Ba nedal ani žiaden prísľub a zmäteného posla prepustil bez jediného slova, ktoré by aspoň naznačilo Muránskej Venuši, či Vešeléni ešte stojí o jej lásku.
Vešeléni zostal s rodinou v Šuranoch do marca 1640. Potom sa náhle rozhodol, že na mesiac odíde do Fiľakova, aby sa osobne pripravil na obsadenie Muráňa. Žofia s deťmi nadarmo vyčkávali na Strečne – prešlo už dokonca aj leto, hlásila sa zima, no Vešeléniho nebolo. Vedela, že bol na sneme, potom zasa vyjednával s Turkami, ale na Strečno neprišiel. Len občas dal o sebe vedieť listom, že má veľa starostí vo funkcii Hornouhorského kapitána a nemôže na Strečno, ani do Šurian. Nešťastná Žofia sa dopočula, že Fraňo dvorí Márii Sečianskaj. Niektorí neprajníci sa postarali o to, aby sa Žofii donieslo, že Vešeléni sa tajne stretáva s Muránskou Venušou, ba že sa už čosi šušoce dokonca o ich svadbe. V ceste im stojí vraj iba Štefan Kún, manžel muránskej hradnej panej, a Žofia s deťmi Adamom a Ladislavom.
Žofia poverila pisára Viteka náročnou úlohou. Prikázala mu, aby sa o Vešelénim dozvedel čo najviac, hoci aj dôstojníkov a vojakov v krčmách. Dala mu peniaze, aby z nich vymámil všetko, čo by jej mohlo objasniť Vešeléniho konanie. Pritom však bola presvedčená, že je už neskoro. Nič už nezmení, sotva dostane Fraňa späť z Fiľakova na Strečno. V tej chvíli obdržala od posla zapečetený list :
„ Milá Žofia,
ženy sú už také, že vždy sa musia skôr zmieriť s krutým osudom ako muži. Tak je to aj s Tebou. Dlho mi trvalo, kým som sa rozhodol Ti napísať. Raz som Ťa už prosil. Teraz Ťa prosím naposledy. Sú ľudia, ktorí k sebe patria, a sú ľudia, ktorých nevie spolčiť ani prísaha na večnosť. Však to chlapcom dajako vysvetlíš. Všetko mi odpusti. Kým som nepočul o Muráni, naskutku som sa nepretvaroval. Tvoje srdce bolo mojím svetom. Odpusť mi, Fraňo.“
Osamotená Žofia sa čoraz častejšie túlala blízkymi lesmi, neraz len naboso. Alebo sa vybrala s plným košom potravín do Tepličky nad Váhom, kde ich rozdala miestnym ľuďom. V noci jej nedalo spávať a cez ďeň usínala iba ukradomky. Služobníctvo si kadečo pošepkávalo o hradnej panej. Dobrosrdečnú a láskavú Žofiu každý ľutoval, všelijaké povesti sa začali šíriť nielen na Strečne, Tepličke, ale aj v širokom okolí. Nik z okolia nechcel dopustiť, aby sa dobrosrdečná hradná pani zo Strečna pominula. Kto z hradu si potom ešte pohovorí s pospolitými ľuďmi? Koho budú pozývať na svadby, krstiny, či na pohreb? Urodzená pani nikdy nikomu neodmietla pomoc. Prežívala so svojimi poddanými radosti i žiale. Celé Strečno a okolie jej prialo, aby sa Fraňo Vešeléni vrátil späť.