Dňa 18. 12. 1935 zvolili poslanci Národného zhromaždenia väčšinou hlasov ( 340 zo všetkých 442 prítomných poslancov ) za prezidenta ČSR Dr. Edvarda Beneša ( 28. 5. 1884 - 3. 9. 1948 ). Nebol pre obyvateľov republiky takou impozantnou osobnosťou ako jeho predchodca. Skôr sa dá povedať, že naňho dopadal tieň Masarykovej popularity. Povahove patril medzi uzavretých, mimoriadne precíznych a húževnatých ľudí. Ťažko si získaval priateľov. Vyrastal ako najmladšie zo siedmych detí roľníka a obchodníka v Kožlanoch pri Plzni. Pozornosť učiteľov upútal už v detstve neskrývanou túžbou po vedomostiach. Bol absolútnym abstinentom. Nefajčil a do vysokého mládeneckého veku nebol ochotný a vari ani schopný baviť sa ako iní mládenci so svojimi rovesníčkami. Radšej sa uzatváral do ticha knižníc. Študoval sociológiu, zdokonaľoval sa v cudzích rečiach a v práve. Navštevoval pražskú filozofickú fakultu, potom študoval vo Francúzsku, vo Veľkej Británii a napokon v Nemecku. Popri vedomostiach získal v cudzine ak kontakty s významnými osobnosťami vedeckého života. Tieto známosti využil neskôr, keď spolu s Masarykom kládol základy československého protihabsburského odboja. Politicky sa zapojil do socialistických prúdov. Zarytý starý mládenec napokon neodolal láske Anny Vlčkovej, ktorá sa stala jeho životnou partnerkou. Táto vzdelaná žena a príjemný človek bola pre uzavretého politika a štátnika nielen celoživotnou oporou, ale aj dôležitým mostom, cez ktorý prenikali k Benešovi informácie z rôznych spoločenských vrstiev o problémoch, ktoré trápili občanov štátu.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zoznámil a zblížil s T. G. Masarykom. Pred odchodom do emigrácie stihol vytvoriť v Prahe tajnú organizáciu, Maffiu, ktorá združovala politikov, vedcov a podnikateľov nesúhlasiacich s národnostným útlakom Čechov v Rakúsko-Uhorsku. Pomocou tejto organizácie získaval po odchode do cudziny cenné informácie o situácii v monarchii a napokon tiež potrebné finančné prostriedky na organizovanie činnosti zahraničného odboja. Spolu s Masarykom a Štefánikom i ďalšími Čechmi a Slovákmi v zahraničí zoznamoval západnú Európu s ťažkým životom utláčaných národov monarchie. Bol členom exilovej československej vlády, ktorú uznali aj predstavitelia zahraničných mocností. Po vzniku ČSR sa stal ministrom zahraničných vecí. Viedol československý delegáciu na povojnových rokovaniach v Paríži. V rokoch 1921 - 22 bol predsedom vlády.