Edvard Beneš životopis

Dňa 18. 12. 1935 zvolili poslanci Národného zhromaždenia väčšinou hlasov ( 340 zo všetkých 442 prítomných poslancov ) za prezidenta ČSR Dr. Edvarda Beneša ( 28. 5. 1884 - 3. 9. 1948 ). Nebol pre obyvateľov republiky takou impozantnou osobnosťou ako jeho predchodca. Skôr sa dá povedať, že naňho dopadal tieň Masarykovej popularity. Povahove patril medzi uzavretých, mimoriadne precíznych a húževnatých ľudí. Ťažko si získaval priateľov. Vyrastal ako najmladšie zo siedmych detí roľníka a obchodníka v Kožlanoch pri Plzni. Pozornosť učiteľov upútal už v detstve neskrývanou túžbou po vedomostiach. Bol absolútnym abstinentom. Nefajčil a do vysokého mládeneckého veku nebol ochotný a vari ani schopný baviť sa ako iní mládenci so svojimi rovesníčkami. Radšej sa uzatváral do ticha knižníc. Študoval sociológiu, zdokonaľoval sa v cudzích rečiach a v práve. Navštevoval pražskú filozofickú fakultu, potom študoval vo Francúzsku, vo Veľkej Británii a napokon v Nemecku. Popri vedomostiach získal v cudzine ak kontakty s významnými osobnosťami vedeckého života. Tieto známosti využil neskôr, keď spolu s Masarykom kládol základy československého protihabsburského odboja. Politicky sa zapojil do socialistických prúdov. Zarytý starý mládenec napokon neodolal láske Anny Vlčkovej, ktorá sa stala jeho životnou partnerkou. Táto vzdelaná žena a príjemný človek bola pre uzavretého politika a štátnika nielen celoživotnou oporou, ale aj dôležitým mostom, cez ktorý prenikali k Benešovi informácie z rôznych spoločenských vrstiev o problémoch, ktoré trápili občanov štátu.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa zoznámil a zblížil s T. G. Masarykom. Pred odchodom do emigrácie stihol vytvoriť v Prahe tajnú organizáciu, Maffiu, ktorá združovala politikov, vedcov a podnikateľov nesúhlasiacich s národnostným útlakom Čechov v Rakúsko-Uhorsku. Pomocou tejto organizácie získaval po odchode do cudziny cenné informácie o situácii v monarchii a napokon tiež potrebné finančné prostriedky na organizovanie činnosti zahraničného odboja. Spolu s Masarykom a Štefánikom i ďalšími Čechmi a Slovákmi v zahraničí zoznamoval západnú Európu s ťažkým životom utláčaných národov monarchie. Bol členom exilovej československej vlády, ktorú uznali aj predstavitelia zahraničných mocností. Po vzniku ČSR sa stal ministrom zahraničných vecí. Viedol československý delegáciu na povojnových rokovaniach v Paríži. V rokoch 1921 - 22 bol predsedom vlády.

Ukázalo sa, že vnútropolitický život ČSR ho nikdy natoľko nepútal ako zahraničná politika. Ani mu nikdy poriadne nerozumel. Orientoval ČSR najmä na spojenectvo s Francúzskom, s malodohodovými krajinami a od polovice 30. rokov aj so Sovietskym zväzom. Snažil sa získať pre svoju politiku aj podporu Vatikánu. S jeho pomocou si naklonil aj opozičných politikov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ( HSĽS ), aby podporili jeho kandidatúru na prezidenta. Do tejto funkcie nastúpil v ťažkej dobe, keď bola ČSR ohrozená neskrývanou agresiou fašistického Nemecka. V tejto situácii Beneš upevňoval pozície armády. Snažil sa pomáhať pri jej modernizácii, pri prezbrojení československých branných síl najmodernejšou výzbrojou a pri výstavbe opevnení na hraniciach štátu. Až počas politickej krízy na jeseň v roku 1938 docenil význam spokojného Slovenska pre ukľudnenie situácie v celej ČSR. V septembri 1938 v rámci rokovaní s delegáciou Hlinkovej ľudovej strany, ktorú viedol Dr. J. Tiso, uznal oficiálne existenciu samostatného slovenského národa. Bol ochotný rokovať o autonómii Slovenska a o takej spoluúčasti Slovákov na politickej moci ČSR, ktorá sa približovala predstavám delegácie HSĽS. Agresivita a urýchlený vývoj medzinárodnej situácie v prospech fašistického Nemecka, ako aj nechuť západných demokratických mocností radikálne zasiahnuť do riešenia konfliktu medzi Nemeckom a Československom priniesli Benešovi sklamanie. Zrútili sa všetky jeho predstavy o zahraničných oporách malého demokratického štátu, ohrozeného fašistickým susedom. Padli všetky oporné piliere jeho zahraničnej aj vnútornej politiky. Cítil sa zradený a bezradný.
Po podpísaní dohody štyroch veľmocí v Mníchove v septembri 1938 sa vzdal funkcie prezidenta a emigroval do zahraničia, kde po čase vytvoril emigračnú československú vládu. Spolu s Benešom odišli do zahraničia aj mnohí predstavitelia politických strán, velitelia československej armády a jednoduchí vojaci. v zahraničí vytvoril základ československých vojenských jednotiek, ktoré bojovali na frontoch druhej svetovej vojny proti Nemecku a jeho spojencom. .