1.Úvod
Pár rokov som sa pohrával s myšlienkou spracovať život a vplyv vlka. K tomuto mystifikovanému tvorovi som sa po prvý krát dostal ešte ako dieťa v rôznych rozprávkach, knižkách či filmoch. Odvšadiaľ sa na mňa valil obraz zlej, ba až krvilačnej beštie s jediným cieľom a to zabiť.
Iný obraz, dovtedy nepoznaný svet vlka pohľadom ekológa a zanieteného pozorovateľ a ochrancu mi ponúkol Ing. Juraj Lukáč. Úplnou náhodou, ktorej som dodnes vďačný som sa dostal k rôznym informáciám a môj pohľad sa v ten deň zmenil. Pokúsim sa vám objasniť a vyviesť vás preto z omylu, v ktorom som bol a trúfam si povedať, že v ňom ste i vy. Vlk je plaché zviera, ktoré nevyhľadáva ľudí, ak nie je zahnaný hladom, ktorý mu paradoxne spôsobuje počínanie človeka, tak k stretom s ľuďmi nedochádza. Ak však k stretu dôjde, je to začarovaný kruh, z ktorého vychádza ako „víťaz“ človek.
2. Metodika
Informácie k mojej práci som čerpal hlavne z publikácia od vydavateľstva ABIES „O vlkoch a ľuďoch“ od ekológa Barryho H. Lopeza. Veľkou oporou pri získavaní poznatkov mi bol Ing. Juraj Lukáč, predseda lesoochranárskeho zoskupenia VLK. On mi poskytol výsledky ankety a aj mnoho odborných rád. Pri práci som využíval zdroje na internete, ako napríklad domovská stránka VLK-ka, stránky českých ekológov a vlčej rezervácie v Anglicku. Je veľká škoda, že tak významný živočích, akým vlk rozhodne je, nemá dostatočnú propagáciu, pretože získavanie dôveryhodných informácií nebolo ľahké.
3.Vlk vo všeobecnosti
3.1.Anatómia vlka
3.1.1.Veľkosť
Vlk je najväčším zástupcom psovitých šeliem, váži 35 až 52 kg. Je dlhý 150 až 190 cm a vysoký 65 až 80 cm. Samice sú menšie - vážia o zhruba 25 % menej, než samce. Medzi rôznymi poddruhmi vlka sú veľké rozdiely v hmotnosti aj vo veľkosti. Napríklad červený vlk (Canis Rufus) žijúci na dolnom toku Mississippi môže vážiť len 15kg. Na veľkosť vlkov má tiež vplyv zemepisná šírka - čím severnejšie žijú, tým sú väčšie. Jedinou výnimkou z tohto pravidla je arktický vlk (Canis Lupus Arctos), ktorý aj napriek tomu, že žije severnejšie, je drobnejší, než vlky žijúce na severe Kanady a Aljašky. Na veľkosť má tiež vplyv hojnosť koristi v oblasti kde žijú. Logicky, čím viac koristi, tým väčšie vlky vyrastú. Plnej veľkosti vlk dosiahne vo veku okolo 1 roku.
3.1.2.Srsť
Vlčia kožušina sa skladá z dvoch vrstiev. Spodná vrstva,-podsada, je jemná, hustá a má svetlú farbu. Vrchná,-krycia vrstva, je zložená z dlhých chlpov a má za úlohu odvádzať vodu a udržovať tak spodnú vrstvu suchú. Srsť vyrastá v zhlukoch obsahujúcich niekoľko podsadových.
Vlky, rovnako ako ostatné psovité šelmy majú špeciálne postaviteľné chlpy rastúce okolo chrbtice, od krku k zadným častiam lopatiek. Keď je zviera podráždené, tieto chlpy sa naježia.
Väčšina podsady a časť krycej srsti na jar vypadáva a opäť narastá až na jeseň.
Najhustejšiu a najdlhšiu srsť majú na lopatkách, krycia srsť tu môže byť dlhá až desať centimetrov. Naopak najkratšia je srsť na nohách a na hlave. Vlčia kožušina izoluje omnoho lepšie, než kožušina psa a neusadzuje sa na nej ľad. Vlky v teplejších oblastiach majú kratšie chlpy a redšiu podsadu.
V extrémnej zime môže vlk znížiť prietok krvi v blízkosti povrchu kože, čo mu umožňuje prežiť aj pri teplote -40 °C. Schopnosť regulovať vlastnú telesnú teplotu mu pomáha prežiť v rozličných podnebných pásmach a v oblastiach s veľkými výkyvmi teplôt.
3.1.3.Chrup
Vlky majú rovnako ako ostatné psovité šelmy celkom 42 zubov: 20 v hornej čeľusti a 22 v dolnej. Vlčie tesáky môžu byť dlhé až 6,25 cm. Sú ostré a mierne zahnuté, umožňujú pevné uchopenie koristi. Rezáky sú tiež veľmi ostré, vlk môže odtrhávať z koristi veľké kusy mäsa. Vlk dokáže svojimi čeľusťami vyvinúť tlak až 100 kg/cm2, čo mu umožňuje rozžuť aj veľké kosti. Pre prirovnanie - nemecký ovčiak rovnakej váhy a veľkosti dokáže vyvinúť tlak iba 50 kg/cm2.
3.1.4.Farba
Farba srsti je veľmi premenlivá, najbežnejšie sú rôzne odtiene šedej. Najsvetlejšie sú vlky žijúce na severe Ameriky, ich srsť je svetlo hnedá až žltá. Čierne vlky sa vyskytujú hlavne v Severnej Amerike, Strednej Ázii a v Pyrenejach. Vlky z oblasti Arktídy sú väčšinou biele. Stepné vlky majú farbu srsti od tmavo hnedej až po okrovú.
Farby sa samozrejme rôzne miešajú a môže sa stať, že v jednej svorke sú jedince šedé, čierne i hnedé. Rôzne farby mávajú dokonca aj šteňatá v jednom vrhu.
Farba srsti zjavne nemá maskovaciu funkciu, pretože čierne vlky sa bežne vyskytujú v tundre a biele zase na čiernej pôde centrálneho Ruska.
V priebehu apríla sa mnoho vlkov prefarbuje do hneda až čierna. Srsť tmavo sfarbených jedincov často s pribúdajúcim vekom postupne bledne.
Na kožušine všetkých vlkov (aj čisto bielych či čiernych) je výrazné tieňovanie. Nie je ale náhodné, tento vzor má rozlišovaciu funkciu. Tmavšia (u čiernych vlkov svetlejšia) srsť tvorí pruh okolo celého krku a tiahne sa cez chrbát až na koniec chvosta, kde splýva s tmavšími chlpmi. Spodná strana chvosta, vnútorné strany nôh, brucho, boky a spodná strana ňufáku sú väčšinou svetlé (u svetlých jedincov samozrejme tmavé). Na hlave je srsť tmavšia, okolo očí a uší tvorí charakteristickú „masku“. Koniec chvosta je väčšinou tmavý s bielymi chlpmi na špičke a s tmavou škvrnou, vyznačujúcou umiestnenie pachových žliaz. Tieňovaním srsti sú zvýrazňované postoje tela a výrazy tváre, ktoré vlk používa ku komunikácii.
3.1.5.Zmysly
Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch a sluch, zrak je až na treťom mieste.
3.1.5.1.Čuch
Čuch je asi miliónkrát lepší, než u človeka. Čuchové tkanivo vlka zaberá plochu 14 x väčšiu, než čuchové tkanivo u človeka a obsahuje asi 200 mil. zmyslových buniek, ľudské iba 5 mil. Keď vlk vetrí, pomáha mu vlhký ňufák, ktorý rozpúšťa vo vzduchu obsiahnuté molekuly, privádza ich k zmyslovým bunkám a čistí sliznicu od starých pachov. Vlk dokáže zavetriť korisť na vzdialenosť až 3 km. Čo všetko vlk cíti, nie je známe, ale nereaguje citlivo na výrazné pachy, zachytiteľné ľudským nosom.
3.1.5.2.Sluch
Vlky majú veľké ušnice. Môžu ich ovládať pomocou sedemnástich svalov, čo im umožňuje zachytávať a zameriavať zdroj zvuku. Sú schopné vnímať zvuk až do frekvencie 100 kHz (človek iba do 22 kHz). Dokážu tiež uzavrieť vnútorné ucho tak, aby od okolitého hluku oddelili tie zvuky, na ktoré sa chcú zamerať. V pásme 10 - 15 kHz dokážu rozlíšiť aj medzi veľmi podobnými tónmi.
3.1.5.3.Zrak
Aj napriek tomu, že nie je hlavným zmyslom, je veľmi ostrý a dokáže zachytiť aj nepatrný pohyb. Nehybné objekty však ľahko prehliadne. Vlky nevidia v celom farebnom spektre ako človek, ale vidia len čiernobielo, čo je ale veľká výhoda za šera. Rovnako ako väčšina dravcov majú oči v prednej časti hlavy, takže ich zorný uhol je zhruba 180°. To ich často znevýhodňuje, pretože niektoré živočíchy, ktorými sa živí, majú zorné pole až 300°.
3.1.5.4. Špeciálne zmysly
Vlky sú rovnaké ako psy alebo mačky. Sú citlivé na vibrácie a dokážu rozpoznať blížiace sa zemetrasenie už niekoľko dní pred jeho príchodom.
3.2. Rozšírenie
Carl Linné v roku 1758 nazval tohto živočícha Canis lupus. Biológovia ho v posledných rokoch dosť študovali, aby o ňom podali ucelený obraz, ale jeho počty a areál sa neustále zmenšujú. A ako sa často stáva, hlboké uznanie prišlo súčasne s pocitom, že niečo strácame.
Vlky, ktorých je dvadsať až tridsať poddruhov, patria medzi holoarktické živočíchy, čo znamená, že najčastejšie sa vyskytujú na severnej pologuli nad tridsiatou rovnobežkou severnej šírky. Objavili sa v celej Európe od údolia rieky Zezere (južná časť Portugalska) až po sever Fínska a na juhu po Stredomorie. Sú rozšírené po východnej Európe, na Balkáne, na Blízkom a Strednom východe. Nachádzajú sa v Afganistane, severnej Indii, severnom Rusku, na Sibíri a ich populácia sa tiahne až po Čínu a na východe na japonských ostrovoch. V Severnej Amerike prebieha najjužnejšia hranica ich výskytu severne od Mexico City a na severe zasahuje po Mys Morrisa Jesupa v Grónsku, vzdialenom takmer 650 kilometrov od Severného pólu. Okrem Islandu a severnej Afriky a takých miest ako je púšť Gobi, sa vlky adaptovali na každú lokalitu, ktorú mali k dispozícii.
Aj napriek tejto veľkej schopnosti adaptovať sa sú v súčasnosti vyhubené na Britských ostrovoch, v Škandinávii a vo väčšine Európy. Zvyšky pôvodných populácií prežívajú v severnom Španielsku, v talianskych Apeninách, vo východnej Európe a ojedinele sa vyskytujú v Nemecku. Populácie na Blízkom a Strednom východe a v severnej Indii sú veľmi zredukované zásahmi človeka do prirodzených biotopov. Údaje o populácii v Číne a Rusku nie sú kvôli obrovskej ploche známe.
Malá populácia vlkov sa ešte stále zachovala v Mexiku a 20 až 25 tisíc jedincov žije stále v relatívnej izolácii a bez zásahov na Aljaške a v Kanade. Najväčšia koncentrácia vlkov v Spojených štátoch je v severovýchodnej Minnesote (približne 1000 jedincov). Samotári sa príležitostne vyskytujú aj vo východných štátoch pozdĺž kanadskej hranice, ktorá je inak bez výskytu vlka, kvôli hustému zaľudneniu tejto oblasti. Väčšinu samotárov tvoria mladé zvieratá, ktoré boli donútené odísť alebo prehrali súboj o postavenie vo svorke a tak ju museli opustiť. Takéto jedince sa vyskytujú v Britskej Kolumbii, Alberte a Saskatchewane.
Grafické znázornenie výskytu vlka
Vlky v jednotlivých regiónoch
Údaje z roku 1998.
RegiónPočet vlkovVlkmi osídlená
časť pôvodnej
oblastiPrevládajúci stav
Afganistan1,00090%nechránený, neustále lovený, počet klesá
Bangladéšmenej než 10?malá populácia migrujúca z Indie
Bielorusko2,000?nechránený, intenzívne lovený, počet rýchlo klesá
Bulharsko80030%nechránený, intenzívny lov - každý rok stovky zabitých vlkov
Česká Republika10010%počet klesá vďaka nadmernému lovu
Čína6,00020%chránený, počet sa stabilizuje
Egypt2590%polostrov Sinaj, počet klesá vďaka nedostatku koristi a lovu
Estónsko450 - 500?nechránený, legálne lovený (asi 200 vlkov ročne)
Fínsko5010%malá, ale stabilná populácia
Francúzskomenej než 155%počet klesá
Grónsko50 - 10060%neznámy
Chorvátsko50 - 100?chránený, počet klesá kvôli pytliactvu
India1300 - 160020%chránený, ale počet klesá vďaka pytliactvu a strate vhodného životného prostredia
Iránmenej než 100080%neznámy, ale populácia sa zdá byť stabilná
Izrael15060%chránený, populácia stabilná
Taliansko400 - 50010%chránený, populácia stabilná
Jordánsko100 - 20090%nechránený, často lovený
Chorvátsko50045%lovený po celý rok
Kanada60,000?stabilná populácia, málo lovený
Kazachstan9,000?nechránený, lovený pre odmeny
Libanonmenej než 105%neznámy
Litva600?legálne lovený, počet klesá vďaka lovu
Lotyšsko900?nechránený, regulovaný lov, populácia klesá
Maďarsko10 - 3010%počet klesá vďaka pytliactvu a strate vhodného životného prostredia
Macedónsko500?nechránený, počet klesá vďaka lovu
Mongolsko30,00090%nechránený, počet klesá vďaka lovu a strate vhodného životného prostredia
Nemeckomenej než 105%migrácia z Poľska
Nórsko20 - 302%chránený, lov je povolený, keď napadnú dobytok
Poľsko600 - 85090%chránený, populácia stabilná
Rakúskomenej než 10?malá populácia migrujúca zo Slovinska
Rumunskomenej než 200015%nechránený, legálne lovený
Rusko30,000 - 40,00065%nechránený, najväčšia populácia na severe a v Európskej časti
Grécko200 - 30060%stabilná populácia na hraniciach s Macedónskom, legálne lovený
Saudská Arábia600 - 70090%nechránený, populácia stabilná
Slovensko250 - 40015%počet klesá vďaka nadmernému lovu a strate vhodného životného prostredia
Slovinsko25 - 30?chránený, populácia sa stabilizuje
Španielsko200015%legálne lovený, počet klesá
Švédsko20 - 305%výskyt na hraniciach s Nórskom
Švajčiarskomenej než 10?migrácia z Talianska
Ukrajina2000 - 3000?nechránený, lovený po celý rok, počet klesá
USA 2,700?počet rastie
USA (Aljaška)6,000 - 8,000?počet stabilne narastá
3.3.Vývoj a triedenie
Vlk obyčajný (Canis lupus) patrí medzi cicavce, do radu mäsožravcov (Carnivora), do čeľade psovité (Canidae). Podľa nálezov sa predpokladá, že primitívnymi predchodcami psovitých šeliem boli hmyzožravce v spodnom paleocéne (príloha č. 1), ktoré sa vyvíjali rôznym smerom (predkovia žili v paleocéne asi pred 65-55 miliónmi rokov). Na konci eocénu (45 mil. rokov) vzniká skupina šeliem - Fissipedia, ku ktorej patria aj vlky .
Červený vlk (Canis rufus), je málo známy, ale odlišný druh, ktorý žije iba v Amerike a vlastne vo všetkých pôvodných územiach, na juhovýchode Spojených štátov ho vyhubili. Malá populácia, asi okolo stovky jedincov, prežíva v močaristých húštinách na okraji juhovýchodného Texasu a v priľahlej Louisiane. Terajšiemu stavu vďačia hlavne nedostupnosti. V tejto oblasti je vlk cenenou trofejou a nepriateľom číslo jeden.
Z vyše dvadsiatich poddruhov vlkov, ktoré v roku 1945 identifikoval v Severnej Amerike systematik Edward Goldman, sa sedem už bohužiaľ nevyskytuje.
Dva japonské poddruhy a to Canis lupus hattai a Canis pulus hodophilax, pravdepodobne vyhynuli. Ďalšieho vlka, ktorý žil v údolí rieky Dunaj a ktorý, ako sa zdá, bol dostatočne odlišný na to, aby bol klasifikovaný ako poddruh, vyhubili ešte predtým, ako sa vôbec robili druhové výskumy. V Severnej Amerike a inde, kde ľudská civilizácia ovplyvnila rozšírenie a potravové zvyky vlkov-napr. vybíjaním bizónov a zavedením chovu dobytka na pastvinách – skrížili sa rozličné poddruhy vlkov, čím sa narušila čistota ich genofondu. V súčasnosti sa vlky v Severnej Amerike často rozlišujú jednoducho a to podľa toho, kde žijú. Buď tundroví alebo lesní, nazývaní aj siví vlci.
Pri rozlišovaní a triedení vlkov je dôležité vyhnúť sa iným psovitým šelmám, ktoré sú vlkom podobné. Taký je napríklad divý pes v Maine, ktorý svojou veľkosťou tvorí prechod medzi vlkom a kojotom. V texase sa skrížili kojoty a červení vlci a vznikla hybridná populácia. Zdivočelí domáci psi sa môžu tiež páriť s vlkmi.
Pôvodné triedenie medzi poddruhmi bolo na základe lebkových mier, osrstenia, relatívnej veľkosti a geografického rozšírenia. Napríklad malý ázijský alebo iránsky vlk (Canis lupus pallipes), sa napríklad líši od väčšiny vlkov tým, že nezavýja a je dokázané, že putuje sám alebo vo veľmi malých svorkách. Preto bolo potrebné triedenie poopraviť i o pozorovanie vonkajších prejavov a aj tie zahŕňať do klasifikácie. Čínsky vlk (Canis lupus laniger), tiež loví sám alebo iba v malých svorkách. Európsky vlk (Canis lupus lupus), sa adaptoval, či skôr bol donútený viesť každodenný život v tesnej blízkosti ľudí. Vlky v riedko osídlených oblastiach Kanady sa premiestnia, ak sa hustota ľudského osídlenia zvýši na viac ako je jeden človek na štvorcový kilometer.
V súčasnosti je trendom menej rozlišovať medzi poddruhmi vlkov podľa farby a veľkosti a viac si všímať iné rozdiely – lovecké techniky, veľkosť svorky, veľkosť teritória, potravové zvyky.
Vytváranie genetických zásob z vlkov chovaných v zajatí na základe tvrdenia, že sú reprezentantmi čistých línií vyhynutých rás, je pravdepodobne nezmyselné. Populácia v zoologických záhradách sa niekedy svojím genetickým vybavením alebo geografickým pôvodom odlišujú od voľne žijúcich zvierat. Navyše mláďatá, ktoré už vyrástli v zajatí nie sú schopné prežiť v divočine, aj keď existujú pokusy ich takému životu „naučiť“.
Úplná a dokonalá klasifikácia však nie je možná a to pre dva základné faktory: vlky sú túlavé zvieratá a jednotlivé poddruhy sa navzájom krížia. Ešte pred začiatkom ich prenasledovania vlky z istých oblastí svojho výskytu zmizli. Nikto nevie presne prečo. Možnosťou je, že len nasledovali lovnú zver, ktorej bolo už v danej oblasti nedostatok alebo sa tam prisťahovali ľudia. Douglas Pimlott, kanadský biológ, ktorý sa zaoberá divými zvieratami, verí, že newfoundlandský vlk, ktorý „vyhynul“ sa z polostrova vytratil prirodzene a nebol vyničený lovom. Ďalší Kanaďan, Ian MacTaggart Cowan, si myslí, že posledné jedince vlkov v severných Skalistých horách sa skrížili v vlkmi z Mackenzieho údolia, čím sa postupne odstránili všetky znaky tejto rasy. Tieto prípady sú dôležité, pokiaľ samých seba neobviňujeme z nedostatku pokory nad smrťou.
3.4.Rozdiely medzi vlkom a psom
Tieto rozdiely sa dajú rozdeliť na dve skupiny - rozdiely v chovaní a rozdiely fyzické. Rozoznať väčšinu psích plemien od vlka nie je ťažké, ale existujú plemená, ktoré sú mu veľmi podobné - napr. nemecký ovčiak, husky, malamut. V prípade československého vlčiaka a iných krížencov vlka a psa býva ich rozoznanie ešte ťažšie.
Všeobecné rozdiely
- Vlky nosia chvost voľne zvesený dolu, psy nosia väčšinou chvost zdvihnutý.
- Chvost psov je mierne zahnutý
- Psi nemajú chvostovú pachovú žľazu.
- Vlky sa pária iba raz do roka, väčšina psov dvakrát.
- Psi majú väčší počet šteniat v jednom vrhu. U veľkých plemien nie je 12 šteniat výnimkou.
- Ňufák väčšiny psov je kratší než ňufák vlkov.
- Vlk má odlišnú tvár vďaka dlhým chlpom okolo ušníc.
- Pes má oproti rovnako veľkému vlkovi až o 30 % menšiu hmotnosť mozgu.
- Vlk je iba mäsožravec, takže jeho tráviaci trakt je kratší než u psa, ktorý je všežravcom.
- Väčšina vlkov má kliešťový skus, väčšina plemien psov má skus nožničkový.
Pohyb
Psa od vlka odlíšite aj podľa spôsobu pohybu. Najzreteľnejšie je to pri behu - vlk „pláva“ vzduchom, pes sa ním ťažkopádne "prediera“ (príloha č.2)
Pri chôdzi vlk vždy kladie zadnú labu presne do stopy laby prednej. Všetky jeho stopy sú v jednaj línii - vlk „čiaruje“ (viď príloha č.2). Oproti tomu pes väčšinou kladie zadné tlapy medzi stopy predných. Štýl pohybu psa je však veľmi závislý na jeho telesnej stavbe. Vlk sa snaží maximálne šetriť energiu - jeho stopa je rovná, s minimom zatáčok, pes často odbieha od priameho smeru. Vlk často chodí po vrstevnici. Stopa vlka je dlhšia a užšia než stopa rovnako veľkého psa.
4. Svorka 4.1. Vznik svorky
Vzhľadom k sociálnym väzbám a spôsobu ich vzniku sú takmer všetci členovia svorky v príbuzenskom vzťahu. Základným prvkom každej svorky je alfa pár (viď obrázkové prílohy). Svorka vzniká spárením samca a samice na konci zimy a neskôr je rozšírená o ich mláďatá, ktoré začnú cestovať s rodičmi až v jeseni a ostávajú s nimi celú zimu, aby sa naučili loviť. Vďaka tomu, že sa vlky pária až v 22 mesiacoch veku, nedochádza v období rozmnožovania k žiadnym konfliktom a pôvodný pár sa spári v pokoji znovu. Svorka ostáva pokope, aj keď mláďatá z prvého vrhu často rodičov dočasne opúšťajú, keď sa pozornosť presunie na starostlivosť o nové mláďatá. Neskôr sa k nim opäť vracajú. Postupne sa tak môže vybudovať nová svorka. Teoreticky by to bolo možné do dvoch rokov (pri optimálnych podmienkach a nulovej úmrtnosti) v počte až 14 kusov, ale skutočný počet by bol asi 7 kusov (kvôli vysokej úmrtnosti).
Príležitosť k rozdeleniu svorky nastáva tretiu zimu. Mláďatá z prvého vrhu sú už dospelé a začínajú si hľadať partnera. Vzniká rivalita medzi nimi a alfa párom alebo medzi nimi navzájom, prípadne túžba nájsť si partnera z inej svorky. Výsledkom je narušenie starých sociálnych väzieb vďaka silnej rivalite, alebo vznikom iného, silnejšieho vzťahu.
K definitívnemu rozdeleniu dôjde v dobe výchovy mláďat. Mladý pár si vytvorí vlastnú noru, oddelenú od nory pôvodnej. Pokiaľ vyrastú mláďatá a znovu sa stretnú s pôvodnou svorkou, môžu sa opäť spojiť dokopy. Keď sa však nestretnú, idú vlastnou cestou a vytvoria novú svorku.
Ďalšia možnosť, kedy dochádza k rozdeleniu svorky, je smrť jedného alebo oboch vodcov. V prvom prípade môže (ale nemusí) dôjsť k rozdeleniu vplyvom sociálneho napätia spôsobeného spormi o vodcovstvo.
V druhom prípade spôsobí smrť oboch vodcov veľký sociálny otras a následné spory o vedúcu pozíciu. Tento boj však svorku väčšinou rozloží. Tá sa rozdelí na jednotlivé páry a tie potom vytvoria základ nových svoriek.
4.2. Hierarchia
Vlky sú veľmi sociálne zvieratá žijúce v svorkách, ktoré sa skladajú väčšinou z 6 až 15 členov. V zime sa združujú do svoriek, ktoré môžu mať 20 až 30 jedincov. V svorke platí prísna hierarchia, v ktorej má každý člen pevne stanovené postavenie. Štruktúra vlčej svorky je dynamická a môže sa meniť v závislosti od rôznych faktorov.
Hierarchia je pre vlky veľmi dôležitá. Veľký význam má v období rozmnožovania, pri love, kŕmení, ochrane území a vôbec vždy, keď je svorka pokope. Čo znamená takmer stále, lebo spolu trávia väčšinu času.
Hierarchia vlčej svorky je organizovaná v dvoch líniách: jedna pre samce, druhá pre samice. Hierarchia môže byť iná v období rozmnožovania, pri love a pri hre.
V čele celej svorky je alfa vlk a vlčica, spolu tvoria alfa pár (viď obrázkové prílohy). Termín alfa, ktorý vznikol kvôli popisu zvierat žijúcich v zajatí, je však pomerne zavádzajúci. Zviera alfa nie vždy vedie lov alebo stojí v čele svorky a ani nemusí žrať skôr než ostatní. Jedinec môže byť alfou dokonca len za určitých okolností alebo pri určitých činnostiach (napríklad iba pri love). Alfa ale vždy používa úctu ostatných členov svorky. Alfa pár má ako jediný vo svorke právo páriť sa. Toto právo si alfa vlčica vymáha produkciou silných aromatických látok, ktoré „prebíjajú“ pachy ostatných samíc. Otcom mláďat nemusí byť vždy len alfa samec. Keď alfa nejaví o samicu záujem, spári sa s ňou nižšie postavený samec (väčšinou beta). Matkou mláďat je však vždy alfa samica.
Alfa páru sú podriadení ostatní dospelí členovia svorky, z nich najvyššie postavenie má beta vlk a beta vlčica. Jedinec beta môže ako jediný ohroziť pozíciu alfy. Ostatné zvieratá vytvárajú hierarchiu s dvoj- až trojročnými jedincami na vrchole a jednoročnými na spodných priečkach hierarchického usporiadania.
Mláďatá si tiež vytvárajú vlastnú sociálnu štruktúru, ale bez ohľadu na pohlavie.
Úplne najnižšie postavenie má jedinec omega. Tento jedinec už do svorky v podstate ani nepatrí, pretože nemá žiadne práva. Je to „obetný baránok“ - je odháňaný od potravy a smerujú proti nemu bezdôvodné útoky. Pri napadnutí svorky väčšinou nesie hlavný nápor a ak to vyžadujú vyššie záujmy svorky, môžu ho aj obetovať. Týmto spôsobom sa svorka zbavuje nežiadúcich členov (tzv. vnútorná selekcia).
Zmeny v postavení sa často rozhodnú jediným bojom. Porazeným boj spôsobí na určitú dobu psychický otras tak silný, že zviera môže poklesnúť o niekoľko hodnostných stupňov. Tieto súboje však len veľmi zriedka končia zranením, alebo dokonca smrťou.
4.3.Lov
O vlkoch si mnoho ľudí myslí, že lovia pre zábavu. Lov pre zábavu poznajú iba ľudia, vlky lovia len keď majú hlad. Vlk strávi získavaním potravy takmer jednu tretinu svojho života a je k lovu dokonale prispôsobený. Korisť dokáže ucítiť na vzdialenosť až tri kilometre, má výborný sluch a dokáže sa skvele orientovať . Pri hľadaní potravy dokáže prejsť až niekoľko desiatok kilometrov. Korisť môže prenasledovať aj niekoľko kilometrov a vyvinúť pri tom okamžitú rýchlosť až 60 km/h. Vďaka kolektívnemu spôsobu lovu dokáže vlčia svorka uloviť zviera vážiace aj viac ako 500 kg.
4.3.1.Druhy koristi
Hlavnú zložku potravy tvorí vysoká zver, ale v dobe núdze lovia všetko, čo neutečie, neupláva alebo neuletí. Ďalšou dôležitou zložkou potravy sú malé cicavce (hraboše, potkany a pod.), ale aj hmyz. V severských oblastiach sa hmyz významnou súčasťou potravy stať nemôže, ale v stepiach vlky hmyz vyhľadávajú. Okrem vlka červeného tvorí rastlinná strava u vlkov len veľmi malú časť potravy. Konkrétny druh koristi závisí hlavne na ponuke kraja a ročnom období. Vlky majú tendenciu sa špecializovať na určitú korisť. Niektoré jedince, alebo dokonca celé svorky, sa špecializujú na vyhľadávanie zdochlín, iné svorky lovia ľuďmi chované zvieratá alebo drobnú zver. Najznámejším typom špecializácie sú kopytníky ako je los, jeleň alebo srnec v Európskych a Amerických lesoch.
V prípade veľkých zvierat sa korisťou stávajú najčastejšie choré, staré, alebo veľmi mladé zvieratá. Samozrejme to neplatí vo všetkých prípadoch, korisťou sa môže stať aj zviera v najlepšej kondícii. V prípade, že populácia vlkov je malá alebo je nadbytok koristi, lovia všetky zvieratá, bez rozlíšenia vekových tried.
V skutočnosti vlky útočia predovšetkým na zvieratá, ktoré sa správajú nezdravo. Väčšinou ulovia len toľko zveri, koľko potrebujú, ale v období odchovu mláďat lovia niekedy aj nadbytočne, aby sa mláďatá mohli naučiť loviť. Nikdy však nezabíjajú všetku zver, ktorá sa v oblasti nachádza. Keď je niektorej zveri málo, prestanú s jej lovom do doby, než sa dostatočne nerozmnoží.
4.3.2.Technika lovu
Vlky nemôžu riskovať akékoľvek poranenie, to by pre nich mohla znamenať smrť. Preto uprednostňujú kolektívny spôsob lovu. Jeden alebo niekoľko vlkov sleduje stádo a púta na sebe jeho pozornosť, ostatná časť svorky stádo obkľúči. Keď je stádo zovreté, vyvolajú v ňom paniku, aby ho donútili k úteku. Silnejšie zvieratá stratia odvahu a opustia tie slabšie, ktoré by za normálnych okolností chránili. Práve na tento okamih vlky čakajú. Vyberú zviera, ktoré sa správa zvláštne a otestujú ho behom. Ak zistia, že je vhodnou korisťou, oddelia ho od stáda a začnú ho naháňať. Pritom bežia v rade za sebou - keď sa tí v čele unavia, vymenia si miesto s tými vzadu. To svorke dovoľuje udržovať vysoké tempo po dlhú dobu, čím donúti korisť vydať veľké množstvo energie. Vlky útočia na slabiny, brucho, nohy a hlavu koristi. Keď obeť zoslabne vplyvom straty krvi a únavy, strhnú ju na zem a zadusia.
Svoje teritórium veľmi dobre poznajú, môžu teda využívať rôzne skratky. Často dokážu odhadnúť, kadiaľ stáda zveri potiahnu a na vhodnom mieste si na ne počkajú. Aj napriek tejto stratégii lovu je takmer 9 z 10 útokov neúspešných.
Keď vlk uloví korisť, môže naraz zožrať až 9 kg mäsa. Priemerná spotreba je 2 kg mäsa na deň, pričom vydržia aj niekoľko dní úplne bez potravy. Vďaka dokonalej hierarchii sa aj v núdzi nažerie celá svorka.
Vlky niekedy časti koristi zahrabávajú, aby ich mohli zožrať neskôr. Toto však nie je príliš účinný systém. Zásoby sú väčšinou objavené a zožraté inými zvieratami.
4.4.Mláďatá
Párenie prebieha v období medzi koncom januára a marca, v závislosti od oblasti. Čím severnejšie, tým neskôr párenie začína. Počas obdobia plodnosti samice sa alfa pár zdržuje mimo svorky, aby mohli nerušene splodiť potomstvo. Normálne je „vládcom“ celej svorky alfa samec, ale v dobe, keď sú mláďatá ešte v nore, vedúce postavenie má alfa samica. O tom, kde bude nora rozhoduje samozrejme ona. Keď sú šteňatá malé a ostávajú v nore, musia členovia svorky nosiť ich matke potravu, pretože tá ich o samote nechať nemôže.
Mláďatá sa rodia po 59 až 63 dňoch od počatia. V jednom vrhu býva spravidla štyri až šesť vĺčat, ale môže byť len jedno, alebo ich môže byť až trinásť. Veľkosť vrhu závisí predovšetkým na množstve koristi a vlkov v oblasti. Čím menej koristi, tým menej mláďat sa narodí. Pri veľkom nedostatku potravy sa mláďatá nemusia rodiť vôbec, čo zvyšuje šance na prežitie celej svorky. Málo mláďat sa tiež narodí v prípade, že je v oblasti veľké množstvo vlkov. To spoločne s teritoriálnym správaním zaisťuje, že vlky sa nemôžu v určitej oblasti premnožiť.
Mláďatá po narodení vážia iba okolo pol kilogramu a sú hluché a slepé. Keď sú väčšie, ostatný členovia svorky sa striedajú pri hraní sa s nimi, v ich strážení a kŕmení. Mladé sa zdržujú iba v najbližšom okolí brlohu. Asi vo veku šiestich týždňov sa medzi mláďatami začína tvoriť hierarchia, ktorú tvorí iba jedna línia (nezávislá na pohlaví). Táto hierarchia sa behom doby veľmi často mení.
Vývojové štádiá šteniat
Väčšina mláďat neprežije prvý rok života - úmrtnosť býva vyššia než 60%. Keď sú mláďatá staré okolo 8 týždňov, opúšťajú okolie nory a zdržujú sa pri svorke. Keď majú okolo 6 mesiacov, sú už rovnako veľké ako dospelé jedince, začínajú sa aktívne zúčastňovať lovu.
Keď mláďatá prestanú cicať mlieko, začne zvyšok svorky hrať v ich živote významnú úlohu. Všetci členovia svorky sa zúčastňujú ich výchovy a nosia im čiastočne natrávenú potravu.
4.5.Sociálne väzby svorky
Existenciu väzieb medzi členmi svorky dokazuje už fakt, že svorka existuje. Bez týchto vzťahov by svorka nemohla vzniknúť. Vzťah jedného člena svorky k druhému je totožný so vzťahom medzi psom a jeho pánom. Existuje disciplína, vzťahy medzi alfa párom a ostatkom svorky, vzťahy k mláďatám a mladým. Ich výchova a začleňovanie do svorky.
4.5.1.Vznik sociálnych väzieb
K vzniku silnej sociálnej väzby je treba psychický sklon k jej vytvoreniu a dlhodobý kontakt medzi obidvoma jedincami. Existujú iba tri vzťahy medzi vlkmi, kde sú obidva faktory prítomné: 1) dvorenie a párenie, 2) výchova mláďat dospelými 3) vyrastanie mláďat v spoločnosti ich súrodencov.
Existuje ešte štvrtá možnosť, kde môžu byť oba faktory prítomné, ale ešte sa to nepodarilo s istotou dokázať. Ide o prípad, keď všetci členovia svorky zahynú a tým dôjde k zničeniu všetkých doterajších väzieb. Táto situácia vyvolá potrebu vytvorenia nových vzťahov, aj keď sa stretávajú dva jedince usilujúce o ich vytvorenie, bez ohľadu na pohlavie a vek, dôjde pravdepodobne k vytvoreniu vzájomnej väzby. Vzniknutá sociálna väzba je veľmi silná a pretrváva dlhú dobu, pravdepodobne po celý život.
4.5.2.Dvorenie a párenie
Psychologickým faktorom podporujúcim vznik väzby je tu sexuálna túžba. Obdobím vzájomného kontaktu je tu obdobie dvorenia. Vlky si vyberajú partnera už v prvom rok života a to aj napriek tomu, že pohlavne dospievajú až v 22 mesiacoch. Plodné obdobie samice trvá neobyčajne dlhú dobu - okolo 3 týždňov. Počas párenia sa samec a samica nemôžu po dobu asi pol hodiny od sebe oddeliť.
4.5.3.Výchova mláďat
Druhá situácia nastáva pri výchove mláďat dospelými. V útlom veku sa vytvára veľmi intenzívny vzťah mláďat k matke. Neskôr tiež k ostatným členom svorky. Dôležitým faktorom kontaktu je kŕmenie. Počas prvých niekoľko týždňov života sú mláďatá kojené matkou. V neskoršom veku, čiastočne natráveným mäsom, ktoré im dospelý vyvrhnú potom, čo im mláďatá olížu ňufák. Nie sú však kŕmené iba rodičmi, ale všetkými členmi svorky.
Zvyšok svorky tiež často mláďatá stráži, pokiaľ matka aj s ostatkom svorky loví. Tak si môžu mláďatá vytvoriť vzťah ku všetkým dospelým, nie len k rodičom. K ďalšiemu častému kontaktu dochádza pri hre.
4.5.4.Súrodenci
Posledná možnosť je vyrastanie mláďat v spoločnosti ich súrodencov. Tu je psychický a fyzický kontakt prítomný od narodenia až do doby, keď súrodenci ostanú pokope (väčšinou nie menej než 2 roky). V prvých troch týždňoch ostávajú mláďatá v brlohu, kde sú po väčšinu času vo fyzickom kontakte. Keď sa šteňa ocitne samé, lezie po brlohu tak dlho, pokiaľ sa nedostane k teplému objektu - k súrodencovi, alebo k matke. V neskoršom veku kontakt pretrváva pri hrách a pri niektorých obradoch (napr. vítaní).
4.6.Teritórium
Čo je to vlastne teritórium? Najskôr treba vysvetliť, čo ním nie je: rozhodne to nie je presne vymedzené územie, ktorého hranice by boli pevne stanovené a nemenné. Teritórium môžeme chápať ako územie, na ktorom sa nachádzajú členovia jednej svorky a je vyznačené pachovými značkami. Môžu sa prekrývať, môžu medzi nimi byť medzery. Ich veľkosť je ovplyvnená početnosťou a druhom koristi, počtom a vlastnosťami vlkov vo svorke, povahou terénu a inými faktormi. Teritórium môže meniť tvar a veľkosť podľa sezóny (napr. v dobe rodenia a výchovy mláďat sa môžu zmenšovať, alebo zväčšovať). Vlky samotári dokonca nemajú teritórium žiadne.
Teritorialita je veľmi užitočná vec - zaisťuje, aby počet jedincov v oblasti neprekročil počet, ktorý sa tam môže uživiť. Čím menej zveri v oblasti je, tým sú revíry väčšie ak je ich menej, tým pádom sa v oblasti vyskytuje menej vlkov. Naopak keď je zveri dostatok, sú revíry menšie a je ich viac.
V letnom období sa dá teritórium rozdeliť na tri časti: domov I. stupňa, domov II. stupňa a lovecký revír.
4.6.1.Domov I. stupňa – nora
Nory vlky zakladajú v dobe rozmnožovania. Rodia a vychovávajú v nich mláďatá. Gravidná vlčica dokončuje budovanie nory už tri týždne pred narodením mláďat. Vlčica a členovia svorky môžu vybudovať niekoľko takýchto nôr.
Väčšina brlohov sú diery vyhĺbené v piesčitej pôde. V tundre bývajú brlohy zakladané v eskeroch (nánosy piesku a štrku). Nora býva často umiestnená vysoko v prudkom svahu blízko vody a jeho poloha umožňuje nezakrytý výhľad na široké okolie. Výhľad však nie je to najdôležitejší - omnoho dôležitejší je dobrý odtok vody z vyššie položených miest.
Vstupný otvor má v priemere 35 - 63 cm a býva oválny. Za ním nasleduje tunel, ktorý môže byť rovnako veľký, ale väčšinou býva väčší a je dlhý 1,8 - 4,3 m. Tunel je zakončený guľatým priestorom, kde ležia mláďatá. Tento priestor vlčica úzkostlivo udržuje v čistote.
Jeden brloh môže mať aj niekoľko vchodov, pred hlavným vchodom býva kopa vyhrabanej zeme.
4.6.2.Domov II. stupňa
Tým je priestor okolo brlohu, ktorý alfa samec označkoval močom. Do tohto priestoru je cudzím vlkom zakázaný prístup.
4.6.3.Lovecký revír
Táto oblasť je omnoho väčšia ako domov II. Stupňa. Jeho veľkosť je závislá na dostupnosti potravy a konkurenčnom tlaku ostatných svoriek. Veľkosť tiež ovplyvňujú iné faktory, ako dostupnosť vodných zdrojov a množstvo úkrytov v krajine. Ako úkryty sú využívané rôzne miesta obrastené hustou vegetáciu. Na týchto miestach vlky odpočívajú a zakladajú si brlohy, ale nikdy tu nelovia. V lesnatých oblastiach s dostatkom potravy je lovecký revír veľký iba niekoľko desiatok km2, ale v pustinách môže mať rozlohu až 1300 km2. K označeniu svojho revíru používajú vlky predovšetkým zvukové signály. Týmto signálom je skupinové vytie pred odchodom na lov. V zimnom období sa takto rozdeľujú revíry iba na jednu noc, preto v zime vlky vyjú častejšie než v lete.
4.7.Komunikácia
4.7.1.Vytie
Vytie je zrejme najznámejší spôsob vlčej komunikácie. Vytia sa väčšinou zúčastňuje celá svorka a môže byť počuteľná až v okruhu 16 Km.
Veľmi rozšírený je názor, že vlky vyjú na mesiac. To však nie je pravda. Je nemožné, aby vyli len tak pre radosť - trebárs na mesiac. To však môžu len keď sú v bezpečí vo vnútri vlastného teritória. Ťažko niečo také urobia, keď sú na cudzom teritóriu alebo v jeho blízkosti - prezradili by tým svoju polohu a mohli by ohroziť vlastnú bezpečnosť.
Vlčie vytie môže obsahovať až 12 rôznych harmonických tónov. Keď vyje niekoľko vlkov spolu, môže sa zdať, že ich je viac, než koľko ich v skutočnosti je. Vlky vyjú väčšinou v stoji, ale môžu pri tom aj sedieť či ležať.
Vlky vyjú z mnohých dôvodov. Najčastejším je to zhromažďovanie svorky pred lovom alebo po love, aby ich našla tá časť svorky, ktorá sa počas lovu od nich oddelila. Vlky vyjú tiež pri poplachu (hlavne v blízkosti brlohu) a kvôli vzájomnej lokalizácii napr. v búrke, alebo na neznámom území. Keď sa vlk stratí, jeho svorka ho podľa jeho hlasu pozná. Každý vlk totiž používa vlastný spôsob vytia.
4.7.2.Ostatná hlasová komunikácia
Zaujímavým zvukom je kňučanie a stupňovitén pišťanie. Tieto zvuky sú spojené s vítaním, kŕmením mláďat, hrou a inými situáciami úzkosti, zvedavosti a prosenia. Obzvlášť mladé šteňatá a podriadené vrstvy kňučia často.
Vlky štekajú málokedy a väčšinou to býva len tiché "haf". Neštekajú teda súvisle ako psy. Šteknutie väčšinou býva varovný signál pre ostatných členov svorky. Štekajú tiež pri hre.
4.7.3.Vizuálna komunikácia a sociálne správanie
Väčšina vizuálnej komunikácie vlkov je používaná ku zdôrazňovaniu vlastného postavenia, alebo akceptovania vyššieho postavenia iného člena svorky. To pomáha udržovať svorku stabilnou a predchádzať konfliktom. Aj cez to však konflikty občas vznikajú. Konflikty sú najčastejšie medzi kandidátmi na pozíciu alfa, keď alfa samec zomrie. Veľa konfliktov tiež vzniká v dobe rozmnožovania.
Vlky používajú mnoho spôsobov, ako vyjadriť svoje postavenie v svorke. Ktorý vlk má vyššie postavenie sa dá rozpoznať podľa polohy jeho chvosta. Alfa obvykle nosí chvost zdvihnutý. Podriadený často schovajú chvost medzi nohy, keď sa priblíži alfa, čím uznávajú jeho nadradenosť. Pozícia chvosta tiež hovorí, akú má vlk náladu. Keď je sebavedomý, drží chvost hore, keď je vystrašený, má ho naopak skrútený pod sebou. Keď sa vlk chystá zaútočiť, jeho chvost je vo vodorovnej polohe. Normálna poloha je kolmo nadol.
Vlky používajú tiež veľa iných spôsobov, ako vyjadriť svoje postavenie. Nižšie postavené jedince vždy zdravia alfu tým, že sa prikrčia k zemi, sklopia uši a zľahka mu olížu ňufák. Toto chovanie je veľmi podobné chovaniu mladých šteniat, žobrajúcich o potravu.
Ak sa podriadený vlk bráni autorite alfy, ten sa snaží si svoju autoritu presadiť. Často mu k tomu stačí iba prísny pohľad. Vlky sa na sebe totiž dívajú z očí do očí iba keď presadzujú svoju autoritu, alebo ak hrozia inému vlkovi. Ak pohľad nestačí, alfa vycerí zuby a začne vrčať. Keď sa chce na podriadeného vrhnúť, prikrčí sa k zemi. Dominantný jedinec tiež môže pre presadenie svojej autority pridržať ňufák podriadeného alebo položiť svoju prednú labu okolo jeho ramien. Ak je nižšie postavený vlk pripravený uznať jeho autoritu, ľahne si na zem a otočí sa na chrbát. Vyššie postavený jedinec tento akt berie ako ospravedlnenie.
4.7.4.Pachová komunikácia
O tomto veľmi zaujímavom a pre vlky veľmi dôležitom spôsobe komunikácie sa toho zatiaľ mnoho nevieme. Za primárnu funkciu pachových značiek je považované vyznačovanie hraníc teritória. To však nie je ich hlavnou funkciou. Hlavnou funkciou pachových značiek je vyznačenie teritória tak, aby členovia svorky vedeli, kde sa práve nachádzajú a ako sa dostanú tam, kam chcú ísť. Vďaka tomu môže svorka ľahšie využívať celé svoje teritórium. Pachové značky tiež pomáhajú členom svorky komunikovať, keď sa svorka rozdelí. Pachové značky na pravidelných cestách vlky udržujú tak, že každú oblasť svojho teritória navštívia približne raz za 3 týždne. Celé teritórium je posiate pachovými značkami. Aby značky boli prehľadné, sú koncentrované hlavne v okolí križovatiek ich ciest.
Vlky majú hneď niekoľko pachových žliaz. Jedna sa nachádza na konci chvosta a je vyznačená škvrnou z tmavých chlpov. Druhá je v blízkosti análneho otvoru. Ďalšie sú medzi vankúšikmi na nohách (pach z týchto žliaz sa uvoľňuje pri hrabaní). Pach je u každého vlka iný.
4.8.Vplyv vlka na počty zveri
Ekosystém je veľmi zložitý a prepracovaný systém, v ktorom všetko súvisí so všetkým. Narušenie ktorejkoľvek jeho časti môže viesť až ku kolapsu celého systému. Činnosť vlka ako predátora má, rovnako ako ostatné súčasti systému, ďalekosiahly význam.
4.8.1.Sanitárny efekt
Vlky lovia selektívnym spôsobom, takže drvivú väčšinu ich koristi tvoria mladé zvieratá, staré, choré alebo hendikepované. Lovenie zvierat, ktoré ochoreli nákazlivou chorobou je pre populáciu koristi veľmi užitočné - zabráni to rozšíreniu choroby na celú populáciu. V prípade zvierat, ktoré žijú v stádach by to mohlo znamenať pohromu.
Odlovenie zvierat zranených alebo slabých neznamená pre stádo žiadnu škodu a dotyčné zviera je ušetrené trápenia, ktorému by bolo inak vystavené. Tieto zvieratá sú pre stádo bezvýznamné, pretože nemôžu prispieť k rozmnožovaniu a iba uberajú miesto a potravu silnejším a schopnejším jedincom.
Vďaka dlhej dobe, počas ktorej vlk a jeho predkovia ovplyvňovali populáciu koristi, je jasné, že tým umožnili vznik mnohým vlastnostiam a schopnostiam týchto zvierat (napr. rýchlosť behu, ostražitosť atd.). To sa dá potvrdiť tým, ako jednoducho vlky ulovia domáce zviera v porovnaní so zvieraťom voľne žijúcim.
5. Vlk a človek
5.1. Sú vlky pre človeka nebezpečné?
5.1.1.Napadajú ľudí?
Domnienka, že vlky zabíjajú ľudí, pramení s najväčšou pravdepodobnosťou z rôznych rozprávok a povestí, ale tiež z kníh a filmov. Veľký podiel na tom majú média (hlavne tlač a televízia). Vlky sú v skutočnosti veľmi plaché zvieratá a utečú, hneď čo zistia ľudskú prítomnosť. Čo je väčšinou omnoho skôr, než si ich človek vôbec všimne. V Európe ani v Amerike neexistuje žiadny potvrdený prípad zabitia človeka zdravým vlkom. Ale je veľmi nepravdepodobné, že by k tomu niekedy nedošlo.
Existujú však prípady, keď bol človek vlkom pohryzený. Síce ich nie je mnoho, ale existujú. V týchto prípadoch sa jednalo buď o vlky, ktoré boli zvyknuté na ľudskú prítomnosť, alebo bol útok vyprovokovaný človekom. Väčšina útokov, pôvodne pripisovaných vlkom bola spáchaná buď divokými psami, alebo krížencami vlka a psa.
5.1.2.Napadajú domáce zvieratá?
Áno, to je nesporný fakt. Ale nemalo by sme im to brať za zlé, veď to sú predsa dravci. Na lov prispôsobené šelmy, je to ich prirodzenosť. Musia loviť, aby prežili. Uloviť voľne žijúce zvieratá väčšinou nie je práve najjednoduchšie a voľne sa pasúce, nikým nestrážené stáda dobytka sú ľahkou korisťou. Je teda celkom logické, že občas dajú prednosť ľahko získanej potrave, ktorú im poľnohospodári doslova naservírovali pod nos. Najčastejšie dochádza k útokom na domáce zvieratá v dobe, keď vlky učia mláďatá loviť - nestrážené stáda domácich zvierat sú na to ideálne.
5.2. Vlky u nás
5.2.1.Prvé zmienky o vlkoch
Vlky pôvodne obývali celú Európu, vrátane nášho územia. Prvé známky prítomnosti vlkov pochádzajú z keltského obdobia (zhruba 5. a 6. st.) - ide o nálezy z vykopávok a názvy niektorých lokalít.
Z doby príchodu Slovanov sa dochovalo pár zemepisných názvov (buď ľudských sídiel alebo prírodných útvarov) a pravdepodobne tu majú korene aj mená ľudí (Vlk, Vlček pod.).
Písomné záznamy o vlkoch sa začínajú vyskytovať až v neskoršej dobe - zhruba od 11. storočia. V tejto dobe začína dochádzať ku znižovaniu početných stavov zveri vďaka lovu, čím vlky prichádzajú o potravu. Postupne sa začínajú objavovať prvé záznamy o škodách na domácich zvieratách, spôsobených vlkmi, ktoré sú datované od 12. storočia.
5.2.2.Osídľovanie vidieka - konflikt s človekom
Od počiatku 12. storočia prebieha v strednej Európe osídľovanie vidieka. Neobývané oblasti sú osídľované najskôr domácimi a potom aj zahraničnými (väčšinou nemeckými) kolonistami, lesy sa vyrubovali či vypaľovali a premieňali sa na polia. Dochádza ku zmenšovaniu životného priestoru vlkov a ďalšiemu znižovaniu počtu zveri. Konflikty medzi vlkom a človekom sú stále častejšie. Najčastejšie v zime sa vlčie svorky približujú k ľudským obydliam a napádajú dobytok. Silnejúce antipatie voči vlkom vedú k organizovaniu lovov. Už behom 12. a 13. storočia sú výrazne zdecimované populácie.
5.2.3.Prehĺbenie konfliktu
Počty ulovených vlkov sa zvyšoval v 14. storočí, keď sa k lovu začínajú používať strelné zbrane. Okrem zbraní sa k lovu používajú aj rôzne druhy pascí.
Zo 14. až 17. storočia pochádza mnoho správ o napadnutí človeka vlkmi. Na základe týchto správ bolo v roku 1622 naradené chrániť obce zátarasami a pascami a poddaní mali povinnosť zúčastňovať sa lovov. Zabíjanie vlkov bolo povolené všetkým obyvateľom, pretože inak je lov len výsadou šľachty.
5.2.4.Vyhubenie vlkov na Slovensku a v Čechách
Intenzívny lov vlkov nastal v druhej polovici 17. storočia. K pôvodným spôsobom lovu pribudlo zabíjanie pomocou jedu a totálne vyhubenie vlka sa stalo oficiálnym cieľom. Početnosť populácie začala výrazne klesať na začiatku 18. storočia, k najväčšiemu poklesu došlo v druhej polovici tohto storočia.
Počas 19. storočia došlo k tak rapídnemu úbytku populácie vlkov, v celom Československu bolo hlásených len niekoľko sto kusov. Samotári, ktorý boli roztrúsení, nedokázali vytvoriť svorku a tak sa v dostatočnej miere nereprodukovali. V bývalom Československu bolo až do roku 1975 možné loviť vlky celoročne bez obmedzenia. To znamenalo veľký pokles ich počtu - v celej bývalej Československej republike žilo iba okolo 40 jedincov a to vo Východných Tatrách.
V roku 1975 bola uzákonená polročná ochrana (v dobe rozmnožovania). Aj cez to sa však každý rok odlovila asi tretina populácie, čo znamená celý prirodzený prírastok populácie. Na Slovensku sa situácia nezmenila.
5.2.5.Prečo je vlk na Slovensku ohrozený?
Podľa § 24 ods.2 zákona č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny bol vlk od roku 1995 na Slovensku celoročne chráneným zvieraťom. Podriadené zložky Ministerstva pôdohospodárstva sa s týmto faktom veľmi ťažko zmierovali a väčšina ho s podporou ministerstva aj ignorovala. A tak v rokoch 1995 až 1999 padlo na Slovensku viac ako dvesto vlkov na oltár ľudskej hlúposti rukou porušiteľov zákona! Stavy vlkov sa neustále znižovali a v roku 1998 dosiahli kritickú hodnotu 180 kusov. Tento trend likvidácie vlka v slovenských lesných biotopoch podporuje aj nová vyhláška Ministerstva životného prostredia o chránených rastlinách a chránených živočíchoch, ktorá povolila od roku 1999 lov vlka od novembra do januára.
6. Poľovníci verzus ekológovia
Nenávidený i uctievaný tvor tisícročia putuje po Zemi bok po boku s človekom raz ako hrdina a pomocník človeka, inokedy ako stelesnenie zla.
Ekológ popisuje vlka ako predátora, ktorý je naviazaný ako každý iný dravec na lesný ekosystém. Les bez jeho aktivít nie je schopný udržať stabilný stav. Škody(príloha č.5), zvaľované na rôzne škodlivé činitele, nás o tom každoročne presvedčujú. Vlk funguje v prirodzenom lese ako sanitár, loví v absolútnej väčšine fyzicky alebo ináč chorú raticovú zver (prevažne jeleniu a diviačiu). Túto zver udržuje v primeraných množstvách a „kvalite“. Pri porušení tejto rovnováhy i selekčného tlaku vlka (ako je tomu v dnešnej dobe) sa premnožená jelenia zver nachádza v lesoch v takom množstve, že okusom náletu jedlí, bukov, javorov a jaseňov zabraňuje prirodzenému zmladeniu. Škody, ktoré takto spôsobuje, sú každoročne niekoľko desiatok miliónov korún a idú z vreciek daňových poplatníkov.
6.1.Nadhodnotené poľovnícke štatistiky
V roku 1997 nahlásili k 31.3.1997 poľovné združenia v štatistických výkazoch (príloha č.3) POĽOV 1-01 31 884 kusov jelenej zveri, čo je najviac v doterajšej histórii. Zelená správa za rok 1997 pritom na strane 53 uvádza, že stavy jelenej zveri sú v sčítaniach podhodnocované a stavy predátorov nadhodnocované !!! V roku 1998 stav jelenej zveri zostáva prakticky rovnaký (31 847 kusov) a svoje historické maximum vykazuje diviačia zver, hlavná potrava vlkov (20 507 kusov)! Argument, že vlky spôsobujú znižovanie stavov jelenej a diviačej zveri neobstojí teda ani vo svetle samotnej poľovníckej štatistiky!
6.2. Môže vlk vykynožiť všetku zver?
Predátor a jeho korisť žijú v neustálej rovnováhe (príloha č.4), pretože väzby, ktorých sú účastníkmi, trvajú milióny rokov. Žiaden predátor nie je schopný zničiť svoju korisť, pretože by to ohrozilo jeho samotnú existenciu. Veľmi podrobne sa tieto vzťahy sledovali na ostrove Isle Royal v USA. Pri poklese stavu losov nasleduje pokles stavu vlkov. Potom sa postupne začne pôvodný stav losov obnovovať s následným vzrastom počtu predátora - vlka. A takto sa celý proces cyklicky opakuje.
7.Záver
Na Slovensku je aj napriek stálemu úbytku populácie vlkov povolený jeho lov. Poľovné zväzy umelo navyšujú jeho počty, aby mohli každoročne zastreliť desiatky vlkov. V mojej práci som sa zameral na zobrazenie celistvého obrazu vlka, cez anatómiu až po správanie. Je veľmi dôležité, aby sa zmenil pohľad na toto krásne a majestátne zviera, ktoré je v očiach ľudí nič viac ako krvilačná šelma. Opak je pravdou. Vlk sa radšej oblúkom vyhne stretu s človekom. Vlk je prirodzený „lekár“ v lese a už sa mnohokrát potvrdilo, že po vyhubení vlka, kvôli stratám na zveri tá začala medzi sebou kynožiť a to kvôli rôznym chorobám, pretože nebolo prirodzeného elementu, ktorý by vyselektoval choré a na chorobu náchylné jedince od tých zdravých. Poučme sa z histórie a začnime brať vlka ako prirodzenú súčasť ekosystému. Vlk nie je nepriateľ a ani pre nás nepredstavuje nebezpečenstvo. Touto prácou som sa chcel dozvedieť hlavne ja sám o vlkovi čo najviac a dúfam, že po obhajobe presvedčím aj vás o správnosti mojich tvrdení.
Anketa:
1.Aký je váš postoj k prítomnosti vlkov v regióne?
-vadí mi, nezmierim sa s tým - 20%
-vadí mi, zmierim sa s tým - 24%
-je mi to jedno - 14%
-nevadí mi - 30%
-nevadí mi a mám z toho radosť - 12%
2.Aký je váš postoj k prítomnosti rysov v regióne?
- vadí mi, nezmierim sa s tým - 19%
-vadí mi, zmierim sa s tým - 20%
-je mi to jedno - 14%
-nevadí mi - 34%
-nevadí mi a mám z toho radosť - 13%
3.Aký je váš postoj k prítomnosti medveďov v regióne?
- vadí mi, nezmierim sa s tým - 22%
-vadí mi, zmierim sa s tým - 25%
-je mi to jedno - 14%
-nevadí mi - 26%
-nevadí mi a mám z toho radosť - 13%
4.Myslíte si, že vlk môže byť človeku nebezpečný?
-áno - 33%
-skôr áno, ale iba niekedy - 30%
-skôr nie, alebo iba výnimočne - 26%
-nie - 9%
-neviem - 2%
5.Myslíte si, že medveď môže byť človeku nebezpečný?
-áno - 40%
-skôr áno, ale iba niekedy - 26%
-skôr nie, alebo iba výnimočne - 26%
-nie - 6%
-neviem - 2%
6.Kvôli výskytu vlkov:
-mám strach chodiť do lesa - 17%
-mám strach vychádzať z domu po zotmení - 7%
-mám strach púšťať deti do lesa - 14%
-nemám strach - 62%
7.Predstavte si, že sa dozviete o človeku, ktorý zastrelil vlka. Ako by ste reagoval?
-poblahoželal by som mu - 5%
-bol by som rád - 14%
-bolo by mi to jedno - 26%
-naštvalo by ma to - 22%
-vynadal by som mu - 3%
-povedal by som to polícii alebo Správe CHKO - 11%
-nezaujímalo by ma to - 19%
8.Bol by ste ochotný:
-pomôcť s hubením vlkov - 4%
-pomôcť s ochranou vlkov - 28%
-nechávam to na iných - 57%
-nazaujíma ma to - 11%
9.Angažujete sa v poľovníctve?
-som sám poľovník - 1%
-poľovníkov mám v rodine - 22%
-poľovníkov mám medzi známymi - 33%
-poľovníkov nemám ani v rodine
10.Máte nejaký vzťah k chovu oviec?
-sám chovám ovce - 11%
-ovce chová iný rodinný príslušník - 6%
-ovce chová známy - 17%
-nemám väzbu na chovateľov oviec - 66%
11.Je vlk krvilačný alebo mierumilovný?
-krvilačný - 23%
-skôr krvilačný - 15%
-neviem sa rozhodnúť - 45%
-skôr mierumilovný - 10%
-mierumilovný - 7%
12.Je vlk plachý alebo nebojácny?
-plachý - 29%
-skôr plachý - 10%
-neviem sa rozhodnúť - 23%
-skôr nebojácny - 18%
-nebojácny - 20%
13.Je vlk pôvodný alebo cudzí?
-pôvodný - 35%
-skôr pôvodný - 8%
-neviem sa rozhodnúť - 25%
-skôr cudzí - 8%
-cudzí - 24%
14.Je vlk škodlivý alebo prospešný?
-škodlivý - 25%
-skôr škodlivý - 11%
-neviem sa rozhodnúť - 36%
-skôr prospešný - 13%
-prospešný -15%
15.Sú poľovníci / ochrancovia dôveryhodní alebo nedôveryhodní?
-dôveryhodní - 20% / 43%
-skôr dôveryhodní - 11% / 19%
-neviem sa rozhodnúť - 37% / 27%
-skôr nedôveryhodní - 12% / 4%
-nedôveryhodní - 20% / 7%
16.Sú poľovníci / ochrancovia agresívni alebo mierni?
-agresívni - 9% / 5%
-skôr agresívni - 8% / 2%
-neviem sa rozhodnúť - 44% / 43%
-skôr mierni - 13% / 9%
-mierni - 26% / 41%
17.Sú poľovníci / ochrancovia kľudní alebo nervózni?
-kľudní - 22% / 42%
-skôr kľudní - 11% / 11%
-neviem sa rozhodnúť - 45% / 42%
-skúr nervózni - 11% / 2%
-nervózni - 11% / 3%
18.Sú poľovníci / ochrancovia prospešní alebo škodliví?
-prospešní - 24% / 43%
-skôr prospešní - 12% / 17%
-neviem sa rozhodnúť - 47% / 35%
-skôr škodlivý - 9% / 2%
-škodliví - 8% / 3%
Zastúpenie mužov a žien v analyzovanej vzorke:
-muž - 49%
-žena - 51%
Vekové zloženie:
-10-19 rokov - 13%
-20-29- 23%
-30-39 - 17%
-40-49- 24%
-50-59- 14%
-60-69- 7%
-70-79- 1%
- 80- 1%
Vzdelanie:
-základné - 24%
-vyučený - 27%
-vyučený s maturitou - 11%
-stredoškolské - 35%
-vysokoškolské - 3%
Pre lesoochranárske zoskupenie VLK vyhotovila agentúra FOCUS na vzorke 1026 respondentov
O vlkoch a ľuďoch - Barry H. Lopez -
Ekológia vlka obyčajného(Canis lupus) – Ján Voskár -
