Patrili k nim napríklad George Sandová, Rossini, Cherubini, Heine, Goethe, Thomas Moore, Ludwig Harlish a iní.
Heinrich Heine o ňom povedal po jednom koncerte: „ Bola to hudba, akú ucho nepočulo, akú si len srdce dokáže vysnívať“.
Ludwig Harlish povedal: „Po každom jeho ďalšom vystúpení sa šírilo presvedčenie, že je to najväčší huslista všetkých čias “.
Všetci velikáni 20.storočia okrem komornej hudby, džezu a cigánskej hudby sú v tej či onej miere dediči Paganiniho.
V časoch najväčšej slávy Paganini hral trikrát do týždňa. Únavné cestovanie, prepracovanosť a ďalšie exesy zničili jeho zdravie. Keď sa v roku 1834 vrátil do Parmy, kde slávil svoje prvé koncertné úspechy, bol už vyčerpaný, osamelý a nevyliečiteľne chorý.
V roku 1839 sa mu ešte viac zhoršilo zdravie, preto sa presťahoval do Marseille, kde predpokladal lepšie prostredie. Zimu prežil v Nice, kde 27.5.1840 umrel na tuberkulózu hrdla.
Svojim sestrám, synovi Achillovi a milenke Antónii zanechal po sebe obrovský majetok vrátane 11 „Stradivárok“ a ďalších slávnych huslí. Mýty o jeho osobe neutíchli ani po jeho smrti. Keďže nechcel posledné pomazanie, cirkev ho odmietla pochovať. Jeho pozostatky nakoniec uložili do zeme až po piatich rokoch na opakovanú žiadosť rodiny. Ečte dvakrát ich aj tak vykopali a až v roku 1876 ich navždy previezli do hrobu v rodnom Janove.