Z hradu potom podľa potreby zaútočia na Turka a ten nebude mať kde utekať...
„Na hrad! Ideme za krásnou Žofiou!“ – zareval beg Abdul, veliteľ tureckých vojsk. Na jeho rozkaz sa vyše tisíc Turkov pohlo ako lavína z ondrochovských polí na Kostolný Sek a ďalej na juh, do Šurian.
Tomáš Bosniak prikázal Jakubovi Žvachovi, aby sa stráže za nijakých okolností nevzdialili od Žofiinej komnaty. Potom vydal rozkaz zaplaviť okolie hradu, hoci sa Vešeléni ešte nevrátil s posilou z Nových Zámkov. Stavidlá sa zdvihli do výšky. Voda sa valila od chrbta na turecké vojsko. Prekvapení Allahovi bojovníci sa zrazu ocitli v hlbokom močiari pred palisádami hradu. Prstenec stúpajúcej vody sa okolo nich neúprosne zužoval. Turecké oddiely hľadali záchranu na ostrovčekoch pevnej zeme. V tej chvíli vojaci hradnej posádky začali strieľať na všetky strany. Streľba roztriešteným železom mala mnohonásobný účinok, lebo jedna salva neraz skosila vyše tucta Turkov. No ani Turci nezaháľali. Už-už keď sa minca štasteny začala prikláňať na stranu Turkov, v pravej chvíli prišlo na pomoc Vešeléniho vojsko a rozhodlo bitku. Novozámocká jazda triumfálne vstúpila do oslobodeného hradu. Na jej čele sa niesol Fraňo Vešeléni, odchovanec trnavskej univerzity, o ktorom kronikári napísali, že vedel narábať rovnako dobre perom aj šabľou.
Záchranou Šurianského hradu a víťazstvom nad Turkami s pomocou novozámockého vojska si Fraňo Vešeléni získal priazeň nielen Tomáša Bosniaka, ale aj Žofia bola k odvážnemu mladému dôstojníkovi aspoň o štipku pozornejšia. Vešeléniho čaraz častejšie pozývali do kúrie k spoločnému obedu. Po predpísanom smútku začal Tomáš Bosniak vydávať svoje dcéry. Prvá šla pod čepiec roku 1628 dcéra Judita. Keď mal Tomáš Bosniak určiť svojho nástupcu pre Šuriansky a Fiľakovský hrad, bez dlhého rozmýšľania navrhol Fraňa Vešeléniho. Palatín shválil Bosniakov návrh, arcibiskup Peter Pázmaň zasa Fraňovi Vešelénimu požehnal, aby ho neopúšťali šťastie, ani priazeň nebies.
V roku 1629 sa na príhovor, ale aj na naliehanie arcibiskupa Petra Pázmaňa Žofia vydala po druhý raz. Jej manželom sa stal Fraňo Vešeléni, neskorší palatín Uhorska. Ženbou so Žofiou sa splnil jeden zo snov ctižiadostivého Vešeléniho.
Šťastní manželia našli svoj nový domov v malebnom prostredí Strečnianskeho hradu, ktorý dostal Fraňo od panovníka ako svadobný dar. Žofia s Fraňom sa chodili denne túlať po horách v okolí Strečnianskeho hradu. Radovali sa z každej maličkosti, nepoznali prekážky a keď sa aj nejaká vyskytla, šťastný pár ju ani nespozoroval. Žili bezstarostne, opojení vzájomnou blízkosťou.