referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Palatín
Dátum pridania: 17.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: takko
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 304
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 12.7
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 21m 10s
Pomalé čítanie: 31m 45s
 
2.3 Palatín ŠTEFAN ILLÉSHÁZY

Narodil sa 28. apríla 1762 v Bratislave. Bol vzdelaným a inteligentným človekom, známym svojou veľkorysosťou. Ovládal niekoľko rečí, rovnako zdatne hovoril pred krajinským snemom po maďarsky ako po latinsky, po nemecky, francúzsky, taliansky a samozrejme, tak ako jeho predkovia plynulo po slovensky.
Štefan Illésházy bol prvým protestantským palatínom. Korunoval kráľa Mateja. Avšak ako protestant mu korunu na hlavu klásť nemohol, preto mu asistoval iný biskup.


2.4 Palatín JURAJ THURZO

Otec František bol pôvodne nitrianskym biskupom, od roku 1549 aj predsedom Kráľovskej komory. Roku 1556 sa zriekol kniežactva a od pápeža si vypýtal povolenie, aby sa mohol oženiť v záujme zachovania rodu. Oženil sa s Katarínou Zrínyi. Z tohto manželstva sa narodil syn Juraj. V roku 1584 odišiel na rytiersku školu arcikniežaťa Ernesta. Tu sa upevnila jeho vernosť panovníckemu rodu. Thurzo bol mimoriadne vzdelaný- hovoril latinsky, grécky, nemecky, maďarsky, dorozumel sa aj chorvátsky. Z Bytče urobil stredisko humanistickej vzdelanosti. Podporoval umenie, školy, kostoly. Veľkú pozornosť si zasluhuje aj jeho knižnica, ktorá obsahovala viac ako 800 kníh.

Po smrti otca zdedil obrovské majetky. Roku 1585 sa stal županom Oravskej stolice, 1599 hlavným pohárnikom, krátky čas bol aj preddunajským hlavným kapitánom, vrchným veliteľom uhorského vojska v bojoch proti Turkom.

Vernosť panovníckemu rodu osvedčil tým, že sa nepridal k Bocskayovmu povstaniu. Významnú úlohu hral v mierových rokovaniach. Viedol delegáciu, ktorá nadviazala prvé kontakty s Bocskayom začiatkom júla 1605 v Košiciach. Prejavil diplomatickú obratnosť a vernosť svojej cirkvi. Keď prvé znenie mierovej zmluvy Bocskayova strana odmietla, jeho zásluhou sa rokovania pohli z mŕtveho bodu, keď skoncipoval I. článok o náboženstve, ktorý sa stal základom ďalšieho rokovania.
Neskôr za nim prichádzali vyslanci protestanských stavov z Rakúska, aby sa ich zastal. Snažil sa o to blokovaním uhorského snemu, kým nebudú splnené požiadavky rakúskych protestantov. Darilo sa mu to vďaka tomu, že 7. decembra 1609 bol zvolený za palatína, čo znamenalo vrchol jeho politickej kariéry. Z jeho iniciatívy a pod jeho prostredníctvom sa zišla žilinská synoda v marci 1610, na ktorej boli zvolení prví traja superintendenti pre slovenské oblasti.

Vo svojom sídle v Bytči, ale aj na iných miestach viacero vyšších škôl. Mal v pláne založiť aj vysokú školu a finančne podporoval študentov z Uhorska, ktorí študovali vo Wittenbergu. Dopisoval si s viacerými profesormi z tejto univerzity. Farárske vdovy a siroty oslobodil od daní.

Zomrel 24.12.1616. Nemal ani 50 rokov. Z jeho ôsmych detí, bol len jediný syn – Imrich. Jeho smrťou vymrel rod Thurzovcov.

2.5 Palatín MIKULÁŠ ESTERHÁZI

V roku 1624 sa oženil s Kristínou Náriovou, vdovou po Imrichovi Thurzovi. Rok nato bol Mikuláš Esterházi, majiteľ Bytče, vymenovaný za palatína na sneme v Soprone.
V roku 1645 zomrel.

2.6 Palatín PAVOL PÁLFI

,, Keď som bol iba Pavlom Pálfim a prezidentom Uhorskej komory, nestrpel by som tieto slová, nehovoriac o tom, že teraz som už palatínom, preto treba so mnou jednať s patričnou úctou.“ Týmito slovami charakterizoval Pavol Pálfi význam a vážnosť úradu, ktorý zastával od roku 1649. Zároveň tým však zdôraznil aj dôležitosť vlastnej osoby, ku ktorej treba pristupovať s patričnou úctou.

Už za palatína Mikuláša Esterháziho sa zvýšil význam palatínskeho úradu nielen v kráľovskom Uhorsku, ale aj v rámci monarchie. Táto skutočnosť sa ukázala aj v rokoch 1649-1653, v ktorých Pavol Pálfi zastával túto najvyššiu uhorskú krajinskú hodnosť. Jeho vedúce postavenie v politickom živote podčiarkla aj skutočnosť, že sa dostal do čela politickej strany. Cieľom a zámerom tejto štúdie je predstaviť politické zoskupenia uhorských aristokratov v dobe palatinátu Pavla Pálfiho, ich účinkovanie na viedenskom dvore a napokon aj genézu zblíženia katolíckej aristokracie s Jurajom II. Rákocim a jeho bratom Žigmundom.

Šľachtický rod Pálfiovcov zohrával v slovenských dejinách poprednú úlohu, jeho príslušníci zastávali najvýznamnejšie politické a vojenské posty v Uhorskom kráľovstve i v monarchii od konca 16. storočia až do druhej svetovej vojny. Týka sa to aj predsedu Uhorskej komory, krajinského sudcu, palatína a člena Tajnej dvorskej rady Pavla Pálfiho, ktorý zohrával v politickom živote kráľovského Uhorska rovnako dôležitú úlohu, ako jeho rovesníci Peter Pázmaň, Mikuláš Esterházi alebo Mikuláš Zrínsky.

Pavol Pálfi sa narodil 19. januára 1592 na hrade Červený kameň. Najprv navštevoval školu vo Viedni, v roku 1609 sa stal študentom olomouckého jezuitského kolégia, o dva roky neskôr sa vybral na študijnú cestu do Talianska, počas ktorej navštívil univerzity v Perugii, v Ríme, v Siene a napokon študoval právo na slávnej univerzite v Padove. Po skončení štúdia sa z neho stal vzdelaný a rozhľadený aristokrat, ktorý plynulo ovládal niekoľko cudzích jazykov, no keďže bol až tretím v poradí synov Mikuláša Pálfiho, musel staviť na svoju ctižiadostivosť a húževnatosť, aby sa výraznejšie presadil na politickej scéne. Všetky tieto faktory napokon prispeli k tomu, že v roku 1625 Ferdinand II. Vymenoval Pavla Pálfiho za predsedu Uhorskej komory, kráľovského radcu a udelil hodnosť kráľovského pohárnika. To znamenalo začiatok Pálfiho etablovania sa na viedenskom dvore, ako aj v uhorskom politickom živote. Roku 1646 bol Pálfi vymenovaný za kráľovského sudcu a napokon v roku 1649 ho na uhorskom sneme zvolili za palatína. Oženil sa relatívne neskoro. Mal 37 rokov, za manželku si vzal Františku Máriu Khuen de Belasi, s ktorou mal tri deti.

Celoživotnou vášňou Pálfiho boli jeho stavebné aktivity, ktoré mohol zrealizovať vďaka tomu, že po dosiahnutí hodností predsedu Uhorskej komory neustále zväčšoval svoju majetkovú základňu. Bol duchovným autorom a iniciátorom stavieb nielen pre svoje súkromné potreby, ale aj pre štátne a cirkevné účely.

Členov strany Pavla Pálfiho nespájala žiadna ideológia, nemali jasne koncipovaný program a ani sa neuchádzali o priazeň voličov vo voľbách. Organizačné jadro strany Pavla Pálfiho tvorilo päť aristokratov: Pavol Pálfi, Adam Baťáni, Mikuláš Zrínsky, Ladislav Esterházi a Adam Forgáč.

Všetky snahy Pálfiovcov smerovali k zorganizovaniu veľkej a rozhodujúcej výpravy proti Turkom. Politici zhromaždení okolo Pálfiho sa nazdávali, že po ukončení zdĺhavého európskeho vojenského konfliktu konečne nastal čas, aby skončila vláda Osmanskej ríše v Uhorsku. Z tohto dôvodu využili potenciál,ktorý vyplýval z ich urodzeného spoločenského postavenia a z vysokých krajinských a veliteľských funkcií na to, aby vytvorili podmienky pre uskutočnenie svojho veľkého predsavzatia. Išlo o konkrétne nasledujúce opatrenia: vytváranie politickej a spoločenskej základne pre výpravu, vytváranie hospodárskych podmienok a podobne.

Členovia jadra strany Pavla Pálfiho sa stretávali pri oficiálnych príležitostiach, ako boli uhorské snemy a zhromaždenia stoličnej šľachty, no aj pri neoficiálnych príležitostiach. Pálfi sa snažil svoje postavenie využiť aj na podporovanie činnosti svojich prívržencov. Pálfi udržiaval kontakty aj so zahraničnými panovníkmi, vyslancami, uhorskí politici preukazovali vážnu snahu zapojiť sa do európskej politiky.

S menom Pálfi sa veľmi často spája označenie ,,verní panovníckemu domu“ alebo ,,verní prívrženci Habsburgovcov“ Je fakt, že Pavol Pálfi , rovnako ako jeho otec Mikuláš, dosiahol svoju kariéru práve vďaka Habsburgovcom.

III. ZÁVER

Cieľom tejto seminárnej práce bolo ozrejmiť pojem palatín, predstaviť najvýznamnejších vykonávateľov tejto funkcie a poukázať na povinnosti vyplývajúce z funkcie palatína.

Zistil som, že napísať seminárnu prácu nie je vôbec jednoduché a pri tvorení práce zaskočí množstvo problémov, väčších aj menších, ktoré sa čiastočne odrazia na kvalite práce. Stalo sa to aj mne. Najväčší problém bol najmä s nedostatkom odbornej literatúry týkajúcej sa tém mojej seminárnej práce, aj preto som poznatky čerpal najčastejšie z historických časopisov. Aj po nájdení vhodných informácií som zistil, že sa až na pár slovíčok vo väčšine kníh opakujú. Vhodnú publikáciu k práci som hľadal vo viacerých knižniciach. Moje prvé kroky viedli do knižnice Antona Bernoláka v Nových Zámkoch. Avšak ponúkané množstvo vhodnej literatúry by na napísanie seminárnej práce sotva stačilo. O niečo viac som získal vo vedeckej knižnici v Banskej Bystrici, ktorá mi vzhľadom na jej možnosti poskytla najväčšie množstvo kníh k danej téme. Pri niektorých publikáciách sa však nedal zistiť autor alebo vydavateľstvo.

POUŽITÁ LITERATÚRA:
 
späť späť   1  |  2  |   3   
 
Zdroje: Babičová Katarína, Historická revue: Vedecko-populárny časopis o histórii a archeológii, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990-1992, Dějiny a součastnosť: Kulturně historická revue, Praha, Orbis 1959-1995, historický časopis, Phdr. Duchoň Michal – Aj my máme svojho ,,kráľa Artuša“, historický časopis, Fundárková Anna, Historický časopis, Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1953-1981, Kanovský Martin, Historická revue: Vedecko-populárny časopis o histórii a archeológii, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990-1992, Križanová Eva, Krásy Slovenska, Bratislava, Klub slovenských turistov, 1921, Marsina Richard – Trenčín a Matúš Čák Trenčiansky / Vlastivedný časopis – Roč. 31, č. 4 /1982/, s. 152-156, Skalica, Záhorské múzeum 1992, Sokolovský Leon, Prehľad dejín verejnej správy na území Slovenska, Bratislava, Metodologické centrum mesta Bratislavy 1995
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.