Preto Fichte odmietol pojem veci osebe a pokúsil sa vysvetliť ho ako prvok, ktorý protirečí duchu samého kantovstva.
Keďže odmietol vec osebe, stál pred úlohou ukázať, že celá rozmanitosť obsahov v našom vedomí je výsledkom našej vlastnej činnosti. Všetky obsahy, ktoré pripisujeme kvalitám vonkajšieho sveta a o ktorých sa nazdávame, že sa do nášho vedomia dosli prostredníctvom zmyslov, chce predstaviť ako výtvory neuvedomenej činnosti samého vedomia. Povedané Fichteho terminológiu, z Ja treba odvodiť Neja.
Túto úlohu chcel Fichte vyriešiť v prvej časti svojho filozofického systému v teoretickom vedosloví (vedoslovie – náuka o vede). Základnou metódou je spájanie pritikladov, ktoré opakujeme dovtedy, kým nepreklenieme priepasť medzi Ja a vecami. Po poslednom kroku už Ja plynule prechádza do svojho protikladu nachádzajúcim sa mimo Ja, ale je produktom sebaurčujúceho sa Ja.
Fichte postupuje tak, že od východiskového tvrdenia – tézy prechádza k nastoleniu jej protikladu – antitézy , aby vzápätí postúpil k ich zjednoteniu v systéze. Táto metóda zámerne smeruje k protirečeniam, ktoré potom rieši tým, že ich prenáša na vyššiu úroveň ako jednotlivé prvky v celku. Kant rešpektoval formálnologický zákaz protirečenia a keď sa v metafyzike objavili protirečenia, vysvetľoval ich ako prekročenie hraníc poznateľného. Naopak Fichte z protirečení odvíja nové, vyššie obsahy poznania, čím do nemeckého klasického idealizmu vnáša prvý variant špekulatívnej dialektickej metódy, ktorú neskôr bude používať a rozvíjať Schelling, ale najmä Hegel.
Výsledok, ku ktorému v teoretickom vedosloví dospel vývin pojmu Ja, preberá druhá, praktická časť vedoslovia. Teoretické prekonávanie Neja Fichte dopĺňa skúmaním praktických vzťahov, postojov a schopností. Absolútne nároky nasto-lené mravným ideálom si totiž vyžadujú nielen poprieť nezávislé bytie prírody, ktorá človeka obklopuje, ale aj kultivovať tú prírodu, ktorá je v samom človeku a prejavuej sa ako pud. Praktické vedoslovie vychýdza zo slepého pudu, ktorý je podmienený predmetom našej túžby. Na konci poznania sa z pudu stáva kultivovaná túžba, ktorá už slobodne stvárňuje pôvodne cudziu realitu.
Fichte vyslovil viaceré podnetné myšlienky na tému, aký význam majú praktické vzťahy pre utváranie našich poznávacích postojov. Upozornil, že vonkajší predmet si uvedomujeme z praktických dôvodov, pristupujeme k nemu s istým praktickým zámerom, pričom narážame na nejakú prekážku: vonkajší predmet, prípadne prostredie, kladie našej snahe odpor. Ďalší vývin nemeckého klasického idealizmu nadviaže na túto myšlienku, pričom sa ukáže potreba chápať proces utvárania vedomia v širších súvislostiach ako Fichte, ktorý bol príliš sústredený na Ja a mravné požiadavky.