1.Úvod
Pár rokov som sa pohrával s myšlienkou spracovať život a vplyv vlka. K tomuto mystifikovanému tvorovi som sa po prvý krát dostal ešte ako dieťa v rôznych rozprávkach, knižkách či filmoch. Odvšadiaľ sa na mňa valil obraz zlej, ba až krvilačnej beštie s jediným cieľom a to zabiť.
Iný obraz, dovtedy nepoznaný svet vlka pohľadom ekológa a zanieteného pozorovateľ a ochrancu mi ponúkol Ing. Juraj Lukáč. Úplnou náhodou, ktorej som dodnes vďačný som sa dostal k rôznym informáciám a môj pohľad sa v ten deň zmenil. Pokúsim sa vám objasniť a vyviesť vás preto z omylu, v ktorom som bol a trúfam si povedať, že v ňom ste i vy. Vlk je plaché zviera, ktoré nevyhľadáva ľudí, ak nie je zahnaný hladom, ktorý mu paradoxne spôsobuje počínanie človeka, tak k stretom s ľuďmi nedochádza. Ak však k stretu dôjde, je to začarovaný kruh, z ktorého vychádza ako „víťaz“ človek.

2. Metodika
Informácie k mojej práci som čerpal hlavne z publikácia od vydavateľstva ABIES „O vlkoch a ľuďoch“ od ekológa Barryho H. Lopeza. Veľkou oporou pri získavaní poznatkov mi bol Ing. Juraj Lukáč, predseda lesoochranárskeho zoskupenia VLK. On mi poskytol výsledky ankety a aj mnoho odborných rád. Pri práci som využíval zdroje na internete, ako napríklad domovská stránka VLK-ka, stránky českých ekológov a vlčej rezervácie v Anglicku. Je veľká škoda, že tak významný živočích, akým vlk rozhodne je, nemá dostatočnú propagáciu, pretože získavanie dôveryhodných informácií nebolo ľahké.

3.Vlk vo všeobecnosti

3.1.Anatómia vlka

3.1.1.Veľkosť
Vlk je najväčším zástupcom psovitých šeliem, váži 35 až 52 kg. Je dlhý 150 až 190 cm a vysoký 65 až 80 cm. Samice sú menšie - vážia o zhruba 25 % menej, než samce. Medzi rôznymi poddruhmi vlka sú veľké rozdiely v hmotnosti aj vo veľkosti. Napríklad červený vlk (Canis Rufus) žijúci na dolnom toku Mississippi môže vážiť len 15kg. Na veľkosť vlkov má tiež vplyv zemepisná šírka - čím severnejšie žijú, tým sú väčšie. Jedinou výnimkou z tohto pravidla je arktický vlk (Canis Lupus Arctos), ktorý aj napriek tomu, že žije severnejšie, je drobnejší, než vlky žijúce na severe Kanady a Aljašky. Na veľkosť má tiež vplyv hojnosť koristi v oblasti kde žijú. Logicky, čím viac koristi, tým väčšie vlky vyrastú. Plnej veľkosti vlk dosiahne vo veku okolo 1 roku.

3.1.2.Srsť
Vlčia kožušina sa skladá z dvoch vrstiev. Spodná vrstva,-podsada, je jemná, hustá a má svetlú farbu. Vrchná,-krycia vrstva, je zložená z dlhých chlpov a má za úlohu odvádzať vodu a udržovať tak spodnú vrstvu suchú. Srsť vyrastá v zhlukoch obsahujúcich niekoľko podsadových.

Vlky, rovnako ako ostatné psovité šelmy majú špeciálne postaviteľné chlpy rastúce okolo chrbtice, od krku k zadným častiam lopatiek. Keď je zviera podráždené, tieto chlpy sa naježia.
Väčšina podsady a časť krycej srsti na jar vypadáva a opäť narastá až na jeseň.
Najhustejšiu a najdlhšiu srsť majú na lopatkách, krycia srsť tu môže byť dlhá až desať centimetrov. Naopak najkratšia je srsť na nohách a na hlave. Vlčia kožušina izoluje omnoho lepšie, než kožušina psa a neusadzuje sa na nej ľad. Vlky v teplejších oblastiach majú kratšie chlpy a redšiu podsadu.

V extrémnej zime môže vlk znížiť prietok krvi v blízkosti povrchu kože, čo mu umožňuje prežiť aj pri teplote -40 °C. Schopnosť regulovať vlastnú telesnú teplotu mu pomáha prežiť v rozličných podnebných pásmach a v oblastiach s veľkými výkyvmi teplôt.

3.1.3.Chrup

Vlky majú rovnako ako ostatné psovité šelmy celkom 42 zubov: 20 v hornej čeľusti a 22 v dolnej. Vlčie tesáky môžu byť dlhé až 6,25 cm. Sú ostré a mierne zahnuté, umožňujú pevné uchopenie koristi. Rezáky sú tiež veľmi ostré, vlk môže odtrhávať z koristi veľké kusy mäsa. Vlk dokáže svojimi čeľusťami vyvinúť tlak až 100 kg/cm2, čo mu umožňuje rozžuť aj veľké kosti. Pre prirovnanie - nemecký ovčiak rovnakej váhy a veľkosti dokáže vyvinúť tlak iba 50 kg/cm2.

3.1.4.Farba
Farba srsti je veľmi premenlivá, najbežnejšie sú rôzne odtiene šedej. Najsvetlejšie sú vlky žijúce na severe Ameriky, ich srsť je svetlo hnedá až žltá. Čierne vlky sa vyskytujú hlavne v Severnej Amerike, Strednej Ázii a v Pyrenejach. Vlky z oblasti Arktídy sú väčšinou biele. Stepné vlky majú farbu srsti od tmavo hnedej až po okrovú.
Farby sa samozrejme rôzne miešajú a môže sa stať, že v jednej svorke sú jedince šedé, čierne i hnedé. Rôzne farby mávajú dokonca aj šteňatá v jednom vrhu.

Farba srsti zjavne nemá maskovaciu funkciu, pretože čierne vlky sa bežne vyskytujú v tundre a biele zase na čiernej pôde centrálneho Ruska.

V priebehu apríla sa mnoho vlkov prefarbuje do hneda až čierna. Srsť tmavo sfarbených jedincov často s pribúdajúcim vekom postupne bledne.

Na kožušine všetkých vlkov (aj čisto bielych či čiernych) je výrazné tieňovanie. Nie je ale náhodné, tento vzor má rozlišovaciu funkciu. Tmavšia (u čiernych vlkov svetlejšia) srsť tvorí pruh okolo celého krku a tiahne sa cez chrbát až na koniec chvosta, kde splýva s tmavšími chlpmi. Spodná strana chvosta, vnútorné strany nôh, brucho, boky a spodná strana ňufáku sú väčšinou svetlé (u svetlých jedincov samozrejme tmavé). Na hlave je srsť tmavšia, okolo očí a uší tvorí charakteristickú „masku“. Koniec chvosta je väčšinou tmavý s bielymi chlpmi na špičke a s tmavou škvrnou, vyznačujúcou umiestnenie pachových žliaz. Tieňovaním srsti sú zvýrazňované postoje tela a výrazy tváre, ktoré vlk používa ku komunikácii.