Či je však vo svete ideí, alebo je stelesnená, či je v pohybe, alebo v pokoji, ostáva v najhlbšej podstate nezmenená. Okrem toho táto dialektika má ešte jednu úlohu, keď ju plní, jej plameň celkom zhasne. Ak v ontologickej časti teórie je svet rozdelený na svet zmyslových vecí, v tejto časti teórie sa robí pokus, aby boli zjednotené oba svety do čohosi vyššieho, stojaceho nad nimi. Toto vyššie prijíma Platón ako najpodstatnejšiu podstatu, v ktorej dosiahol dialektický rozvoj absolútnu jednotu a v ktorej sa oba svety spojili do jedného celku. Táto najpodstatnejšia podstata sa nazýva boh. Takto dostáva prvý systém objektívneho idealizmu svoje ontologicko-dialektické ukončenie.