Fichte patrí medzi tých nemeckých vzdelancov, ktorí vo svojej mladosti intenzívne prežívali ohlasy Francúzskej revolúcie. V jeho prípade to bolo bezpochyby podmienené vlastnými sociálnymi skúsenosťami. Pochádzal z rodiny chudobného sedliaka a počas štúdií mal sústavné materiálne ťažkosti. Skončili sa až vtedy, keď mu šťastná náhoda pomohla získať miesto na univerziíte v Jene, ktorá bola vtedy jedným z najvýznamnejších centier nemeckého duchovného života. Vtedy sa začína pre Fichteho obdobie intenzívnej pedagogickej a publikačnej činnosti. Neprávom obvinený z aterizmu musel napokon univerzitu opustiť. Hoci neskôr pôsobil na viacerých univerzitách , nikdy sa mu už nepodarilo zaujať také miesto v nemeckej filozofii ako v čase svojho jenského obdobia. V poslednom období svojho života Fichte oduševnene vstúpil do zápasu o národné zjednotenie, vyzýval do boja proti francúzskej okupácii a prebúdzal v Nemcoch vedomie národnej hrdosti.
Svoje miesto vo filozofii našiel v tom okamihu, keď mu poskytla pojmové prostriedky na vyjadrenie predstavy o slobodnej ľudskej činnosti. Ten okamih nastal objavením Kantovej Kritiky praktického rozumu. Ak človej má konať morálne, musí mať možnosť slobodne sa rozhodovať. Preto Kant oslobodil človeka od prísneho prírodného i spoločenského determinizmu. Práve Kantova myšlienka človeka ako slobodnej bytosti zaujala Fichteho a cez ňu vstúpil do filozofie.
Fichte dokazuje, že rozhodnutie sa pre takú filozofiu, ktorá potvrdzuje ľudskú slobodu, koniec koncov závisí od charakteru človeka. Ten, kto sa podriaďuje okolnostiam a má prospechársky vzťah k svetu, bude zastávať determinizmus a samostatnú existenciu vecí. Naopak, vôľa slobodne vytvárať svet podľa požiadaviek morálky a rozumu neznesie nijaké obmedzenie vonkajšími vecami, hybný príncíp, impulz ku konaniu sa presúva dovnútra človeka. Fichte tak rozoznáva dve základné filozofické stanoviská: na jednej strane dogmatizmus, ktorý človeka podrobuje okolnostiam a vyúsťuje do fatalizmu, a na druhej strane stanovisko slobodného a činného Ja, stanovisko, ku ktorému sa jednoznačne hlási.
V Kantovej teoretickej filozofii však Fichte narazil na „vec osebe“, ktorá vystupuje ako nepoznateľná vonkajšia príčina javov, a teda obmedzuje tvorivé schopnosti vedomia. Takéto obmedzenie bolo pre Fichteho neprípustné. Jeho absolutizácia slobodnej vôle si vyžadovala preklenúť priepasť medzi vedomím a vecou.