Vôbec väčšina drog v Latinskej Amerike hrala úlohu média na komunikáciu s duchovnom. Po príchode európskych misionárov sa však začal tvrdý boj proti drogám. Francisko Hernández obšírne opísal v knihe Materia Medica Mexicana niekoľko desiatok(!) halucinogénov s exotickými menami. Užívanie drog však bolo pre európsku morálku neprípustné a indiánska láska k slobode a drogám znižovala pracovnú schopnosť indiánov - otrokov. Conquistandori boli v potláčaní drog nečakane úspešní a drogy na niekoľko storočí medzi indiánmi naoko vymizli.
Až na prelome 19. a 20. storočia začali vedci s prekvapením zisťovať, že používanie desiatok druhov drog si väčšina indiánskych kmeňov odovzdáva v skrytosti medzi sebou ako kultovú štafetu. Medzi mexickými a severoamerickými indiánmi to bol najmä kaktus peyotl. Indiáni verili, že po jeho konzumácií ich v boji urobí neporaziteľnými a ovplyvnil ich aj v kultúrnej oblasti, napríklad monotónnej hudbe pláňových indiánov sa hovorí aj štýl peyotl. V Mexiku a andskej oblasti patril k jednej z najznámejších drog durman. Jeho odvary dávali šamani často piť mladým mužom pri iniciačných obradoch. V Andách sa durman dával do jedla a vyvolával u užívateľov vízie, niekedy až záchvaty zúrivosti. Medzi Irokézskymi kmeňmi sa dokonca zachovali aj legendy o užívaní muchotrávok. Žiaden z cestovateľov však nezaznamenal, že by mali Indiáni zo severovýchodu USA zvyk užívať halucinogénne huby a dnes sa to už nedá overiť, pretože ich kultúra bola industriálnou spoločnosťou zadupaná do zeme. Je teda pravdepodobnejšie, že ide o legendy sibírskeho pôvodu.
V živote sibírskych domorodých kmeňov mala veľkú úlohu halucinogénna muchotrávka. Obľubovali ju najmä národy žijúce na Čukotke a Kamčatke, menej obyvatelia v oblasti okolo riek Irtiš a Jenisej. Medzi Laponcami na severe Škandinávie a inými kmeňmi znamená slovo opitý vo voľnom preklade niečo ako „zmuchotrávkovaný“. Muchotrávky mali vysokú cenu, pretože nerástli na celom území Sibíri. Kmeň Koriakov platil v 19. storočí za jednu sušenú muchotrávku jedným sobom. Inde cestovatelia uvádzali až cenu štyroch sobov za jednu muchotrávku. Istý cestovateľ si v kmeni Koriakov všimol zvláštny jav. Bohatí členovia kmeňa pili nápoje z muchotrávok a tí chudobní potom zachytávali ich moč, ktorý obsahoval účinnú látku a pili ho. Tento kolobeh žalúdok- močový mechúr- žalúdok sa mohol opakovať 4-5 krát. Ľudský moč obsahujúci aktívne toxíny sa dával piť aj sobom, ako vábivý prostriedok pri ich zvolávaní a ako doping pri dlhých pochodoch.
Nakoniec však ruská vodka zohrala pri cárskej expanzii na Sibír tú istú úlohu, ako alkohol pri kolonizácii Ameriky. Domorodci nenavyknutí na destiláty veľmi ľahko upadali do ekonomickej a alkoholovej závislosti a spoločnosť celkovo degradovala.
2.2 Ópiové vojny
Ópium je omamný prostriedok získaný z nezrelých makovíc maku siateho. Surové nespracované ópium obsahuje 10-15 percent morfínu, ktorý je jeho hlavnou účinnou látkou a menšie množstvá heroínu, kodeínu, tebaínu a narkotínu. Najvyššie zastúpenie v ópiu majú organické kyseliny, cukry a živice, ktoré nemajú psychotropný účinok.
Okolo počiatkov pestovania maku panujú dohady. Predpokladá sa, že prvýkrát sa začal mak pestovať v Mezopotámií asi okolo roku 4000 až 2000 pred našim letopočtom. Starý Babylončania používali mak, alebo ópium ako utišujúci liek. Starým Grékom bolo ópium už dobre známe, no s istotou ho poznali až od 8. storočia pred n.l. V 9. storočí sa ópium rozšírilo aj do Číny a Stredného východu. V Európe sa ópium stalo populárne najmä vďaka laudanu, čiže roztoku ópia, ktoré sa používalo ako utišujúci liek. Ópium však bolo ako liek dosť nestabilné, najmä vďaka pohyblivému obsahu morfínu. Roku 1803 mladý lekárnický pomocník F. W. Sertürner prvý krát izoloval z ópia účinnú uspávaciu látku a nazval ju podľa gréckeho boha spánku morfium. Po objavení morfínu pokračoval výskum ópia a roku 1817 izoloval francúzsky chemik P. J. Robiquet narkotín a spolu s krajanom J. Pelletierom narceín a kodeín. Pelletier roku 1835 objavil tebaín a nemecký chemik Georg Merck izoloval papaverín. Nemecký chemik Oswald Hesse v rokoch 1865-1903 objavil desiatky vedľajších alkaloidov, napríklad rhodaeín, meconidín, laudanín a diacetylmorfín. Posledný menovaný mu priniesol najväčšiu slávu a je dnes známi najmä pod menom heroín.
Ópium sa najčastejšie v minulosti užívalo fajčením. Tento spôsob vynašli v Indii a v 16. až 17. storočí sa rozšírilo do celej juhovýchodnej Ázie, najmä do Číny. Najstarším spôsobom užívania však je pitie.
Účinok ópia je podmienený obsahom morfínu v ópiu. Ak sa teda hovorí o ópiu, myslí sa tým aj morfium. Eufória sa zvyčajne dostavuje až po opakovanom užívaní. Droga tlmí bolesť a fyzické potreby, čím navodzuje pocit úplného uspokojenia. Zo začiatku závislosti dáva klamlivý pocit kreativity a realizačných schopností. Morfinista sa uzatvára do seba a svet okolo vníma ako cez hmlu. Neskôr sa vyvíja tolerancia voči euforizujúcej zložke- morfínu. Morfinista je čoraz náladovejší, apatický, hypochondrický, podráždený a trpí nespavosťou. V ťažkých prípadoch sa objavuje letargia a vysoká fyzická závislosť, ktorá sa hlási vyčerpávajúcimi abstinenčnými príznakmi, ktoré sa môžu skončiť až smrťou, ak sa nevpichne ďalšia dávka. Po psychickej stránke sú pre abstinenčný syndróm typické ťažká úzkosť a úsilie zabezpečiť si drogu. Morfinisti slzia, potia sa, intenzívne ich bolia svaly a kĺby. Ich stav sa postupne zhoršuje, dostavujú sa bolesti brucha, stúpa krvný tlak a teplota, hrozí mozgová porážka alebo srdcový infarkt.
