Bytie - vo - svete: je vlastne pobyt, určovaný situovanosťou. Človek svojou existenciou závisí od sveta a svet závisí od človeka, čiže obaja jestvujú vo vzájomnej závislosti. Pobyt vo svete existuje a je v ňom začlenený. Iba človek je súcno, ktoré o svojom bytí vie, a to, že ho poznáva, znamená že existuje. S toho vyplýva, že pobyt existuje, ľudským bytím je existencia, kým všetky ostatné veci iba jednoducho sú.
Bytie – k – smrti: Človek je schopný existenciálne pochopiť bytie, to že je, a že je konečné (bytie k smrti). „Vrhnutie“ do bytia a jeho „neudomácnenosť“ vo svete je odhalená cez úzkosť, ktorú má pred smrťou a snaží sa ju odhaliť. Preto je jeho existencia vždy iba starosť, ku ktorej sa v okamihu smrti pridružuje osamelosť. Tým, že je ľudská existencia krátka a konečná, prikladá jej nesmiernu hodnotu.
Neautentické bytie: Bytie, do ktorého sa človek utieka z úzkosti pred konečnosťou. Označuje ho neosobným, neurčitým „man“ (existenciálom), ktorý ontologicky určuje ľudskú existenciu v jej „každodennom bytí“. V „man“ stráca ľudská existencia samu seba, žije, myslí, koná a verí tak, ako sa žije, ako sa myslí, ako sa koná a ako sa verí. Problém svojej konečnosti kladie tiež neosobne: musí sa zomrieť.
Autentické bytie: Starosť o existenciu. Človek zaujíma taký postoj k svetu, ktorý je výlučne existenciálny. Svoju existenciu môže uchopiť alebo premeškať. Preto jeho vzťah ku skutočnosti je „praktický“ : vytvára svet z ohľadom na svoju existenciu.

     Časovosť
Heideggerovou základnou kategóriou vo filozofii je časovosť. Vedomím časovosti poukazuje na to, že človek nikdy nie je úplne v prítomnosti, ale obzerá sa aj do minulosti a hľadí do budúcnosti v čase, ktorý definuje jeho život. K tomu, aby človek pochopil „zmysel bytia“ sa však musí vzdať všetkých praktických, účelových postojov a uvedomiť si svoju „smrteľnosť“ a „pominuteľnosť“. Iba vtedy je schopný uvedomiť si význam a naplnenie života. Vymedzuje si čas a priestor. Čas ako to, čo je medzi jeho narodením a smrťou, priestor ako to, kam umiestňuje všetko, čím udržuje svoju existenciu. Iba v neautentickom bytí môžeme hovoriť o čase a priestore vo fyzikálnom zmysle, t.j. vtedy, keď veci skúmame a nejde nám o porozumenie nášho bytia. Človek je len „čímsi“ z možností, ktoré smerujú k ničomu. Je niečím, čo nebolo, a raz nebude viac ako nič, takže vlastne aj ako bytie je skoro toľko ako nič, a smeruje do ničoho. Lenže človek ako rozumné bytie patrí svojím duchom do večnosti a nepominuteľnosti.

      Pojem pravdy
„Bytie v pravde“ je bytím v starosti o existenciu a v neunikaní do „neautenticity“. Heidegger skúma, čím sa „pravda“ vyznačuje vôbec ako pravda. Pravdivým nazývame len skutočné veci, no tak pravdivým ako aj falošným nazývame naše výroky o bytí, ktoré nemôžu byť pravé ani nepravé. Výrok je pravdivý len vtedy, ak sa zhoduje s vecou o ktorej hovorí to, čo obsahuje a vyjadruje. Avšak súhlasí nie vec, ale výrok o veci. Či už ide o pravdivú vec alebo o pravdivý výrok, je pravdivé to, čo súhlasí, čiže je súhlasné. Pravdivosť a pravda u Heideggera znamenajú zladenie do dvoch zmyslov. Prvýkrát ak ide o zladenosť veci s tým, čo si o nej vopred myslíme, a druhýkrát ak ide o zhodu mysleného, ktoré je vo výroku so samou vecou. Tento dvojaký charakter súhlasu sa prejavuje pri tradičnom vymedzení podstaty pravdy a to tak, že pravda je zhodnosť vecí a intelektu, čo môže znamenať, že pravda je prispôsobovanie veci poznaniu. Ako samozrejme chápe to, že existuje aj opak pravdy a to nepravda. Nepravda výroku (nesprávnosť) je teda nezladenosť výroku s vecou. Nepravda veci (nepravosť) znamená nesúhlasnosť bytia s jeho podstatou. Nepravdu možno vždy pochopiť ako nesúlad. To vyplýva z určenia podstaty pravdy. Preto nepravdu ako protiklad pravdy možno odmietnuť všade tam, kde sme dosiahli pochopenie vlastnej podstaty pravdy.