najmä v čase americkej a franc. revolúcie. Ich cieľom bola snaha jednotlivca vymaniť sa z nadvlády a zasahovania štátu. Patria sem: a) Osobné práva – právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, p. na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osob. cti, p. na majetok, nedotknuteľnosť obydlia, sloboda pohybu a pobytu, sloboda myslenia, svedomia, nábož. vyznania. b) Politické p. – sloboda slova, zhromažďovania a združovania, petičné p., p. na správu verejných vecí – volebné p. 2.generácia: podnietila ju viera proletariátu, a teda socialistická filozofia v pol. 19.st. Jej zákldom je presvedčenie, že pre tých, kt. nemajú ani na životné minimum, aby prežili sú osobné a polit. p. zbytočné, preto túto generáciu tvoria hosp., sociálne a kultúrne p., z kt. najvýzn. sú: p. na prácu, odmenu, odpočinok po práci, vzdelanie, ochranu zdravia pri práci. 3.generácia: objavila sa v posledných desaťročiach 20. st. a je prejavom dobrej vôle. Sú to skôr ideály, o presadenie ktorých sa usilujeme: p. na mier, na ochranu život. prostredia, na prírod. zdroje, p. národov, národnost. menšín. Ochrana ľudských práv: intenzívne sa začala až v 20. st. Na ochranu jednotlivca pred porušovaním ľudských práv sa vytvorila celá sústava prostriedkov, kt. členíme na: vnútroštátne – ombudsman (resp. helsinský výbor ako nevládna org.) medzinárodné, kt. vývoj sa začal po 2. sv vojne a cieľom bolo vytvoriť akýsi medzinárodný štandart ľud. p., hovoríme o internacionalizácií ľ.p. S návrhom vyšla OSN, kt. vznikla v r. 1945 a s jej iniciatívy bola vytvorená komisia pre ľ.p. Komisia vypracovala Všeobecnú deklaráciu ľ.p., ktorú 10. 12. 1948 prijalo valné zhromaždenie OSN. V r. 1949 vznikla Rada Európy, kt. iniciovala „Európsky dohovor o ochrane ľ.p.“, ktorý v r. 1950 v Ríme podpísalo 10 štátov. Nakoľko v jednotlivých krajinách boli aj naďalej ľudské práva porušované, preto po dlhotrvajúcich diskusiách boli prijaté „Medzinárodný pakt o občianskych a polit. p.“, „Medzinárodný pakt o hosp., social. a kultúr. právach.“ Valným zhromaždením OSN v r. 1966. Spolu uvedené 4 dokumenty o ľud. právach sa označujú ako Charta (obec ľudských práv). Medzinárod. Pakty mali krajiny zapracovať do vlastného zákonodarstva po dobu 10 rokov, t.j. do1.1.1976. Už pred týmto termínom z iniciatívy Rady Európy sa uskutočnili rokovania všetkých európskych krajín, ktoré sa skončili Konferenciou o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách, na kt. sa zúčastnilo 35 štátov- 33 Európa, USA, Kanada a na ktorej hlavy štátov podpísali r. 1975 Záverečný akt.