Mgality sa rozšírili v Stredomorí, v západnej a severozápadnej Európe, prenikli do vnútra Afriky, sú aj na Arabskom polostrove (Plaestína), v Idii, strednej Ázii, Indonézii, v Japonsku, na Madagaskare a na Velkonočných ostrovoch.
Menhir – megalitická pamiatka, kamenný blok (monolit) zvislo zasadený do zeme. Názov je Bretónskeho (keltského) pôvou (men – kameň, hir – dlhý). Menhiry sa nachádzajú vo Francúzsku, Bretónsku (Locmariaquer, Porspoder) a v Nemecku. Obyčajne nemajú stopy po opracovaní, zriedka sú na nich schematicky zobrazené tváre alebo črty ľudskej postavy, prípadne odev alebo zbrane. Menhirové sochy sú známe aj zo západného a južného Francúzska, Španielska a z Korziky (Filitosa). Zdá sa, ýe mali výlučne kultový chrakter. Vo Francúzsku sa ich zachovalo okolo 1600, niektoré sú až 20 metrov vysoké s hmotnosťou 350 ton.
Mikrolit – drobný štiepaný kamenný nástroj prevažujúci najmä v mezolite, jeho začiatky siahajú až do mladšieho paleolitu. Mikrolity mali väčšinou geometrické tvary (trojuholníky, lichobežníky). Tieto drobnotvaré kamenné nástroje sa nepoužívali samostatne, ale ako súčasť vkladaných (kombinovaných) nástrojov. Upevňovali sa zvyčajne živicou a priväzovali sa do drevených či kostených rukovätí a násad.
Minca – kúsok kovu, ktorý štát alebo oprávnená právnická osoba určila za zákonné platidlo. Hodnota mince závisí od hodnoty materiálu a od kreditu (záruky) vydavateľa. O vzniku mincí kolujú rôzne domnienky, pravdepodobne vznikli v Lýdii v Malej Ázii, odkiaľ sa rozšírili na grécke ostrovy, na Balkánsky polostrov, do Ríma a odtiaľ do celého sveta. Za obdobie vzniku mince sa pokladá 7. stor p.n.l. Za najstaršie sa v súčasnosti pokladajú mince gréckeho mesta Milétu v Malej Ázii, ktoré sa razili z elektrónu (zliatiny zlata a striebra). Na našom území mince používali ako prví Kelti (3.–1. stor p.n.l.) a to biateky. V 10. stor. sa stal základom strieborný denár, od 14. stor. strieborný groš a od polovice 16. stor. strieborný toliar.
Mohyla – väčší umelý násyp z hliny, niekedy v kombinácii s kameňom, navŕšený nad kostrovým, prípadne žiarovým hrobom alebo viacerými hrobmi. V mohyle sa zvyčajne rozlišuje ústredný hrob a vedľajšie hroby, ktoré mali v jednotlivých obdobiach rozdielny význam. Miesto, na ktorom sa vyskytujú mohyly, sa nazýva mohylník. Mohylové pochovávanie sa uplatňovalo v mnohých obdobiach praveku a v rannej dejinnej dobe, na Slovensku po prvý raz v závere neskorej kamennej doby. Najväčšou európskou mohylou ke Silbury Hilll. Veľký rozmach budovania mohýl nastal v strednej dobe bronzovej najmä v okruhu mohylových kultúr. Mali spravidla kamenné jadro. Zánik mohylového pochovávania v strednej a západnej Európe nastal za expanzie Keltov.