Úvod

Keď začnete čítať túto prácu, ocitnete sa uprostred historickej udalosti. Pokúsil som sa tému rozpracovať tak, aby ste mali pocit, že ste jej priamym účastníkom. Všetky myšlienky som rozdelil do deviatich kapitol, ktoré môžu byť rozdelené do niekoľkých podkapitol. V nich sa podrobne venujem danej problematike. Dovoľujem si sem zahrnúť udalosti 18. storočia pretože mali podstatný vplyv na spoločensko-politicky vývoj v Anglicku. Budem sa im však venovať len okrajovo, pretože nie sú podstatou tejto práce. „Predviktoriánska éra“

Do tohto obdoba spadajú roky 1701 – 1799. Práve v týchto časoch sa dotvára anglická koloniálna moc. Osemnáste storočie začalo prinášať nástup moderného veku, ale tiež privodilo i niektoré politické a mocenské zmeny a nový rozmach koloniálnej sústavy. Európske kolónie stále viac prenikali do sveta. Finančná, priemyslová a poľnohospodárska revolúcia, ale tiež dôsledný boj o španielske, poľské a rakúske dedičstvo (to malo podobu teraziánských vojen). V 17. storočí stáli proti sebe Španielsko a Nizozemsko. Tie tvorili vrcholy civilizačného vývoja. V 18. storočí sú vývojové hroty Anglicko a Francúzsko. Ich vývoj je odlišný, preto nie sú bez vzájomného vnútorného konfliktu, napätie je v zákulisí európskeho vývoja. Politika má ten rozmer, že obidve veľmoci usilujú o dotvorenie a čo najrozsiahlejšie zväčšenie svojej koloniálnej sústavy.

Anglicko sa po roku 1688 rozvíja ako konštitučná monarchia. To je potvrdené predovšetkým listinou Prehlásenia práv z roku 1689. Tá zaručuje moderné konštitučné práva. V Anglicku začína ustávať charakter konštitučnej moci. Anglická vláda je orgánom výkonným, parlament zákonodarným a kráľ je odsunutý na koľaj reprezentanta režimu a moci, ktorého právomoci sú čisto formálne. Tento stav vo VB trvá dodnes. Politický život Anglicka sa opiera o aktivitu dvoch strán Toryovia – konzervatívny a Whigovia – radikálny. Politické štruktúry fungovali tak, že strany sa striedali vo vládnej zodpovednosti. Až neskôr vzniká strana Labor party.

Roku 1707 bolo potlačené povstanie v Škótsku, tak bolo Škótsko definitívne pripojené k Anglicku. Od tohto roku sa datuje vznik Veľkej Británie. Ďalej nastal problém nástupnícky. Po smrti britského kráľa bolo potrebné zvoliť nového. Po dlhých poradách šľachty padla voľba na syna dcéry Fridricha Faltského žil v Hannovery. V roku 1714 odchádza kráľ Juraj I. do VB a tak nastupuje hannoverská dynastia. Počiatky jeho vlády boli problematické.

Juraj bol cudzinec a nevedel ani poriadne po anglicky a tak za neho vládol po dobu 20 rokov, teda v rokoch 1721 – 1740 Robert Walpole – ministerský predseda. Robert Walpole bol muž s ktorým boli spojené moderné premeny Veľkej Británie vo vyspelú Európsku veľmoc. Nastáva predvečer Viktoriánskej éry...

Udalosti počas vlády Viktórie

Anglicko v druhej polovine 19. storočia a počas 20. storočia. Toto obdobie je pozitívne poznačené vládou kráľovnej Viktórie (1837 - 1901). Rozhodujúcu úlohu mal parlament. Anglicko bolo vtedy najväčšou svetovou veľmocou. Bolo ňou kvôli veľkému počtu kolónií a priemyselnej revolúcií. Hospodársky rast Anglicka mal náskok pred ostatnými štátmi. Bolo nazývané dielňou sveta. Na jeho území sa rozvíjali rôzne druhy priemyslu od textilného po ťažký (výroba železa, strojov a lokomotív). Malo kvalitnejšie a lacnejšie výrobky než v Európe. Kvôli tomu vznikajú rôzne priemyselné centrá.

1

Čo sa týka obchodu tak platila zásada „free trade“ teda zásada slobodného obchodu na základe ponuky a dopytu. To znamená neclený vývoz a dovoz, neobmedzená a voľná konkurencia. Anglicko bola svetová finančná veľmoc. Dochádzalo k sústredeniu peňažných prostriedkov z obchodov. Príjmy z vývozu – hlavne surovín z Indie a ostatných kolónií – vznik bánk – požičiavanie peňazí podnikateľom, podnikatelia nemuseli sami nazhromaždiť veľký kapitál, stačilo niečo málo, tým sa zaručili a mohli tak rýchlejšie budovať svoje firmy. Práve tieto výhody pre podnikateľov dáva Anglicku veľký náskok oproti iným štátom. Politika – stabilný parlamentný demokratický systém – výkonná moc v rukách vlády. V parlamente účinkujú dve hlavné strany Toryovia a Whigovia. Od 17. storočia Anglicko bez revolúcií, kľudný politický vývoj, demokratická cesta reforiem.
Vodca konzervatívcov bol od 60. rokov Benjamin Disareli ( 1804 – 1881 ). Ten presadil maximálnu pracovnú dobu 56 hodín týždenne. Tiež sa zaslúžil o výstavbu vodovodu s nezávadnou vodou. Bola zavedená kontrola potravín a rozšírenie volebného práva. Hlavným liberálom bol William Gladstone (1809 – 1898 ) – odišiel od konzervatívcov, bol stúpencom voľného obchodu, trhového hospodárstva, obhajca rovnosti ľudí pred zákonom.

Volebné reformy v Anglicku

1. Reforma roku 1832 – povodne záležalo na vlastníctve a majetku určitej hodnoty. Teraz bolo právo rozšírené medzi stredné vrstvy.
2. Reforma roku 1867 – hlasovacie právo rozšírené aj medzi mestskú maloburžoáziu, bohatých sedliakov, robotníckych predákov (najvyšší z najnižších). Počet voličov sa tak zdvojnásobil. 3. Reforma roku 1884 – volebné právo rozšírené i na drobných poľnohospodárskych nájomníkov.

Skrátka medzi všetkých mužov. Do konca 19. storočia to bolo 60 % obyvateľstva (okrem žien a nemajetných)

Najvýznamnejším platidlom na svete je anglická libra, Anglicko vlastní najväčšie loďstvo sveta. Starostlivo sleduje pomer, že Anglicko ma väčší pomer lodí než druhá a tretia veľmoc dohromady. Už behom 19. storočia sa začína vyostrovať konflikt s Írskom, ktoré je značne zaostalé od Anglicka. Írovia boli povodne keltské obyvateľstvo, ktoré bolo násilne podrobené v 17. storočí, preto sa stále búrili. Konajú sa masové zhromaždenia, vzniká tajný spolok Feniánov. V roku 1867 pokus o povstanie, ale bolo potlačené. Írsko spomaľuje rozvoj v rámci kráľovstva. Anglicko predbiehajú USA a Nemecko. Behom 70. rokov stratilo Anglicko prvé miesto v priemyslovej výrobe. Nastáva prechod od voľného obchodu k ochrane tuzemskej výroby proti cudzej konkurencií (Protekcionizmus). Anglicko začína vyvážať do menej rozvinutých krajín.
V roku 1906, po dvadsaťročnej vláde konzervatívcov, sa do čela vlády dostávajú liberálovia. Zavádzajú sociálne reformy – podpora v nezamestnanosti, starobný a invalidný dôchodok, ďalej modernizácia armády, zrušenie práva hornej snemovne vetovať zákony dolnej snemovne. Zahraničná politika – britská vláda uskutočňovala tzv. vynikajúcu izoláciu ( splendid isolation) umožnenú ostrovnou polohou a mocenskou prevahou – politika nezávislosti a neúčasť v konfliktoch ostatných európskych mocností. Anglicko sa sústredilo na koloniálnu expanziu. Impérium sa rozmáhalo vo všetkých svetadielov. Kolónie boli zdrojom surovín, odbytom anglických výrobkov, cieľ investíc – možnosť pracovných príležitostí v oblasti armády, podnikania, správneho aparátu. Toto však spomaľuje industrializáciu Anglicka pretože je výhodnejšie podnikať v kolóniách kvôli lacnejšej pracovnej sile.

2
Najbohatšia kolónia bola India kvôli vývozu kávy, čaju a korenia. Indií bolo zámerne bránené v rozvoji priemyslu a remeselnej výroby. Indom sa nepáčil britský vplyv. V roku 1848 povstanie Sikhov. O dva roky potlačené. India sa stáva úplne závislou na Anglicku. V roku 1876 získava kráľovná Viktória titul indickej kráľovnej. Pokračuje expanzia Britov do JV Ázie. Prenikajú aj do Číny. To má za následok 3 ópiové vojny v rokoch 1840 – 1860. Čína totiž zakázala východoindickej spoločnosti vývoz ópia z Indie do Číny. Zmluva s cisárom o otvorení piatich čínskych prístavov anglickému obchodu. Hongkong sa dostal pod britskú správu. V kolóniách s prevahou prisťahovaleckého obyvateľstva priznaný podiel na moci, samospráva.

Vznikajú domínia. 1867 - Kanada, 1901 Austrália, 1907 Nový Zéland, 1910 Juhoafrická únia. Roku 1931 zriadený Commonwealth.
Afrika získala v roku 1875 kontrolu nad Suezským prieplavom, 1882 obsadenie Egyptu. V roku 1898 povstanie Mahdistov v Sudáne. Angličania tu po prvý krát použili guľomet. Padlo tu 12000 Mahdistov a 48 Britov. (jeden Angličan na 250 mahdistov). - MASOVKA
Búrske vojny – ( 1899 – 1902 ) s pôvodnými nizozemskými kolonialistami na juhu Afriky. Briti mali za ciel vytvoriť kolónie od severu až po Juh. Narazili na odpor Francúzov. Tí mali plán západ – východ. Začali vyjednávať. Dohodli sa na spolupráci proti Nemecku. 1904 – tzv. srdečná dohoda. Francúzsko získalo Maroko a Alžírsko. Anglicko dostalo Egypt a Sudán. Životopis + okolnosti nástupu

Viktória narodená 24. Mája, 1819 v Londýne bola dcérou Eduarda, vojvodu z Kentu – 4 syn kráľa Juraja III. Eduard zomrel 22. januára 1820, ani nie dva roky po narodení Viktórie. Šesť dní na to zomrel kráľ Juraj III. Kráľom sa stal princ Juraj, ale nikdy sa mu nenarodil následník trónu. Jeho bratovi Viliamovi, vojvodovi Clarence sa roku 1821 narodilo ešte druhé dieťa , ale aj to krátko po narodení umrelo. Takto sa do popredia záujmov dostala malá Viktória. Bolo to dieťa prudkej povahy, nechcelo sa jej učiť. Až v jej piatich rokoch, príchodom nemeckej vychovávateľky Fräulein Lehzenovej, dcéry hannoverského pastora, nastala zmena. Dieťa sa potom akosi ukludnilo a riadne plnilo svoje denné povinnosti. Viktória mala veľmi rada svoju učiteľku a strýka Leopolda. V jej siedmych rokoch ju pozval Juraj IV aj s matkou do Windsoru a dal jej na javo, že nemá nič proti nej. Nádeje na dieťa sa už definitívne vzdal. Kráľ Juraj vládol 10. rokov. Zomrel v roku 1830. Po jeho smrti nastupuje na trón vojvoda z Clarence ako Viliam IV.

Viliam nemal deti a Viktória bola preto uznaná parlamentom za pravdepodobnú dedičku trónu. Mala vtedy iba 12 rokov. Keď jej povedali, že bude kráľovnou, zarazila sa, ale hneď dodala : Ja budem dobrá. Mladosť prežila pod prísnym dozorom, nebola nikdy sama. Keď odložila bábiky, prišla na radu hudba, tanec a učenie sa novým jazykom. Najprv sa naučila po nemecky, potom francúzsky a neskôr aj taliansky a latinsky. Ovzdušie v ktorom vyrastala bolo na nešťastie iba ženské. Keď mala 11 rokov, odišiel jej strýko Leopold do Belgicka, kde sa stal kráľom, a tak zmizol jediný muž ktorý mal vplyv na jej výchovu. Od 13 rokov si písala denník, v ktorom každý deň zaznamenávala najdôležitejšie činnosti a pocity.

V jej 17 rokoch ju navštívili bratranci Arnošt a Albert, synovia matkinho najstaršieho brata. Ženské okolie tak bolo spestrené o zjavy mladíkov, ktorý na jej myseľ pôsobili silným dojmom. Vo svojom denníku si Viktória poznamenala, že Albert sa jej veľmi páči. Toto bolo prvé stretnutie s jej budúcim manželom ktorého milovala po celý život.
Kráľ Viliam IV nemal Viktóriinu matku moc v láske. Ona ho tiež považovala za bláznivého starocha, a o sebe si myslela, že je matkou dedičky Anglicka a že jej patrí budúcnosť. Viktória mala kráľa veľmi rada a on jej raz navrhol ročnú rentu 10 tisíc libier šterlingov, ale pod podmienkou, že bude o nej rozhodovať sama bez matky, ktorú to samozrejme ranilo.
Viliam skonal 20. Júna 1837. Hneď po jeho smrti sa vydal canterbursky arcibiskup za Viktóriou, aby jej oznámil onú novinu. Bolo ešte skoré ráno. Viktória ho prijala v župane. 3
Správu o tom, že je kráľovná zobrala s kľudom. Viktória bola 18 ročné, krásne dievča, jemných rysov tváre. Na každého pôsobila jej mladosť a vnútorná čistota. Keď prechádzala prvé dni po londýnskych uliciach ľudia ju nadšene vítali. Bola však tiež bystrá a čoskoro sa ukázalo, že aj veľmi energická. Chcela byť samostatnou a prvým prianím, ktoré predniesla bolo, aby presťahovali jej posteľ z matkinej izby. Matka bola ešte viac prekvapená, keď zistila, že v kráľovskom paláci jej boli pridelené komnaty, ktoré boli od kráľovniných najviac vzdialené. Toto bol koniec vlády matky nad dcérou.
Do popredia Viktoríneho života sa dostal sa dostal lord Melbourne. Svojím vystupovaním si získal kráľovnú. Hneď bolo patrné, že ho príjma ako otca a spoločníka, bez ktorého sa nemôže zaobísť ani hodinu. O najzávažnejších veciach hovoril s humorom, čím sa kráľovnej zavďačil, pretože nemala politický prehľad a politiku prenechávala úplne svojmu lordovi. Počas prvých týždňoch jej vlády bola všetkým okúzlená. Stále na ňu pôsobil Melbourne. Vedela sa aj napriek svojmu veku a záujmom správa ako kráľovná. Vplyv strýka Leopolda upadol. Vypozoroval, že sa chce starať do jej právomocí a zahraničnej politiky. Preto mu dala jemne najavo, že jeho myšlienkam a radám odrástla.
Nastúpením Viktórie sa odpútalo Hanoversko od Anglicka, pretože tamojšie zákony vyžadovali za panovníka muža. Kráľom sa stal vojvoda z Cumberlandu. Anglicku to neublížilo, naopak sa zdalo, že aspoň nebude zaťahované pre Hannoversko do Európskych konfliktov. Objavil sa však iný problém. Začal odboj Kanady proti britskému poručníctvu.

Spor s Kanadou bol vyriešený v tom istom roku novou ústavou.
Prvá doba kraľovania Viktórie nebola bez problémová ani doma. Vo vnútri Anglicka bol nekľud. Robotnícke triedy boli na tom biedne, aj deti pracovali viac než 12 hodín denne. Bola nutná potreba reforiem, ale lord Melbourne si neprial hýbať zo stojatými vodami. Ľud dúfal, že nástupom mladej kráľovnej dôjde k zmenám, a keď sa tak nestalo začal reptať. Po roku vlády Viktórie vzniklo hnutie Chartistov, ktorí žiadali o volebné právo pre všetkých mužov.
Počiatočná svätožiara kráľovnej Viktórie čoskoro vybledla. Na kráľovnej boli niekedy známky panovačnej povahy, to sa krajine kde vládol parlament nepáčilo. Bolo predsa len vidieť, že je mladá a neskosená. Taktiež jej straníckosť sa nepozdávala každému. Bola obklopená iba liberálnymi kruhmi, aj jej dvorné dámy boli vyberané len na základe týchto vrstiev. Voči konzervatívcom javila odpor, ktorý ťažko znášali. Neuvedomovala si, že v Anglicku vládla vždy strana najsilnejšia a že je treba zmeniť vládu, keď politická moc sa prikláňa na stranu inú, než bola pôvodná. Na začiatku 40. rokov bolo zjavné, že konzervatívci sa dostávajú viac k moci. Lord Melbourne ako liberál podal demisiu no kráľovná ju neprijala. Povolala síce k sebe vodcu konzervatívcov Roberta Peela, ale len preto aby mu oznámila, že si Melbourna ponechá. Jej neobľúbenosť v tejto dobe vrcholila. V roku 1839 sa objavil v Londýne 21 ročný princ Albert. Hovorí sa, že mal peknú postavu a záhadný úsmev. Kráľovná bola nadšená a jej city k nemu sa značne prehĺbili. Bola vo vytržení. Na tretí deň jeho návštevy mu ponúkla ruku. Albert nikdy nevyhľadával ženskú spoločnosť. Nebol do Viktórie zamilovaný, ale vedel, že by sa dalo s Viktóriou žiť a chcel niečo znamenať. Dali si teda slovo a Albert odišiel na čas domov, aby si dal do poriadku svoje záležitosti. Viktória zatiaľ pripravovala svadbu. Chcela, aby hodnosť jej manžela a jeho práva boli stanovené zákonom, ale narazila na odpor konzervatívcov, ktorí jej oplácali jej nepriazeň. Albert prišiel do Londýna s najlepšou nádejou, ale čoskoro bol sklamaný. Aj medzi manželmi vznikli trpkosti. V tomto období nastal politický obrat, keď Melbourne musel odstúpiť a ministerským predsedom sa stal Robert Peel. Kráľovským manželom sa narodila dcéra Viktória a Albert-Eduard. Po odchode Melbourna sa Viktória veľmi naviazala na svojho manžela Alberta v ktorom našla aj dobrého radcu. Keď sa v roku 1850 zabil pri páde z koňa najpopulárnejší liberál Palmerston , princ manžel sa veľmi zmenil. Stal sa z neho muž politickej prezieravosti a bol odteraz od rána do večera zamestnaný.

Bol dobrým otcom. Po princeznej Viktórií a Albertovi-Eduardovi, prišli na svet Alica, za rok Alfréd, potom Helena a za dva roky Luisa. Kráľovská rodina si vtedy kúpila panstvo Osborne na ostrove Wight, kde rodina trávila čas keď nemusela byť v Londýne. 4
Roku 1857 prepuklo v Indií povstanie domorodého vojska za vedenia kniežaťa Nana Sáhiba, došlo k hroznému krvypreliatiu a k pobíjaniu anglických dôstojníkov a ich rodín. Anglicko zakročilo energicky. Povstanie bolo zdolané. India bola priamo podrobená anglickej korune. Viktória bola prehlásená za Indickú kráľovnú. V roku 1860 vypukla vojna s Čínou, Angličania s Francúzmi obsadili Peking. Boli to úspechy, ktoré Viktória nemohla nevidieť a ktoré ju úplne zmierili s jej prvým ministrom.
Na Alberta začala postupne dopadať prepracovanosť a vyčerpanosť. Jeho zdravotný stav nebol moc dobrý. V roku 1861 zomrela Viktórií matka. Rok na to zomrel aj Albert. Keď v roku 1864 vypukla vojna o Šlesvik a Holštýn Viktória začala zasahovať do hlavných otázok. Po smrti Roberta Peela roku 1852 sa stal Disareli predsedom dolnej snemovne. Kráľovná o ňom spočiatku nemala dobrú mienku. Viktória netušila akú úlohu tento muž v jej živote zohraje. Disareli silnel a silnel aj jeho sok Gladstone.
Roku 1867 zvíťazili v parlamente konzervatívci a Disareli sa stal ministerským predsedom. S Viktóriou sa čoskoro spriatelil. Disareliho vláda však trvala iba 9 mesiacov. Potom ho vystriedal Gladstone. Roku 1874 však nastala zmena. Vlády sa opäť ujala konzervatívna strana na čele s Disarelim. Ten bol už teraz plne oddaný kráľovnej.
Kráľovnej záujmy realizovať sa nadobro upadajú. Začala sa starať o sobáše v rodine. Málo čítala, o nové prúdy sa nezaujímala, sociálne hnutia nechápala, emancipáciu žien zavrhovala. Starostlivosť o politiku prenechala ministrom, ale chcela byť o všetkom informovaná. Ako 81 ročná skonala 22. Januára 1901. Vládla neuveriteľných 64 rokov čím sa zapísala do dejín ako najdlhšie vládnuci panovník v Anglicku. Po jej smrti sa dostáva na trón Eduard VII, princ Waleský.
Priemyselná revolúcia za Viktórie

Hospodársky proces zmien v Anglicku začal koncom18. storočia v textilnom a bavlnárskom priemysle. Ako priemyselná revolúcia bol prvý raz označený v r. 1837. Bavlna vlastne udala týmto zmenám tón. K rastu produktivity práce v textilnom priemysle prispel vynález nových spriadacích strojov zvaný Jenny spracúval naraz osem nití, ale obsluhoval ho len jeden človek.

Stroj vymyslel Angličan James Hargreaves roku 1764 a o pár rokov neskôr roku 1769 bol nahradený vodným rámom, ktorý vyrobil Richard Arkwright. Stroj poháňala vodná energia a nite sa rýchlo pohybovali a točili okolo niekoľkých cievok. O 10 rokov neskôr prišiel Samuel Crompton so svojím pradiarenským strojom, ktorý bol poháňaný parou alebo vodou a mohol spriadať naraz až 1000 nití.
Ľudia prestávali pracovať doma a presúvali sa do tovární od ručných tkalcovských stavov k strojom. Po bavlne prišlo železo. Výroba železa jej jedným z ďalších veľkých priemyslových odvetví, ktorá vtedy prechádzala veľkými zmenami. Tvrdé železo, známe ako oceľ, bolo objavené pred viac než 2tisícročiami, ale proces jeho výroby bol veľmi drahý. V 50.rokoch 19.storočia objavil anglický inžinier Henry Bessemer lacnú metódu spracovania surového železa na oceľ- Bessemerova metóda. Keďže oceľ mala oveľa dlhšiu životnosť ako železo, jej výroba sa za krátky čas rozšírila po celej Európe. Roku 1784 vyvinul Henry Cort pudlovaciu pec, čím sa zlepšila výroba ocele. Vo Veľkej Britání nastal problém s nedostatkom dreva. Lesy sa tu relatívne rýchlo vytratili. Preto sa prikladal veľký význam hľadaniu alternatívnych spôsobov tavenia železa a to viedlo k uhliu. Už koncom 17. storočia boli povrchové zásoby uhlia prakticky vyčerpané. Pre ďalšie uhlie sa muselo teda viac do hĺbky. Teda až pod hladinu spodnej vody. To zase znamenalo nájsť spôsob ako odčerpávať vodu z dolov. Tak vznikol parný stroj, ktorý priniesol revolúciu nielen v cestovaní. Priaznivá surovinová báza v strednom Anglicku, kde sa popri železnej rude nachádzalo i čierne uhlie, umožnila na sklonku 18. storočia vybudovať rozsiahlu sieť železiarní. Veľká Británia potom vyše storočia dominovala vo výrobe železa a ocele.
Parný stroj bol výrazný priemyselný pokrok spojený s menom anglického inžiniera Jamesa Watta, ktorý v r.1776 s úspechom použil parný stroj. Jeho vynález sa stal na jedno storočie najvýznamnejším zdrojom energie pre všetky továrenské zariadenia a dopravu a symbolom

5
priemyselnej revolúcie. Bola to prvá spoľahlivá mechanická forma výroby energie, ktorá sa dala nakoniec použiť nielen na čerpanie vody, ale aj v doprave na železniciach. Pôda začala byť pripravovaná na kladenie koľajníc. Hlad po železe, tehlách a dreve k výstavbe tratí a železničných staníc bol dôležitý pre zachovanie ekonomického rastu. Tieto odvetvia začínajú zamestnávať najväčší počet ľudí. V 19. storočí sa práca na železnici stala veľmi vyhľadávaným
zamestnaním. Železnice ďalej udržovali dopyt po železe, neskôr oceli, a po uhlí.

Postupne sa znižovali náklady za dopravu čím sa zvyšovala mobilita spoločnosti.
Rozvoj železníc pridáva jednu dôležitú zmenu. Nikoho by to nenapadlo, ale práve toto spôsobilo zjednotenie času v Anglicku. Časové rozdiely v niektorých oblastiach dosahovali až 20 minút. Takto sa časy vo väčšine dedinách a mestách zjednotili a boli na sekundu rovnaké (teda aspoň). Nástup železnice znamenal, že sa ďaleko viac cestovalo, ľudia sa viac stretávali a začali javiť väčší záujem o ľudí, ktorých nepoznali. Okrem železníc sa začali ako prvé na svete asfaltovať cesty v Anglicku.
Zaoceánsky parník
Na konci 18.storočia začali lodiari stavať lode s parnými strojmi, ktoré slúžili ako hnacia sila. Charlotte Dundas bola pravdepodobne prvá úspešná loď s parným pohonom, ktorú od roku 1801 v Škótsku používali ako ťažný čln. Trup lodí sa už v 40.rokoch 19.storočia vyrábal zo železa, čo napomohlo zavedenie výroby rýchlych a veľkých zaoceánskych parníkov. Rozvoj lodnej dopravy zrýchlil prepravu obrovských nákladov, s čím súvisel prudký rozvoj svetového obchodu. Z britských kolónií, ktoré boli výnosným trhom, sa dovážali nerastné suroviny.
Viktoriánsky román
Po priemyselnej revolúcií sa rozrástli mestá. Urbanizácia so sebou priniesla záujem o ľudskú psychológiu a motiváciu. Súvisí s tým tiež vznik nečinnej triedy, zvlášť triedy nič nerobiacich žien. Nastáva vzostup rodiny strednej triedy, v ktorej matky a dcéry nepracujú, ale často čítajú.
Rast čitateľskej verejnosti posilňoval gramotnosť. Tá sa zvyšovala postupne v priebehu celého storočia, zvlášť v mestách. Charakteristické bolo, že romány čerpali námety z novín spôsobom, ktorý v 18. storočí ešte nebol známy. Konečne rástla politická moc stredných vrstiev. Stredné vrstvy, ktoré boli čitateľskou triedou, museli myslieť a rozhodovať v spoločnosti a niesť spoločenskú zodpovednosť, ktorú predtým nikdy nemali. Toto tiež viedlo k literatúre, v ktorej sa veľká časť diskusie o sociálnych pomeroch odohrávala. Charles Dickens, sestry Brontëové, George Eliotová, William Makepeace Thackeray. To boli veľký románopisci Viktoriánskej éry, ktorí sa dodnes čítajú. Je ale možné, že krajiny kde nepôsobili oba faktory ako vo VB, teda úspech materiálneho rozvoja a politická stabilita, boli kolískou románov, ktoré mali o jeden rozmer naviac. K tým patrilo napríklad Francúzsko a predovšetkým Rusko. Keď sa pozriete na romány Dostojevského, uvedomíte si že pochádzajú z drsnejšieho prostredia, ktoré sú politicky podvratnejšie a aktívnejšie než anglická spoločnosť. V podstate je ťažké nájsť románopisca, ktorý by bolo rovnako myšlienkovo bohatý ako napríklad Dostojevskij.

Možno, že je to spôsobené aj tým, že na britskej pôde sa už dlho nebojovalo a hrôzy vojny nevplývali na anglickú spoločnosť tak ako na Rusov alebo ostatných. Stačí porovnať diela Vojna a mier od Tolstoja, ktorý sám vo vojne bojoval a vedel o čom je reč a dielo Trh márnosti od Thackeraya, ktorý píše o napoleonských vojnách, ale odmieta predstierať, že o vojne niečo vie. V podstate Thackeray píše o dopade vojny na občanov a obchodníkov (bankroty a pod.). Práve v tomto spočíva rozdiel. Anglický románopisci boli tiež limitovaný spoločnosťou, ktorá mala nechuť debatovať o sexualite. Žiadny Angličan nebol schopný opísať obraz, ženy tak ako cudzinci Flaubert v Madam Bowaryovej alebo Tolstoj v Anne Kareninovej. Silná Bank of England
Ruské železnice niečo s Britániou spojovalo. Trať z Moskvy do Petrohradu bola totiž financovaná Londýnskou City bankou. Liberálovia to nedoporučovali, no banka tak učinila. Zarobila na tomto kšefte mnoho peňazí a zároveň umožnila výstavbu železnice. Keď sa po britskom príklade začali industrializovať ďalšie krajiny, o pôžičky v banke sa začalo uchádzať viac spoločností. Londýnska city bank nemala konkurencie a mala v podstate neobmedzené zdroje. Povesť anglickej ústrednej banky, najmocnejšej banky na svete, bola oporou stabilného

6
medzinárodného monetárneho systému, v ktorom boli peniaze zameniteľné na zlato.
Na začiatku celkom súkromná banka, ktorá sa zmenila v uznávanú inštitúciu, akou sú centrálne banky, vlastne vďaka krízam. Kdekoľvek došlo k nejakej finančnej kríze, Bank of England zakročila, alebo sa aspoň prihlásila ako potenciálny kreditor v poslednej inštancií a tým si získala ďaleko významnejšie postavenie než ktorákoľvek súkromná banka.
Vydávanie bankoviek
Začala naberať stále väčšieho významu ako ceduľová banka (vydavateľka bankoviek) takže v polovine 19. storočia boli v obehu prakticky už len jej bankovky. Zvláštne bolo a to bol charakteristický jav viktoriánskej doby, že sa jednej strane sa tradovala predstava silnej bank of England, ale Viktoriánci dosť pochybovali o jej sile a stabilite. charakteristický jav viktoriánskej doby, že sa jednej strane sa tradovala predstava silnej bank of England, ale Viktoriánci dosť pochybovali o jej sile a stabilite. Toto bolo pre viktoriáncov typické. Robili si starosti o inštitúcie a tým ich zlepšovali. Všetko zlé je na niečo dobré, alebo naopak ???
Priemyslová revolúcia so sebou priniesla aj zlo v podobe nových chorôb. Zvlášť cholery. V mestách sa v prvých rokoch priemyselnej revolúcie zvýšila úmrtnosť. Na druhej strane ale boli ľudia nútení sa s týmito zlobami vysporiadať.

Výsledkom bola omnoho vyššia úroveň hygieny a starostlivosť o zdravie verejnosti a ďaleko dokonalejší systém zákonov a predpisov.
Nekontrolovaný rozvoj
Prvé etapy priemyselnej revolúcie sa v spoločnosti odohrali bez zásahu vlády. Neboli nijako riadené. Dá sa povedať, že akoby prišli sami. Neexistovala patričná infraštruktúra. Nekontrolovaný rozvoj miest a tovární, nekontrolovaná likvidácia odpadu, pre ktorý neexistovalo žiadne zariadenie. Toto všetko spôsobovalo problémy. Prvé etapy priemyslovej revolúcie vytvorili hrozné podmienky. To ale nebolo nič nového pretože pred ňou neboli podmienky o nič lepšie. Intenzívna urbanizácia však ľudí ďaleko viac vystavila týmto problémom. Je pravda, že nakoniec sa našli mechanizmy pre riešenie tejto situácie. Hlavným problémom však nebola ani tak neschopnosť vlády vytvárať potrebné infraštruktúry, ale jednosucho nedostatok znalostí o medicíne. Klady a zápory industrializácie
Takže priemyselná revolúcia zmenila nielen výrobné procesy, ale aj sociálnu štruktúru obyvateľstva. Utvorila ďalšie dve spoločenské triedy, ktoré dlhý čas stáli proti sebe: vlastníkov kapitálu a námezdných robotníkov. Zlé životné podmienky, nízke zárobky a vysoká intenzita práce robotníkov spôsobili mnoho sociálne motivovaných protestov i masových hnutí ktoré však naplno prepukli až v 19. stor. Z krátkodobého hľadiska sa dá povedať, že tisícom ľudí, ktorý mali iba jeden život, industrializácia tento život trpko poznamenala. Z dlhodobého hľadiska ale zahájila priemyselná revolúcia nové obdobie dejín, kde sa bohatstvo vytváralo v omnoho väčšom merítku a ďaleko rýchlejšie, než kedykoľvek predtým. Anglicku každopádne zaručila dominantné postavenie vo svete. Keby sme to chceli porovnať v číslach tak v roku 1860 malo Anglicko o jeden a pól krát viac kilometrov železníc než Francúzsko a Nemecko dohromady. Ich produkcia uhlia bola o sedem krát vyššia než produkcia uhlia vo Nemecku a päť krát vyššia než vo Francúzsku. Produkcia surovej bavlny bola obrovská: Anglicko 267 miliónov ton ročne, pričom Francúzsko iba 17 miliónov ton. To isté platilo aj o surovom železe: Británia produkovala desať krát viac než Nemecko a päť krát toľko čo Francúzsko a päť krát toľko čo Američania. Keď sa na to pozrieme z hľadiska obchodu tak zistíme, že Anglicko produkovalo tretinu všetkého zbožia, ktoré sa predávalo v 19. storočí na svete. Je to pozoruhodné, lebo v podstate hovoríme o malinkom európskom štáte, ktorý mal v tom období okolo 26 miliónov obyvateľov.

Okrem týchto vecí môžeme obdobiu vlády kráľovnej Viktórie ďakovať za vynález futbalovej lopty, začiatky automobilizmu, používanie korenia karí, ozdobovanie vianočného stromčeka s vianočnými pohľadnicami, zavedenie hygienyckích opatrení ako sanitárna keramika, rozvoj poštovej služby s používaním známok, elektrifikácia a užívanie anestetík v medicíne. 7
Myšlienkové smery, hnutia a pokusy

Devätnáste storočie je okrem priemyselnej revolúcie aj storočím ideológií. Ideológie vznikali v rôznych spoločenských vrstvách. Najznámejšími ideológiami robotníctva boli luddizmus, utopický socializmus, chartizmus, marxizmus, proudhonizmus, blanquzmus, anarchizmus, lasallizmus. Ideológie buržoázie : konzervatizmus, liberalizmus, nacionalizmus, pozitivizmus...
Luddizmus
Živelná forma robotníckeho boja. Robotníci sa domnievali, že nezamestnanosť bola spôsobená zavádzaním strojov, ktoré robili prácu za nich. Preto ich ničili...
Utopický socializmus
Bol nerealizovateľnou snahou o dosiahnutie spravodlivosti. Je postavený na princípe lásky blížneho k blížnemu. Zástancovia sa domnievali, že bohatí sa podelia s chudobnými. Do úvahy pritom nebrali vlastnosti človeka ako chamtivosť a sebeckosť. Hlavný predstavitelia boli Saint Simon, Fourrier a Owen. Saint Simon pochádzal z bohatej šľachtickej francúzskej rodiny. Nemal reálnu predstavu o svete. Vzdal sa majetku. Navrhoval industriálnu spoločnosť, kde by všetci na majetok mali spoločné právo chcel, aby utopický socializmus prijali ľudia dobrovoľne. Fourrier predával v obchode svojho otca. Povedal si, že raz keď obchod zdedí, bude predávať poctivo a bez prirážok. Navrhoval teóriu falang, kde by každý dal všetok svoj súkromný majetok a mal podiel zo zisku. Rozposlal boháčom listy a chcel od nich, aby sa podelili. Skončilo to nezdarom. Owen pracoval v Manchestri v textilnej výrobe. Prešiel celou výrobou, oženil sa s továrnikovou dcérou a zdedil továreň. Zaviedol 8 hod. pracovný čas. Založil materskú škôlku pre deti zamestnankýň, vyplácal zamestnancom dávky počas choroby. Jeho obchody bez prirážok spôsobili, že výroba stagnovala. Zakúpil si pôdu v Amerike. Tu chcel vytvoriť ideálnu spoločnosť, ľudia majetok rozkradli a celý projekt skrachoval.
Chartizmus
Prvé organizované hnutie robotníkov, ktoré vyšlo z princípov utopického socializmu. Všetko chceli dosiahnuť postupnými dohodami. Mali myšlienku, že bohatí sa podelia s chudobnými. V Anglicku platil volebný zákon, ktorý sa nezmenil 300 rokov. Do parlamentu sa mohol dostať len ten, kto mal šľachtický titul. Preto buržoázia zač. 19. st. začína boj za volebné právo, keďže ich bolo málo, potrebovali podporu. Nahovorili na spoluprácu proletariát, ktorý s nimi (vlastne za nich bojoval. V roku 1832 bola uznaná volebná reforma, no iba v prospech buržoázie, proletariát bol sklamaný.

Hľadali cestu, ako presadiť svoje požiadavky.
1836 - Charta ľudu -> 3 požiadavky

1. Požiadavka všeobecného volebného práva - hlavná požiadavka
2. Skrátenie pracovného času na 10 hod. 3. Zvýšenie platu

Parlament chartu zamietol a chartizmus sa postupne dostáva vplyvom neúspechov do druhého obdobia kedy dochádza k rozkolu na dve strany. Strana morálnej sily, ktorej členovia presadzovali svoje záujmy pokojnou cestou cez parlament. Strana fyzickej sily, kde sa členovia presadzovali fyzickou silou. Toto rozdelenie chartu značne oslabilo. Postupom času prichádzajú ďalšie pokusy o uznanie charty. Všetko skončilo absolútnym neúspechom.
Marxizmus: Bola nová filozofia, ktorú vymyslel Karl Marx (VÝMYSELNÍK) Pokúšal sa vyriešiť veci doposiaľ neriešené. Jeho filozofiu poznáme všetci a vieme, že keď ju použil vo svojom podniku tak skrachoval. To hovorí za všetko. Proudhonizmus: Ideológia, učenie zdôrazňujúce význam samostatných malovýrobcov. Vznikla vo Francúzsku. Blanquzmus: Smer, ktorý vznikol vo Francúzsku odmietajúci triedny boj. Anarchizmus: Učenie odmietajúce akékoľvek štátne zriadenie a organizovaný politický boj. Lassalizmus: Oportunistická taktika a sociálny reformizmus, ktorý ako prvý začal hlásať vodca sociálnej demokracie Lassal v Nemecku. 8
Konzervatizmus: Zotrváva na tradíciách a opiera sa o kresťanskú morálku (kolektivizmus). Vychádza z národného princípu. Dominantná úloha štátu. Ten je zodpovedný za to, ako ľudia žijú a preto musí realizovať do určitej miery isté sociálne opatrenia. Liberalizmus: Pokroková ideológia, ktorá nekladie medze novým myšlienkam. Rešpektuje človeka ako individum (je absolútne slobodný). Kladie dôraz na vzdelanie a na slabú pozíciu štátu (štát sa nesmie miešať do súkromia jednotlivca). Úloha štátu je nulová, má len všetko držať pohromade Vychádza z kozmopolitného systému nie národného. Nacionalizmus: Ideológia a politika národnej buržoázie , ktorá sleduje svoje triedne a vykorisťovateľské záujmy, vydávajúc ich za záujmy celého národa, pričom rozširuje nevraživosť a nenávisť voči iným národom.
Pozitivizmus: Subjektívnoidealistický smer, podľa ktorého všetko poznanie pochádza zo skúseností, pričom sa obmedzuje alebo aj zavrhuje vedecký prístup k poznaniu objektívnej reality.

Boj za práva žien vo viktoriánskej dobe

Vo viktoriánskej dobe sa žena bez ohľadu na svoje spoločenské postavenie okamžikom svadby vzdávala prakticky všetkých svojich práv. Jedinou výnimkou bola kráľovná Viktória. Podľa anglického nepísaného zákona, vydatá žena neexistovala. V očiach zákona nebola nikto.

Najznámejšia bojovníčka za práva žien bola Carolyne Nortonová. Bola to obdivuhodná žena, uznávaný básnik a skladateľka piesní. Bola vnučkou dramatika Richarda Brinsleyho Sheratona. Ako plodná a úspešná spisovateľka sa v literárnom z cela vyrovnala mužom. Carolyne sa potrebovala vydať pretože pochádzala s chudobnej rodiny a mala finančné problémy. Vydala sa za človeka ktorého sotva poznala. Vydala sa za právnika a poslanca Georga Nortona. Bol bohatý a Carolyne si myslela, že to s ním bude vedieť ako s ostatnými mužmi. Už v počiatkoch ich manželstva odhalil George svoju temnú stránku. Ukázalo sa, že bol hrubián, ktorý neznášal spoločnosť v ktorej sa jeho žena pohybovala. Nezdráhal sa Carolyne surovo mlátiť. Nenávidel chytrosť a zvlášť u ženy. Chcel manželku, ktorá by bola tichá, tupá a poslušná. Carolyne bol opakom týchto vlastností. Carolyne sa poznala s lordom Melbournom a keď jej muž prišiel o poslanecký mandát využila tejto konexie. Požiadal lorda Melbourna o miesto pre jej manžela. Vďaka Melbournovi sa to miesto naozaj našlo. George sa stal miestnym sudcom a tak väčšinu Času trávil mimo domácnosti. Carolyne medzitým udržovala priateľstvo s Melbournom. So svojim manželom mala tri deti ,ktoré nadovšetko milovala. Raz keď bola Carolyne tehotná ju jej manžel zmlátil a ona potratila. Zákon dovoľoval mužom biť svoje manželky. Iba ich nesmeli biť palicou hrubšou než palec na ruke, aby ich vážnejšie nezranili. Carolyne sa ocitla v pasci. Podľa zákona všetko patrilo jej mužovi. Keby ho opustila nemala by nič. Situácia sa ešte väčšmi zhoršila keď bol Melbourne obvinený z cudzoložstva, ktoré mal spáchať s Carolyne. Aj keď to bolo všetko vymyslené Carolyne stratila svoju reputáciu a tiež prišla o silného priateľa lorda Melbourna. Carolyne si naštudovala právo. Došla k záveru, že vydaté ženy v krajine, ktorej vládne žena (Viktória) nemajú žiadnu existenciu. Vydatá žena nemá ani právnu existenciu. Jej bytosť je akoby vstrebaná do osobnosti jej manžela. Anglicka manželka dokonca nemá nárok ani na svoje šaty a ozdoby. Nemôže si podľa zákona robiť nárok na svoje zárobky. Skrátka zistila, že ženy sú úplne bez práv. Preto vytiahla na vlastné ťaženie, aby dosiahla uznanie práv žien odlúčených od svojich manželov na ich deti. Narazila však na veľký odpor zo strany toryov. Povala si preto na pomoc whigovských politikov a právnikov, ktorí s ňou sympatizovali. Jej hlas bol vypočutý na vplyvných miestach. Zákon o opatrovníctve malých detí bol prijatý v roku 1839.

Zapísal sa do právnej histórie ako prvý zákon, ktorý uznal práva žien ako samostatných osôb. Carolyne však príliš nepomohol. Svoje deti mohla občas vídať až po smrti jedného zo svojich synov.
Vojna s Georgom pokračovala, keď jej prestal vyplácať výživné. Napriek príjmom, ktoré vynášala jej spisovateľská činnosť sa Carolyne hlboko zadlžil. Podľa zákona bola Carolyne vlastne George Norton. Napadlo ju, že by George Norton mohol rovnako dobre platiť jej účty.

9
Norton to ale odmietol. Jeden z Carolyniných veriteľov ju nakoniec dal na súd. Carolyne čoskoro zistila, že nejde o jej výživné, ale o jej povesť. Norton sa ju snažil zdiskreditovať. Tentokrát už však vedela o zákonoch dosť na to, aby mohla pristúpiť na jeho hru. Pri súde si povedala svoje. Tento súd bol obratom a znamenal jej morálne víťazstvo. Carolyne zaznamenala ďalší úspech v roku 1857, keď do nového zákonu o rozvode bolo zahrnuté jej odporučenie o tom, že rozvedené ženy, odlúčené manželky by mali mať právo nielen na svoje deti, ale aj na svoje zárobky a majetok.
Druhou bojovníčkou za ženské práva (práva prostitutiek) bola Josephina Butlerová. Kráľovná Viktória už vládla štvrtine zemegule a jej ríša bola na vrchole svojej moci. Kvôli udržaniu tejto moci boli schválené zákony, ktoré ešte viac obmedzovali práva žien. V lete v roku 1864 bol nie práve korektným spôsobom parlamentom potlačený zákon o nákazlivých chorobách. Hovorilo sa, že Kráľovná Viktória pri jeho podpisovaní myslela, že je to zákon týkajúci sa dobytka. Nešlo o dobytok, ale o prostitútky, a nešlo o chorobu dobytka, ale o pohlavné choroby. Iba Josephine mala dostatok odvahy postaviť sa tejto legislatíve. Pochádzala z rodiny oddanej reformám a radikálnej politike a vášnivo verila v ženské práva. Po smrti svojej dcéry sa presťahovala do Liverpoolu. Bolo to vtedy najrýchlejšie rozrastajúce sa mesto v Anglicku. Bolo tu sústredené veľké bohatstvo ale aj veľká bieda. V Liverpoole sa živilo asi 9000 žien prostitúciou. Žiadne iné povolanie sa im neponúkalo. Medzi prostitútkami boli aj dvanásť ročné dievčatá a pohlavný styk s nimi nebol zakázaný. Mnoho z nich skončilo vo vezení odkiaľ nebolo úniku a mnoho z nich tu tiež zomrelo.
Napriek tomu, že prostitúcia bola všade prítomná, bola to škvrna spoločnosti ktorej sa nechcel nikto dotknúť. Josephine nikoho nesúdila a pristupovala k prostitútkam ako k sebe rovným. Hovorila im sestry. Ženy, ktoré boli považované za vyvrheľ spoločnosti. Josephina sa zoznámila s Mary Lomaxovou. Mary bola prvá prostitútka ktorú Josephine zobrala k sebe domov.

Vo všetkých častiach svojho domu začala ubytovávať prostitútky. V armáde kráľovnej Viktórie sa svadby nepodporovali. Rodinou vojakom mal byť ich regiment. Prostitúcia bola teda považovaná za nenahraditeľnú poistku pre týchto mužov. Odhadovalo sa, že každý tretí vojak bol nakazený pohlavnou chorobou. Zákon o pohlavných chorobách bol zavedený práve kvôli obmedzeniu pohlavných chorôb. Prostitútky sa museli každý druhý týždeň podrobiť vyšetreniu. Tento zákon ich zbavil ich občianskych práv. Nebol spôsob akým by dokázali svoju nevinu. Keď sa odmietli dať vyšetriť boli zavreté do vezenia na tak dlho než sa vyšetreniu podrobili. Josephine bola rozhorčená. Začala pozorovať túto mašinériu. Navštevovala rôzne miesta, aby zistila ako naozaj zákon funguje. Akonáhle bola žena zatknutá, musela podpísať prehlásenie o dobrovoľnom podrobení sa vyšetreniu, ktoré samozrejme dobrovoľné nebolo. Boli surovým spôsobom vyšetrované. Mnoho z nich bolo tehotných. Josephine založila spolok žien za zrušenie zákona o nákazlivých chorobách. Zverejnili svoje myšlienky aj v Daily News. Keď bola petícia odovzdaná parlamentu, bolo na nej asi 2000 podpisov. Mnohé z nich patrili ženám. Tento manifest otriasol dolnou snemovňou. Nevedeli aké stanovisko majú totiž zaujať voči tejto revolte žien. Bolo to niečo úplne nového a nevedeli čo majú s takouto opozíciou robiť. Kampaň za odvolanie sa rozbehla naplno. Spolok si obstaral vlastnú tlačiareň, aby mohol vydávať letáky. Josephinin manžel George (nie všetci Džórdžovia sú hajzli) bol jej hlavným spojencom a oporou v tejto kampani. Pár teplých slov Josephine Burtonovej :
Od vyšších tried je zbabelé zaviesť zákon, ktorý je proti záujmom chudobných a ktorý ma zaisťovať zdravie ich armád a námorníctva, zhýčkaních synov, pre ktorých boli tieto zákony vymyslené. Pracujúci muži, môžete sa na to pozerať. Ak je prostitúcia potrebou, vyzývam pána Cavea, plukovníka Alexandra a pána Gaythorna Hardyho, aby každý prispel jednou dcérou (odvážna holka).Jej rečnícke sebavedomie rástlo a neodradil ju ani požiar založený opozíciou počas jedného jej mítingu. Prvým jej úspechom bolo zvýšenie beztrestného pohlavného styku z 12 na 16 rokov. Nakoniec bol aj samotný zákon a nákazlivých chorobách zrušený. Písal sa vtedy rok 1886 (iba sto rokov pred mojim narodením). Josephine sa tak stala jednou z najväčších priekopníčok ženskej emancipácie 19. storočia.

10
Nový pohľad na svet
V roku 1859 vyšli dve veľmi zaujímavé knihy od anglických autorov ktoré si svet zapamätal.

Dielo o vzniku druhov Charlesa Darwina je jednou z hŕstky kníh, ktoré znamenali revolúciu v spôsobe ľudského chápania vlastného druhu. Premýšľanie o otázke nášho pôvodu z vedeckého pohľadu je veľkým civilizačným pokrokom. Darwinová teória spočívala v tom, že všetky druhy sa menia v iné druhy a že všetky pochádzajú z jedného prapredka, ktorý žil velice dávno. Darwin tiež vymyslel mechanizmus, ktorým tieto evolučné zmeny prebiehali. Týmto mechanizmom bol podľa neho prirodzený výber, ten sa neskôr nazýval prežitie najsilnejšieho. Tí jednotlivci, ktorý v konkurencii s inými najlepšie prežívajú a najlepšie sa reprodukujú, sú tými jedincami ktorých dedičné vlastnosti sú odovzdávaná budúcim generáciám. To je príčina skvalitňovania druhu, ktorá zaisťuje jeho adaptáciu na podmienky, v ktorých druh žije. Ľudské bytosti vedia myslieť. Evolúcia týchto schopností človeka však trvala milióny rokov. Práve táto myšlienka ohrozovala niektoré z najúctivejších názorov viktoriánskej doby. Presnejšie ohrozovala zavedené náboženské predstavy. Ľudia boli vychovaný, že svet vznikol vďaka božiemu stvoriteľovi za šesť dní a že druhy boli vytvorené tak, ako vyzerajú dnes. Podvracalo to písmo sväté. Čítaním viktoriánskych prameňov zistíte, že to najhoršie bolo pre mnoho ľudí to, že to z nich robilo príbuzných opíc a ľudoopov. Väčšina kresťanov je dnes schopná zmieriť Darwinovú teóriu so svojím vlastným náboženským presvedčením. Darwin si uvedomoval, že pre jeho vrstovníkov to bude ťažké a to ho znepokojovalo. Veľkú pozornosť venuje Darwin detailom. Čitateľovi ponúka rôzne dôkazy. Jeho intelekt mu umožňoval vidieť všetky aspekty, ktoré sa dali napadnúť. Svojich encyklopediálnych prírodovedeckých znalostí využíval k podpore svojej teórie. V roku 1859 vyšlo tiež dielo Johna Stuarta Milla nazvané o slobode. Mill bol vášnivým hľadačom pravdy, ktorá verí, že sloboda myslenia a sloboda prejavu sú pre toto hľadanie životne dôležité. Vo svojom diele poníma slobodu o mnoho širšie ako bolo v tej dobe zvykom. Zaslúžil sa o nový medzník v liberálnom myslení, pretože mal záujem chrániť slobodu menšín ktoré si prajú žiť ináč než väčšina spoluobčanov. Dá sa preto povedať, že jeho dielo je o ochrane slobody menšín.

Mill dokola opakoval jedno a to isté: Keby celé ľudstvo, okrem jediného človeka bolo jedného názoru, nemalo by väčšie právo umlčať tohto jedného človeka než – pokiaľ by mal tu moc umlčať ľudstvo.
Okrem týchto nových teórií bola viktoriánska doba spojovaná s hodnotami ako je usilovná práca, spoliehanie na seba samého, šetrnosť a zmysel pre povinnosť.

Kam to dotiahli jej potomkovia...

Princezná Viktória Adelaide Mária Louisia sa narodila 1840. Jej rodinná prezývka bola Viki. Vydala sa za pruského princa Fridricha Wilhelma, keď mala 17 rokov. Jej muž sa stal nemeckým cisárom , ale zomrel po trojmesačnej vláde na rakovinu hrdla. Vicky mala sedem detí. Jej najstarší syn sa stal cisárom Nemecka Wilhelm II. Jej dcéra Sofia sa vydala za gréckeho princa a po čase sa stala gréckou kráľovnou.
Princ Albert Eduard sa narodil v 1841. Jeho prezývka bola Bertie. V 1863. sa oženil s dánskou princeznou Alexandrou. Mali šesť detí, vrátane dcéry Maud, ktorá sa stala kráľovnou Nórska. Po smrti kráľovnej Viktórie v 1901, Bertie nastúpil na trón ako kráľ Eduard VII. Zomrel v 1910 a bol nahradený jeho synom kráľom Jurajom V. Princezná Alica Maud Mária sa narodila v roku 1843. V 18. rokoch sa vydala za princa Ľudovíta hessenského (neskorší veľkovojvoda Ľudovít XIV). Ich sedem detí vrátane dcéry Alix, ktorá sa stala manželkou posledného ruského cára Mikuláša II. Alica zomrela zo všetkých potomkov ako prvá na diftériu v roku 1878 vo veku 35. rokov.
Princ Alfréd Ernest Albert narodený v 1844 mal prezývku Affie. V 1874 sa oženil za veľkovojvodkyňu Máriu, dcéru ruského cára Alexandra II. Keď sa Alfréd vo svoje päťdesiatke stal vojvodom Sasko-Coburgským jeho syn sa postrelil a zomrel. Preto na jeho miesto nastúpil syn jeho brata Leopolda, Charles. 11
Princezná Helena Augusta Viktória sa narodila v 1846. Jej prezývka Lenchen. V 1866 sa vydala za Šlesvicko-Holšteinského princa Christiána s ktorým mala päť detí. Ich manželstvo trvalo 51 rokov. Lenchen zomrela v 1923.
Princezná Louisa Karolína Alberta narodená 1848. Vo veku 23 rokov sa vydala za Johna Campbella markíza z Lorne (neskôr vojvodu z Argyllu). Bolo to problémové manželstvo a nemali žiadne deti. Žila do 1939. roku.
Princ Arthur William Patrik narodený v 1850. V 1879 sa oženil s pruskou princeznou Lujzou Margarétou. Mali tri deti. Princ Arthur žil do roku 1942, keď ako 92 ročný zomrel. Princ Leopold George Duncan narodený v 1853. Oženil sa s waldeckou princeznou Helenou Frederikou. Mali dve deti. Princ Leopold trpel hemofíliou, a iba dva roky po ich svadbe zomrel vo veku 30. rokov. Jeho syn Charles Eduard sa v 1900 stal vojvodom Sasko-Koburgska.
Princezná Beatrice Mária Viktória sa narodila v 1857. Jej prezývka bola Baby. Vydala sa za princa batenbergského v 1885. napriek nesúhlasu jej matky. Beatrice mala 4 deti z ktorých jedno bola Viktória Eugénia, ktorá sa stala kráľovnou Španielska. Beatrice zomrela v 1944.

Diamantové jubileum, vrchol = začiatok konca

Keď usadla na trón, Británia bola prevažne poľnohospodárskou krajinou. Na sklonku jej panovania žilo osemdesiat percent obyvateľstva v mestách, ktoré ovládla priemyselná výroba ako Londýn, Manchester, Birmingham. To bola obrovská zmena. Ľudia pracujúci vo veľkých továrňach žili jednotvárnym životom. Bolo potrebné obnoviť tradíciu slávnostných prehliadok. Kráľovná Viktória aj napriek pokročilému veku túto tradíciu zosobnila. Túto možnosť poskytlo zázračné uzdravenie sa kráľovninho syna a následníka trónu Bertieho z týfusového ochorenia v roku 1872. V katedrále svätého Pavla sa slúžilo slávnostné vďakyvzdanie. Toto bola jedna z prvých verejných osláv.
Kráľovná Viktória mala image múdrej, spravodlivej a milosrdnej panovníčky. To chceli politický predstavitelia zúročiť. Jedinečnou príležitosťou bolo diamantové jubileum v roku 1897. Nebolo to len oslavou veľkoleposti kráľovninho šesťdesiatročného panovania, ale i toho, čo bolo považované za veľkoleposť Britského impéria. Jubileum predstavilo celú ríšu britskému ľudu na domácej pôde v Londýne, a to spôsobom, ktorý ani predtým ani potom nemal obdoby. Oslavy zaujali celý národ. Prebiehali za krásneho počasia. V Londýne sa zhromaždili ľudia všetkých možných rás, jazykov a náboženstiev a všetci boli vazalmi kráľovnej Viktórie. Hovorí sa, že aj dnes by to bolo celkom zrušujúca podívaná. Hovorí sa, že kráľovná nebola spokojná zo stavom kráľovstva. Ona chcela monarchiu v ktorej by mala silnú vládnucu pozíciu. Tú však v roku 1897 nemala. Na jubileum sa nijak zvlášť neobliekla, preto je možné ,že jej toto celé „mechechce“ ohľadom diamantového jubilea bolo na obtiaž. Znalci dnes pozerajú na diamantové jubileum úplne ináč než vtedajšia spoločnosť, ktorá tvorila pouličné davy. Oni totiž nepoznali budúcnosť. Takmer vzápätí sa všetko začalo rozpadať. Všetky tie vznešené predstavy sa nakoniec ukázali byť obyčajnými ilúziami. Začala Búrska vojna, ktorá znamenala porážku, z ktoré sa Anglicko nikdy nespamätalo. A nasledovali ďalšie veľké tragédie. Prvá svetová vojna, behom ktorej si Briti uvedomili, že asi nie sú vládcami svojho osudu (sveta), za ktorých sa do tej doby považovali. Nič už potom nebolo tak jednoznačné a priamočiare než bolo pred diamantovým jubileom. Celý národ bol vtedy hrdý na svoju kráľovnú, na jej majetky a hrdý na Britskú ríšu. Britské impérium vtedy vládlo svetu. Ich železnice pretínali všetky kontinenty, ovládali 80 percent lodného priemyslu a dopravy.

Skutočnosť, že všetko čo nasledovalo potom bol vlastne úpadok, len posilňuje pocit, že práve toto bol okamžik vrcholnej slávy .

12

Záver : Na začiatku som si myslel, že budem písať o kráľovnej Viktórií a jej činoch, ktorými zmenila svet. Avšak zistil som, že panovník už nehraje takú podstatnú rolu v politickom vývoji ako kedysi. Väčšina zmien, ktoré sa v tom období stali má na svedomí čas. Zmeny či už politické, spoločenské alebo vedecké (priemyselná revolúcia) museli každopádne prísť a ich príchod bol nutný pre ďalší civilizačný vývoj. Občas som sa nad niektorými praktikami viktoriánskej spoločnosti pozastavoval. Nechápal ich uhol pohľadu na rozličné spoločenské otázky a podobne. Nemôžem však poprieť, že viktoriánske obdobie bolo obdobím pokrokovým a prišlo s novými reformami, ktoré zmenili svet..

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Kráľovná Viktória, a vývoj Anglicka počas jej vlády