Platónova filozofia
(seminárna práca)

Platón, vlastným menom Aristokles, Sokratov žiak a pokračovateľ jeho filozofie je považovaný za prvého objektívno – idealistického filozofa v dejinách. Jeho filozofia tvorí ucelený celok, ktorý má paradigmatický význam. Prvenstvo má aj vo svojej snahe vytvoriť filozofiu, ktorá by obsiahla celkový výklad sveta. Na rozdiel od svojho učiteľa zanechal
po sebe viacero spisov, ktoré majú koncepciu otázky, čo je daný problém? Tieto spisy majú najčastejšie charakter dialógu, zväčša Sokrata s nejakým sofistom. Vyplýva to z vtedajšej filozofie, ktorá videla podstatu myslenia v dialógoch ako v niečom nepísanom a aj samotná podstata filozofickej činnosti bola v dialógoch. Dialógy v sebe spájajú dva momenty a to dramricko-mimetický a obsahovo-filozofický. Obsahujú obraz filozofickej činnosti, ktorej záver bol v podobe pojmov.
Platón rozčleňuje ľudskú duchovnú činnosť podľa toho, kto túto činnosť vykonáva, teda buď filozof alebo nefilozof, ale samotný obsah činnosti nečlení. Svoje myšlienky vytváral v dvoch zmysloch. Na jednej strane to bola exoterická filozofia, ktorá bola určená pre poslucháča a na strane druhej to bola ezoterická filozofia určená len pre zasvätených, čiže úzky kruh ľudí. Z tohto fenoménu vyplýva problém interpretácie, pretože nie vždy bolo jasné komu chcel čo povedať.

1.1 Ontológia

1.1.1 O ideách

V centre dialógov stáli dve hypotézy, ktoré sa dotýkali dvoch najvyšších princípov, a to princípu jednoty a princípu neobmedzenej dvojakosti. Tieto princípy boli východiskom pre vytvorenie ideálnych útvarov, t.j. ideí. Idey sú charakterizované ako to, čo existuje, aj keď táto existencia nemá časopriestorovú existenciu. Idey sú racionálne, poznateľné, teda rozumovo postihnuteľné. Samotná idea je teda absolútnosť, pretože nie sú závislé od zmyslového určenia, sú večné sebatotožné (samy sebe identické), teleologické, je ich nekonečné množstvo a smerujú k nejakému účelu. Každá idea je jedinečnou reprezentantkou druhovej určenosti niekoľkých jednotlivín.

Idey boli podľa Platóna chápané ako niečo najvyššie. Boli aj hierarchicky usporiadané. Príčinou tohto usporiadania mohli byť náboženské, estetické a metafyzické predpoklady a dôvody, ktorými mohol reagovať na vtedajšiu politickú situáciu.
Základom Platónovej ontológie bola náuka o dvoch svetoch, a to o svete bytia, ktorý bol tiež nazývaný svetom ideí, a o svete nebytia, nazývaným aj svetom vecí. Bytie je charakterizované ako to čo je stále, nemenné, to čo nepodlieha vzniku ani zániku, nemá časovú vymedzenosť, čiže je nadčasové, je večné, je to nekonečná prítomnosť, existuje nad alebo za vecami, reprezentuje duchovnú rodovú určenosť, ktorú vyjadruje pojmom Eidos alebo idea.

Nebytie je svet vecí, v ktorom môžu existovať. Podlieha zmenám. Nebytie nie je skutočná realita, ale len jej obraz, jej napodobeninou, ktorá existuje len na základe bytia. Medzi bytím a nebytím videl Platón dualizmus, v ktorom dominuje bytie. Podstatou existencie nebytia je napodobňovanie. Bytie predstavuje vzor a nebytie obraz. V každom konkrétnom prejave nebytia je kúsok bytia.

Platón uvažuje aj o idey Dobra ako o najvyššom a najdokonalejšom súcne, ktoré má dominantnú pozíciu voči ostatným ideám. Zdôrazňuje jej pozíciu, pretože tvrdí, že v idey Dobra vyniká dôstojnosťou a mocou nad ostatnými súčasťami bytia, dáva poznávaným predmetom poznateľnosť a pravdu a umožňuje subjektívne poznávanie. Identifikoval tri sféry bytia. Pravé bytie, čo je vlastne svet ideí, potom sféru hmotných vecí, t.j. sféra činnosti konania a diania a sféra nebytia, čo je základ hmotných vecí.

1.1.2Učenie o duši

Vychádza z toho, že svet sa skladá z dvoch častí, a to svetové telo a svetová duša, ktoré tvoria celok, jednotu, živú bytosť, čiže makroorganizmus a človek je v porovnaní s ním mikroorganizmus. Samotnú dušu delil na tri časti, rozumová (racionálna), ktorá je nesmrteľná, pochádza zo sféry pravého bytia Ak táto vstúpi do človeka, degraduje sa, je uväznená, stráca na kvalite. Človek je spojený so svetom ideí, má účasť na bytí a súcne, po jeho smrti sa vracia do sféry ideí. Potom je to duša nerozumová, ktorá je smrteľná a delí sa na dušu vášnivú a žiadostivú. Vášnivá duša stojí kdesi uprostred, obsahuje afekty, je to niečo, čo človeka vedie k ctižiadostivosti a sebavedomiu, ktoré musí ovládať. Žiadostivá duša je najnižšia časť ľudskej duše, obsahuje pudovosť. Túto časť duše má človek spoločnú so zvieratami, u človeka je to súhrn všetkých žiadostivostí, ktoré v ňom sú.

Život človeka by mal byť prípravou na smrť. Keď sa duša oddelí od tela čistá, nič si z neho neberúc so sebou, pretože s ním v živote nemala dobrovoľne nijaké spoločenstvo, ale sa mu vyhýbala a bola zabraná sama do seba, pretože sa stále pripravovala na toto – to nie je nič iné, akože sa správne zaoberala filozofiou a v skutočnosti sa pripravovala na ľahké umieranie, alebo to hádam nie je príprava na smrť? Platón tvrdil, že po smrti sa duša človeka vráti do sveta ideí a tam čaká pokiaľ sa znova narodí.
1.2 Gnozeológia

1.2.1 O poznaní

Vychádza z existencie sveta ideí. Platón uvažuje o troch sférach poznania. Ako prvé je episténé, ktoré je pravým vedením, jeho predmetom je samotné bytie. Prostredníctvom episténa teda poznávame samotné bytie. Toto poznanie je nespochybniteľné. Je to napríklad matematické poznávanie. Patrí do racionálnej časti duše. Človek ho môže nadobudnúť len dlhodobým štúdiom. Druhé je dóxa, čo je vlastne mienka alebo domnienka. Je to poznanie, ku ktorému dospejeme pomocou zmyslového vnímania. Predmet je vo sfére diania, to znamená, že je to niečo nestále, niečo čo sa mení. Toto poznanie môže byť omylné, neposkytuje dostatočné poznanie, len zdanie. Zodpovedá jej vášnivá časť duše. Ako poslednú sféra poznania uvádza agóniu, čiže neznalosť, nepoznanie. Má nespoľahlivú povahu. Nemožno ho ani nazývať poznaním. Prislúcha mu žiadostivá časť duše. Platón predpokladá apriorizmus. Poznatky má aj racionálna časť duše, lebo ona predtým než sa stala súčasťou ľudského tela prebývala vo sfére bytia. Pomocou správneho dialógu sa možno rozpamätať na tieto poznatky a obnoviť episténé.

1.2.2 Dialektika

Platón považoval dialektiku za najvyššiu vedu, ktorej predmetom poznania je bytie. Vedenie dialógu rozlišoval na dialegosthai, čo je správne vedenie dialógu ako samotný proces a dialegomai, čo je také vedenie dialógu, ktoré smeruje k odhaleniu pravdy. Obsahom je tu samotný rozhovor, v ktorom odhaľujeme pravdu o ideách. Je tu ale isté špecifikum, a to uznanie vnútornej zaangažovanosti skúmajúceho, ktorý chce odkryť stálosť, ktorá sa nedá odkryť pojmami. Stálosť je schopnosť dialektického poznania pomocou abstrakcie vyjadriť sa v pojmoch. Platón mal vlastnú metodiku dialektického poznania, ktorá sa skladala z dvoch prvkov: prvé bolo hľadanie jednoty a mnohosti, kde pojem = jednota, a potom to bolo členenie, delenie celku na jednotlivé členy. Dominantným motívom tu bolo zjednocovanie. Bytie môžeme poznať a identifikovať len pomocou nebytia. Výpovede súvisiace s poznaním môžu byť odlišné, ale môžu postihnúť pravdu. Výpovede týkajúce sa nebytia nemôžu dospieť k pravde.

1.3 O človeku a štáte

Platón bol prívržencom pozitívno-právnej koncepcie štátneho zriadenia. Tvrdil že štát je vyšší ako jednotlivec, prešľapy štátu sú ospravedlniteľné vyššou ideou, ako napr. národnou a podobne. Sloboda je život v súlade s poriadkom, slobodní sme, ak sa podriaďujeme zákonom. Na byť ento svet prichádzame s rozdielnymi kvalitami duše, podľa ktorých sa zaraďujeme do tried. Idea žiadostivosti patrí remeselníkom a roľníkom, idea vášnivosti patrí vojakom a idea múdrosti patrí filozofom. Najviac sa podľa týchto kritérií Platónovi podobal štát Sparta, kvôli jej silným pravidlám. Platón neuznával individualizmus. Občan by mal podriadený štátu, nad celým štátom ako celkom tohto sveta, teda sveta vecí stojí svet ideí na vrchole ktorého je idea Dobra, ktorá okrem štátu ovplyvňuje aj jeho občanov.

Vládcami by sa mali stať filozofi, lebo majú ideu múdrosti alebo sa panovníci mali oddať filozofii. „Ak sa v štátoch nestanú kráľmi filozofi alebo ak sa terajší takzvaní králi a panovníci úprimne a náležite neoddajú filozofii, ak jedno i druhé, politická moc i filozofia, nesplynú do jedného a aj sa početným duchom, ktorí teraz každý osobitne sledujú jeden z dvoch cieľov, násilím v tom nezabráni, nebude, milý Glaukón, pre svet i pre celé ľudské pokolenie konca bied a nevznikne, pokiaľ je to vôbec možné, ani svetlo sveta neuvidí ústava, o ktorej sme teraz hovorili.“ Nemohlo dôjsť k zmiešaniu triedy a povolania, ktoré mala vykonávať. Výrobca nemôže byť filozofom, lebo by narušil harmóniu. Táto predstava bola, pochopiteľne, príliš idealistická. Pokúšal sa ju zorganizovať v Sirakúzach, čo sa mu samozrejme nepodarilo, ale stihol újsť. Formy štátu, ktoré Platón spomínal sú aristokracia, ktorú považoval za najlepšiu formu vlády, podom sinokracia, v ktorej bola prevaha vojakov, dosahovala osobnú česť, oligarchia, kde vládnú tí, čo túžia po bohatstve a tyrania.

1.4 Záver

Platón vytvoril samostatnú školu, ktorá bola samozrejme ovplyvnená poznatkami vtedajšej spoločnosti. Jeho filozofia bola veľmi obsiahla, je z nej zrejmá jeho intelektuálna vyspelosť. Dodnes je možné z niektorých jeho teórii čerpať.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk