Fyzická závislosť na droge je stavom organizmu vzniknutým spravidla dlhodobejším a častejším požívaním drogy (aj keď u niektorých drog môže ísť dokonca o krátkodobú konzumáciu trvajúcu niekoľko týždňov, prípadne dní). Organizmus fyzicky závislý na droge sa jej prispôsobil, vytvoril si „pseudopotrebu“, zahrnul ju do svojej látkovej výmeny, takže na prerušenie prísunu tejto drogy búrlivo reaguje poruchou- abstinenčnými príznakmi, ktoré môžu skončiť až smrťou jednotlivca.
Tolerancia je schopnosť organizmu znášať určité látky. Ide o jav, ktorý sa prejavuje stálym zvyšovaním dávky, aby mal vyvolaný účinok rovnakú intenzitu. Organizmus sa rôznymi mechanizmami prispôsobí na stály prívod drogy. Pri opakovanom užívaní sa účinnosť drogy oslabuje až stráca a na dosiahnutie plného efektu drogy alebo lieku treba dávku zvýšiť. Dlhodobé zneužívanie lieku alebo drog vo vysokých dávkach zapríčiňuje chronické poškodenie organizmu. Existuje aj skrížená tolerancia- organizmus si vytvára toleranciu na celú skupinu látok (s podobnou chemickou štruktúrou, mechanizmom účinku, atď.).
2. Drogy v histórii
Drogy sú dnes veľmi aktuálnou témou do diskusie, nepochybne najmä vďaka svojmu nevídanému rozmachu v posledných rokoch. Napriek tomu, že sa nám často javia ako jeden z „novodobých“ problémov, nie sú na svete ničím novým. Sú staré ako samotná civilizácia a azda ešte staršie. Historici sa nevedia dohodnúť ani na veku jednej z najznámejších drog - ópiu, je však pravdepodobné, že bolo známe v Mezopotámií už najmenej 2000 rokov pred našim letopočtom a v Európe od strednej bronzovej (1500-2000 p. n. l.) až staršej železnej doby (700- 500 rokov pred našim letopočtom). V tejto kapitole je opísaná história niekoľkých drog, ktoré mali v minulosti veľký vplyv na spoločnosť. Nemá význam písať o alkohole a tabaku, pretože sú to témy na samostatnú prácu.
2.1 Šamanizmus
Podľa viacerých nálezov sa dá predpokladať, že ľudia poznali účinky drog už od doby kamennej. Priamo či nepriamo to naznačujú viaceré jaskynné kresby (na niektorých je napríklad použité farebné spektrum, alebo skreslenie ľudských postáv typické po užití niektorých halucinogénov, iné zobrazujú rôzne huby, prípadne iné rastliny s pravdepodobne halucinogénnymi účinkami), alebo nálezy veľkých počtov peľových zŕn psychotropných, či liečivých rastlín v ľudských obydliach. Pri vytváraní predstáv o postavení drog v živote paleolitických lovcov si musíme pomôcť paralelami zo života dnešných tzv. prírodných národov. Môžeme si všimnúť, že takmer každý kmeň alebo etnikum mal medzi sebou vyčleneného jedinca, ktorý v sebe spája viacero zvláštnych funkcií priamo, či nepriamo súvisiacich s duchovnou oblasťou. Medzi tieto funkcie patrili predovšetkým schopnosť komunikovať s duchmi, či prírodnými silami, prípadne felčiarske schopnosti. Predpokladom pre to bola nepochybne znalosť účinkov rastlín na ľudské vedomie. Pri liečiteľstve je význam účinkov rastlín jasný. Nemenej dôležitý ale musel byť aj pri komunikácií s duchovnom. Hovoríme o šamanoch.
Komunikácia zvyčajne prebiehala v tranze, do ktorého sa dostával buď sám šaman, alebo celý kmeň. Stav tranzu sa navodzuje rôznymi telesnými cvikmi, tancom a hudba či drogy pri tom môžu pôsobiť ako katalyzátor, alebo náhrada za hodiny únavného tancovania a spievania.
Ľudia sa učili využívať účinky rastlín dosť rýchlo. Vďaka nálezom sa dá vidieť, že postupne prechádzali od drog so silnými nepriaznivými účinkami na zdravie na drogy s miernejšími účinkami. Šamani paleolitu boli vlastne akísi vedci - experimentátori. Nie všetky drogy sa však používali len pri šamanských rituáloch. Mnohé z nich mali určite aj pragmatickú funkciu v živote kmeňa, napríklad pri tíšení bolestí, pred bojom, alebo len z prostého pôžitku.
Štandardizáciou určitých rituálnych postupov pri komunikácií s duchovnými silami vznikali kulty a rituálne užívania drog a zároveň sa začali vytvárať prvé spoločné duchovné hodnoty. Takisto výzor šamanov je až prekvapujúco uniformný. Väčšinou ide o človeka oblečeného do zvieracej kože, často ho zdobia rôzne hrkálky, či hudobné nástroje a zvieracie parohy na hlave. Hlavnými baštami šamanizmu boli v novoveku najmä obe Ameriky a Sibír.
Antropológovia si nevedia vysvetliť hojný výskyt drog v Latinskej Amerike. Miestne etniká nevynikajú len počtom používaných drog, ale aj originálnymi spôsobmi ich rituálneho užívania. Môže to byť podmienené veľmi rozšíreným šamanizmom ako vierou. V iných oblastiach s rozšíreným šamanizmom však obyvatelia zďaleka neobjavili toľko drog. Iné teórie vravia, že výskyt drog je podmienený veľkou diverzitou vhodných psychotropných rastlinných druhov v regióne (no napríklad z Afrických dažďových pralesov pochádza oveľa menej psychotropných rastlín). Rituálne užívanie drog medzi indiánmi opísal už samotný Krištof Kolumbus. Hovoril o obradných stretnutiach podobných európskym omšiam, kde náčelníci dávali indiánom vdychovať cez trstinové trubice prach, po ktorom sa správali „ako opití“. Neskorší pozorovatelia opisovali obradné spôsoby liečenia, ktorých súčasťou bolo zblíženie liečiteľa s chorým. Musel napodobiť trpiteľský výraz chorého muža a zároveň sa spolu očistiť šnupaním halucinogénneho prášku zvaným cohoba. Potom k nim prehovoria bohovia a prezradia im príčinu choroby.
