4.7.2.Ostatná hlasová komunikácia
Zaujímavým zvukom je kňučanie a stupňovitén pišťanie. Tieto zvuky sú spojené s vítaním, kŕmením mláďat, hrou a inými situáciami úzkosti, zvedavosti a prosenia. Obzvlášť mladé šteňatá a podriadené vrstvy kňučia často.
Vlky štekajú málokedy a väčšinou to býva len tiché "haf". Neštekajú teda súvisle ako psy. Šteknutie väčšinou býva varovný signál pre ostatných členov svorky. Štekajú tiež pri hre.

4.7.3.Vizuálna komunikácia a sociálne správanie
Väčšina vizuálnej komunikácie vlkov je používaná ku zdôrazňovaniu vlastného postavenia, alebo akceptovania vyššieho postavenia iného člena svorky. To pomáha udržovať svorku stabilnou a predchádzať konfliktom. Aj cez to však konflikty občas vznikajú. Konflikty sú najčastejšie medzi kandidátmi na pozíciu alfa, keď alfa samec zomrie. Veľa konfliktov tiež vzniká v dobe rozmnožovania.

Vlky používajú mnoho spôsobov, ako vyjadriť svoje postavenie v svorke. Ktorý vlk má vyššie postavenie sa dá rozpoznať podľa polohy jeho chvosta. Alfa obvykle nosí chvost zdvihnutý. Podriadený často schovajú chvost medzi nohy, keď sa priblíži alfa, čím uznávajú jeho nadradenosť. Pozícia chvosta tiež hovorí, akú má vlk náladu. Keď je sebavedomý, drží chvost hore, keď je vystrašený, má ho naopak skrútený pod sebou. Keď sa vlk chystá zaútočiť, jeho chvost je vo vodorovnej polohe. Normálna poloha je kolmo nadol.

Vlky používajú tiež veľa iných spôsobov, ako vyjadriť svoje postavenie. Nižšie postavené jedince vždy zdravia alfu tým, že sa prikrčia k zemi, sklopia uši a zľahka mu olížu ňufák. Toto chovanie je veľmi podobné chovaniu mladých šteniat, žobrajúcich o potravu.
Ak sa podriadený vlk bráni autorite alfy, ten sa snaží si svoju autoritu presadiť. Často mu k tomu stačí iba prísny pohľad. Vlky sa na sebe totiž dívajú z očí do očí iba keď presadzujú svoju autoritu, alebo ak hrozia inému vlkovi. Ak pohľad nestačí, alfa vycerí zuby a začne vrčať. Keď sa chce na podriadeného vrhnúť, prikrčí sa k zemi. Dominantný jedinec tiež môže pre presadenie svojej autority pridržať ňufák podriadeného alebo položiť svoju prednú labu okolo jeho ramien. Ak je nižšie postavený vlk pripravený uznať jeho autoritu, ľahne si na zem a otočí sa na chrbát. Vyššie postavený jedinec tento akt berie ako ospravedlnenie.

4.7.4.Pachová komunikácia
O tomto veľmi zaujímavom a pre vlky veľmi dôležitom spôsobe komunikácie sa toho zatiaľ mnoho nevieme. Za primárnu funkciu pachových značiek je považované vyznačovanie hraníc teritória. To však nie je ich hlavnou funkciou. Hlavnou funkciou pachových značiek je vyznačenie teritória tak, aby členovia svorky vedeli, kde sa práve nachádzajú a ako sa dostanú tam, kam chcú ísť. Vďaka tomu môže svorka ľahšie využívať celé svoje teritórium. Pachové značky tiež pomáhajú členom svorky komunikovať, keď sa svorka rozdelí. Pachové značky na pravidelných cestách vlky udržujú tak, že každú oblasť svojho teritória navštívia približne raz za 3 týždne. Celé teritórium je posiate pachovými značkami. Aby značky boli prehľadné, sú koncentrované hlavne v okolí križovatiek ich ciest.

Vlky majú hneď niekoľko pachových žliaz. Jedna sa nachádza na konci chvosta a je vyznačená škvrnou z tmavých chlpov. Druhá je v blízkosti análneho otvoru. Ďalšie sú medzi vankúšikmi na nohách (pach z týchto žliaz sa uvoľňuje pri hrabaní). Pach je u každého vlka iný.

4.8.Vplyv vlka na počty zveri
Ekosystém je veľmi zložitý a prepracovaný systém, v ktorom všetko súvisí so všetkým. Narušenie ktorejkoľvek jeho časti môže viesť až ku kolapsu celého systému. Činnosť vlka ako predátora má, rovnako ako ostatné súčasti systému, ďalekosiahly význam.

4.8.1.Sanitárny efekt
Vlky lovia selektívnym spôsobom, takže drvivú väčšinu ich koristi tvoria mladé zvieratá, staré, choré alebo hendikepované. Lovenie zvierat, ktoré ochoreli nákazlivou chorobou je pre populáciu koristi veľmi užitočné - zabráni to rozšíreniu choroby na celú populáciu. V prípade zvierat, ktoré žijú v stádach by to mohlo znamenať pohromu.
Odlovenie zvierat zranených alebo slabých neznamená pre stádo žiadnu škodu a dotyčné zviera je ušetrené trápenia, ktorému by bolo inak vystavené. Tieto zvieratá sú pre stádo bezvýznamné, pretože nemôžu prispieť k rozmnožovaniu a iba uberajú miesto a potravu silnejším a schopnejším jedincom.

Vďaka dlhej dobe, počas ktorej vlk a jeho predkovia ovplyvňovali populáciu koristi, je jasné, že tým umožnili vznik mnohým vlastnostiam a schopnostiam týchto zvierat (napr. rýchlosť behu, ostražitosť atd.). To sa dá potvrdiť tým, ako jednoducho vlky ulovia domáce zviera v porovnaní so zvieraťom voľne žijúcim.

5. Vlk a človek

5.1. Sú vlky pre človeka nebezpečné?

5.1.1.Napadajú ľudí?
Domnienka, že vlky zabíjajú ľudí, pramení s najväčšou pravdepodobnosťou z rôznych rozprávok a povestí, ale tiež z kníh a filmov. Veľký podiel na tom majú média (hlavne tlač a televízia). Vlky sú v skutočnosti veľmi plaché zvieratá a utečú, hneď čo zistia ľudskú prítomnosť. Čo je väčšinou omnoho skôr, než si ich človek vôbec všimne. V Európe ani v Amerike neexistuje žiadny potvrdený prípad zabitia človeka zdravým vlkom. Ale je veľmi nepravdepodobné, že by k tomu niekedy nedošlo.
Existujú však prípady, keď bol človek vlkom pohryzený. Síce ich nie je mnoho, ale existujú. V týchto prípadoch sa jednalo buď o vlky, ktoré boli zvyknuté na ľudskú prítomnosť, alebo bol útok vyprovokovaný človekom. Väčšina útokov, pôvodne pripisovaných vlkom bola spáchaná buď divokými psami, alebo krížencami vlka a psa.

5.1.2.Napadajú domáce zvieratá?
Áno, to je nesporný fakt. Ale nemalo by sme im to brať za zlé, veď to sú predsa dravci. Na lov prispôsobené šelmy, je to ich prirodzenosť. Musia loviť, aby prežili. Uloviť voľne žijúce zvieratá väčšinou nie je práve najjednoduchšie a voľne sa pasúce, nikým nestrážené stáda dobytka sú ľahkou korisťou. Je teda celkom logické, že občas dajú prednosť ľahko získanej potrave, ktorú im poľnohospodári doslova naservírovali pod nos. Najčastejšie dochádza k útokom na domáce zvieratá v dobe, keď vlky učia mláďatá loviť - nestrážené stáda domácich zvierat sú na to ideálne.

5.2. Vlky u nás

5.2.1.Prvé zmienky o vlkoch
Vlky pôvodne obývali celú Európu, vrátane nášho územia. Prvé známky prítomnosti vlkov pochádzajú z keltského obdobia (zhruba 5. a 6. st.) - ide o nálezy z vykopávok a názvy niektorých lokalít.
Z doby príchodu Slovanov sa dochovalo pár zemepisných názvov (buď ľudských sídiel alebo prírodných útvarov) a pravdepodobne tu majú korene aj mená ľudí (Vlk, Vlček pod.).
Písomné záznamy o vlkoch sa začínajú vyskytovať až v neskoršej dobe - zhruba od 11. storočia. V tejto dobe začína dochádzať ku znižovaniu početných stavov zveri vďaka lovu, čím vlky prichádzajú o potravu. Postupne sa začínajú objavovať prvé záznamy o škodách na domácich zvieratách, spôsobených vlkmi, ktoré sú datované od 12. storočia.

5.2.2.Osídľovanie vidieka - konflikt s človekom
Od počiatku 12. storočia prebieha v strednej Európe osídľovanie vidieka. Neobývané oblasti sú osídľované najskôr domácimi a potom aj zahraničnými (väčšinou nemeckými) kolonistami, lesy sa vyrubovali či vypaľovali a premieňali sa na polia. Dochádza ku zmenšovaniu životného priestoru vlkov a ďalšiemu znižovaniu počtu zveri. Konflikty medzi vlkom a človekom sú stále častejšie. Najčastejšie v zime sa vlčie svorky približujú k ľudským obydliam a napádajú dobytok. Silnejúce antipatie voči vlkom vedú k organizovaniu lovov. Už behom 12. a 13. storočia sú výrazne zdecimované populácie.

5.2.3.Prehĺbenie konfliktu
Počty ulovených vlkov sa zvyšoval v 14. storočí, keď sa k lovu začínajú používať strelné zbrane. Okrem zbraní sa k lovu používajú aj rôzne druhy pascí.
Zo 14. až 17. storočia pochádza mnoho správ o napadnutí človeka vlkmi. Na základe týchto správ bolo v roku 1622 naradené chrániť obce zátarasami a pascami a poddaní mali povinnosť zúčastňovať sa lovov. Zabíjanie vlkov bolo povolené všetkým obyvateľom, pretože inak je lov len výsadou šľachty.

5.2.4.Vyhubenie vlkov na Slovensku a v Čechách
Intenzívny lov vlkov nastal v druhej polovici 17. storočia. K pôvodným spôsobom lovu pribudlo zabíjanie pomocou jedu a totálne vyhubenie vlka sa stalo oficiálnym cieľom. Početnosť populácie začala výrazne klesať na začiatku 18. storočia, k najväčšiemu poklesu došlo v druhej polovici tohto storočia.
Počas 19. storočia došlo k tak rapídnemu úbytku populácie vlkov, v celom Československu bolo hlásených len niekoľko sto kusov. Samotári, ktorý boli roztrúsení, nedokázali vytvoriť svorku a tak sa v dostatočnej miere nereprodukovali. V bývalom Československu bolo až do roku 1975 možné loviť vlky celoročne bez obmedzenia. To znamenalo veľký pokles ich počtu - v celej bývalej Československej republike žilo iba okolo 40 jedincov a to vo Východných Tatrách.
V roku 1975 bola uzákonená polročná ochrana (v dobe rozmnožovania). Aj cez to sa však každý rok odlovila asi tretina populácie, čo znamená celý prirodzený prírastok populácie. Na Slovensku sa situácia nezmenila.