Alfred Hitchcock, režisér hrôzy. A. Horor.
Podstatou celej hororovej tvorby je vyvolanie pocitu hrôzy, ktorý je v nás hlboko zakorenený. Veď za dlhých zimných večerov to boli práve strašidelné príbehy, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Rôzne príbehy o diabloch, čarodejniciach, vlkodlakoch, šialených vrahoch sa stali základom najobľúbenejšej časti bájoslovia a legiend.
A tieto sa stali podkladmi prvých hororových filmov. Takto to nie je len samotný námet, ktorý v nás vyvoláva neskrotiteľný pocit zdesenia, ale sú to aj naše nočné mory, neurčité mátohy temných nocí. Horor sa pohráva s našimi snami, ako s odvrátenou stranou ľudskej psychiky, ktorá balansuje na hranici šialenstva. Moderné hororové filmy disponujú navyše širokou škálou technických pomôcok a trikov ako tieto pocity ešte umocniť. A darí sa to; veď koľkokrát sme sami seba museli presviedčať, že "to je predsa iba film!" ?

Predchodcom hororových filmov bolo predstavenie Étienna Robertsa (zvaného Robertson) Phantasmagoria z roku 1798, teda premietané za Francúzskej revolúcie v Paríži, v polorozborenej kaplnke. Toto premietanie bolo založené na princípe laterna magika: Robertson použil lampy na pohyblivých vozíkoch, ktorými vytváral na tenkom plátne obrazy kostlivcov a duchov, zväčšoval a zmenšoval ich tváre a pohyboval nimi. Tento prevratný spôsob animácie v spojení s pôsobivým námetom vyvolával v divákoch obrovské vzrušenie a pocit hrôzy.

Prvý hororový film Strašidelný hrad natočil G. Mélies v roku 1896. Horor ako filmový žáner sa však vyvíja v dvadsiatych rokoch. Najvďačnejšími témami hororových filmov sú, okrem už spomenutých diablov, čarodejníc, duchov a kostlivcov, aj rôzne literárne postavy - Golem (H. Galeen), Gróf Dracula (H. Galeen, C. T. Dreyer, P. Leni, T. Browning, T. Fisher) Dr. Frankenstein (J. Whale, T. Fisher), Dr. Jekyll a pán Hyde (R. Mamoulian, V. Fleming) a tie veľmi často zasadené do prostredia strašidelných domov a temných hradov. Napriek rôznym spracovaniam toho istého námetu zachovávajú všetky príbehy isté pravidlá: človek sa premieňa na príšeru po uhryznutí vlkolakom alebo upírom, ktorého, zase naopak, je možné identifikovať a zničiť určitým nemenným spôsobom. Zvláštne je, že napriek tomu, že divák tieto zákonitosti pozná a tiež vie ako sa bude príbeh vyvíjať, je schopný a najmä ochotný báť sa a nanovo prežívať hrôzu a zdesenie. No nie sú to iba postavy literárnych diel a legiend, ktoré sú spracovávané.