Úvod

V posledných rokoch pozorujeme oživený záujem o naše národné dejiny. Súčasne vzrastá aj záujem o genealogické bádanie. Z roka na rok sa zvyšuje počet genealogických dožiadaní domácich i zahraničných žiadateľov. Aj z tohto dôvodu medzi najvyhľadávanejšie archívne dokumenty patria v súčasnosti zbierky matrík a cirkevných matrík.

Napriek úsiliu o sústredenie matrík do archívov, nie všetky staršie matriky sa dostali do ich správy. Niektoré boli zničené, nepatrné percento sa z rozličných príčin dosiaľ stále ešte do archívov nedostalo. Na druhej strane sa však do štátnej správy dostali i matriky, vo vedení ktorých farské úrady pokračovali i po uzákonení štátnych matrík ako i matriky židovského vierovyznania, z ktorých značná časť siaha do tridsiatych až štyridsiatych rokov nášho storočia.

Matriky sú v súčasnosti cenným a nenahraditeľným zdrojom pre genealógiu, historickú demografiu a štatistiku a zároveň aj zdrojom informácií pre ďalšie historické disciplíny, národopis, hudobnú vedu, literatúru, zdravotníctvo i iné odbory ľudskej činnosti.

1 História matrík na Slovensku zo 16. - 19. storočia

1.1   Vznik a vývoj matrík

Matriky môžeme definovať ako verejné knihy respektíve verejné listiny, do ktorých sa zapisujú skutočnosti dôležité z hľadiska osobného stavu občanov. Podľa zákona o matrikách z roku 1949 sa do matrík zapisujú narodenia, manželstvá, úmrtia a iné skutočnosti, ktoré nám slúžia ku identifikácii osoby.

Pôvodne vznikali ako najzákladnejšia forma evidencie obyvateľstva pre potreby cirkvi. Zaznamenávali a dokumentovali všetky najpodstatnejšie skutočnosti každého človeka. Postupne zásahmi zo strany štátu získali súčasnú podobu. Vyvinuli sa z nich knihy záznamov o všetkých okolnostiach, ktoré sú dôležité pre poznanie osobného stavu občanov nielen v pomere cirkvi, ale i štátu. 

Hlavná príčina zavedenia matrík súvisela s postavením a úlohou, ktorú zohrávalo kresťanstvo a cirkev v stredoveku. Cirkev ako jediná nositeľka vzdelanosti feudálnej spoločnosti pôsobila nielen v duchovnej sfére, ale aj vo výkone verejnej správy a práva. Udržiavala ľud v poslušnosti voči svojim feudálnym pánom. Snažila sa zabezpečiť kontrolu nad všetkými udalosťami, ktoré súviseli s osobným životom a stavom všetkých obyvateľov. Tomuto účelu malo slúžiť i vedenie matrík. Prvé zmienky o snahe viesť záznamy s charakterom matrík sa objavujú už na druhom Lateránskom koncile roku 1139, ktorý ukázal na ich potrebu a význam práve v záujme cirkevnej disciplíny. Záznamy o tom, že by sa po tomto koncile naozaj začalo s vedením matričných záznamov sa však do súčasnosti neobjavili.

Počnúc rokom 1515 sa začali zaoberať vedením matričných záznamov aj vo veľkolepom Uhorsku. Podnetom bolo konanie snemu v mestečku Veszpréme. Veszprémska synoda nariadila každému farárovi viesť záznamy, čiže knihu do ktorej sa mali zapisovať mená pokrstených, mená ich rodičov ako aj mená krstných rodičov, či deň a rok pokrstenia. Tieto knihy mali byť uložené v kostole. Ich význam spočíval predovšetkým v tom, že na základe zapísaných údajov sa dal kedykoľvek zistiť vek ako aj duchovné príbuzenstvo pokrstených. Aj napriek tomuto nariadeniu stav zachovania cirkevných matrík nijako nenasvedčuje, že by sa dodržiavalo. Za predpokladu, že by sa mnohé z týchto kníh mohli zničiť alebo stratiť, je len veľmi málo pravdepodobné, že by sa ani jedna z nich nebola zachovala. 

S príchodom reformácie nastáva rozštiepenie dovtedy jednotnej cirkvi. Reformácia so sebou okrem iného priniesla  aj vznik evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a kalvínskej cirkvi, nazývanej tiež reformovaná evanjelická cirkev. Jej rozšírenie bolo veľmi rýchle vo všetkých európskych krajinách, čo prinútilo katolícku cirkev, aby venovala evidencii svojich veriacich väčšiu pozornosť. Z tohto dôvodu sa v roku 1545 konal Tridentský koncil, ktorého hlavným zámerom bolo odstránenie rozkolu a obnovenie jednoty cirkvi, veľká pozornosť sa venovala aj matrikám. Výsledkom 24. zasadnutia Tridentského koncilu v novembri 1563 bolo vyhlásenie doktríny o „sviatosti manželstva". Touto doktrínou vydal koncil nariadenie, ktorým určil presný postup uzavretia manželstva ako „dobrovoľného a nerozlučiteľného zväzku" a zároveň nariadil, aby každý farár viedol a starostlivo uchoval knihu, do ktorej sa majú zapisovať mená manželov, svedkov ako aj miesto a dátum manželskej zmluvy. Manželstvo malo byť uzákonené len medzi pokrstenými osobami, preto tridentský koncil zdôraznil aj nutnosť vedenia kníh pokrstených. 

Po ukončení tridentského koncilu bola z podnetu ostrihomského arcibiskupa zvolaná roku 1564 do Trnavy synoda, aby prerokovala realizáciu uznesení koncilu i nariadení týkajúcich sa knihy pokrstených a knihy manželstiev. V duchu ustanovenia tridentského koncilu sa viedli i rokovania ďalšej trnavskej synody z roku 1611. Táto synoda opäť zdôraznila povinnosť a dodržiavanie koncilových uznesení. V oblasti vedenia matrík prikázala každému pokrstenému určiť krstných rodičov, ktorí sa mali spolu s menom pokrsteného riadne zapísať do príslušnej knihy. Tento postup mal byť zachovaný i vtedy, ak dieťa v naliehavom prípade pokrstila pôrodná baba alebo iná osoba. Zároveň táto synoda opätovne pripomenula i povinnosť farárov zaznačiť do príslušnej knihy všetky predpísané údaje týkajúce sa uzavretia manželstva. 

Roku 1614 vyšla na príkaz pápeža Pavla V. „Rituale Romanum", ktorého obsah tvorili pokyny pre „vysluhovanie sviatostí" a vykonávanie náboženských obradov. Podľa tohto rituálu sa malo v každom kostole viesť päť druhov farských kníh:

• Ø kniha pokrstených - do ktorej sa zapisovali všetky náležitosti týkajúce sa krstu (krstný rodičia, deň arok krstu, meno pokrsteného)


• Ø kniha birmovaných - do ktorej sa zapisovali všetky náležitostí týkajúce sa birmovnej slávnosti


• Ø kniha sobášených - ktorá obsahovala všetky predpísané náležitosti, ktoré sa zapisovali pri uzavretí sviatosti manželstva


• Ø kniha veriacich


• Ø kniha zomrelých - túto knihu mali povinnosť viesť najmä tie kostoly, pri ktorých boli zomrelí pochovávaní.

Vzhľadom na to, že sa do týchto kníh zapisoval aj rok a deň, postupom času sa stali z občianskeho práva matrikami. Podľa Rituale Romanum sa na príkaz ostrihomskéno arcibiskupa vypracovalo Rituale Strigoniense, ktoré sa stalo záväzným pre všetkých katolíkov v Uhorsku. Vychádzajúc z neho sa roku 1629 v Trnave opäť konala ďalšia diecézálna synoda, ktorá opätovne zdôraznila povinnosti farárov. Zvýšenú pozornosť knihám matričného charakteru dokumentuje aj ustanovenie, že pri preberaní fary novým farárom bol odchádzajúci farár povinný zvlášť odovzdať inventár fary spolu s „matričnými" knihami.

Napriek všetkým nariadeniam a opatreniam cirkevných vrchností zostávalo zavádzanie matričných kníh do reálneho života stále nedostačujúce a neuspokojivé. Dôkazom toho je aj nariadenie trnavskej synody, ktorá roku 1638 nariaďuje pri kanonických vizitáciách kontrolovať, či sa na farách nachádzajú predpísané knihy. Za nedostatky a nedodržanie týchto nariadení boli ukladané prísne tresty. 

Až na začiatku 17. storočia začali vytrvalé vrchnostenské zásahy prinášať uspokojivé výsledky. Matriky, respektíve matričné knihy sa začali postupne zavádzať na všetkých farách. Ich rozšírenie bolo nepochybne spojené s konsolidáciou a opätovným upevnením pozície katolíckej cirkvi a s nástupom rekatolizácie. V druhej polovici 17. storočia sa matriky viedli už takmer na všetkých farnostiach. Spočiatku boli do katolíckych matrík zapisovaní aj evanjelici, ale v miestach, kde nemecké obyvateľstvo ochotnejšie prijímalo reformáciu, sa viedli vlastné evanjelické matriky. Tieto matriky sa však nepovažovali za hodnoverné a od čias Karola III. na základe jeho Resolutio Carolina z roku 1731 podliehali prísnemu dozoru katolíckych duchovných. Táto situácia trvala až do vydania tolerančného patentu. 

Rozširovanie matrík pokračovalo i v nasledujúcich rokoch. Najväčší rozmach dosiahli za vládnutia Márie Terézie a Jozefa II. Ich rozširovaním sa zvýšil aj záujem štátu o ne. Bolo vydaných množstvo nariadení. Prvým, v celom rade nariadení z tejto oblasti bolo nariadenie Márie Terézie z 29. decembra 1769 o ochrane cirkevných matrík pokrstených. Farári boli povinní dobre ich opatrovať a nikomu nesmeli vydať ich originál. Ďalšie nariadenia týkajúce sa ochrany matrík ako aj otázok výpisov z nich a z iných matričných dokumentov boli postupne vydávané v rokoch 1770, 1771, 1772 a 1778. Mária Terézia, ale predovšetkým jej syn Jozef II., boli absolutistickí panovníci. Svojou vládou výrazne zasiahli do záležitostí cirkvi, ktorú sa snažili podriadiť záujmom štátu. Jozef II. sa v súlade so svojimi politickými cieľmi snažil vylúčiť náboženskú diskrimináciu, predovšetkým prenasledovanie protestantov. Prvoradý význam v tomto smere malo vydanie jeho Tolerančného patentu.

Týmto patentom zaručil náboženskú slobodu protestantom - evanjelikom i kalvínom - a oficiálne uznanie pravoslávnych. Vydanie tolerančného patentu spôsobilo v pomerne krátkom čase založenie väčšieho počtu nových protestantských fár, nazývaných tiež jozefínske, na ktorých sa viedli samostatné matriky. Jozef II. pochopil dôležitosť a význam matrík ako evidencie obyvateľstva, nielen z hľadiska osobného a cirkevného, ale hlavne pre potreby verejnej správy, pre účely hospodárske, vojenské i štatistické. Roku 1781 patentom z 1. mája vyhlásil rímsko-katolícke matriky za právoplatné verejné knihy a ďalším patentom z roku 1784 nariadil, aby sa každý druh matrík viedol v osobitnej knihe narodených, sobášených a zomrelých podľa predpísaných rubrík. Roku 1786 Jozef II. vydal tzv. manželský patent. Tento patent v súvislosti s úpravou právnického súdnictva, v rámci celkovej reformy právneho poriadku v Uhorsku, zaväzoval každého farára, pastora či popa, aby vlastnou rukou zapísal do matriky sobášených, všetky manželstvá uzavreté v jeho farnosti. Bolo potrebné zreteľne označiť mená manželov, prítomných svedkov, miesto sobáša a napokon oddávajúceho farára, aby tak uzavreté manželstvo malo aj formálnu platnosť. Dekrétom z roku 1786 upravil Jozef II. vedenie matrík humanitnými ústavmi, nemocnicami, pôrodnicami a nálezincami. Nasledujúcim dekrétom z roku 1788 nariadil povinný zápis svedkov krstu.

Roku 1827 za vlády Františka I. prišlo nariadenie, aby si všetky vierovyznania viedli matriky v dvoch exemplároch, z ktorých jeden z každého druhu sa každý rok musel odovzdať do archívu príslušnej municipálnej vrchnosti:

• Ø vžupách služným


• Ø vmestách do mestských archívov.

Katolícke, gréckokatolícke a evanjelické matriky sa do 19. storočia viedli v latinskom jazyku. Evanjelické matriky aj v nemčine, prípadne inom jazyku. Výnimkou boli len kalvíni, ktorí spravidla používali reč ľudu, vzhľadom na teritoriálne rozšírenie tohto náboženstva to bola maďarčina. Jozef II. nariadil viesť matriky židom v nemeckom jazyku. Nariadenie z roku 1840 znamenalo, že do troch rokov sa všetky matriky mali viesť len v maďarčine. Od mája 1843 boli zavedené nové matričné tlačivá a knihy s maďarskými rubrikami. Používanie maďarčiny bolo len do roku 1851. Po tomto roku začala väčšina rímskokatolíckych farárov znovu používať latinčinu. V gréckokatolíckych, evanjelických a kalvínskych farnostiach sa pri vedení matrík používala aj nemčina, maďarčina, slovenčina ale aj rusínsky jazyk. Roku 1868 prišiel do platnosti národnostný zákon, ktorý umožnil farským úradom, aby si jazyk zvolili ľubovolne.

1.2   Židovské matriky

Od roku 1788 začali viesť matriky aj židia. Súviselo to najmä so zmenou ich postavenia v Uhorsku. Jozef II. im umožnil, aby sa usadili v slobodných kráľovských mestách a povolil im zriadiť si modlitebne a synagógy. V roku 1787 vydal patent, v ktorom nariadil, aby všetci židia k 1. januáru 1788 prijali rodové mená. Okrem toho, každá osoba bola povinná osvojiť si nemecké „krstné" meno, ktoré už nemohla meniť. Vydaným patentom Jozef II. súčasne nariadil rabínom, aby v nemeckej reči viedli vlastné matriky narodených, sobášených a zomrelých. Roku 1867 im boli priznané občianske a politické práva, boli zrovnoprávnení s kresťanmi. Židovské matriky boli vedené pre celú náboženskú obec. Samostatne vedené matriky niektorej z obcí patriacich do obvodu sa vyskytujú iba zriedkavo. V židovských náboženských obciach sa matričné záznamy vo väčšine prípadov viedli len do roku 1885. Začiatkom nasledujúceho, resp. koncom roku 1885 sa úradne uzavreli. Na základe nariadenia uhorského kráľovského ministra kultu a výučby sa mali od januára 1886 občania židovského vierovyznania zapisovať do matrík v sídlach novozriadených matričných obvodov. Určité výnimky sa vyskytli aj tu. Za predpokladu, že židovská náboženská obec bola schopná zabezpečiť a platiť matrikára, nemusela sa v matričných záležitostiach podriadiť matričnému obvodu.

Medzi židovskými matričnými knihami sa nachádzali aj konšpiračné knihy. Do týchto kníh sa zapisovali všetci príslušníci dotyčnej náboženskej obce. Súčasťou boli aj knihy nazývané mohel, do ktorých sa zapisovalo meno toho, kto sa podrobil obriezke a dátum obriezky. Tieto dve knihy nemožno priamo zaraďovať medzi matriky, no pre absenciu matrík mali v staršom období svoj význam.

Najstaršie židovské knihy matričného charakteru sú z 18. storočia. Obsahujú však len veľmi málo záznamov z daného obdobia. V nasledujúcich rokoch sa záznamy stávajú už častejšími. Súviselo to predovšetkým s vydaním zákonného článku 29/1840. Matričné záznamy sa stávajú početnejšími a pravidelnejšími. Po roku 1840 sa ich počet značne rozšíril, najväčší rozmach nastal v rokoch 1850 - 1851.

2 Zoštátnenie matričnej agendy

Matriky sa v priebehu 19. storočia stávajú predmetom intenzívnejšieho záujmu štátu. Štát neustále stupňoval zasahovanie do ich vedenia ako aj do s nimi súvisiacich záležitostí. Štátne záujmy sa tak dostávali do neustáleho rozporu s cirkvou, ktorá sa bránila proti štátnym zásahom a ona jediná si nárokovala výlučné právo disponovať s matrikami. Spory vznikali najmä v oblasti manželského práva a s tým súvisiacimi matričnými záležitosťami. Napriek pokrokovým jozefínskym reformám koncom 19. storočia manželské právo nezodpovedalo názorom buržoázie ovplyvnenej liberalizmom. Preto nastala v podmienkach rýchlo sa rozvíjajúceho kapitalizmu úprava manželského práva, ktoré sa štát snažil riešiť zákonným uznaním civilného sobáša medzi príslušníkmi rôznych vierovyznaní. Návrh tohto zákona bol však roku 1884 hornou snemovňou zamietnutý. Konflikt medzi cirkvami a štátom sa však neustále stupňoval, až sa vláde napokon na jar roku 1893 podarilo presadiť požiadavku zavedenia civilného sobáša, zavedenia civilných štátnych matrík a vyhlásenia všeobecnej náboženskej slobody. Z hľadiska vedenia matrík bolo najdôležitejšie prijatie zákonného článku č. 33 z roku 1894, ktorým boli zavedené štátne matriky. Zoštátnením matrík, cirkevné matriky síce stratili charakter úradných kníh a viedli sa už len pre vnútornú potrebu cirkvi, ale ponechala sa im hodnovernosť a dôkazná sila pre vydávanie a overovanie potvrdení, vydávaných v matričných záležitostiach z obdobia do uzákonenia štátnych matrík. 

V roku 1984 sa zriadili štátne matričné obvody, v sídlach ktorých štátni matrikári viedli v úradnej reči matriky narodených, zomrelých a sobášených. Minister vnútra menoval štátnych matrikárov. Štátni matrikári boli povinní okrem matrík viesť aj ich duplikáty, ktoré na konci každého roka posielali príslušnej municipálnej vrchnosti. Po každom 10 roku boli povinní vyhotoviť k matrikám abecedné indexy.

Občania mali oznamovaciu povinnosť, v určenom čase mali hlásiť narodenie, sobáš alebo úmrtie. Farári boli povinní poslať zápisnice o uzavretí manželstva slúžnovským      úradom, ktoré ich odstúpili štátnemu obvodnému matrikárovi na zavedenie do štátnych matrík.

3 Preberanie cirkevných matrík do štátnych archívov

1. januára 1950 vstúpil v ČSR do platnosti zákon  č. 268/1949 Zb. zo 7. decembra 1949 o matrikách, ktorý zaviedol jednotný systém vedenia štátnych matrík. Na základe tohto zákona, ktorý sa prijal v záujme zjednotenia a zjednodušenia matričnej agendy sa všetky dovtedy vedené matriky uzavreli. Všetky cirkevné matriky, ktoré mali charakter verejnoprávnych kníh a boli vedené na Slovensku do roku 1895, boli vyhlásené za majetok štátu a prešli do správy miestnych národných výborov. Na základe rozhodnutia z 20. decembra 1951, boli v roku 1952 cirkevné matriky prevzaté z farských úradov a odovzdané matričným obvodom v sídlach príslušných miestnych národných výborov. Určitá časť matrík, vedených približne od roku 1870 sa odovzdala na základe územnej príslušnosti, do šiestich krajských archívov so sídlom v Bratislave, Nitre (Bojniciach), Banskej Bystrici, Žiline (Bytči), Košiciach a Prešove.

Vládnym nariadením z roku 1954 o archívnictve sa krajské archívy zmenili na štátne archívy, ku ktorým po reorganizácii archívnictva v roku 1969 pribudol ďalší štátny archív so sídlom v Levoči. Do tohto archívu sa v roku 1970 delimitovali matriky vzťahujúce sa na oblasť jeho územnej pôsobnosti.

Zákonom SNR č. 149/1975 o archívnictve sa dovtedajšie archívy premenovali na štátne oblastné archívy. Do týchto archívov sa v čase od 1. júla do 1. októbra 1976 prevzala z matričných obvodov miestnych národných výborov ďalšia časť cirkevných matrík (do roku 1895). Išlo o pokračovanie už prevzatých matrík (do roku 1870) ako aj staršie matriky niektorých farských úradov, ktoré z rôznych dôvodov neboli odovzdané už predtým.

Rozsiahla územná reorganizácia v ČSSR v roku 1961, kedy sa zriadili nové okresy a kraje, mala za následok, že mnohé obce zmenili svoju príslušnosť do okresu. Táto skutočnosť, ako aj určenie novej územnej pôsobnosti jednotlivých štátnych archívov pri reorganizácii v roku 1969 spôsobili, že matriky niektorých farských úradov sa v tejto druhej etape preberania dostali do iného archívu, než ich staršie matriky. 

V roku 1979 sa v zmysle inštrukcií Ministerstva vnútra SSR prevzali do Archívu hlavného mesta Bratislavy a do štátnych oblastných archívov matriky židovských náboženských obcí z územia Slovenska. Tieto matriky pôvodne sústredil Zväz židovských náboženských obcí so sídlom v Bratislave, ktorý ich neskôr odovzdal do správy Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy.

Preberanie matrík pokračovalo aj v rámci dohody Archívnej správy MV SSR s rímskokatolíckymi ordinármi na podklade súpisu archívneho materiálu na farských úradoch rímskokatolíckej cirkvi z roku 1974, pri ktorom sa objavilo niekoľko desiatok z rozličných príčin ešte neodovzdaných matrík. Ojedinelé exempláre matrík odovzdali farské úrady už pred touto akciou.

Veľa matrík, často najstarších, sa z rôznych príčin nezachovalo. Najviac strát zapríčinili požiare, sťahovanie, ale najmä vojny, náboženské boje a prenasledovanie. Dá sa však predpokladať, že niektoré staré alebo inak vzácne matriky sa ešte nachádzajú v súkromnej držbe. Z matrík, ktoré sú uložené v archívoch, najstaršie začínajú v posledných dvoch desaťročiach 16. storočia: matrika evanjelického nemecko-maďarského farského úradu a. v. v Košiciach (1587) a Bardejove (1592), matrika nemeckého farského úradu ev. a. v. z Banskej Štiavnice (1594) a zo Spišskej Soboty (1599). Matrika r. kat. farského úradu Sv. Martina v Bratislave je vedená od r. 1601. 

Vedenie cirkevných matrík, ale aj ich zachovanie je veľmi poznačené dejinným vývojom. V priebehu niekoľkých storočí bolo ovplyvnené rôznymi udalosťami, no predovšetkým náboženskými bojmi. K samotnému rozšíreniu matrík prispel napríklad reformačný proces. Svoju úlohu pri zriaďovaní farností a zavádzaní matrík nepochybne zohrala v Uhorsku zvlášť rozšírená inštitúcia patronátneho práva, ale aj augsburským mierom stanovená a v Uhorsku uplatňovaná zásada cuius regio, eius, religio čo v praxi znamenalo, že poddaní boli nútení prijať náboženstvo zemepána. Mnohé matriky začínajú rokom 1674, považovaným za rok nástupu rekatolizácie; mimoartikulárne matriky evanjelickej a. v. a reformovanej cirkvi začínajú spravidla rokom vydania tolerančného patentu alebo až po zriadení farností, založených za Jozefa II. z náboženského fondu. Matriky nielen pre svoj prvoradý význam z genealogického a demografického hľadiska, ale aj nepriamo ako svedkovia doby, sú dôležitým a vyhľadávaným historickým prameňom. Ich mimomatričný obsah je často zdrojom informácií doplnkového charakteru pre mnohé vedné disciplíny.

4 Vývoj právnej úpravy matrík[1]

Štátne matriky na území Slovenska boli zriadené približne pred 110 rokmi zákonným článkom XXXIII z roku 1894, ktorý nadobudol účinnosť podľa nariadenia č. 2020/1895.

Týmto zákonným článkom boli zavedené štátne matriky a cirkevné matriky stratili charakter úradných kníh. Zákonným článkom boli zriadené matričné obvody. V sídlach matričných obvodov viedli štátny matrikári v úradnej reči matriky narodených, sobášených a zomretých.

V prvej časti zákonného článku XXXIII z roku 1894 boli všeobecnými ustanoveniami upravené zásady vedenia matrík, ich ochrana a povinnosti a postavenie matrikára a jeho námestníka.

Druhá časť sa zvláštnymi ustanoveniami venovala zápisom údajov v jednotlivých matričných knihách a ich oprave. Obsahovala aj ustanovenia, ktoré sa zaoberali evidovaním narodenia, sobáša a úmrtia, ako aj ustanovenia, podľa ktorých sa povinným osobám ukladal podmienečný trest za nesplnenie oznamovacej povinnosti o matričnej udalosti v stanovenej lehote príslušnému matrikárovi. 

Tretia časť obsahovala prechodné a rôzne ustanovenia. Jednotlivé ustanovenia boli postupne upravované podľa súčasných potrieb viacerými nariadeniami až do prijatia zákona o matrikách číslo 268/1949 Zb., ktorý vstúpil do platnosti 1. januára 1950. Na základe tohto zákona, ktorý bol prijatý s cieľom zjednotiť a zjednodušiť matričnú agendu v bývalej ČSR. Súčasne týmto zákonom boli všetky cirkevné matriky vedené na Slovensku do roku 1895 vyhlásené za majetok štátu a mali prejsť do správy  miestnych národných výborov. 

Zákon číslo 268/ 1949 Zb. splnil účel a v 45 - ročnej praxi sa osvedčil.  V súlade s vývojom spoločnosti však došlo k mnohým zmenám ktoré mali vplyv na vedenie matrík. Tieto zmeny  si vyžiadali prijatie novej právnej úpravy.

Nová právna úprava vedenia matrík - zákon číslo 154/1994 Zb. o matrikách, účinný od 1. januára 1995 ( okrem niektorých ustanovení, ktoré vstúpili do platnosti už  1. júla 1994 ), rešpektuje súčasné potreby spoločnosti. Upravuje zápis len tých osobných údajov do matrík, ktoré majú vplyv na osvedčenie osobného stavu osôb. Ďalšie údaje ( napr. údaj o zamestnaní, pobyte, príčine úmrtia a pod.), zapisujúce sa do matrík do platnosti tohto zákona, sa prestali v matrikách a následne aj v matričných dokladoch uvádzať. Ďalej nový zákon reagoval na celý rad nových bezprostredne nadväzujúcich právnych úprav, ako zriadenie osobitnej matriky na území Slovenskej republiky po rozdelení ČSFR alebo možnosť uzavretia manželstva pred orgánom cirkvi. Ustanovenia paragrafu 16 a 19 sú riešením požiadavky osôb inej ako slovenskej národnosti, na používanie mena v ich jazyku  ženského riezviskap bez prechyľovacej prípony. Novo je upravené aj zapisovanie rodného čísla, ktoré sa v súčasnosti vyžaduje ako základný identifikačný údaj.

Poslednou novelou tohto zákona je zákon číslo 515 z roku 2003.

 4.1 Výňatok zo zákonného článku XXXIII z roku 1894

Podľa zákonného článku XXXIII. z roku 1894 o štátnych matrikách, na hodnoverné držanie v evidencii a preukázanie narodení, sobášov a úmrtí slúžia v zmysle tohto zákona výlučne len štátne matriky, ktoré sú vedené orgánmi k tomu povolanými.

V každom matričnom obvode má byť zamestnaný jeden matrikár, a keď je to potrebné, jeden alebo viacerí námestníci. Námestník je oprávnený pokračovať len v prípade, keď je matrikár v tom hatený. Námestník pokračuje vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Duchovného (rabína) nemožno vymenovať za matrikára alebo námestníka. 

Ak sú tak matrikár, ako aj jeho námestník dočasne hatení vo vykonávaní svojich povinností, alebo ak sa obe miesta súčasne uprázdnia, môže okresný národný výbor (OSK, OK) poveriť na dobu nevyhnutnej potreby matrikára niektorého susedného obvodu, alebo jeho námestníka tým, aby v sídle patričného obvodu matričného dočasne vykonával matričnú agendu. Matrikár sám nemôže vykonávať matričnú agendu, ktorá sa vzťahuje na jeho vlastnú osobu, jeho manželku, deti alebo rodičov. V obvode, v ktorom niet vymenovaného námestníka, poverí Povereníctvo vnútra obstarávaním obsažnej agendy matrikára niektorého susedného obvodu.

Na činnosť matrikára dozerá:

• a.) vmestách, ivtom prípade, ak sinou obcou spolu tvoria jeden matričný obvod, bezprostredne národný výbor, vdruhom stupni Povereníctvo vnútra


• b.) vobciach bezprostredne podľa sídla matričného obvodu príslušný okresný národný výbor (OSK, OK), vdruhom stupni Povereníctvo vnútra

4.1.1  O rodnej matrike

Narodenie každého dieťaťa treba oznámiť najpozdejšie za jeden týždeň počítajúc od narodenia, resp. v najbližší všedný deň u matrikára. Oznámiť narodenie povinný sú postupne a podľa niže uvedeného poradia:

• a.) zákonný otec,


• b.) pôrodná asistentka, ktorá pomáhala pri pôrode,


• c.) lekár, ktorý asistoval pri pôrode,


• d.) každý, kto bol prítomný pri pôrode,


• e.) ten, vbyte ktorého sa pôrod stal.

Okrem týchto povinná je narodenie dieťaťa oznámiť:

• f.) matka, hneď, len čo je schopná tak učiniť.

Deti mŕtvo narodené a počas pôrodu zomrelé musia byť oznámené v najbližší všedný deň. Povinnosť oznámenia týchto prípadov v nedele a vo sviatky spočíva, avšak oznámenie môže byť učinené i v tieto dni.

 4.1.2  O smrtnej matrike

Každé úmrtie treba oznámiť najpozdejšie v najbližší všedný deň u matrikára. Oznámiť úmrtie sú povinný postupne:

• a.) hlava rodiny;


• b.) členovia rodiny;


• c.) ten, vbyte ktorého úmrtie nastalo;


• d.) vlastník domu, ak vtom dome býva.

Pri oznámení má sa preukázať aj svedectvo vystavené obhliadačom mŕtvol o obhliadke mŕtvoly, a na toto má matrikár naznačiť, že matričný zápis bol prevedený. Nájdená mŕtvola má byť zaznačená matrikárom príslušným podľa miesta nájdenia. Úmrtie treba dodatočne zaznačiť na okraj listu v tej matrike, v ktorej je narodenie zomrelého zapísané. Pred matričným zápisom úmrtia môže byť pohreb vykonaný len s výnimočným povolením predsedu miestneho národného výboru (MSK, MK). MNV o takomto výnimočnom povolení bezodkladne upovedomí matrikára.

4.1.3  O matrikovaní narodenia, sobáša, úmrtia československého       
          štátneho   občana, ktoré sa staly v cudzozemsku

Narodenie, sobáš a úmrtie československého štátneho občana, ak nastaly v cudzozemsku, treba zapísať aj do tuzemskej matriky. V takomto prípade ohľadne zápisu narodenia príslušný je ten matrikár, v obvode ktorého majú rodičia bydlisko, v nedostatku tohto ten matrikár, v obvode ktorého má otec, resp. matka domovskú príslušnosť.  U nezákonného dieťaťa smerodajná je domovská príslušnosť matky. Pre zápis sobáša príslušný je matrikár, v obvode ktorého manžel býva alebo v nedostatku bydliska, kde má domovskú príslušnosť. Pre zápis úmrtia príslušný je matrikár, v obvode ktorého mal zomrelý bydlisko, v nedostatku tohto ten matrikár, v obvode ktorého mal zomrelý domovskú príslušnosť. Zápis deje sa alebo na základe cudzozemského matričného výťahu (listu) preukázaného zainteresovanými stránkami, alebo na základe cudzozemského matričného výťahu dodaného úradne v zmysle platných medzištátnych zmlúv. Na základe tých úradne dodaných cudzozemských matričných výťahov, z ktorých domovská príslušnosť dotyčných osôb ustáliť sa nedá, zápisy prevádzajú sa v Štátnom matričnom úrade v Bratislave. Vláda československa môže dať splnomocnenie diplomatickým zástupcom Československej republiky a ich námestníkom, aby vo svojom obvode ohľadne narodení, úmrtí ako aj sobášov československých štátnych občanov účinkovali ako matrikári. Odchýlky potrebné pri pokračovaní určí ministerstvo. Takýmto splnomocnením opatrený matrikár zašle druhopisy matrík koncom každého roku Povereníctvu vnútra. Matričné výťahy i na základe týchto druhopisov sa vydávajú na Povereníctve vnútra. § 8 zákona zo dňa 22. mája 1919, číslo 320 Sb. z. a n. ustanovuje, že občianskym úradníkom je výlučne štátny matrikár: diplomatický zástupca, konzul a námestník týchto, teda nemôžu byť splnomocnení spoluúčinkovať pri uzavieraní sobášov občianskym spôsobom. 

4.1.4   Trestné ustanovenia

V zmysle paragrafov 35, 36, 37, 39, 40, 42, 68, 69 oznámením povinný, ak neučiní oznámenie v stanovenej lehote, nakoľko jeho čin nespadá pod prísnejšie potrestanie, spácha priestupok a má sa trestať peňažitým trestom do 600 Kčs. Pokračovanie pre zmeškanie oznámenia nie je prípustné, ak sa oznámenie čo aj nie osobou tým najbližšie povinnou, ale predsa v náležitom čase stal. V § 14 označená bezprostredná dozorná vrchnosť je oprávnená na základe oznámenia matrikára osoby v zmysle tohto zákona oznámením alebo inými výkonmi povinné donucovať k plneniu týchto ich povinností peňažitými pokutami, ktoré však v jednotlivom prípade nemôžu presahovať 20 Kčs. Proti rozhodnutiu možno sa odvolať k vrchnosti vyššieho stupňa proti druhostupňovému rozhodnutiu. Ďalšie odvolanie nie je prípustné.

Kto proti ustanoveniam nepoužíva svoje vlastné meno alebo priezvisko alebo kto používa meno alebo priezvisko cudzie potresce sa, ak nejde o čin prísnejšie trestný - pre priestupok peňažitým trestom do 5 000 Kčs. Nevymožiteľný peňažný trest treba premeniť na zatvorenie do 14 dní. Stíhanie tohto priestupku patrí do trestnej právomoci okresných národných výborov, ktorú vykonávajú právni úradníci týchto výborov samostatne a neodvisle ako samosudcovia OVN. Peňažité pokuty na základe § 81 vymerané majú sa vymáhať administratívnou cestou a majú byť použité pre obecnú základinu chudobných; v matričnom obvode pozostávajúcom z viacerých obcí pokuta patrí základine chudobných tej obce, v ktorej sa vyskytlo narodenie, sobáš alebo úmrtie, ohľadom ktorého zameškanie sa stalo. Vedenie evidencie a dosvedčovanie narodení a úmrtí, ktoré sa na námorných lodiach a v lietadlách v ceste stali, upravuje ministerstvo.

Tiež ministerstvo upravuje vedenie evidencie i dosvedčovanie tých narodení, sobášov a úmrtí, ktoré sa vyskytnú u osôb vojenských vôbec alebo u takých osôb vojenských, ktoré v mieste ležiacom mimo účinnosti zákona majú stanovište alebo zamestnanie, alebo opustili pre mobilizáciu územie, na ktoré sa účinnosť tohto zákona rozprestiera. Ministerstvo určí, v ktorý deň matrikári, ktorí sa na základe tohto zákona majú vymenovať, začnú pri vedení evidencie a dosvedčovaní úmrtí účinkovať. Ustanovenia tohto zákona vzťahujúce sa na ohlášky manželstiev, na spoluúčinkovanie pri uzavretí sobášov, na vedenie sobášnej matriky, vstúpia spolu v účinnosť súčasne so zákonom o manželskom práve. Úpravy vzťahujúce sa na prevádzanie tohto zákona, a na vedenie matrík, určí Povereníctvo vnútra, úpravy však ohľadne manželských ohlášok, spoluúčinkovania pri uzavretí sobášov a vedenia sobášnych matrík Povereníctvo pravosúdia. Povereníctvo pravosúdia môže dať občas preskúmať pokračovanie matrikárov pri ohlasovaní sobášov, spoluúčinkovaní sobášov, pri uzavieraní sobášov a pri vedení sobášnych matrík. Vykonaním tohto preskúmania môže poveriť osoby vyslané z radov tých, ktorí sú pod jeho vedením a dozorom. Konfesionálne matriky ako aj z nich vydané výťahy pochádzajúce z doby pred započatím vedenia štátnych matrík, rodných a smrtných, resp. sobášnych matrík ostávajú i naďalej verejnými listinami. Konfesionálny matrikári sú aj naďalej oprávnení a povinní vydávať doterajším spôsobom hodnoverné výťahy z konfesionálnych matrík, vedených pred účinnosťou tohto zákona. Konfesionálny matrikár, ktorý odoprie vydať taký výťah spácha priestupok a má sa trestať zatvorením do jedného mesiaca a peňažitou pokutou do 600 Kčs. Posúdenie priestupku spadá do pôsobnosti okresných súdov.

Prevedením tohto zákona poverujú sa ministri:

• Ø vnútra


• Ø pravosúdia


• Ø kultu avýučby


• Ø národnej obrany


• Ø obchodu afinancii.

Záver

Matriky v súčasnosti patria medzi najvyhľadávanejšie archívne dokumenty. Ich význam je nie len historický, ale sú nenahraditeľným zdrojom aj pre ďalšie vedné disciplíny súčasnosti. Dôležitosť a význam matrík z hľadiska využiteľnosti pre potreby verejnej správy sa preukázal už v minulých storočiach. Od presnej a svedomitej práce matrikárov, ktorých ruky zapisujú do matrík údaje o každom z nás od narodenia až po tie posledné záznamy sa odvíjajú všetky ostatné evidencie.

Cieľom práce bolo zistiť historický vývoj a vznik matrík, ako aj poukázať na ich význam. Matriky sa už od svojho vzniku využívali predovšetkým na štatistické údaje, zisťovanie počtu narodených, sobášených, zosnulých ľudí v mestách a na dedinách.

Spracovanie témy ma mimoriadne zaujalo, bola mi veľkým prínosom. Priniesla mi množstvo zaujímavých poznatkov. 

RESUMÉ

Obsahom záverečnej práce bolo zistenie vzniku a vývoja matrík. Prvé matričné záznamy sa objavili už v roku 1139 na II. Lateránskom koncile. Pôvodne matriky vznikali pre potreby cirkvi, ktorá sa snažila zabezpečiť si kontrolu nad všetkými udalosťami, ktoré súviseli s osobným životom a stavom všetkých obyvateľov. Najväčší rozmach vedenia matrík nastal po reformačnom procese a za vlády Márie Terézie a Jozefa II. V priebehu 19. storočia došlo ku zoštátneniu matrík. Z historického hľadiska najväčší význam malo prijatie zákonného článku XXXIII. z roku 1894, ktorým boli zavedené štátne matriky a cirkevné matriky stratili charakter úradných kníh. Počas vyše storočnej histórie matrík bol tento zákonný článok viackrát dopĺňaný a novelizovaný. Poslednou úpravou je zákon č. 515/2003 Z. z.

RESUME

The content of my final work was finding out the origin and development of the registers. The first register records appeared in public in year 1139 on the second Lateran´s meeting. In the past the registers was established for the needs of the clergy, which was trying to take control over all events, which was related to the personal life and the status of the citizens. The biggest boom of running the books occured after reformation process and under the reign of Mária Terézia and Jozef II. During the 19th century was the sacral registers nationalized. From the historical point of view, the biggest meaning had the enactment of the legal paragraph XXXIII. from the year 1894, wherwith was established the state registers and the sacral registers lost the character of the official books. During more than hundred year history of registers was this legal paragraph more times filled up and amended. The last legal regulation is the law number 515/2003.

[1] Gramatické chyby spôsobené v kapitole 4 sú zapríčinené citáciou zo zákonného článku XXXIII. z roku 1894