OBSAH

I.Úvod
II.Vlastná práca
•2.1 PALATÍN ….......………………………..……………………3
•2.2 MATÚŠ ČÁK TRENČIANSKY…………………….....….5
•2.3 ŠTEFAN ILLÉSHÁZY……………………………………..…9
•2.4 JURAJ THURZO……………………………………………...9
•2.5 MIKULÁŠ ESTERHÁZI………………………………….…10
•2.6 PAVOL PÁLFI……………………………………...…....….10
III.Záver……………………………………...…………………………13
IV.Použitá literatúra……………………………………………………14

I.ÚVOD

Téma mojej seminárnej práce je nesmierne zaujímavá. Myslím si, že palatínska funkcia, ako aj samotní palatínovia, významnou mierou ovplyvňovali vtedajšiu spoločnosť. A zďaleka nemali vplyv len na dianie minulé. Ich životy, konanie ale aj samotná existencia pojmu palatín sa vo veľkej miere zúčastnili na tvorbe dejín. Dejín ako ich poznáme dnes. V tej dobe si určite ani neuvedomovali aký veľký vplyv mali na dianie a samotný vývoj histórie. Keby si to uvedomovali ich rozhodnutia, životy, a vykonávanie funkcie, ktorú zastávali by sa asi v mnohom líšili od toho čo poznáme dnes.

V tejto práci som sa snažil dopodrobna rozobrať pôvod, význam i funkciu najvyššej autority pôsobiacej na území Uhorska. Myslím si však, že na túto tému je nedostatok odbornej literatúry, z ktorej by sa dalo plnohodnotne čerpať. Aj to málo informácií, ktoré máme k dispozícii sa v knihách často opakuje.
Pri písaní práce som narazil na zaujímavý výrok, ktorý vystihuje vážnosť funkcie palatína.

,, Keď som bol iba Pavlom Pálfim a prezidentom Uhorskej komory, nestrpel by som tieto slová, nehovoriac o tom, že teraz som už palatínom, preto treba so mnou jednať s patričnou úctou.“

Tento výrok použil snáď najznámejší palatín Uhorska Pavol Pálf, pri jednom zo svojich prejavov. Vyjadril ním dôležitosť a vážnosť vyplývajúcu z funkcie palatína.

II. Vlastná práca

2.1 Palatín

Palatín (palatinus) alebo nádvorník, pôvodne po slovensky nádvorný župan, bol najvyšší krajinský hodnostár v Uhorsku, predtým na Veľkej Morave. Jeho pôvod sa kladie pred obdobie uhorského kráľovstva, do obdobia Veľkej Moravy. Mal na starosti organizáciu a správu života na veľkomoravskom kniežacom dvore, najmä otázky súdnictva a veliteľstva.

Po prenesení stáleho sídla uhorských kráľov do Viedne sa stal najvyššou autoritou pôsobiacou priamo na území Uhorského kráľovstva. Palatín bol po panovníkovi prvý muž v krajine s rozsiahlou politickou, vojenskou finančnou a súdnou mocou. Jeho plat bol 1000 zlatých ročne.

V 13. storočí sa stal palatín zástupcom a reprezentantom uhorskej šľachty, ktorá získavala čoraz väčší vplyv v krajine. Ako zástupca šľachty bol strážcom výsad uhorskej šľachty, vychádzajúcich zo Zlatej buly Ondreja II. Palatín bol prostredníkom medzi kráľom a šľachtou. Funkčné obdobie palatína trvalo jeden rok. Na konci 13. storočia bol palatín funkcionár s najvýznamnejšími právomocami. Ako reprezentant šľachty skladal účty zo svojho úradu pred krajinským snemom. Za vlády Anjouovcov sa postup moci palatína obmedzil. Z dôvodu nezvolávania krajinských snemov sa oslabili jeho verejnoprávne a vojensko-veliteľské funkcie. Súdne právomoci zostali zachované tak ako boli v predchádzajúcom období.

Za vlády Žigmunda Luxemburského sa palatín stáva prvým hodnostárom krajiny, zástupcom kráľa v štátnych záležitostiach. Roku 1439 bol vydaný kráľovský dekrét, ktorý určoval spôsob dosadzovania do funkcie palatína. Menovať ho mal kráľ, ale plnoprávne mohol svoju funkciu zastávať, až keď ho schválil krajinský snem. Všetky oblasti súdnictva, ktoré sa týkali kráľa spadali pod právomoc palatína.

Za vlády Mateja Korvína boli v roku 1485 v kráľovskom dekréte vydané palatinálne články, ktoré upravili činnosť a pôsobenie palatína. Kodifikovali právomoci palatína, ktoré boli predtým bežné na základe zvyku. Palatín mohol zvolávať krajinský snem po smrti kráľa, aby zvolili nového kráľa. Ak bol kráľ maloletý, mal palatín vládnuť do plnoletosti panovníka. V tomto období mohol zvolávať krajinský snem. Mal právo dozoru nad majetkami kráľa, prijímal cudzích vyslancov a podobne. Bol hlavným veliteľom ozbrojenej moci krajiny. V súdnictve bol prvým sudcom krajiny. Jeho súd sa nazýval súd palatínskej prítomnosti (iudicium presentiae palatinalis). Do jeho kompetencie spadali všetky záležitosti bez obmedzenia. Proti jeho rozhodnutie nebolo možné sa odvolať.

Palatínsky úrad sa od roku 1526 obsadzoval tak, že kráľ menoval štyroch kandidátov, z ktorých potom krajinský snem jedného zvolil za palatína, a to na doživotie. Odvolaný mohol byť len v prípade, že sa dopustil zločinu. Keď sa miesto palatína uvoľnilo, s menovaním nových kandidátov naň niekedy až príliš dlho otáľali. To spôsobovalo vo fungovaní uhorskej krajinskej správy veľké problémy. Aby sa takéto prípady nevyskytovali, prijal uhorský snem v roku 1608 zákony, ktorými oficiálne oddelil inštitúciu miestodržiteľa od palatína a určil povinnosť neodkladného ustanovenia nového palatína po smrti starého. Napriek tomu však pôvodná prax, podľa ktorej stál na čele miestodržiteľstva palatín, pretrvala aj v nasledujúcom období. Z hľadiska dejín správy neraz veľmi ťažko špecifikovať ktoré konkrétne právomoci vykonával predstaviteľ oboch dotyčných úradov ako palatín a ktoré ako miestodržiteľ.

V rámci habsburskej ríše sa palatín považoval za hlavného reprezentanta Uhorska. Spočiatku fungoval na uhorskom dvore ako jeho hlavný správca. Organizoval denný vnútorný život kráľovského dvora, zásobovanie kráľovského dvora a ochranu kráľovskej domácnosti. Spravoval tiež kráľovské financie a zastupoval kráľa pri súdení dvoranov. Palatín predsedal súdnym zhromaždeniam, ktoré sa nazývali podľa neho palatínskymi kongregáciami. Konali sa na rozličných miestach kráľovstva. Zúčastňovala sa na nich predovšetkým šľachta z okolitých piatich až siedmych, neskôr z dvoch až troch hradských panstiev, respektívne stolíc, ktorá si vždy zo svojho stredu volila dvoch prísediacich. Do kompetencie tejto súdnej inštancie palatína patrili najmä trestné činy nešľachticov a majetkovo-právne spory šľachticov. Mal právo vyniesť rozsudok aj nad osobami šľachtického pôvodu. Jeho povinnosťou bolo byť spravodlivým sudcom bez ohľadu na pôvod a postavenie osôb. Všetkými prostriedkami mal ochraňovať bezbranných, tak ako to bolo zakotvené v prísahe, ktorú skladal pred snemom.

Predsedníctvo krajinského snemu mu prislúchalo od stredoveku. V roku 1608 sa stal zároveň predsedom jeho hornej tabule. Naďalej bol najvyšším sudcom kráľovstva, predovšetkým však v jeho západnej polovici, hlavným veliteľom krajinských vojsk, zastupoval panovníka v jeho povinnostiach, bol členom kráľovskej rady, prijímal cudzích vyslancov a podobne.

S ohľadom na množstvo a náročnosť povinností, ktoré vyplývali pre palatína z jeho funkcií, vznikla na jeho zastupovanie v oblasti jurisdikcie ustanovizeň palatínskeho súdneho miestodržiteľa (locumtenens palatinalis in judicialibus).

V 16. až 18. storočí vykonávali palatínsku funkciu spravidla veľmoži pochádzajúci z najvýznamnejších uhorských šľachtických rodov. Po roku 1790 ju natrvalo ovládla panovnícka dynastia. Od tých čias funkciu palatína zastával vždy jeden z korunných princov.

Po roku 1848 bola funkcia palatína len symbolická. Palatínovi zostávalo len právo korunovať panovníka.

V roku 1918 funkcia palatína zanikla.

2.2 Palatín Matúš Čák Trenčiansky

Osobnosť Matúša Čáka výrazne ovplyvnila dejiny Slovenska na prelome 13. a 14. storočia. Ako “nekorunovaný kráľ,, stál celé štvrťstoročie na čele rozsiahlej domény, ktorá zaberala takmer celé západné a stredné Slovensko a bola fakticky oddelená od ostatného Uhorska. Na svojom území Matúš rozhodoval celkom suverénne, disponoval obrovským majetkom organizovaným vo forme hradných panstiev, mal vlastné vojsko a viedol nezávislú vnútornú i zahraničnú politiku. Pri presadzovaní svojich záujmov postupoval bez akýchkoľvek zábran a neraz sa uchyľoval aj k surovému násiliu. Matúš bol dejateľom svojej doby, ktorá priala silným a abicióznym jednotlivcom z radov uhorskej šľachty.

Štúrovci nepriamo dokazovali, že je akýmsi pokračovateľom Pribinu, Rastislava, Svätopluka I.. Matúš Čák Trenčiansky, nazývaný aj ,,pán Váhu a Tatier“ sa narodil v roku 1260. Už okolo roku 1300 vlastnil veľké množstvo majetkov, najmä na západnom Slovensku, ktoré stále rozširoval, neraz nie celkom legálnym spôsobom. Na vrchole svojej moci ovládol 14 stolíc a asi 50 hradov a panstiev nazývaných aj ako ,,Matúšova zem“, ktorá sa stala prototypom slovanského kniežactva. Na Trenčianskom hrade si vydržiaval vlastný dvor na spôsob uhorského kráľovského dvora, jeho hodnostári mali také isté tituly ako na kráľovskom dvore. Matúš vydával vlastné listiny a stal sa takmer samostatným nezávislým vladárom.

Poddaní a podstatná časť šľachty a mešťanov v dŕžave Matúša Čáka, alias Mathaeus de Trenchin dominus Vaghi et Tatre – boli Slováci. Bol feudálom, oligarchom a politikom. Mal vysoké ambície, vysoké ciele. Nerešpektoval svetské a cirkevné zákony, keď sa mu niekto priečil, plienil a ničil jeho majetky. Bol buričom svojej doby. Privlastňoval si hrady a majetky ako mnohí iní, on však odvážnejšie, nebojácnejšie a rázne. Až do svojej smrti vládol neobmedzene a nezávisle od uhorskej kráľovskej politiky, ktorú ignoroval. Latinské, nemecké a slovenské záznamy hodnotia Matúša Čáka Trenčianskeho ako nebojácneho a sebavedomého vojvodcu. Maďarské kroniky a listiny citujú Matúša Čáka ako spupného a neposlušného oligarchu. Hovoria, že veľmož naháňal strach.

Pravda je, že spočiatku bol poslušný a verný kráľovi i jeho zásadám. Preto ho zvolili za hlavného župana Bratislavskej stolice. Roku 1297 sa stal palatínom Uhorska. Bol prvým mužom po kráľovi. Matúš Čák obsadzoval jeden hrad za druhým. Na protest proti politike Ondreja III./1290 – 1301/ sa Matúš Čák vzdal úradu palatína a na svojom panstve, ktorého strediskom bol Trenčín, pripravoval proti kráľovi rebélie. Ondrej III. Zorganizoval proti nemu neúspešnú vojenskú výpravu. Odvtedy Matúš Čák Trenčiansky viedol politiku, ktorou sledoval len vlastné ciele a využíval na to všetky prostriedky v krajine, rozloženej feudálnou anarchiou.

Namiesto Matúša Čáka Trenčianskeho panovník vymenoval za palatína Abba Omodeja, ktorému patrilo takmer celé východné Slovensko. Matúš sa však nezľakol. Zaberal ďalšie územia, hrady a kaštiele. Bezradný kráľ posielal k Matúšovi poslov, ktorí sa vracali s rovnakou odpoveďou. Nepomohol ani Rím. Proti neposlušnému Matúšovi bol zvyšok krajiny bezmocný. Po smrti Ondreja III. Matúš Čák ašpiroval na uhorský trón. Uhorsko bolo rozdelené na dva tábory. Nezhodli sa. Za kráľa napokon zvolili Ladislava V. roky 1301 – 1305. Matúš zakladal nové mestá, ktorým dával značné výsady – lehoty. Preto ľud v týchto mestách sa cítil istejší ako v iných kútoch krajiny. Tým si získal lásku a podporu ľudu.

Keď na kráľovský trón zasadol Karol Róbert z Anjou roky 1308 – 1342, Matúš sa stal palatínom Uhorska po druhý raz. Panovník dobre vedel, že bez Matúša je jeho prestolec oslabený. Prostredníctvom Matúša Čáka Trenčianskeho a jeho požiadaviek voči panovníkovi sa na Slovensku črtala zástava federácie – napísal V. Paulíny – Tóth roky 1826 – 1877 v knižke Trenčiansky Matúš. Roku 1309 sa ku kráľovi Karolovi Róbertovi dostali vyslanci Matúša Čáka Trenčianskeho a žiadali ho, aby Slovensko bolo údelným kniežatstvom ako za Pribinu alebo Svätopluka. Samozrejme, neuspeli. Kráľ nechcel rozbiť krajinu. Odvtedy Matúš Čák Trenčiansky neuznával Karola Róberta za kráľa a správal sa ako samostatné knieža Slovenska. Zvolával snemy a údajne dal aj raziť peniaze. Vo svojom sídle v Trenčíne zriadil svoju administratívu. Jeho palatínom bol do roku 1318 Felicián Zach. Mal vlastného taverníka, vymenúval svojich županov a kastelánov. Vlastnil tridsať hradov a majetky v trinástich stoliciach.

Pod jeho zvrchovanosť spadalo približne územia dnešného Slovenska. V kráľovských službách síce odoberal šľachticom a zemepánom neprávom nadobudnuté majetky, no nechával si ich pre seba. Funkciu palatína nevyužíval na podporu kráľa, ale na vlastné obohacovanie sa. Preto ho kráľ po necelom roku zbavil palatínskeho úradu. Takisto aj kráľovu pokladnicu využíval viac, ako na kráľov úžitok. Matúš tvrdo prenasledoval kráľovských prívržencov, nechal pustošiť majetky svojich odporcov, kráľovské majetky, no najmä cirkevné, najviac nitrianskeho biskupa. Vybudoval si rozsiahlu familiaritu zo svojich prívržencov a podporovateľov, najmä z okolitej šľachty.

Roku 1311 ho pápežský legát kardinál Gentilis exkomunikoval, na čo Matúš Čák obsadil Vyšehrad nad Dunajom. Východoslovenským oligarchom Omodejovcom poslal na pomoc 1700 ozbrojencov v ich boji proti kráľovi – bitka pri Rozhanovciach, rok 1312. Vojensky sa angažoval aj mimo Uhorska, v roku 1314 ako spojenec rakúskeho vojvodu a odbojných moravských stavov vtrhol na Moravu.

Po príchode českého vojska na čele s kráľom Jánom Luxemburským v júni 1315 ustúpil z Veselí nad Moravou, Holičský hrad však ubránil. Matúš Čák spustošil a vypálil Nitriansky hrad aj s katedrálou, zbúral hradné múry a veže, začo ho opäť exkomunikovali, obsadil Trnavu a vyhnal z nej mešťanov verných kráľovi. Definitívny rozpad jeho dŕžavy nastal až po jeho smrti v máji 1321.

Matúš Čák bol veľmož maďarského pôvodu, podstatnú časť svojho života však prežil na Slovensku a so svojimi poddanými komunikoval po slovensky. Obdobie feudálnej anarchie využíval na presadzovanie svojich majetkových a mocenských záujmov.
Hoci mal Matúš Čák veľké úspechy v rámci doby a uhorskej spoločnosti, nemal podobné šťastie v rodinnom živote. Nemal žiadnych blízkych príbuzných a jediný Matúšov syn zomrel v roku 1318.

O posledných rokoch Matúšovho života veľa nevieme. Žil uzavretý na svojom Trenčianskom hrade. Mal zrejme aj ťažkosti s pohybom, pretože od mladosti kríval, pravdepodobne v dôsledku bojového zranenia alebo pádu z koňa. Napriek tomu jadro jeho dŕžavy zostalo nedotknuté, pretože kráľ Karol Róbert mal prílišný rešpekt pred svojim úhlavným nepriateľom.

Matúš Čák, uhorský palatín a traverník, trenčiansky župan, feudál, oligarcha a politik zomrel 18. marca 1321 v Trenčíne na Trenčianskom hrade ako sedemdesiatročný. Vyrovnal sa so všetkým. Jeho osobnosť zaujala mnohých slovenských dejateľov a neobišli ho ani slovenskí výtvarníci. Bol hrdinom svojej doby.
Matúš Čák Trenčiansky – pán Váhu a Tatier, ako sa hovorieva, patrí medzi pozoruhodné postavy uhorskej a najmä slovenskej historiografie. Na svojom majetku panoval ako neobmedzený vládca a bol vážnym konkurentom panovníka. Cítil sa pokračovateľom Pribinu, Svätopluka a túžil obnoviť pohraničné vojvodstvo nie v Nitre, ale v Trenčíne.

Po tomto dátume sa jeho mestá a hrady postupne vzdali panovníkovi Karolovi Róbertovi.2.3 Palatín ŠTEFAN ILLÉSHÁZY

Narodil sa 28. apríla 1762 v Bratislave. Bol vzdelaným a inteligentným človekom, známym svojou veľkorysosťou. Ovládal niekoľko rečí, rovnako zdatne hovoril pred krajinským snemom po maďarsky ako po latinsky, po nemecky, francúzsky, taliansky a samozrejme, tak ako jeho predkovia plynulo po slovensky.
Štefan Illésházy bol prvým protestantským palatínom. Korunoval kráľa Mateja. Avšak ako protestant mu korunu na hlavu klásť nemohol, preto mu asistoval iný biskup.

2.4 Palatín JURAJ THURZO

Otec František bol pôvodne nitrianskym biskupom, od roku 1549 aj predsedom Kráľovskej komory. Roku 1556 sa zriekol kniežactva a od pápeža si vypýtal povolenie, aby sa mohol oženiť v záujme zachovania rodu. Oženil sa s Katarínou Zrínyi. Z tohto manželstva sa narodil syn Juraj. V roku 1584 odišiel na rytiersku školu arcikniežaťa Ernesta. Tu sa upevnila jeho vernosť panovníckemu rodu. Thurzo bol mimoriadne vzdelaný- hovoril latinsky, grécky, nemecky, maďarsky, dorozumel sa aj chorvátsky. Z Bytče urobil stredisko humanistickej vzdelanosti. Podporoval umenie, školy, kostoly. Veľkú pozornosť si zasluhuje aj jeho knižnica, ktorá obsahovala viac ako 800 kníh.

Po smrti otca zdedil obrovské majetky. Roku 1585 sa stal županom Oravskej stolice, 1599 hlavným pohárnikom, krátky čas bol aj preddunajským hlavným kapitánom, vrchným veliteľom uhorského vojska v bojoch proti Turkom.

Vernosť panovníckemu rodu osvedčil tým, že sa nepridal k Bocskayovmu povstaniu. Významnú úlohu hral v mierových rokovaniach. Viedol delegáciu, ktorá nadviazala prvé kontakty s Bocskayom začiatkom júla 1605 v Košiciach. Prejavil diplomatickú obratnosť a vernosť svojej cirkvi. Keď prvé znenie mierovej zmluvy Bocskayova strana odmietla, jeho zásluhou sa rokovania pohli z mŕtveho bodu, keď skoncipoval I. článok o náboženstve, ktorý sa stal základom ďalšieho rokovania.
Neskôr za nim prichádzali vyslanci protestanských stavov z Rakúska, aby sa ich zastal. Snažil sa o to blokovaním uhorského snemu, kým nebudú splnené požiadavky rakúskych protestantov. Darilo sa mu to vďaka tomu, že 7. decembra 1609 bol zvolený za palatína, čo znamenalo vrchol jeho politickej kariéry. Z jeho iniciatívy a pod jeho prostredníctvom sa zišla žilinská synoda v marci 1610, na ktorej boli zvolení prví traja superintendenti pre slovenské oblasti.

Vo svojom sídle v Bytči, ale aj na iných miestach viacero vyšších škôl. Mal v pláne založiť aj vysokú školu a finančne podporoval študentov z Uhorska, ktorí študovali vo Wittenbergu. Dopisoval si s viacerými profesormi z tejto univerzity. Farárske vdovy a siroty oslobodil od daní.

Zomrel 24.12.1616. Nemal ani 50 rokov. Z jeho ôsmych detí, bol len jediný syn – Imrich. Jeho smrťou vymrel rod Thurzovcov.

2.5 Palatín MIKULÁŠ ESTERHÁZI

V roku 1624 sa oženil s Kristínou Náriovou, vdovou po Imrichovi Thurzovi. Rok nato bol Mikuláš Esterházi, majiteľ Bytče, vymenovaný za palatína na sneme v Soprone.
V roku 1645 zomrel.

2.6 Palatín PAVOL PÁLFI

,, Keď som bol iba Pavlom Pálfim a prezidentom Uhorskej komory, nestrpel by som tieto slová, nehovoriac o tom, že teraz som už palatínom, preto treba so mnou jednať s patričnou úctou.“ Týmito slovami charakterizoval Pavol Pálfi význam a vážnosť úradu, ktorý zastával od roku 1649. Zároveň tým však zdôraznil aj dôležitosť vlastnej osoby, ku ktorej treba pristupovať s patričnou úctou.

Už za palatína Mikuláša Esterháziho sa zvýšil význam palatínskeho úradu nielen v kráľovskom Uhorsku, ale aj v rámci monarchie. Táto skutočnosť sa ukázala aj v rokoch 1649-1653, v ktorých Pavol Pálfi zastával túto najvyššiu uhorskú krajinskú hodnosť. Jeho vedúce postavenie v politickom živote podčiarkla aj skutočnosť, že sa dostal do čela politickej strany. Cieľom a zámerom tejto štúdie je predstaviť politické zoskupenia uhorských aristokratov v dobe palatinátu Pavla Pálfiho, ich účinkovanie na viedenskom dvore a napokon aj genézu zblíženia katolíckej aristokracie s Jurajom II. Rákocim a jeho bratom Žigmundom.

Šľachtický rod Pálfiovcov zohrával v slovenských dejinách poprednú úlohu, jeho príslušníci zastávali najvýznamnejšie politické a vojenské posty v Uhorskom kráľovstve i v monarchii od konca 16. storočia až do druhej svetovej vojny. Týka sa to aj predsedu Uhorskej komory, krajinského sudcu, palatína a člena Tajnej dvorskej rady Pavla Pálfiho, ktorý zohrával v politickom živote kráľovského Uhorska rovnako dôležitú úlohu, ako jeho rovesníci Peter Pázmaň, Mikuláš Esterházi alebo Mikuláš Zrínsky.

Pavol Pálfi sa narodil 19. januára 1592 na hrade Červený kameň. Najprv navštevoval školu vo Viedni, v roku 1609 sa stal študentom olomouckého jezuitského kolégia, o dva roky neskôr sa vybral na študijnú cestu do Talianska, počas ktorej navštívil univerzity v Perugii, v Ríme, v Siene a napokon študoval právo na slávnej univerzite v Padove. Po skončení štúdia sa z neho stal vzdelaný a rozhľadený aristokrat, ktorý plynulo ovládal niekoľko cudzích jazykov, no keďže bol až tretím v poradí synov Mikuláša Pálfiho, musel staviť na svoju ctižiadostivosť a húževnatosť, aby sa výraznejšie presadil na politickej scéne. Všetky tieto faktory napokon prispeli k tomu, že v roku 1625 Ferdinand II. Vymenoval Pavla Pálfiho za predsedu Uhorskej komory, kráľovského radcu a udelil hodnosť kráľovského pohárnika. To znamenalo začiatok Pálfiho etablovania sa na viedenskom dvore, ako aj v uhorskom politickom živote. Roku 1646 bol Pálfi vymenovaný za kráľovského sudcu a napokon v roku 1649 ho na uhorskom sneme zvolili za palatína. Oženil sa relatívne neskoro. Mal 37 rokov, za manželku si vzal Františku Máriu Khuen de Belasi, s ktorou mal tri deti.

Celoživotnou vášňou Pálfiho boli jeho stavebné aktivity, ktoré mohol zrealizovať vďaka tomu, že po dosiahnutí hodností predsedu Uhorskej komory neustále zväčšoval svoju majetkovú základňu. Bol duchovným autorom a iniciátorom stavieb nielen pre svoje súkromné potreby, ale aj pre štátne a cirkevné účely.

Členov strany Pavla Pálfiho nespájala žiadna ideológia, nemali jasne koncipovaný program a ani sa neuchádzali o priazeň voličov vo voľbách. Organizačné jadro strany Pavla Pálfiho tvorilo päť aristokratov: Pavol Pálfi, Adam Baťáni, Mikuláš Zrínsky, Ladislav Esterházi a Adam Forgáč.

Všetky snahy Pálfiovcov smerovali k zorganizovaniu veľkej a rozhodujúcej výpravy proti Turkom. Politici zhromaždení okolo Pálfiho sa nazdávali, že po ukončení zdĺhavého európskeho vojenského konfliktu konečne nastal čas, aby skončila vláda Osmanskej ríše v Uhorsku. Z tohto dôvodu využili potenciál,ktorý vyplýval z ich urodzeného spoločenského postavenia a z vysokých krajinských a veliteľských funkcií na to, aby vytvorili podmienky pre uskutočnenie svojho veľkého predsavzatia. Išlo o konkrétne nasledujúce opatrenia: vytváranie politickej a spoločenskej základne pre výpravu, vytváranie hospodárskych podmienok a podobne.

Členovia jadra strany Pavla Pálfiho sa stretávali pri oficiálnych príležitostiach, ako boli uhorské snemy a zhromaždenia stoličnej šľachty, no aj pri neoficiálnych príležitostiach. Pálfi sa snažil svoje postavenie využiť aj na podporovanie činnosti svojich prívržencov. Pálfi udržiaval kontakty aj so zahraničnými panovníkmi, vyslancami, uhorskí politici preukazovali vážnu snahu zapojiť sa do európskej politiky.

S menom Pálfi sa veľmi často spája označenie ,,verní panovníckemu domu“ alebo ,,verní prívrženci Habsburgovcov“ Je fakt, že Pavol Pálfi , rovnako ako jeho otec Mikuláš, dosiahol svoju kariéru práve vďaka Habsburgovcom.

III. ZÁVER

Cieľom tejto seminárnej práce bolo ozrejmiť pojem palatín, predstaviť najvýznamnejších vykonávateľov tejto funkcie a poukázať na povinnosti vyplývajúce z funkcie palatína.

Zistil som, že napísať seminárnu prácu nie je vôbec jednoduché a pri tvorení práce zaskočí množstvo problémov, väčších aj menších, ktoré sa čiastočne odrazia na kvalite práce. Stalo sa to aj mne. Najväčší problém bol najmä s nedostatkom odbornej literatúry týkajúcej sa tém mojej seminárnej práce, aj preto som poznatky čerpal najčastejšie z historických časopisov. Aj po nájdení vhodných informácií som zistil, že sa až na pár slovíčok vo väčšine kníh opakujú. Vhodnú publikáciu k práci som hľadal vo viacerých knižniciach. Moje prvé kroky viedli do knižnice Antona Bernoláka v Nových Zámkoch. Avšak ponúkané množstvo vhodnej literatúry by na napísanie seminárnej práce sotva stačilo. O niečo viac som získal vo vedeckej knižnici v Banskej Bystrici, ktorá mi vzhľadom na jej možnosti poskytla najväčšie množstvo kníh k danej téme. Pri niektorých publikáciách sa však nedal zistiť autor alebo vydavateľstvo.

POUŽITÁ LITERATÚRA:

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk