Obidva varianty štátnosprávnych a samosprávnych normatívnych aktov možno označiť ako normotvorné akty , no iba normatívne externé akty sú aktmi , ktoré vytvárajú právne normy. Sú teda "právnonormotvomými" aktmi. Podskupiny štátnosprávnych a samosprávnych individuálnych aktov reprezentujú akty aplikácie práva, konkretizácie či výkladu právnej
normy .

Ad

ac/ Toto kritérium sa vzťahuje len na členenie štátnosprávnych a samosprávnych normatívnych aktov, pričom je rozhodujúce, či normatívny akt je vydaný pre takú oblasť, ktorá nebola doteraz upravená všeobecnejšou administratívnou úpravou, alebo pre oblasť, regulácie ktorej bola (je) vykonaná všeobecnejšou administratívnou úpravou a normatívny akt, na základe výslovného splnomocnenia tejto úpravy, ju konkretizuje. V prvom prípade hovoríme o originálnych normatívnych aktoch, pretože pôvodným spôsobom (originálne) upravujú spoločenské vzťahy postrádajúce zatiaľ špeciálnu administratívnoprávnu úpravu (to nemení nič na skutočnosti , že aj vydanie takéhoto aktu musí mať hoci len nepriamu oporu v zákone). V tomto prípade ide v určitom zmysle o normotvornú iniciatívu správneho orgánu, preto ich môžeme nazvať aj iniciatívnymi .

V druhom prípade hovoríme o tzv. následných normatívnych aktoch, pretože len následne, tam kde existuje všeobecnejšia právna úprava a na základe jej splnomocnenia expressis verbis upravujú konkrétnejším spôsobom určité spoločenské vzťahy (napr. vydanie právneho predpisu Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky , ktorým sa ustanovujú podrobnosti o používaní
Štátneho znaku, štátnej vlajky, zástavy, pečate a hymny SR na základe ustanovenia § 7 zákona SNR č. 51/1990 Zb.).

Ad
b/ Do druhej skupiny zaraďujeme : ba/ Kritérium organizačnej úrovne , ktorú zaujíma pôvodca aktu a s tým súvisiaci rozsah pôsobnosti aktu; bb/ kritérium povahy kompetencie orgánu, ktorý akt vydal, bc/ kritérium spôsobu rozhodovania orgánu, ktorý akt vydal.

Ad
ba/ Na tomto základe rozlišujeme štátnosprávne akty: .federálnych orgánov štátnej správy, orgánov štátnej správy národných republík alebo akty vlády ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy a akty miestnych orgánov štátnej správy.

Samosprávne akty možno členiť podľa kritéria organizačnej (štrukturálnej) úrovne , ktorú v inštitucionálnych samosprávnych
systémoch (miestnych či záujmových) zaujíma samosprávny orgán, ktorý akt vydal.

Ad
bb/ Toto hľadisko umožňuje deliť správne akty na akty orgánov so všeobecnou kompetenciou a akty orgánov s osobitnou (odvetvovou alebo funkčnou) kompetenciou.

Ad bc/ A nakoniec ich klasifikujeme na správne akty kolegiálnych a správne akty monokratických orgánov.

Uvedenú podrobnejšiu klasifikáciu správnych aktov demonštruje znázornenie č . 2

Špecifické vlastnosti správnych aktov predurčujú aj ich odlišnosť od aktov orgánov štátnej moci, súdnych aktov (rozsudkov a uznesení) a aktov prokurátorského dozoru.

Správne akty majú nižšiu právnu silu ako akty orgánov štátnej moci. Vzťah medzi nimi je daný zvrchovanosťou a prioritným významom zákona v štátoprávnom systéme (len v právnom Štáte) a podzákonným charakterom správnych aktov. Orgány verejnej správy na rozdiel od sudov právo nielen aplikujú, ale ho aj vytvárajú. Kým súdy aplikujú právo v individuálnej rozhodovacej .forme (v prípade porušenia práva alebo sporov o právo) ako nezávislé orgány, ktoré sú viazané len platným
právnym poriadkom, správne akty sú výsledkom činnosti, ktorej atribútom je viazanosť orgánov verejnej správy aktmi nadriadených orgánov. Vzťahy priamej subordinácie sa prejavujú aj v spôsobe preskúmavania zákonnosti správnych
aktov.

Podstata rozdielu medzi správnym aktom a aktom prokurátorského dozoru spočíva v tom, že orgány prokuratúry pri výkone všeobecného dozoru nemajú administratívnu právomoc . Nemôžu svojim aktmi vstupovať do aktivity orgánov verejnej správy a nahradzovať ju. Akt prokurátorského dozoru je poznačený špecifickým charakterom oprávnení (všeobecným dozorom) a úlohou
zabezpečovať súlad správnych aktov s ich právnym základom.