Žofii sa v šurianskej kúrii trochu uľavilo, no za krátky čas jej osud opäť uštedril nemalý úder – zomrela jej mať. Pripadla je povinnosť starať sa nielen o súredencov, ale aj o ovdoveného otca.
Po čase už z rodičovskej kúrie nevychádzala von. Iba ak do záhrady, na prechádzku v samote medzi stromami. Čosi sa v nej zlomilo. Nikomu sa nechcela pozrieť do tváre. Zopár ráz utrúsila, že by vraj najradšej bola ležala pri matke, s ktorou si vždy rozumeli. V tichom kúte záhrady pod veľkým orechom prosievala večer čo večer matku o odpustenie za žiale, ktoré jej spôsobila. Spomenula si aj na manžela Michala. Neopúštal ju pocit viny, že mu podala svoju neskúsenú ruku, ktorá ho zakrátko doviedla do hrobu. Utvrdzovali ju v tom klebety, ktoré ešte sem-tam doleteli z Moravy do Šurian a prebúdzali v nej skrytú bolesť.
Len čo sa odmietnutí pytači dozvedeli o smrti Michala Šeréniho, začali sa o Žofiu opäť zaujímať. Pribudli aj noví dotieravci. Mladá vdova sa však záujemcom neukazovala na oči, ba prikázala komornej a tete Bete, aby nikoho cudzieho k nej nepustili. Žofiino odmietanie po krutej skúsenosti bolo neúprosné.
Až raz.. Na jeseň 1626 sa nechal u Tomáša Bosniaka ohlásiť Imrich Turzo z Liptovskej župy. Prirodzene, že prišiel so synom. No ani tí nepochodili. Ešte v ten deň opustili Šurany. Pýcha im nedovoľovala viac sa ponižovať.
Len čo mladý Turzo došiel na Liptov, už ho navštívili jeho kumpáni a prezvedali sa, ako pochodil u Žofie. Aby mladík nezostal v hanbe, vymýšľal si všakovaké dobrodružstvá, ktoré vraj prežil so Žofiou. Tvrdil, že sa s krásnou Žofiou čoskoro ožení, ak sa mu vraj bude chcieť a Žofia sa mu nezunuje.
Takéto chýry sa o Žofii šírili nielen v mnohých hornouhorských stoliciach, ale aj na Dolniakoch.

Jar 1627. Osmani dobyli Komjatický hrad, ale pohroma sa ešte neskončila. Ich vojsko sa valilo na Šurany. Kapitán Šurianskeho hradu prikázal, aby porazených bojovníkov z Komjatického hradu nakŕmili, ošetrili a našli im miesto na odpočinok. Potom vydal príkaz, aby sa obyvatelia podhradia nasťahovali do hradu. Na hrade sa zhromaždilo asi päťsto dobre vyzbrojených mužov. Ďalší miestni obyvatelia v počte asi dvesto boli vyzbrojení kosami, cepmi a sekerami.
Tomáš Bosniak bol presvedčený, že Turci Šuriansky hrad tak ľahko nedobyjú. Jeho taktika spočívala v tom, že v prípade útoku pustí nepriateľov na planinu pred hrad, potom dá príkaz na zdvihnutie stavidiel. Okolo nepriateľa sa tak vytvorí prstenec močarín a ťažkého bahna.