Filozofia - zhrnutie po novotonizmus

F súvisí s človekom, so skutočnosťou, so spoločenskými a prírodnými javmi, hľadá odpovede: v čom je zmysel života, prečo existuje smrť, ako sa správať k iným ľuďom (prírode) 1.SVETONÁZOR =cítenie a chápanie sveta, každodenné a teoretické chápanie sveta. 2.MÝTUS, náboženstvo, láska k múdrosti. Stupne: postoj, názor, svetonázor; svetonázor= systém polit., právnych, ideologických, vedeckých, etických, estetických, ekonomických názorov na skutočnosť, jeho nositeľom je jedinec, skupina, štát; neustále sa vyvíja Základné roviny svetonázoru: 1Empirická(skúsenostná) 2.Teoretická 3.Psychologicko etická (rozčúlenie, zaľúbenie, krádež). Cítenie a chápanie sveta:1Príroda 2.Človek(spoločnosť) 3.Spredmetnené ľudské myslenie, Gnozeológia – vnímame 1zmyslami 2rozumom MÝTUS (=kombinácia racio+cit)-prevláda citové myslenie; dielo: Hesiodos: Teogónia; prvoradé je mytologické, až potom filozofické KONCEPCIE:1Kosmologicko-ontologická (iónska) = všetky školy sa snažili odpovedať na otázku z čoho je svet (hľadali pralátku). 2Antropologická =Sokratova, sofisti- do pozornosti človek. 3Teologická ŠKOLY: 1/Miletská – Thales- zmeral výšku pyramídy, Anaximandros=objaviteľ gnomónu (zvislá tyč na meranie sl. času – Sparta) PYTAGORICI – filozofický spolok – usilovali sa o pochopenie harmónie bod, Priamka, trojuholník(vyjadruje rovinu), štvorec (vyjadruje priestor), 10 – vyjadruje harmóniu, 5-manželstvo,7 – panenské číslo(je deliteľné 1,7) 2/Náboženský spolok –postili sa, nejedli nič, čo má tvár 3)Politický spolok – aristokratický, vychovávali ľudí pre funkciu vládcu.Vznik filozofického myslenia- na základe práce vzniká aj ľudská schopnosť myslenia; javy (oheň, voda)=človek usudzoval, že sú produktom bytosti, kt. je silnejšia ako on→vznik 1.predstavy boha blesku a ostat. živlov. Objavil sa polyteizmus (mnohobožstvo), neskôr prechádza k monoteizmu (jednobožstvu).Predchodca F= mytológia – fantastický výklad prírod. a spoločen. javov, primitívny pokus o vysvetlenie príčin, pôvodu a podstaty životne dôležitých fenoménov pomocou nadprirodzených síl alebo božských zásahov. Filozoficky myslieť= interpretovať fakty pomocou dôkazov a argumentov prístupných rozumu. V starom Grécku→F= súhrn všetkého vedenia, teoretických vedomostí človeka, múdrosť(geometria, matem., astronómia, zoológia, botanika) F= z gréckeho fileo-láska, sofia- múdrosť=láska k múdrosti; PYTAGORAS =1. gréc.fil.; Diferenciácia vied – ako prvé sa od F oddelili abstraktné vedy (geom., matemat)+ prírodovedné (mechanika, fyzika, chémia, biológia) Osamostatňovanie už v staroveku., dovŕšenie v novoveku – G.Galilei, I. Newton, R. Descartes, kapitalizmus –oddeľuje sa história, neskôr psychológia; Veda=súbor poznatkov, kt. majú vzájomnú súvislosť, pričom táto súvislosť má povahu celku (systému). Spoločné princípy F a vedy:- vo svete panuje poriadok, na základe poriadku pôsobia objektívne platné zákonitosti a zákony, F a vedecké uvažovanie sa upriamujú na základné pojmy jako sú člověk, príroda, duša; Rozdiel F od vedy – F. skúma posledné príčiny a podstatu jestvujúceho, neuzatvára sa vopred pred nijakou oblasťou bytia, problematizuje každý princíp a základ akejkoľvek podoby myslenia
Štruktúra filozofie Ontológia – teória bytia skúma vývoj a štruktúru skutočnosti, podáva celkový obraz sveta, rieši problémy podstaty skutočnosti, chápania reality, konečnosť a nekonečnosť sveta .Svet je rôznorodý, odlišnosť javov. Nedá sa pre ne nájsť nejaký spoločný základ? Smery hľadania jednoty:a) jednota sveta pre niektorých F –musel vzniknúť z nejakej rovnorodej substancie- aká bola?b) presvedčenie, že rôznorodosť sveta je stavom, kt. nemá počiatok, predpoklad, že všetky rôznorodé javy sa skladajú z rovnakých zložiek – z akých? c) presvedčenie, že činiteľom jednota sveta sú spoločné a nemenné vlastnosti, kt. prislúchajú všetkým javom okolitého sveta – ktoré? Vo všetkých 3 konc. -základ rôznorodého a zmyslovo-prístupného sveta je materiálne bytie. d)Protichodná tendencia -základ jednoty sveta v nejakom bytí, jestvuje mimo svet materiál. predmet., má odlišnú štruktúru= ideálne bytie, neprístupné zmyslov. pozorovaniu.
Gnozeológia – teória poznania –opisuje , odkrýva a analyzuje zákonitosti ľudského poznania.1. Pozastavuje sa nad cieľom poznávacieho úsilia.2. Otázky, týkajúce sa podmienok, akým musí vyhovovať ľudské poznanie, aby mohol dosiahnuť ciele.3 Problém teórie poznania –hl. problém: je vonkajší svet poznateľný?. Pomocou akých schopností získavame poznatky o svete?= otázka zdoja ľudského poznania 4.Aká je hodnota nášho poznania , podľa čoho rozpoznávame hodnotné poznanie? Logika -hľadanie všeobecnej povahy pravdy a noriem správneho myslenia. F človeka .- snaží sa vystihnúť podstatu bytia človeka vo svete, vysvetliť F problémy jeho existencie a zmyslu života. Ontologická reflexia vedie k človeku ako zmyslovej bytosti. Transcendentálna reflexia (=JA) vedie k človeku ako subjektu, kt. nie je časťou prírody. Dejiny filozofie sú živou súčasťou F myslenia. Axiológia – dôl.disciplína – modernej F, zaoberá sa hodnotami všetkého druhu a procesom hodnotenia; spája sa s estetikou (najvyšš pojem= krása) a etikou(mravné dobro/zlo)
ZÁKL.F. SMERY: Antropocentrizmus –vysvetľuje ako, prostredníctvom čoho je svet obsiahnutý v človeku Kozmocentrizmus – vysvetľuje ako, prostredníctvom čoho je človek obsiahnutý vo svete Teocentrizmus – vysvetľuje ako, prostr. čoho je človek i svet obsiahnutý v „treťom“(=Boh); Vzťah. objekt (vonkajší svet) -subjekt(človek) –podstata→ľudské vedomie. Podstatou objektu jemateriálne bytie sveta, hmota. Protirečenie medzi hmotou a vedomím =dve odpovede:1.Materialistický smer- prvotná je hmota.2.Idealistický smer – vedomie je zjednocujúcim faktorom
Antika MILÉTSKA ŠKOLA -filozofi Táles, Anaximandros, Anaximénes racionálne hľadanie prvopočiatku sveta, chápanie sveta ako jednotného celku – živelná dialektika. Chceli vysvetliť a pochopiť svet, prírodu, človeka. Otázka: čo je, ako z čoho vzniklo, ako sa deje).Tálesovo určenie prvopočiatku sveta →k určeniu podstaty, všeobecného, reálneho základu všetkého súcna. Neznamenal zmyslami vnímateľnú VODU, ale látkový počiatok (arché) – princíp pochopenia podstaty sveta. VODA= látka, bez ktorej svet, prír., človek a život by nemohli existovať. Prvýkrát otázka prechodu od konkrétneho k abstraktnému Anaximandros Predpoklad nemožnosti vznikania niečoho z ničoho, hľadanie v ohraničenej forme – za prvopočiatok sveta , pralátka bytia= látka vôbec. „nekonečné“, neurčiteľné“ Poč.sveta nie je niečo konkrétne, ale samotné nekonečno. Apeiron je pralátka časovo i priestorovo neobmedzená, rôznorodá, z kt. vznikli všetky veci. Anaximenes pralátka= vzduch.PYTAGORAS a PYTAGOROVCI otázka číselnej štruktúry kozmu, skúmanie problému bytia ako takého, v protiklade k nebytiu, protirečivosť času, priestoru, pohybu. Počiatky do konca 6. st.pnl., zánik do 1- 2. st.nl.. Pytagorizmus – nevyčerpával sa iba F skúmaním, ale mal aj politický a náboženský smer. Pytagoras , Filolaos, Eurytos, Hiketas a Ekfantos.Vymedzenie prvopočiatku súcna –kvantitatívne vzťahy. Spojenie matem.myslenia + empiric.pozorovania, pohybu nebeských telies = názor , že svet je usporiadaným celkom- kozmom. Pohyb telies sa dá číselne vyjadriť.Každé číslo od 1 – 0 má osobitnú moc. Vidí v nich tajomstvo a stavebné prvky sveta. Najmä 10. Harmónia sveta je založená na číselnom usporiadaní Tajomstvo sveta nie je v pralátke ale skôr v nemenných číselných vzťahoch. Náuka o číslach je spojená s vierou v stehovanie duší. HERAKLEITOS z Efezu, prezývka skoteinos=temný. Nadviazal na milétskych filozofov, svet=jednotný usporiadaný celok, v kt. je spojený počiatok a rozmanitosť vecí. Myšlienka: tento svet, ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov ani nikto v ľudí, ale vždy bol, je a bude, večne živý OHEŇ zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery; Vesmírny oheň= večne živý =božský. Oheň ako prvopoč.sveta predstavuje neustály boj vznikania nového a skon starého.- ako ľudský život. „Nemožno vstúpiť 2x do tej istej rieky“ Protiklady sa vzájomne predpokladajú a vzájomne podmieňujú (nemoc robí zdravie príjemným) Jednota protikladov: boj a harmónia. po 1xt v dejinách -vyjadril protirečivú povahu vecí a poznania a demonštroval jednotu dialektiky sveta a dialektiky poznania.
ELEATSKÁ FILOZOFIA BYTIA Xenofanes, Parmenides, Zenón - eleáti vo svojom učení akcentujú moment “pevnosti“ , nepremenlivosti, večnosti bytia. Xenofan z Kolofónu = zakladateľ eleátskej F školy – existencia jediného, večného, nestvoreného a nezničiteľného prvopočiatku – jediného bytia= vesmír= boh, ten je všade „živý a homogénny“, celý vidí, myslí a počuje; Všetko je jediné a to jediné je večné a nemá začiatok. , svet nevznikol, je večný a nezničiteľný. Vesmír = „jedno guľaté a ohraničené, nevzniknuté, ale večné a úplne nehybné“, Bol panteista. Myšlienka: “Keby voly, kone alebo levy mali ruky, alebo mohli nimi maľovať a tvoriť diela ako ľudia, kone by vytvorili podoby bohov podobné koňom a voly podobné volom a ich telá by urobili takými, akú samy majú postavu“ je teóriou vzniku náboženstva.
Parmenides – malé F. dielo Odmietol kvantitatívnu analýzu bytia, je presvedčený že bytie nemá vznik ani zánik, že jestvujúce nesmie byť bez konca, že je stále, nemenné, večné, totožné samé so sebou. Bytie je absolútne sebestačné. Problém: skúmanie súcna samotného. Byť podľa P. môže len čisté, pozitívne bytie. JEDNO jestvujúce, kt. je jediné prítomné, nemožno rozdeliť. Jednoduchá ontologická téza: bytie je a nebytie nie je. Jedno sa podobá dokonalej GULI. Z jeho chápania súcna vyplynula po prvýkrát v dej,gréc.F. myslenia zásada determinizmu. Poriadok sveta je raz navždy prísne určený. Zdôrazňoval význam nevyhnutnosti či osudu. Dve cesty poznania: 1Rozumové poznanie je cestou k pravde , 2mienenie je cestou v nekonečnú spletitosť javov premenlivých vecí. Správna cesta= rozumové poznanie.ZENON = žiak Parmenidesa, vo svojom učení dopracoval jeho ontológiu a gnozeológiu.Je známy nastolením špecifických problémov 4 základných apórií (neriešiteľných problémov): POHYBU: 1. dichotómia (pohybujúci sa predmet musí najskôr doraziť do polovice svojej cesty, potom do polovice zvyšujúcej polovice atď. Do nekonečna Predpokladal, že predmet nikdy nedosiahne konečný bod svojej dráhy. Poznanie protirečí zmyslovo-skúsenostnej istote o tom, že konečnú cestu možno prejsť v konečnom čase), 2. Achuileus a korytnačka (Bežiaci A. nemôže dobehnúť korytnačku, ktorá sa pred ním pohybuje v tom istom smere, pretože skôr ako A. dosiahne miesto, v ktorom sa korytnačka nachádzala v okamihu, keď on začal bežať, korytnačke sa tiež podarí z toho miesta dostať), 3. šíp, 4.štadión. Nastolujú problém vzájomnej logickej súvislosti priestoru, pohybu a času. poukazuje na problém zobrazenia pohybu v logike pojmov. Pochopil priestor, čas a pohyb v ich pretržitých formách→vychádzal pri apóriách.
FILOZOFIA GRÉCKYCH PLURALISTOV Poeleátska prírodná filozofia v dejinách gréc.fil.myslenia:: Empedokles, Anaxagorom; Empedokles v učení o bytí vychádzal u určenia 4 základných prvkov (koreňov) všetkých vecí.: 1OHEŇ (žiariaci Zeus), 2VZDUCH(životodárna Héra) 3ZEM (Hádes) 4VODA (Nestis) Tieto korene a veci možno pochopiť len vtedy, keď vyjdeme z eleátskej logiky = súcno nemôže vzniknúť z nesúcna, ani do nesúcna zaniknúť. Konečné a jednotlivé veci nepodliehajú smrti v pravom zmysle slova. Sú večné, v skutočnosti dochádza len k ich špecifickému striedaniu či miešaniu. Tvorcom a pôvodcom vzniknutých vecí je skazonosný SVÁR, príčinou vzniknutých vecí, ich premeny a návratu do jednoty (Sfaira) je LÁSKA. Láska a Svár sú v jeho učení prezentované ako stavy, v ktorých veci sú stavy, ktoré sa tiež môžu striedať, miešať, pohybovať.Láska= sila, kt. plodí bytosti. Svár= sila, kt. živé bytosti rozkladá – bytie umrtvuje. Anaxagoras preniesol iónsku filozofiu do Atén. Chápal svet, prírodu ako pohyblivý a premenlivý celok Súhlasne tvrdí s Empedoklom, že nijaká vec nevzniká a nezaniká ale sa len mieša a rozlučuj z jestvujúcich vecí.. Vznik je miešaním a zánik je len rozdeľovaním. Procesy majú charakter večného kolobehu. (rastliny hynú- stávajú sa zemou, chlieb, voda čím sa živíme tiež nezanikajú, stávajú sa sčasti súčasťou nás, resp. sa vracajú späť do zeme.) Došiel k záveru, že reprodukovanie nášho tela vďaka potrave je možné tým, že sa v nej nachádza všetko, čo vytvára naše telesné orgány ( rastliny sú zložené z nejakých podobných prvkov = vytvárajú vecný fundament súcna - nazval ich SEMENAMI všetkých vecí =homoiomeria Chaotický nesúlad semien treba pretvoriť v usporiadaný svet – princípom je rozum (nús). Rozum ako princíp súcna je stále ten istý. Rozum= zdrojom pohybu rovnorodých prvkov = konajúca duchovná sila. Procesy vnímania sú spojené s bolesťou, utrpením. Semená vecí nemôžeme vidieť, lebo sú nekonečne malými čiastočkami, spojením sa vytvárajú prírodné telesá. Jeho učenie= predchodca atomistickej F SOFISTI -predmet skúmania: problémy človeka a spoločnosti. Spolu so Sokratovým F.učením predstavujú prvý dejinno-filozofický antropologický obrat. Fspájajú s úlohami a potrebami každodenného života. Sofisti vyučovali múdrosti, vedám, hudbe, matematike ..Cieľ – aby sa ľudské predstavy kultivovali, aby sa ľudia orientovali vo svojich vzťahoch prostredníctvom myslenia, nie už len na základe veštieb, zvykov, vášní. Sofisti cestovali po gréckych mestách a vychovávali mládež. (Protagoras, Gorgias, Prodikos ,Kritias, Antifón,a Trasymachos ) Protagoras je rozhodujúcou osobnosťou, ktorá zorientovala záujem ostatných sofistov na antropologickú problematiku, práca: Polemická rozprava o pravde a bytí –hl.myšlienka = „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, a nejestvujúcich, že nie sú“. VRCHOLNÉ OBD. GRÉCKEJ F Sokrates (469-399) pred n.l..(synom sochára Sofroniska a pôrodnej babice Fainarety). Vyučil sa sochárstvu, no začal sa zaoberať filozofiou. .Hegel: “Náplňou jeho života bolo filozofoať o morálnych otázkach s každým, kto mu prišiel do cesty“. Pre seba odmietal označenie sofos, či sofistés (mudrc). Uprednostňoval pojem múdrosť milujúci – filosofos. Vyznavač princípu poznaj seba samého. Sokratovská irónia- robí zo seba nevedomého, aby prinútil ostatných vyjadriť svoje predstavy. Odhalenie rozporov v tvrdení, hľadanie spôsobu ich prekonania a s cieľom dôjsť k pravde, úloha sokratesovskej metódy: stanoviť všeobecný mravný základ zvláštnych, jednotlivých cností = používa indukcie a definície . Pravda= mravnosť. Spravodlivé konanie je založené na cnosti. 3 základné cnosti:: striedmosť, udatnosť, spravodlivosť.Vnútornú intelektuálnu morálnu silu, prejavujúcu sa ako vnútorný hlas , ako varovné, orientujúce svedomie, nazval DAIMONIOM. Dôrazom na daimonion sa dostal do konfliktu s vtedajším štátnym náboženstvom v Aténach. ktoré neuznávalo možnosť mravného rozhodovania individua. Sokratovo myslenie sa dotýkalo pálčivých, aktuálnych problémov, etických, politických a filozofických. To boli dôvody jeho odsúdenia na smrť. Prispel k rozvoju filozofického a etického myslenia. Mysliteľov, ktorí sa hlásili k Sokratovi, rozdelili historici F podľa charakteru ich učenia a miesta pôsobenia do 4 škôl: 1. Megarská – zakladateľ Eukleidés z Megar, 2. Elidská – zakl. bol Faidón z Elidy,3. Kynická zakl. Antistenés(predstaviteľom bol Diogenés zo Sinopé) a 4. Kyrénska – hedonická, zakl. Aristippos.PLATÓNOVA FILOZOFIA PLATON-1. systematikom idealizmu a zaklad. idealistickej tradície vo F– vynikajúci mysliteľ, spisovateľ, básnik. Pôvod z aténskej aristokracie, bolo to obdobie veľkých spoločenských zmien, polit. pomerov. (pôvod od kráľa Kodra a od slávneho mudrca Solóna). Vidí súvislosť medzi riadením vecí verejných a charakterom zriadenia a sústav zákonov. Svedectvá o jeho názoroch sú spísané v spisoch formou dialógov. 1. obdobie tvorby – Lysis (o priateľstve), Protágorás (o výchove k cnosti a o mravnosti), Obrana Sokrata (je vo forme reči ako jediný spis) , Gorgiás (o rétorike-sofistike). Spolu: 13diel o etických otázkach a polemizuje so sofistami a sofistikou.2. obdobie tvorby - 6 dialógov = vrcholné obdobie: 1. Faidon (o nesmrt.duši), 2. Symposion – Hostina (o pravej láske v Platonovom chápaní), 3. Menón ( o učení sa, 4. Kratylos (o pôvode reči), 5. Politeiá –Ústava II.-X. kniha(o dokonalom štáte a o pravidlách a spôsobe života v ňom), 6. Faidros (o láske a kráse, o pomere duše k ideám, o možnosti spojenia rétoriky s filozofiou). 3. nesoré obdobie – zaoberal sa v dialógoch prírodno – filozofickou problematikou: 1. Parmenides (o probléme vzťahu a o ideách), 2. Sofistés (o dialektickej metóde), 3. Nomoi – Zákony (druhé najobsiah. štátovedné dielo). Spolu 8 dialógov.. Vychádza z učenia eleátskeho aj heraklietovského; . zdroj jeho ontologických názorov bola F Sokratova→myšlienka: „že poznanie a definovanie pojmov, je poznaním a definovaním všeobecného, podstatného.“ Základným princípom objektívneho idealizmu je podriadenie materiálneho súcna imateriálnume. Platon považuje idey za vzory pre nižšie súcno, pre zmyslový svet, svet jednotlivín. Nedokonalosť či dokonalosť súcnosti ideí posudzoval podľa toho, nakoľko v tej ktorej idei rovnomenné materiálne predmety sú viac alebo menej premenlivé, pohybujúce sa, vyvíjajúce sa. =dospel ku koncepcii rozvrstvenia hierarchie súcna:. na vrchol - ideu krásy, statočnosti, spravodlivosti, na piedestál najvyšší = ideu dobra. Celá Platonova ontológia je založená na možnosti teórie poznania. Úloha F= odpútať sa od poznania zmyslovéhosveta, usilovať sa o poznanie ideí. K poznaniu ideí vedie cesta rozumu. Idey nevznikli v človeku, teda do človeka nemôžu vnikať. Už niekedy predtým v ňom boli, upadli do zabudnutia a človek sa na ne môže rozpamätať.. Bytovali v ľudskej duši, ktorá je večná, nazerala pred svojim zlúčením s ľudským telom v nadnebeskom priestore na svet dokonalých súcien, na svet ideí. Odtiaľ Platonovo rozpamätávanie (anamnézis) na kedysi videné idey. Pri koncipovaní a zdôvodňovaní soc. a politickej teórie počíta s nesmrteľnou, večnou dušou človeka. Podľa toho, nakoľko rozumová časť duše mala možnosť nahliadnuť v nadnebeskej sfére na vznešené idey, má potom človek právo zaujať v spoločnosti určité zodpovedajúce miesto. Známe je jeho rozdelenie obyvateľstva ideálneho štátu. V Ústave hovorí o 3 hl.spol.triedach: -výrobcoch, - strážcoch a vládcoch ARISTOTELES =vrchol starovekého F myslenia. (syn dvorného lekára kráľa-Amynta II). stúpenec Platona; neskôr vytvoril samostatné kritické stanovisko voči Platonovi a jeho učeniu. budoval vlastnú filozofickú školu Lykeia – ohnisko F a vedec. života (po jeho smrti); Usiloval sa vniesť do náučného bádania jasnosť, systematickosť, stanoviť základné metódy vedeckej práce.. V období helenizmu- jeho spisy zoradené do 7. celkov rozdelenie podľa Bekkera): 1.logické (Kategórie, O vyjadrovaní, Prvé analytiky,Topiky o Sofistických dôkazoch.) 2. fyzické (Fyziky, O nebi, O vzniku a zániku, Meteorologika, Skúmanie o zvieratách, O vzniku zvierat, O pohybe zvierat, O duši, + spisy z fyziológie) 3. filozofické (Bol im daný v dobe helenistickej názov metafyzické lebo boli zaradené za spisy fyzické. Tvoria dnešné Metafyziky.) 4. etické (Etika Eudemova, Etika Nikomachova) 5. politické (Politiky + v r. 1890 objavený spis Ústava aténska)6. rétorický (Rétorika) 7. umenovedný (Poietika); široký okruh skúmanej problematiky; prvý historika F. Poznanie= dielom generácií mysliteľov., trvajúcim dejinným procesom, v kt. postupne vzrastá tak kvantita ako aj úroveň ľudského . Pokúsil sa nájsť všeobecnú príčinu vzniku vedenia vedy, Zákl. motívom vzniku ľudského poznania= zvedavosť človeka.Ľudia začali filozofovať, pretože sa niečomu čudovali. Klasifikácia vied: filozofie a) teoretické (1. F., kt. skúma súcno nemenné imateriálne a samostatné - teologická F b) praktické (F fyzická ako teoretická veda o prírode) c) poietické (F matematická, kt. skúma kvantitatívne stránky vecí, teda súcno, ktoré sa nepohybuje, ale súčasne nie je samostatné). Teoretické vedy si cenil viac ako praktické, týkajúce sa jednania a správania človeka(etika, politika a ekonómia), praktické vedy dopĺňajú vedy poietické (lekárstvo, umelecká činnosť) Vrchol vied= teologická F. Ontologická problematika= jadro A F; Vo Fyzikách nadviazal na Empedeklovo učenie o 4 podstatách , pričom pridal ešte 1 podstatu – látku nadmesačných sfér. O podstate pojednáva v spisoch a podstata je v nich chápaná ako prvá z desiatich slovných (gramatických) kategórií, ako prvá a najdôležitejšia.(podstaty: prvé a druhé Prvá podst. = určitá konkrétna vec a súčasne jedinečný pojem, Druhá podst.= reálny (logický)druh alebo rod Ontolog. problem. podstát riešil ako problematiku edinečného a všeobecného, látky a tvaru. V Metafyzike obsiahol učenie o podstate F najvšestrannejšie. Uznáva 3 podstaty: látku, tvar, jednotu látky a tvaru, vec, celok, celkovú podstatu. skutočné bytie vytvára jednota látky a tvaru Úvahy o látke a tvare, jednote obidvoch princípov= ťažisko jeho učenia. Interpretácia pohybu: pohyb neexistuje ako osobitná substancia, nie je silou alebo zákonom, stojacim nad prírodou= osobitný stav telies, ich schopnosť premiestniť sa, meniť sa – schopnosť neoddeliteľná od ich vnútornej štruktúry. Pohyb neexistuje mimo vecí. .Zdroj pohybu nie je len vonkajší dotyk alebo pôsobenie jedn. predmetu na druhý. Myšlienka boha ako prvého, nepohybujúceho sa hybného princípu. = musí pohybovať iným. Takýto princíp je chápaný ako prvý účel, účel účelov, prvý tvar, tvar tvarov. Pohyb spájal s príslušnou energiou, bez ktorej nemôže dôjsť k premene potenciálneho na aktuálne. ENTELECHEIA – dovŕšenie vývoja, stelesnenie energie . Učenie o látke, tvare, energii a entelechei je východiskom učenia o príčinnosti .4 druhy príčin: 1 látkovú – spočíva v substráte, z ktorého sa tvoria všetky telesá 2 formálnu – v kt. sa aktivuje forma, tvoriaca podstatu 3účinnú, pôsobiacu – odhaľujúcu zdroj pohybu, zdroj premeny možnosti na skutočnosť 4účelovú alebo konečnú príčinu ako cieľ pohybu. Poznať prírodu znamená poznať všetky príčiny; 6 druhov pohybu v kategóriách bytia = vznik, zánik, rast, zmenšenie, kvantitatívna zmena, striedanie v priestore. (spájal formy pohybu s princípom protikladov so skúmaním vzájomného prechodu protikladov).Predmetom FYZIKY musia byť zmyslovo vnímateľné prírodné telesá.; v nich dvojice protikladov – teplo a chlad, vlhkosť a sucho. ich spojenie→vznik 4 prvkov: zeme (tep.+suché), vody (chl.+vlh.), vzduchu (tep.+vlh.), ohňa (tep.+ suché) a + 5 prvok éter Stredo vesmíru=. zem, ktorá nebola stvorená, ex. Odvždy, prekonáva periodické zmeny., má guľovitý tvar. , skladá sa z niekoľkých vzáj. na seba pôsob. sfér – hovorí o 55 nebeských sférach. Neb. telesá sú v pohybe v kruhu. Zem je nehybná, ale meniaca sa..V spise POLITIKA sú vyjadrené sociálno- teoretické názory, ktoré majú súvis so vzťahmi medzi vládnucou a poddanou triedou, problematika riadenia obcí, výchovy detí, otázky slobody a rovnosti občanov v obci. Názory na postavenie človeka v spoločnosti, rodina, otroctvo, súkromné vlastníctvo nevypovedajú o osobitnej ideologickej vyhranenostiJednotlivé formy ústav zhrnul do 6 typov: monarchia a tyranis= vládyi jedinca, aristokracia a oligarchia= vlády niekoľkých ľudí, politeiá a demokracia sú vládami väčšiny. Tyranis, oligarchia a demokr. sú zvrátené.Otroctvo považoval sa inštitúciu celkom prirodzenú a to z hľad. polit., morál. a ekonom.. Ústavami (6) sa mu podarilo prekročiť rámec platónskej špekulácie o podstate dokonalého štátu. Štát, obec je je uskutočnením spoločenskej mravnosti. Uskutočnením mravnosti individuálnej je človek, nositeľ rozumu, vôle a mravných citov. ETICKÁ problematika (ako Sokrates a Platon) pokladá vzdelanosť a poznanie za CNOSTI. Na rozdiel od nich však nezdieľa myšlienku o naučiteľnosti cnosti púhym intelektuálnym poznaním dobra. Nestačí len poznať cnosť, ale treba aj cnostne jednať. Etika = úsilím o vyhnutie sa nedostatku i nadbytku citov v konaní.(napr. štedrosť- stojí medzi márnotratnosťou a lakomstvom) Zakladateľ logiky ako vedy- býva nazývaná klasifikačnou, subjekt-predikátovou, sylogistickou – rieši problematiku log foriem – súdu, pojmu a úsudku. F- vrchol antick. F a teoretického myslenia F OBD STREDOVEKU Stredovek = rozsiahle obdobie európskych dejín 5.- 15stor. obd. feudalizmu – rozličné druhy náboženskej ideológie, doktríny, dogmy o svetskej a duchovnej moci, učenia o bohu, pravej viere. Stredovekí vzdelanci, F a myslitelia patrili k duchovnému stavu (takmer všetci‘.Nadväznosť na antickú filozofiu bola realizovaná na báze platonizmu, novoplatonizmu a aristotelizmu. Hlavným ideovým a F. zdrojom=l novoplatónský špiritualizmus. GNOSTICIZMUS 1.-3.stor. neskoroantické náboženskofilozofické prúdy, v kt. došlo k prerušeniu tradície gréckeho racionalizmu. Prirodzené poznanie→nahradené gnózou, čo znamenalo mystické nazeranie, vyššie poznanie smerujúce k spaseniu človeka. Gnosticizmus→v dôsledku rôznorodej ideovej symbiózy vznikali systémy, kt. spájali F s kresťanstvom. Súčasne sa odchyľovali od zaužívaného chápania kresť. dogiem. Smerovali k helenizácii kresťanstva.Predstavitelia: Klement z Alexandrie( spisy: Napomenutie Grékom a Vychovávať), Origenés (O počiatkoch, Proti Celzovi – gnostické úvahy založiť a zdôvodniť kresťanskú vieru). Ranokresťanskí teoretici gnosticizmus radikálne odmietali –učenie neprijateľné a heretické.. Nesúhlasili s panteistickými a polyteistickými názormi gnosticizmu, s jeho rozlišovaním najvyššieho boha a boha-stvoriteľa, Logu a Ježiša. Hl. predstaviteľom tzv. heretického gnosticizmu boli Basilides, autor 24 kníh komentárov k Evanjeliám, Valentinus, Martion zo Synopy-autor traktátu Anititézy. PATRISTIKA Proti gnosticizmu na obranu kresťanstva vystúpili tzv. apologeti alebo prví cirkevní otcovia. Vývin patristiky- 3 obdobia:1. (2stor.n.l.) patria tam apologeti, antignosdtici a grécki a latinskí systematikovia 2. (3.4stor.) - obdobie utvárania dogiem 3. (5.-8.stor.) boli rozpracované a systemizované základné pojmy. Najvyššia a pravá F= kresťanské zjavené náboženstvo (vplyv novoplatonizmu a stoicizmu).Prvky gréckej filozofie= s kresťanskou náukou (spoločným prameňom je božský logos).Za kresťanov je možné označiť všetkých, ktorí žijú podľa zákonov logu – aj Herakleita, Sokrata a i. Až u Krista sa tento logos prejavuje v svojej plnosti a pôvodnosti. Obrana cirkevnej náuky proti nepriateľom viedla apologetov k formovaniu pevnej a záväznej vierouky- rímsky právnik Quintus Septimius Tertullianus - kategoricky odmietavý postoj ku gréckemu F mysleniu (vplyv stoikov). Jeho vyjadrenie: Verím, pretože je to nezmyselné. Aurélius Augustinus –základ jeho F= antická F, novoplatonizmus. Spisy: Proti akademikom, O šťastnom živote, O pravdivom náboženstve, O trojici, Boží štát, Vyznania. Pokúšal sa vytvoriť systém špiritualistického monizmu, v kt. boh je najvyšším princípom a strojcom sveta., kt. stvoril z ničoho.Všetko poznanie= poznávaním boha, prostredníctvom sebapoznania, ktoré je chápané ako poznanie vlastnej duše Človek=odraz alebo obraz boha, nepotrebuje hľadať poznanie a vedenie vo vonkajšom svete, lebo ho nosí sám v sebe. Má sa zahĺbiť sám do seba a v sebe má hľadať pravdu. Predmetom poznania má byť len duša a boh.. V duši nachádza človek všetky pravdy a princípy: logické, matematické, prírodné, etické, ich pôvodom je sám boží rozum. Boh je vnútorným učiteľom duše človeka. Prostredníctvom logu sa prihovára ľudskému rozumu a osvecuje ho.Kráľovstvo:1 pozemské (sa zakladá na užitočnom dobre) a 2božie kráľovstvo (tu vládne povznášajúce a obšťastňujúce dobro). Cirkev reprezentuje kráľovstvo božie , svetská spoločnosť sféru pozemskú.. Vypracoval doktrinálno –ideologické základy kresťanského učenia Jej zavŕšením je novoplatónsky cyklus vznikania a pohybu všetkých vecí od boha a návratu všetkých vecí k bohu.. spochybňoval F ako ju chápali starovekí myslitelia, teda ako činnosť usilujúcu sa vysvetliť svet, prírodu a človeka prirodzeným spôsobom.. Beh sveta ovláda božská prozreteľnosť. Človek je poznamenaný dedičným hriechom a dobro koná len z božej vôle a milosti, vykúpenie môže získať od Krista-bohočloveka, sprostredkuje ho cirkev. SCHOLASTICKÁ F A.M.T.Boethius -prekladmi Aristotelových logických spisov Dielo O úteche z filozofie – hovorí o potrebe odovzdanosti človeka do vôle božskej prozreteľnosti.; je prvý scholastik a iniciátor známeho sporu o univerzáliá. Scholasticka (9.-15st) ako nový ideový prúd v kresťansko teologicko –filozofickom myslení;. 3obdobia: 1 ranú (J. Eriugen, P.Damiáni, J. Roscellinus, Anselm z Canterbury, P.Abélard) 2vrcholná – úsilie o systematizáciu kresťanského cirkevného učenia, intenzívne v 13 stor. v čase najvyššej moci rímskej cirkvi(A. Halský, Bonaventúra(Ján z Fidanzy) T. Akvinský, R. Bacon) 3neskorá (D.Scotta, W. Ocam -kritické práce voči tomizmu, sú narúšané základné východiská a postupy scholastického uvažovania.); Scholastika (schola= škola),F na stredovekých cirkevných školách a od 12 sot. na univerzitách. Scholastici =učitelia slobodných umení. Úlohou F= podávať dôvod viery. Použitím rozumu a F malo viesť k pochopeniu obsahu viery, priviesť nadprirodzenú pravdu blízko k ľudskému duchu., umožniť objasnenie spásnej pravdy a vyriešiť všetky – rozumom vznesené námietky – proti obsahu zjavenia. Sh. usiluje F prostriedkami obhájiť nábož.dogmy, pravdy viery. Hlavnými prúdmi bol stredoveký realizmus a nominalizmus. Podľa realistov všeobecné pojmy idey existujú reálne.. Krajní realisti pred jednotlivými predmetmi, mimo nich a nezávisle na nich a umiernení realisti s odvolaním na Aristotela - vo veciach, ako idey, formy jednotlivín. Podľa nominalistov reálne existujú len jednotlivé veci so svojimi individuálnymi vlastnosťami, a univerzáliá sú až po veciach. Krajní nominalisti považovali všeobecné pojmy za púhy prázdny zvuk., skutočnú realitu nie je možné postihnúť zmyslovým vnímaním, ale iba rozumovým poznaním Sch. zosystematizoval Tomáša Akvinského (talian dominikánsky teológ a F, žiak Alberta Veľkého= systém kresťanského supranaturalizmu Do výstavby katolíckej dogmy dokázal zapojiť rozum pri zachovaní priority viery. Náboženské dogmy zostávajú zjavenými pravdami, rozum pochádzajúci od boha môže dokázať nielen ich účelnosť a prospešnosť, ale že nie sú nerozumné, ženesmerujú proti rozumu. Teológia a F sa navzájom dopĺňajú. Teológia smeruje od boha k stvorenému, F od stvoreného (sveta) k bohu. Tak má prirodzený rozum slúžiť viere. Práce: De ente et esentia, Komentár k Sentenciám Petra Lombarda, Summa teologica (teologická suma), Summa contra gentiles. (Parížske vydanie jeho diel Vives má 34 zväzkov). F T.A. využíva Aristotelovo učenie na systematizáciu a zdôvodnenie kresťanskej dogmatiky. Je obrátená proti starej augustiniánskej scholastike i proti radikalistickým materialistickým tendenciám averoistov, pričom háji stanovisko aristotelizmu. Podobne ako A.Veľký oddeľuje F od teológie. Predmetom F= pravdy rozumové. Predmetom teológie= pravdy zjavené. Konečným predmetom tej či tej pravdy a súčasne prameňom všetkej pravdy je BOH. Preto nemôže byť zásadný rozdiel medzi zjavením a správne pôsobiacim rozumom, medzi teolog. a F. Teologické pravdy sú nad rozumom. F je podriadená teológii, rovnako ako je obmedzený ľudský rozum podriadený božskej vševedúcnosti. F.teo.systém T.A zahŕňa skúmanie prírody. Ona a prirodzené usporiadanie sveta sú nevyhnutným predpokladom a prípravou na nebeské kráľovstvo blažených. Nad všetkým a vo všetkom panuje božský večný zákon. Konečným cieľom človeka= blaženosť. Spočíva v najvyššom dobre= videnie boha. Úplná a stála blaženosť je dosiahnuteľná len na onom svete.Existencia boha dokázaná len aposteriórne: 1. Musí existovať prvý hýbateľ 2. musí existovať prvá príčina, lebo reťaz príčin nemôže byť nekonečná 3. musí existovať absolútne nutná bytosť 4. musí existovať naprosto dokonalá bytosť 5. je nevyhnutné prijať ako existujúcu nadprirodzenú rozumovú bytosť , kt. usporadúva svet T.A.= monarchista – pokladal panovníka nielen za vládcu, ale aj za pôvodcu, tvorcu štátu. Moc panovníka odvodzuje od božej vôle. Za večné a normálne považuje stavovské rozdiely. Poddaní musia počúvať svojho pána, lebo pokora je cnosťou poddaných. Svetskej moci sú však podriadené len ľudské telá, nie ich duše. Zvrchovaná moc patrí cirkvi. Tomizmus bol pestovaný po celé stáročia najmä dominikánmi. Slávnostne bol obnovený encyklikou pápeža Leva XIII. Ňou sa začína história NOVOTOMIZMU.Roger Bacon kritik scholastickej metódy. Nevystupoval otvorene proti náboženstvu, hlásal podriadenie F viere. Zdôrazňuje význam experimentu a samostatného vedeckého skúmania. Existujú 4 prekážky, kt. nás vzďaľujú od pravdivého poznania: poníženosť pred nedôstojnou a neodôvodnenou autoritou, dlhodobý návyk, považujúci istú mienku za neotrasiteľnú, neodôvodnenosť mienky davu, maskovanie nevedomosti zdanlivou múdrosťou. (iný J. Duns Scotus). Začiatkom 14. stor. dochádza ku konfliktu medzi pápežom a františkánskou.rehoľou –veľkú úlohu zohral frant.F a teológ, tvorca neskoršieho nominalizmu William Occam –nominalista- soc.-polit. práce- pápežstvo= dočasné zriadenie. Pápeži nie sú zástupcami Krista a nie je možné prisudzovať im neomylnosť. Najvyšším cirkevným orgánom je sama obec veriacich a koncil, kt. volí. Najvyšším pozemským vladárom je svetský panovník ako zmocnenec ľudu. Svetská a duchovná moc majú fungovať oddelene. Duchovná moc má byť obmedzená na cirkevné záležitosti a má sa týkať len toho, čo je potrebné pre spásu duše Reálne existujú len jednotlivé veci. Univerzálie sú len v duši, v slovách.