Božena Slančíková-Timrava:

predstaviteľka vrchol. kritického realizmu, z rodiny ev. Farára, vzdelávala sa sama, písala poviedky a novely zo života vidieckej inteligencie, spoločnosť opisovala bez sentimentality a rovnako kriticky sa stavala k bohatým ako aj k chudobným, v prvých poviedkach sú hlavnými postavami mladé devy a ich hlavnou prioritou je dobrý vydaj (napr. poviedka Za koho ísť), vytvorila mnoho charakterov postáv vo svojich dielach, v dielach zachovávala dedinu a kritika prízemných záujmov a chudobného myšlienkového sveta. Diela: novely Skúsenosť a Všetko za národ s autobiografickými črtami – opis mladosti, literárnych začiatkov, Ťapákovci, Skon Paľa Ročku a mnohé iné...

Jozef Gregor-Tajovský:

Z 10 detí najstarší, dostal sa do opatery k starému otcovi Štefanovi Greškovi, starootcovský dom sa preňho stal miestom, kde pochopil mravné a sociálne hodnoty, čo sa prejavilo v časti prózy z tohto obdobia života u starého otca. Študoval v BB a Kláštore pod Znievom, stal sa učiteľom, ale pre národné presvedčenie učiteľstvo zanechal a už ako známy spisovateľ odišiel do Prahy na OA. Pôsobil v spolku Detvan. Pôsobenie v ňom malo vplyv na jeho ďalšiu lit. tvorbu. Oženil sa s Hanou Lilgovou, ktorá začala literárne tvoriť pod menom Hana Gregorová. Diela: Zbierky poviedok Omrvinky a Z dediny. Poviedky Starého otca rozpomienky (dej je sústredený na jednu osobu), Maco Mlieč, Apoliena (zachytávajú spoločenské zlá), Horký chlieb, Na chlieb, Mišo, Mamka Pôstková, veselohra Ženský zákon, dráma Statky-Zmätky.

Ľudmila Podjavorinská:

Z chudobnej učiteľskej rodiny, okrem ľudovej školy nemohla dostať ďalšie vzdelanie, dovzdelávala sa sama z kníh. Tvoriť začala veľmi mladá, prvú besednicu Turecká svadba, uverejnila už ako 15-ročná. Je prvou poetkou na Slovensku. Zakladateľka literatúry pre deti a mládež. Do literatúry vstúpila zbierkou Z vesny života. Orientovala sa na oneskorený romantizmus. Ďalšie diela: Poviedky Po bále, Na bále, zbierka Piesne samoty, poviedky Ondráš, Žena, pre deti: Zajko-Bojko a Čin-Čin

Janko Jesenský:

Debutoval roku 1897 prózou Mišo, oficiálne je za jeho debut považovaná próza Pre jeden fúz. Formoval sa na poznaní domácej realistickej tradície („odkukal“ od Kukučína humor, iróniu, sentiment), knižné súbory Malomestské rozprávky (napr. poviedka Pani Rafiková) a zbierky Novely a Zo starých časov, poviedka Štvorylka... V malom priestore dokázal povedať veľmi veľa a cez detail vie vystihnúť podstatu spoločenského javu a prostredníctvom jednej konkrétnej postavy dokáže načrtnúť spoločenský typ, reprezentujúci vrstvu ľudí rovnakého sociálneho postavenia.