d/ Je aktom orgánu verejnej správy a formou výkonu verejnej správy (štátnej správy alebo samosprávy).

Z takto definovanej špecifickej črty správnych aktov je vidieť, že zdrojom aktu nemusí byť nevyhnutne činnosť štátneho orgánu, ale rovnako aj činnosť iného - neštátneho verejnoprávneho subjektu. Takáto konštatácia si vyžaduje stručný exkurz problematikou korelácie štátnej správy a samosprávy.

Vychádzame z predpokladu, že modernú správu nevykonáva výlučne štát prostredníctvom svojich orgánov a organizácií, ale aj samosprávne (t.j. tiež verejnoprávne) orgány a organizácie , ktoré sa formujú na teritoriálnom základe (teritoriálne samosprávne inštitúcie napr. v rámci obce) alebo na "záujmovom" základe (záujmové samosprávne inštitúcie napr. univerzita). Samosprávu ponímame pritom ako oprávnenie určitého spoločenského subjektu zabezpečovať svoje veci relatívne samostatne na inom verejnoprávnom subjekte.

Takáto relatívna diferenciácia štátnej správy a samosprávy má svoj objektívny základ spočívajúci v pluralite záujmov a hodnôt ľudí a ich teritoriálnych zoskupení (pre účely ďalšieho výkladu budeme čiastočne abstrahovať od "záujmovej  samosprávy). Z takéhoto zorného uhla je územná samospráva výsledkom diferenciácie medzi cieľom, a hodnotovou orientáciou správy na úrovni centra a na úrovni územných jednotiek.  Pritom tie subjekty (orgány a organizácie), ktoré sú nositeľmi štátnosprávnych oprávnení (vykonávajú štátnu správu), majú charakter subjektov štátnej správy a subjekty, ktoré sú nositeľmi samosprávnych oprávnení označujeme ako subjekty samosprávy.  Pojem "správny orgán" nemusí byt' teda totožný s pojmom "orgán štátnej
správy",  čo korešponduje s predpokladom, že moderný štát nie je univerzálnym nositeľom správy, pretože je prostriedkom jej
"rozdelenia" medzi štátne a neštátne inštitúcie.

Pre účely pochopenia relatívnej nezávislosti štátnej správy a územnej samosprávy, ktorá sa nevyhnutne musí prejavovať nielen v obsahu činnosti ich subjektov ale aj v príslušných jej formách, je vhodné podľa našej mienky, chápať štát ako najširšiu a najautoritatívnejšiu verejnoprávnu územnú korporáciu a územné ("záujmové") samosprávne celky ako štátom uznané, no užšie, menej autoritatívne verejnoprávne inštitúcie (korporácie) a potom pre vyjadrenie inštitucionalizácie štátu a iných sociálnych organizmov " korporácií ktoré majú určitý materiálny a personálno-sociálny  (ktorý je zdrojom moci verejnej) substrát a ktoré vykonávajú verejnoprávne funkcie , na uskutočnenie ktorých sú vybavené vzájomne rozdielnou kvantitou a kvalitou mocenských oprávnení, použijeme jednotiaci termín " verejnoprávne inštitúcie". Tieto inštitúcie teda nakladajú vlastným majetkom (presnejšie " určitými materiálnymi prostriedkami) tvoreným z majetku svojich členov a majú vlastný aparát pracovníkov. Verejnoprávne inštitúcie majú charakter orgánov ktoré riadia vnútornú organizáciu svojej činnosti a uskutočňujú "funkčné" zastúpenie inštitúcie navonok, voči iným subjektom či Inštitúciám.

V bežnej administratívnoprávnej praxi možno z hľadiska foriem správnej činnosti pozorovať zrejme len relatívnu oddelenosť štátnej správy od samosprávy, pretože samosprávne orgány môžu v mnohých prípadoch plniť zároveň aj úlohy štátnej správy. Takýto prvok na jednej strane potvrdzuje záujem štátu (a rovnako záujem samosprávneho celku) na zabezpečení čo najoptimálnejšej rovnováhy medzi všeobecnými (celospoločenskými) a lokálnymi záujmami a na druhej strane demonštruje existenciu vyspelého pluralite, liberalizmu a v konečnom dôsledku slobode občana zodpovedajúceho systému (mechanizmu) realizácie verejnej moci. Predpoklad že štát môže optimálne reprezentovať všetky nuansy lokálnych záujmov a má teda absolútnu legitimitu presadzovať ich realizáciu, je - podľa nášho názoru - nedostačujúci.