Tomáš Akvinský sa narodil v roku 1225. Bol žiakom Alberta Veľkého. Jeho objektívno- idealistická filozofia vznikla na základe teologickej interpretácie aristotelovského učenia a prispôsobenia aristotelizmu kresťanskej viere.
Pri prepracovávaní aristotelovskej filozofie eliminoval jej materialistické myšlienky a umocňovanie idealistických prvkov (učenie o nehybnom prvom hýbateľovi). Značný vplyv na Tomáša Akvinského mali novoplatónske náhľady. Akvinský uznával tri druhy univerzálií:
1. pred vecami (to čo existuje pred vecami, to čo existuje v božom rozume)
2. vo veciach (samotné veci)
3. po veciach (to čo existuje v ľudskom rozume, ktorý ich poznáva)

Základným princípom jeho filozofie je harmónia viery a rozumu. Podľa neho je rozum schopný racionálne vysvetliť vieru a vyvrátiť všetky námietky proti nej. Všetko, čo jestvuje, je podľa Tomáša Akvinského hierarchicky usporiadané - a usporiadal to tak Boh. V tomto učení o hierarchií sa potom neskôr odrážala celá cirkev feudálneho obdobia. Najdôležitejšie diela Tomáša Akvinského: SUMMA PROTI POHANOM (1261-1264) a SUMMA TEOLÓGIE (1265-1273). V roku 1879 bola filozofia Tomáša Akvinského vyhlásená za "jedinú pravdivú filozofiu katolicizmu".

Z Akvinského výrokov špeciálne vybraté pre niektorých študentov 4.B:
"Ako indivíduum je žena bytosť biedna a nedokonalá."
"Žena je rýchlo rastúcim obilím, je to nedokonalý človek a je menejcennejšia, pretože sa s ňou príroda menej zahráva."

ZDROJE:
M. M. Rozental: FILOZOFICKÝ SLOVNÍK, Vydavateľstvo Pravda, Bratislava, 1974.
L. Budinský: TEST FILOZOFOV, časopis Quo, ročník 2000, číslo 39, str. 124-128.