svorkou, môžu sa opäť spojiť dokopy. Keď sa však nestretnú, idú vlastnou cestou a vytvoria novú svorku.

Ďalšia možnosť, kedy dochádza k rozdeleniu svorky, je smrť jedného alebo oboch vodcov. V prvom prípade môže (ale nemusí) dôjsť k rozdeleniu vplyvom sociálneho napätia spôsobeného spormi o vodcovstvo.
V druhom prípade spôsobí smrť oboch vodcov veľký sociálny otras a následné spory o vedúcu pozíciu. Tento boj však svorku väčšinou rozloží. Tá sa rozdelí na jednotlivé páry a tie potom vytvoria základ nových svoriek.

4.2. Hierarchia
Vlky sú veľmi sociálne zvieratá žijúce v svorkách, ktoré sa skladajú väčšinou z 6 až 15 členov. V zime sa združujú do svoriek, ktoré môžu mať 20 až 30 jedincov. V svorke platí prísna hierarchia, v ktorej má každý člen pevne stanovené postavenie. Štruktúra vlčej svorky je dynamická a môže sa meniť v závislosti od rôznych faktorov.
Hierarchia je pre vlky veľmi dôležitá. Veľký význam má v období rozmnožovania, pri love, kŕmení, ochrane území a vôbec vždy, keď je svorka pokope. Čo znamená takmer stále, lebo spolu trávia väčšinu času.
Hierarchia vlčej svorky je organizovaná v dvoch líniách: jedna pre samce, druhá pre samice. Hierarchia môže byť iná v období rozmnožovania, pri love a pri hre.

V čele celej svorky je alfa vlk a vlčica, spolu tvoria alfa pár (viď obrázkové prílohy). Termín alfa, ktorý vznikol kvôli popisu zvierat žijúcich v zajatí, je však pomerne zavádzajúci. Zviera alfa nie vždy vedie lov alebo stojí v čele svorky a ani nemusí žrať skôr než ostatní. Jedinec môže byť alfou dokonca len za určitých okolností alebo pri určitých činnostiach (napríklad iba pri love). Alfa ale vždy používa úctu ostatných členov svorky. Alfa pár má ako jediný vo svorke právo páriť sa. Toto právo si alfa vlčica vymáha produkciou silných aromatických látok, ktoré „prebíjajú“ pachy ostatných samíc. Otcom mláďat nemusí byť vždy len alfa samec. Keď alfa nejaví o samicu záujem, spári sa s ňou nižšie postavený samec (väčšinou beta). Matkou mláďat je však vždy alfa samica.

Alfa páru sú podriadení ostatní dospelí členovia svorky, z nich najvyššie postavenie má beta vlk a beta vlčica. Jedinec beta môže ako jediný ohroziť pozíciu alfy. Ostatné zvieratá vytvárajú hierarchiu s dvoj- až trojročnými jedincami na vrchole a jednoročnými na spodných priečkach hierarchického usporiadania.

Mláďatá si tiež vytvárajú vlastnú sociálnu štruktúru, ale bez ohľadu na pohlavie.
Úplne najnižšie postavenie má jedinec omega. Tento jedinec už do svorky v podstate ani nepatrí, pretože nemá žiadne práva. Je to „obetný baránok“ - je odháňaný od potravy a smerujú proti nemu bezdôvodné útoky. Pri napadnutí svorky väčšinou nesie hlavný nápor a ak to vyžadujú vyššie záujmy svorky, môžu ho aj obetovať. Týmto spôsobom sa svorka zbavuje nežiadúcich členov (tzv. vnútorná selekcia).
Zmeny v postavení sa často rozhodnú jediným bojom. Porazeným boj spôsobí na určitú dobu psychický otras tak silný, že zviera môže poklesnúť o niekoľko hodnostných stupňov. Tieto súboje však len veľmi zriedka končia zranením, alebo dokonca smrťou.

4.3.Lov
O vlkoch si mnoho ľudí myslí, že lovia pre zábavu. Lov pre zábavu poznajú iba ľudia, vlky lovia len keď majú hlad. Vlk strávi získavaním potravy takmer jednu tretinu svojho života a je k lovu dokonale prispôsobený. Korisť dokáže ucítiť na vzdialenosť až tri kilometre, má výborný sluch a dokáže sa skvele orientovať . Pri hľadaní potravy dokáže prejsť až niekoľko desiatok kilometrov. Korisť môže prenasledovať aj niekoľko kilometrov a vyvinúť pri tom okamžitú rýchlosť až 60 km/h. Vďaka kolektívnemu spôsobu lovu dokáže vlčia svorka uloviť zviera vážiace aj viac ako 500 kg.

4.3.1.Druhy koristi
Hlavnú zložku potravy tvorí vysoká zver, ale v dobe núdze lovia všetko, čo neutečie, neupláva alebo neuletí. Ďalšou dôležitou zložkou potravy sú malé cicavce (hraboše, potkany a pod.), ale aj hmyz. V severských oblastiach sa hmyz významnou súčasťou potravy stať nemôže, ale v stepiach vlky hmyz vyhľadávajú. Okrem vlka červeného tvorí rastlinná strava u vlkov len veľmi malú časť potravy. Konkrétny druh koristi závisí hlavne na ponuke kraja a ročnom období. Vlky majú tendenciu sa špecializovať na určitú korisť. Niektoré jedince, alebo dokonca celé svorky, sa špecializujú na vyhľadávanie zdochlín, iné svorky lovia ľuďmi chované zvieratá alebo drobnú zver. Najznámejším typom špecializácie sú kopytníky ako je los, jeleň alebo srnec v Európskych a Amerických lesoch.

V prípade veľkých zvierat sa korisťou stávajú najčastejšie choré, staré, alebo veľmi mladé zvieratá. Samozrejme to neplatí vo všetkých prípadoch, korisťou sa môže stať aj zviera v najlepšej kondícii. V prípade, že populácia vlkov je malá alebo je nadbytok koristi, lovia všetky zvieratá, bez rozlíšenia vekových tried.
V skutočnosti vlky útočia predovšetkým na zvieratá, ktoré sa správajú nezdravo. Väčšinou ulovia len toľko zveri, koľko potrebujú, ale v období odchovu mláďat lovia niekedy aj nadbytočne, aby sa mláďatá mohli naučiť loviť. Nikdy však nezabíjajú všetku zver, ktorá sa v oblasti nachádza. Keď je niektorej zveri málo, prestanú s jej lovom do doby, než sa dostatočne nerozmnoží.

4.3.2.Technika lovu
Vlky nemôžu riskovať akékoľvek poranenie, to by pre nich mohla znamenať smrť. Preto uprednostňujú kolektívny spôsob lovu. Jeden alebo niekoľko vlkov sleduje stádo a púta na sebe jeho pozornosť, ostatná časť svorky stádo obkľúči. Keď je stádo zovreté, vyvolajú v ňom paniku, aby ho donútili k úteku. Silnejšie zvieratá stratia odvahu a opustia tie slabšie, ktoré by za normálnych okolností chránili. Práve na tento okamih vlky čakajú. Vyberú zviera, ktoré sa správa zvláštne a otestujú ho behom. Ak zistia, že je vhodnou korisťou, oddelia ho od stáda a začnú ho naháňať. Pritom bežia v rade za sebou - keď sa tí v čele unavia, vymenia si miesto s tými vzadu. To svorke dovoľuje udržovať vysoké tempo po dlhú dobu, čím donúti korisť vydať veľké množstvo energie. Vlky útočia na slabiny, brucho, nohy a hlavu koristi. Keď obeť zoslabne vplyvom straty krvi a únavy, strhnú ju na zem a zadusia.
Svoje teritórium veľmi dobre poznajú, môžu teda využívať rôzne skratky. Často dokážu odhadnúť, kadiaľ stáda zveri potiahnu a na vhodnom mieste si na ne počkajú. Aj napriek tejto stratégii lovu je takmer 9 z 10 útokov neúspešných.
Keď vlk uloví korisť, môže naraz zožrať až 9 kg mäsa. Priemerná spotreba je 2 kg mäsa na deň, pričom vydržia aj niekoľko dní úplne bez potravy. Vďaka dokonalej hierarchii sa aj v núdzi nažerie celá svorka.
Vlky niekedy časti koristi zahrabávajú, aby ich mohli zožrať neskôr. Toto však nie je príliš účinný systém. Zásoby sú väčšinou objavené a zožraté inými zvieratami.
4.4.Mláďatá