Používa v tomto filme presné kompozície záberov, dlhé zábery pre vcítenie sa do postavy, silné detaily tvárí a dlhé medzititulky, ktoré však pripadajú divákom nudné. Scénar sa opiera o súdny proces, pri ktorom dej redukuje do jedného jediného dňa. Hercov si vyberal podľa ich schopností prejaviť na tvári pocity. Dreyer sa snaží dohnať herca k úplnému vyčerpaniu, čím akoby sprítupňuje tažkú atmosféru celého procesu. Centrom Deyera záujmu ale nie je tak proces sám, ako vnútorný prežitok hlavnej predstaviteľky. Preto používa už spomenutých silných detailov, expresívne kontrastného osvetlenia a pomerne žiadnej výpravy. -Ako Dreyer vie priblížiť divákovi to, čo je vzdialené, tak mu “odsudzuje” dôverne známe : tváre umiestnené vo filme U.P.O. na pozadí bielych múrov pôsobia rovnako cudzo ako sedliacke izby z filmu SLOVO , ktoré tvoria spolu so svojími obyvateľmi meravý, studený svet. “Predstavte si, že sedíte v obyčajnej miestnosti. Zrazu sa dozvieme, že za dverami leží mŕtvola. Odrazu je miestnosť úplne zmenená. Všetko sa zmenilo, aj keď je to fyziologicky rovnaké. A to preto, lebo sme sa zmenili my a predmety sú také, ako ich chápeme” A práve to je charakteristické pre Dreyera. V jeho filmoch sa realita zdá byť cudzia.
-Ďalšie jeho diela : UPÍR - 1932, DEŇ HNEVU, DIES IRES – 1943

Tvorba Chaplina v nemom období a po nástupe zvuku

-Svoje účinkovanie začal v krátkych filmoch v Keysone Company Macka Sennetta rok 1914. Vypracoval sa postupne od herca, cez námet až po spolurežiséra. Od dvadsiateho filmu bol si už sám sebe režisérom a ostal si ním aj naďalej. Koncom roka ho opustil ako hviezda. Umelecky bol pre Chaplina rok u Sennetta obdobím experimentovania. Vytvoril si masku, kostým, ktorý ostal pre neho charakteristický na niekoľko desaťročí. Jeho kostým stelesňuje ošúchanú vznešenosť, skrachovaného aristokrata, ktorý sa díva do očí chudobe. Palička je symbolom úsilia o dôstojnosť, potmehúdzke fúziky svedčia o samoľúbosti. -Pre Chaplinov vývin až po jeho diela v starobe je charakteristické, že nikdy nešiel dopredu lineárne len v jednom, ale vždy striedavo v rozličných smeroch. -Do roku 1917 Charlieho osobnosť prešla určitým vývinom. Raný Charlie je plný túžby po sebauplatnení, po bezpodmienečnej slobode. Je to výrazný egoista. Jeho činy určuje predovšetkým žiadochtivosť. Jeho vzťah k ženám určuje nekomplikovaná túžba zmocniť sa ich. Uvedomuje si len to, čo sa ho týka. Ale rovnako prudko, ako si chce všetko privlastniť, odmietajú ho aj ľudia, aj veci. Všetko sa stavia proti nemu. Chaplin vo svojich filmoch čiastočne kritizuje sociálne pomery niekdajšej spoločnosti. Chaplin prežíva city, ľúbi, pociťuje bolesť.