Cirkevný hodnostár a predstaviteľ autonomistického hnutia

Gymnázium vyštudoval v Ružomberku a v Levoči, teológiu v Spišskej Kapitule, r. 1898 vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil na Orave a v Liptove, ako farár od roku 1905 v Ružomberku, kde pôsobil po celí život. Politicky sa angažoval v Zichyho maďarskej ľudovej strane, ktorá ma v programe národnú rovnoprávnosť a toleranciu. V Národných novinách pranieroval národné a sociálne krivdy na slovenskom ľude. Písal tiež do Ľudových novín a Slovenských listov. V zásadných veciach pokračoval v Štúrovej demokratickej vlasteneckej tradícií. V parlamentných voľbách r.1898 sa nepresadil kvôli maďarskej politickej agitácii. R. 1905 založil Slovenskú ľudovú stranu, zvolával ľudové zhromaždenia a organizoval verejnú činnosť. Dožadoval sa všeobecných a tajných volieb do obecnej správy. Vo voľbách r. 1906 podporoval kandidatúru V. Šrobára, za čo h uhorský súd odúdil na dva roky väzenia a vysokú pokutu. Biskup Párvy ho pozbavil farského úradu a vykonávania kňazských povinností. Vezenie si odpykával v Segedíne. Cirkevná vrchnosť dala jeho Ľudové noviny na cirkevný index.
R. 1907 sa v jeho rodisku Černovej odohrala krvavá masakra, keď uhorskí žandári pri vynútenej posviacke kostola strieľali do veriaceho ľudu, ktorý žiadal, aby im kostol posvätil ich rodák Andrej Hlinka. Na mieste bolo zastrelených 15 ľudí a početní boli zranení. Černovská tragedía vyvolala veľký európsky ohlas (B. Bjornson, R. W. Seton Watson, L. N. Tolstoj a iní). Černovská tragédia tak otriasla svedomím Európy, že aj pápež Pius X. uznal Hlinkovu nevinu a Hlinka bol plne rehabilitovaný.
Na konci prvej svetovej vojny sa Hlinka jednoznačne postavil za česko–slovenskú orientáciu a za rozchod s Maďarmi. 30. Októbra 1918 na zhromaždení v Martine vyhlásil: "Tisíc ročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Musíme sa rozísť." Od 1918 do 1938 bol poslancom česko–slovenského parlamentu. Keď sa r. 1919 dozvedel o Pittsburskej dohode, ktorú uzavreli americkí Slováci a americkí Česi a ktorú koncipoval T.G. Masaryk, odišiel so slovenskou delegáciou do Paríža, kde žiadal, aby postavenie Slovenska v ČSR bolo zabezpečené v mierovej zmluve. Po návrate do vlasti ho zato väznili na Morave a v Česku.
V ČSR po celý čas stál na čele Ľudovej strany a viedol slovenské autonomistické hnutie, od r. 1932 spoločne s M. Rázusom. Hlinka a Rázus sa tak stali symbolom národnej jednoty.