Začiatok stredoveku sa väčšinou datuje pádom Západorímskej ríše (476) ale historici uvádzajú aj iné medzníky: Konštantínovo prijatie kresťanstva, sťahovanie národov, prerušenie námorných stykov medzi Východom a Západom po arabských výbojoch atd.
Za koniec stredoveku sa spravidla pokladá rok 1453 (dobytie Konštantínopolu Turkami) alebo rok 1452 (objavenie Ameriky). Stredovek sa rozdeľuje na včasný, vrcholný a neskorý.
VYTVÁRANIE BARBARSKÝCH ŠTÁTOV
Zánik Západorímskej ríše zásadne ovplyvnil vývoj v Európe. V 6. – 7. stor. sa na jeho území vytvorili tzv. barbarské kráľovstvá. Zakladali ich germánske kmene. Medzi najvýznamnejšie patrili Vandalské kráľovstvo v Afrike a Vizigótske kráľovstvo v južnom Franc. a v Španielsku. Ďalším barbarským štátom bola Ostrogótska ríša v severnom Taliansku. Ostrogótsky kráľ Theodrich roku 493 napadol Odoakara, zabil ho a zmocnil sa jeho ríše. Ovládal ju do roku 553. Musel však o Taliansko bojovať s Byzantskou ríšou. Toto dokázali až za vlády Justiniána I. Veľkého. Just. zorganizoval ťaženie na západ. Jeho vodca Belisar v roku 540 dobyl hlavné mesto Ostrogótskej ríše Ravennu a zajal kráľa Vitigisa. Neskôr sa však Ostro. podarilo obnoviť ríšu na Apeninskom polostrove. Zánik ich ríše spôsobil aj vpád kmeňa Longobardov, ktorí prišli do Talianska v 6. stor. Longob. ríšu po 200 ročnom trvaní rozdrvil (774) Karol Veľký. Taliansko sa dostalo do rúk franskej dynastie Karolovcov až do 9. stor.
VIZIGÓTSKA RÍŠA
Vizigótov v Galii porazili Frankovia a postupne ich vytlačili na Pyrenejský polostrov. V okolí Toleda si vytvorili na začiatok 6. stor. svoj druhý štát. Po takmer 200 rokoch ukončil jeho existenciu (711) nájazd moslimských vojsk. Potom si tam vytvorili mocný a vyspelý štát. Germánske kmene prenikali aj na Britské ostrovy. Pôvodne obyvateľstvo Keltov vytlačovali na sever a na západ. V 6. -7- stor. sa na brehoch Anglicka objavili novy obyvatelia- Normani. Za ich vlády smeroval ďalší vývoj už k vytvoreniu jednotného anglického štátu. Najväčším a historicky najvýznamnejším bola Franská ríša.
FRANSKÁ RÍŠA
Frankovia sa v 5. stor. usídlili na území dnešného Belgicka a Nizozemska. Začiatok ich expanzie, rovnako ako zrod franského štátneho zriadenia sú spojene s osobnosťou kráľa Chlodovika I.(481 – 511) z dynastie Merovejovcov. Ovládol veľké územie.
SPRÁVA RÍŠE
Jej základom sa stali menšie územné správne jednotky – grófstva – na čele s barónmi. Popri grófstvach existovali aj staré germánske kmeňové kniežatstvá. Na ich čele stáli vojvodovia. Na rozdiel od barónov bol vzťah vojvodcov k panovníkovi veľmi voľný. Vo franskej spoločnosti existovali dve skupiny: vojenská aristokracia a tzv. provinčná aristokracia. Provin. aristokracia mala prevahu najmä v bývalej rímskej Galii. Na územiach pri Rýne dominovala vojen. aristokracia. Začala sa vytvárať zvláštna vrstva – obrnení jazdci (rytieri). Ako odmenu na službu dostavali pôdu – léno.
PRÁVO bolo potrebne sformovať základy právneho systému. Bolo vytvorených niekoľko kodifikovaných foriem práva. Najstarším z nich je tzv. Sálsky zákonník (Lex Salica) pochádza zo začiatku 6. stor. Správcovia palácov majordómovia získali väčšiu časť reálnej politickej moci. Svojho majordóma mala každá časť ríše. Majordómovia boli ti, ktorí vládli. V 7. stor. sa tento úrad stal dedičným. Najväčšiu moc dosiahol jeden z nich – Pipin II.(687 – 714). Pôvodne bol majordómom iba jednej časti (Austrazie) ale postupne zjednotil všetkých Frankov. Dobyl územie bývalého Ravenského exarchátu a týmto ťažením na konci 7. stor. sa začalo dlhodobé zasahovanie Frankov do pomerov na Apeninskom poloostrove. Syn Pipina II. Karol Martel (714 – 741) majordóm, ktorý vládol už úplne samostatne.
Víťazstvom v bitke medzi mestami Tours a Poitiers v roku 732 zastavil vtedy neporaziteľných moslimov a Arabskú ríšu Umajjovcov. Na čele ríše formálne stáli králi ale reálne to boli majordómovia. Syn Karola Martela Pipin III. mladší, Krátky (751 – 768) donútil posledného merovejovskeho kráľa Childericha III. vstúpiť do kláštora a nechal sa v Soissons franskými veľmožmi vyhlásiť za kráľa. V jeho osobe nastupuje na trón nová dynastia Karolovcov. Pápež posvätil tuto dynastiu a vzniklo spojenie medzi cirkvou a Frankami, ktoré ovplyvnilo cely stredovek. Vznikla Pipinova donácia, základ cirkevného pápežského štátu. Najvýznamnejším franským kráľom z rodu Kar. bol Karol Veľký. Vládol od roku 768. Roku 774 získal longobardskú korunu a roku 800 ho pápež korunoval na rímskeho cisára. Tým sa obnovilo cisárstvo na západe. Za panovania K. V. dosiahla ríša najväčší rozmach. K. V. rozvrátil Avarský kaganát. Znamenalo to oslobodenie našich predkov spod avarskej poroby a samostatný štátny vývoj (Nitrianske kniežatstvo).
Keď však Avari boli pod hradbami Konštantínopola na začiatku 7. stor. porazení začali sa proti nim búriť aj slovanské kmene z Dunajskej kotliny. Tento odboj sa začal v roku 623 a viedol ho franský kupec Samo. Slovania Avarov porazili a za vládcu si ustanovili Sama, ktorý panoval 35 rokov. Po jeho smrti sa Slovania znova dostali pod nadvládu Avarov. Roku 790 začal K. V. s Avarmi vyjednávať. Nedohodli sa však na spoločných hraniciach, čo viedlo k vojne. Frankovia napokon Avarov porazili. Rozpad Avarskej ríše na konci 8. stor. umožnil veľký rozvoj Slovanov. Vznikla Veľkomoravská ríša. Veľké rozšírenie Franskej ríše si vynútilo reformu a jej správy. Keďže v okrajových územiach bolo stále treba dodržovať mier, boli rozdelene na vojensko – správne jednotky – marky. Na čele stal markgróf (alebo vojvodca)
KAROLÍNSKA RENESANCIA
Správa štátu si vyžadovala vychovať vrstvu ľudí, ktorých možno označiť ako štátna byrokracia. Ich úlohou bolo zvládnuť písomný styk a písomnú evidenciu. K. V. podporoval zakladanie škôl pri jednotlivých kláštoroch a biskupstvách. V jednej z jeho škôl vyučoval anglosaský mních Alkuin. V ríši existovala skupina vzdelancov, ktorí prepisovali diela z antickej literatúry. Preto sa vžilo pomenovanie pre dobu K. V. karolínska renesancia. Z tzv. karolínskej minuskuly, pozostávajúcej z malých písmen, latinka – písmo, ktorým sa dodnes píše. K. V. presadzoval vojenskú povinnosť pre všetkých slobodných obyvateľov ríše. Mnohí sa dobrovoľne vzdávali svojho slobodného postavenia a vstupovali do lénneho vzťahu k feudálom. Stavali sa vazalmi. Tým sa zvyšovala moc feudálov a stavali sa nezávislý od kráľa. Naopak, kráľ sa staval závislým od šľachty. Významné postavenie nadobudli najmä grófi.
FRANSKÁ RÍŠA PO SMRTI K. V.
Po jeho smrti sa ukázalo, že je nemožné udržať takú veľkú ríšu. Karolov nástupca Ľudovít Pobožný (814 – 840) vydal nástupnický poriadok – zákon o jednote ríše – Ordinato Imperii (817) v roku 840 Ľ. P. zomrel. Jeho synovia uzavreli tzv. verdunskú zmluvu (10. augusta 843). Karol Holý získal územie západne od Rýna (Francúzsko), oblasť východne od Rýna získal Ľudovít Nemec (neskoršia Nemecka ríša), a Porýnsko so severným Talianskom i s cisárskym titulom dostal Lotar, najstarší syn. Ich štvrtý brat medzičasom umrel. Ríša sa rozpadla na 3 časti. Boje však pokračovali a Lotarova ríša v nich zanikla.
SLOVANIA
Slovanské kmene, ktoré prekročili dolný Dunaj, postupne obsadili skoro cely Balkán aj s Dalmáciou a Istriou. Táto vrstva sa označuje ako južní Slovania. Vytvorili sa aj samostatné štáty. Prvý z nich bol Bulharsky štát. Vyvinul sa koncom 7. stor. spojením slovanského kmeňového zväzu s turkotatárskymi kočovnými Bulharmi. Najväčší rozmach dosiahol bulharsky štát za vlády Simeona (893 – 927). Roku 917 sa Simeon vyhlásil za „cára Bulharov Romejov“. Významné je pôsobenie žiakov Cyrila a Metoda. Žiaci Kliment a Naum priniesli z Veľkej Moravy hlaholiku, ktorú zdokonalili (cyrilika). V roku 894 sa cyrilika stala oficiálnym štátnym písmom.
Po smrti cára Simeona v roku 927 nastáva postupne oslabovanie Bulharska. Nakoniec Byzantsky cisár Basileos II. Bulharobijca v roku 1018 definitívne porazil Bulharsko. Kmene východných Slovanov rozšírili do 6. stor. svoje sídla na východ, na sever a na juh k dolnému Dunaju. Východní Slovania vytvorili významný včasnostredoveký štát – Kyjevskú Rus.
KYJEVSKÁ RUS
Na prastarej obchodnej ceste ležali dve významné strediska: Kyjev a Novgorod. Prenikali sem skupiny Variagov. Jednu takúto skupinu viedol knieža Rurik. Pred rokom 830 sa zmocnil Novgorodu. Časť Rurikovej družiny sa odtrhla a zmocnila sa Kyjeva (okolo roku 350). Okolo roku 882 novgorodsky knieža Oleg ovládol aj Kyjev a presunul tam ťažisko svojej moci. Roku 988(989) prijal vtedajší kyjevsky knieža Vladimír kresťanstvo z Byzantskej ríše. Najväčšiu moc dosiahla Kyjevská Rus za panovania kniežaťa Jaroslava Múdreho. J. M. podporoval kresťanstvo. Dal zostaviť zbierku obyčajového práva – Ruská pravda. Nájazd Mongolov (Tatárov) v roku 1240 zapríčinil rozpad staroruského štátu.
MOSKOVSKÉ VEĽKOKNIEŽATSTVO
Rusko, ktoré v 12. stor. dosiahlo vysoký kultúrny stupeň sa kvôli vpádu a následnej nadvláde Mongolov oneskorilo vo svojom vývoji. Rozhodujúcu úlohu v bojoch proti Zlatej horde zohralo v 14. a 15. storočí Moskovské veľko. Oslobodzovanie Ruska spod nadvlády Mongolov dokončil moskovsky veľkoknieža Ivan III. (1462 – 1505). Pripojil k Moskovskému velko. Územia ďalších kniežatstiev, predovšetkým Novgorodske a Tverske kniežatstvo. Začal sa budovať jednotný rusky štát. Prvým cárom bol Ivan IV. Hrozný (1533 – 1548). V Moskve založil prvú kníhtlačiareň.
POĽSKÝ ŠTÁT
Zjednocovací proces poľských kmeňov sa začal už v 9. stor. Poľských Slovanov tvorili kmene, z ktorých najdôležitejšími boli Poľania (v povodí rieky Varty), Pomorania (pri Baltskom mori), Vislania (pri hornej Visle), Mazoviania (pri strednej Visle), Kujavania (pri dolnej Visle) a Slezania (pri hornej Odre). Prvým dôležitým panovníkom bol Mešek I. (962 – 992) z rodu Piastovcov. Polozil základy Poľského štátu. Jeho syn a nástupca Boleslav Chrabrý (992 – 1025) ovládol veľkú časť Čiech, takmer cele územie dnešného Slovenska a na istý čas sa mu podarilo dobyť Kyjev. Nakoniec musel podpísať tzv. Budyšínsky mier, ktorým sa vzdal väčšiny uzemni v Čechách a v Uhorsku. Podarilo sa mu vybudovať štátnu správu , štátne úrady. Základom bola tzv. hradská sústava. Hrad bol správnym strediskom určitého územia. Na hrade sídlili správca územia, ktorého menoval kráľ. Sídlom poľských kráľov sa stal Krakov. Břetislav I. odtrhol od Poľska Sliezsko a pričlenil ho k Čechám. Až poslední Piastovci, najmä Kazimír Veľký, vybudovali z Poľska jednotný štát s centrálnou mocou. Po Piastovcoch nastúpili na trón Jagelovci.
ČESKÝ ŠTÁT
V posledných rokoch trvania Veľkomoravskej ríše sa vytvoril český štát Přemyslovcov. Přemyslovci sa primkli k Regensburgu. Roku 973 bolo v Prahe zriadené biskupstvo podriadené mohučskému arcibiskupovi. Významné osobnosti boli sv. Václav a pražský biskup sv.Vojtech. Ten zomrel v roku 997 na misijnej ceste ako mučeník. V 10. stor. sa podarilo Přemyslovcom spojiť Čechy do jednotného štátneho celku. Centrom sa stala Praha. I tu existovala hradská sústava. Knieža bol vlastníkom všetkej pôdy. Postupne ju dával ako léno príslušníkom svojej družiny (dominikál). Ďalej panovník udeľoval pôdu jednotlivým obciam (rustikál).
Prispením Přemysla Otakara II. (1253 – 1278) a Václava II. (1278 – 1305) České kráľovstvo dosiahlo významné postavenie medzi európskymi mocnosťami. Jeho rozkvet vyvrcholil za Karola IV. (1346 – 1378) z rodu Luxemburgovcov. Praha sa stala jedným z najvýznamnejších európskych miest. Karol IV. tu zriadil univerzitu (1348), dal postaviť most cez Vltavu. Významne bolo aj husitské hnutie, ktoré vyvrcholilo po upálení majstra Jána Husa (6. júla 1415). Situácia sa upokojila až po bitke pri Lipanoch (30. mája 1434). Českým kráľom sa stal Žigmund Luxemburský. Jeho dedič Albrecht Habsbursky po dvoch rokoch zomrel. Ladislav Pohrobok (1453 – 1457) bol súčasne českým aj uhorským kráľom. Po jeho smrti sa stal kráľom Juraj Poděbradský (1458 – 1471).
KRIŽIACKE VÝPRAVY
Podnet na križiacke výpravy dal pápež Urban II., ktorý roku 1095 na cirkevných konciloch v Piacenze a v Clermonte vyzval všetkých kresťanov, aby sa zúčastnili na oslobodení Božieho hrobu. V rokoch 1096 – 1099 sa konala prvá križiacka výprava, ktorá vyvrcholila dobytím Jeruzalema, to však padlo v roku 1187, preto bola zvolaná tretia križiacka výprava (1189 – 1192). Bojovníci dosiahli iste úspechy, ale Jeruzalem nedobyli. Výpravu viedol cisár Fridrich I. Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. August a anglicky kráľ Richard I. Levie srdce, ktorí vymohli dohodu, podľa ktorej môžu kresťanskí pútnici navštevovať Jeruzalem. Štvrtá križiacka výprava sa konala v rokoch 1202 – 1204. Výprava chcela zaútočiť na Egypt. Bojovníci sa sústredili v Benátkach, odkiaľ mali byť prevezení na lodiach cez Stredozemné more. Keďže im nestačili financie na zaplatenie cesty, navrhol im benátsky dóža Dandolo, aby dobyli a zničili obchodného konkurenta Benátok, dalmátsky Zadar. Tým sa dostali križiaci do víra vnútorných bojov. Nakoniec obľahli Konštantínopol, dobyli ho a ustanovili Latinské cisárstvo. V roku 1212 sa uskutočnila nevyhlásene tzv. križiacka výprava deti. Nevyhlásená preto, lebo pápež ju nikdy oficiálne nevyhlásil. Snažil sa o to, aby sa deti dostali domov. Deti uverili organizátorom, že sa pred nimi rozostúpi more, ale ani toto ich nezastavilo a obchodníci sa ponúkli, že ich na lodiach bezplatne prevezú do Svätej zeme. Tí ich však predali do otroctva. V 13. stor. sa uskutočnilo ešte niekoľko výprav.
V rokoch 1217 – 1221 sa konala piata výprava, ktorej sa podarilo na krátky čas dobyť pristav Damietta. Fridrich II. vyjednávaním so Saracénmi získal od sultána časť bývalého jeruzalemského kráľovstva aj s mestami Jeruzalemom, Betlehemom a Nazaretom. Roku 1229 sa Fr. korunoval na jeruzalemského kráľa. Hlavnou postavou šiestej (1248 – 1254) a siedmej výpravy (1270 – 1275) bol francúzsky kráľ Ľudovít IX. Svätý. Ich hlavným dejiskom bol Egypt, ktorý aj dobyli, ale stratili prístav Damiettu. Na siedmej výprave kráľ Ľud. IX. zahynul a jeho armádu zničila epidémia moru. Jeruzalemské kráľovstvo definitívne padlo v roku 1291. vtedy sa datuje aj koniec križiackych vyprav. V tomto roku tiež vymreli Arpádovci a Bratislava dostala mestské práva.
