Vojtech Šafárik životopis

Narodil sa 26. augusta 1829 v srbskom Novom Sade v rodine P. J. Šafárika. Základy šk. vzdelania získal od otca, domácich učiteľov, predovšetkým V. Tomek, ktorý sa stal jeho starším priateľom na cely život. V rokoch 1839-1845 Vojtech Šafárik študoval na 6-sťotriednom pražskom Akademickom gymnáziu. Potom absolvoval dva ročníky štúdia na filozofickej fakulte pražskej univerzity. Roku 1847 sa rozhodol, že vraj pod vplyvom J. S. Presla a K. S. Amerlinga pre jednoodborové štúdium chémie u profesora lekárskej fakulty pražskej univerzity Jozefa Redtenbachera, ktorého asistentom sa v tom čase stal Bernard Borivoj Quadrat. Quadrat v rokoch 1847-1848 dokončoval experimentálnu pracú o kyseline kyanoplatnatej a jej soliach. Pokračovateľom v tejto jeho práci, ale aj s vlastným predmetom chemického výskumu a neskôr aj v oblasti užívania českého chemického názvoslovia sa stal Vojtech Šafárik, ktotý v roku 1849 v Redtenbacherovom laboratóriu tak isto začal pracovať na problematike kyanoplatnatanou. V priebehu roku 1850 sa B. B:Quadrat stal profesorom chémie na práve založenej nemeckej technike v Brne. Od november 1850 do júla 1851 u neho študoval i Vojtech Šafárik , ktorý tu pokračoval na svojej práci o kyanoplatnatanoch. V rokoch 1856-1858 Vojtech Šafárik študoval v Nemecku. Najprv prírodné vedy na berlínskej univerzite a druhý rok na univerzite v Gottingene, kde pracoval v slávnom laboratóriu Friedricha Wohlera. Mimo to sa v Wohlerovom laboratóriu Šafárik zaoberal štúdiom organokových zlúčenín a výsledkom bola príprava ethylmagnezia, prvej organickej zlúčeniny horčíka. V novembri 1851 V. Šafárik nastúpil miesto zastupujúceho profesora chémie v Prahe. Ešte pred nástupom do Prahy bol V. Šafárik poverený úlohou vytvoriť české chemické názvoslovie. V júny 1851 zložil P. J. Šafárik, z poverenia ministerstva kultúry a vyučovania, zvláštnu komisiu , ktorá mala pripraviť nemecko-český slovník vedeckého názvoslovia. Do tejto skupiny patril aj V. Šafarik. Tvorba českého názvoslovia bola jedným z najťažších úloh komisie. V. Šafárik nechcel ovplyvniť pokusy o vytvorenie „čiste českého“chemického názvoslovia, ktoré podnikali na začiatku 50-tich rokov 19. storočia K. S. amerling a F. S. Kodym. V. Šafárik využíval neobyčajnú bohatosť češtiny na prípony prídavných mien, avšak mal kritický postoj k puristickým snahám po dôslednom počešťovaní názvov a značiek prvkov.

Aby názov zlúčeniny priamo vyjadroval jej kvantitatívne zloženie, zvolil pre rôzne ekvivalentové pomery rozličné prípony pre pomer ekvivalentov. 2:1-ičnatý, 1:1-natý, 2:3-itý, 1:2-ičitý, 1:3-ový, 1:4ičitý, 1:5-ičný, 1:7-istý, napr. Nao-kyslicník sodnatý. Takto upravené chemické názvoslovie po prvýkrát uverejnil v Nemecko-českom slovníku vedeckého názvoslovia, ktorého vydaním v roku 1853 bola ukončená činnosť komisie vedenej P. J. Šafárikom. Podrobný výklad českého chemického názvoslovia uverejnil V. Šafárik v spise „Základové chémie čili lučby“, ktorý vyšiel v roku 1860. Šafárikom dotvorená česká nomenklatúra plne vyhovovala do tej doby, pokiaľ sa chemické zloženie anorganických látok vyjadrovalo ekvivalentami. Takto upravene názvoslovie platilo vyše 50 rokov, až do roku 1918 kde sa prijala reforma Sommer-Baťkova a Votočkova, ktorý názvoslovie opreli o formálne zloženie oxidov. V. Šafárik sa zúčastnil príprav na vydávanie českého prírodovedeckého časopisu Živa a v rokoch 1854-1855 v Žive publikoval viac článkov. Okrem toho sa V. Šafárik venoval prekladateľskej činnosti, napr. V roku 1855 publikoval výťah zo spisov nemeckého fyzika a fysiologa Hermanna Helmholtza „o zachovaní síly“a „o vzájemném púsobení prírodních síl“z rokov 1847 a 1854. V 1855 bol uzatvorený konkordát medzi monarchiou a katolíckou cirkvou a V. Šafárik ako protestant bol zbavený miesta zastupujúceho profesora v Prahe od apríla 1856. V októbri 1859 opúšťa republiku a nastupuje miesto profesora chémie na súkromnej obchodnej akadémii vo Viedni, no nie s veľkým nadsením. Túto skutočnosť nezmenilo ani vydanie Šafárikovej obsiahlej učebnice „Základové chemie čili lučby“v Prahe 1860. “Základy chemie“ sú výsledkom dlhotrvajúcej práce. O ich vydanie V. Šafárik dlho márne usiloval. Až po pokorných intervenciách P. J. Šafárika sa v roku 1858 rozhodla knihu vydať Matice česká. Pri koncipovaní knihy V. Šafárik vychádzal z príručky francúzskeho chemika Henriho Viktora Regnaulta. Začiatkom 60-tich rokov bol pre V. Šafárika jedným z najťahším obdobím života. V júny 1861 zomrel P. J. Šafárik a už v priebehu roku 1861 musel V. Šafárik, pre zlý zdravotný stav, opustit miesto profesora chémie na viedenskej obchodnej akadémii. V jeseni 1864 sa presťahoval z Viedne do Prahy. Redigoval časopis Múzea Kráľovstva českého, publikoval niektoré rukopisy svojho otca a v polovici roku 1865 sa stal aspoň skriptorom knižnice pražskej polytechniky. V septembri 1865 sa oženil s dcérou ruského statkára Nadežnou Trofimovou.

Polytechnika mu neumožnila , aby si osobne mohol prevziať doktorát filozofie, ktorý mu v roku 1867, na základe disertacie o zlúčeninách vanádu, udelila univerzita v Gottingene. Na svojom prvom zasadaní v 1869 sa profesorský zbor české polytechniky jednohlasne dohodol na návrhu, aby riadna profesúra všeobecnej a analytickej chémie bola udelená bez vypísania konkurzu V. Šafárikovi, ktorý po úmrtiach mnohých profesorov už v tom čase suploval české prednášky z všeobecnej a analytickej chémie. Prednášky V. Šafárika patrili podľa vzpomienok poslucháčov k najsilnejším zážitkom ich vysokoškolského štúdia. Predstavu o Šafárikových prednáškach si môžeme spraviť z jeho nedokončeného „Rukovieti chemie pro vysoké učení české“
Roku 1872 sa V. Šafárik stal redaktorom Zpráv Spolkú chemikúv českých, ktoré dva ročníky vyšli v rokoch 1872-1875. Na jeho „Zprávy“ nadväzovali Listy chemické. Roku 1878 zomrela Šafárikova prvá manželka. V roku 1880 sa znova oženil a jeho manželkou sa stala Paulina Kráľova. Od polovice roku 1880 bol jedným z členov komisie profesorského zboru, ktorý mal podať návrhy na stavbu „chemického domu“ polytechniky. Dna 28. februára 1882 prijala poslanecká snemovňa ríšskej rady zákon o rozdelení pražskej univerzity na univerzitu českú a nemecku. A už 7, marca 1882 bol V. Šafárik menovaný riadnym profesorom chémie na českej univerzite Karlo-Ferdinandovej v Prahe. Chemia, podobne ako ostatné prírodne vedy, bola až do roku 1920 na českej univerzite vyučovaná v rámci filozofickej fakulty. V. Šafárik na univerzite prednášal všeobecnú, anorganickú, organickú a farmaceutickú chémiu. Pre českú univerzitu V. Šafárik napísal jednu z prvých tisknutých učebníc. Koncom roku 1884 totiž vydal svoju poslednú obsiahlu učebnicu „Počatkové chemie“. V druhej polovici 80-tych rokov sa V. Šafárik venoval už len astronomii, kedže jeho manželka bola presvedčená, že jeho pravým vedeckým poslaním nieje chémia, ale astronomia. V roku 1890 požiadal, aby bol zbavený povinností profesora chémie a menovaný profesorom deskriptívnej astronomie. V roku 1892 bolo žiadosti vyhovené. Roku 1896 bol V. Šafárik na vlastnú žiadosť poslaný do penzie a 2. júla 1902 po dlhej chorobe zomrel.