Johan Gottlieb Fichte životopis

Fichte patrí medzi tých nemeckých vzdelancov, ktorí vo svojej mladosti intenzívne prežívali ohlasy Francúzskej revolúcie. V jeho prípade to bolo bezpochyby podmienené vlastnými sociálnymi skúsenosťami. Pochádzal z rodiny chudobného sedliaka a počas štúdií mal sústavné materiálne ťažkosti. Skončili sa až vtedy, keď mu šťastná náhoda pomohla získať miesto na univerziíte v Jene, ktorá bola vtedy jedným z najvýznamnejších centier nemeckého duchovného života. Vtedy sa začína pre Fichteho obdobie intenzívnej pedagogickej a publikačnej činnosti. Neprávom obvinený z aterizmu musel napokon univerzitu opustiť. Hoci neskôr pôsobil na viacerých univerzitách , nikdy sa mu už nepodarilo zaujať také miesto v nemeckej filozofii ako v čase svojho jenského obdobia. V poslednom období svojho života Fichte oduševnene vstúpil do zápasu o národné zjednotenie, vyzýval do boja proti francúzskej okupácii a prebúdzal v Nemcoch vedomie národnej hrdosti.
Svoje miesto vo filozofii našiel v tom okamihu, keď mu poskytla pojmové prostriedky na vyjadrenie predstavy o slobodnej ľudskej činnosti. Ten okamih nastal objavením Kantovej Kritiky praktického rozumu. Ak človej má konať morálne, musí mať možnosť slobodne sa rozhodovať. Preto Kant oslobodil človeka od prísneho prírodného i spoločenského determinizmu. Práve Kantova myšlienka človeka ako slobodnej bytosti zaujala Fichteho a cez ňu vstúpil do filozofie.
Fichte dokazuje, že rozhodnutie sa pre takú filozofiu, ktorá potvrdzuje ľudskú slobodu, koniec koncov závisí od charakteru človeka. Ten, kto sa podriaďuje okolnostiam a má prospechársky vzťah k svetu, bude zastávať determinizmus a samostatnú existenciu vecí. Naopak, vôľa slobodne vytvárať svet podľa požiadaviek morálky a rozumu neznesie nijaké obmedzenie vonkajšími vecami, hybný príncíp, impulz ku konaniu sa presúva dovnútra človeka. Fichte tak rozoznáva dve základné filozofické stanoviská: na jednej strane dogmatizmus, ktorý človeka podrobuje okolnostiam a vyúsťuje do fatalizmu, a na druhej strane stanovisko slobodného a činného Ja, stanovisko, ku ktorému sa jednoznačne hlási.
V Kantovej teoretickej filozofii však Fichte narazil na „vec osebe“, ktorá vystupuje ako nepoznateľná vonkajšia príčina javov, a teda obmedzuje tvorivé schopnosti vedomia. Takéto obmedzenie bolo pre Fichteho neprípustné. Jeho absolutizácia slobodnej vôle si vyžadovala preklenúť priepasť medzi vedomím a vecou.

Preto Fichte odmietol pojem veci osebe a pokúsil sa vysvetliť ho ako prvok, ktorý protirečí duchu samého kantovstva.
Keďže odmietol vec osebe, stál pred úlohou ukázať, že celá rozmanitosť obsahov v našom vedomí je výsledkom našej vlastnej činnosti. Všetky obsahy, ktoré pripisujeme kvalitám vonkajšieho sveta a o ktorých sa nazdávame, že sa do nášho vedomia dosli prostredníctvom zmyslov, chce predstaviť ako výtvory neuvedomenej činnosti samého vedomia. Povedané Fichteho terminológiu, z Ja treba odvodiť Neja.
Túto úlohu chcel Fichte vyriešiť v prvej časti svojho filozofického systému v teoretickom vedosloví (vedoslovie – náuka o vede). Základnou metódou je spájanie pritikladov, ktoré opakujeme dovtedy, kým nepreklenieme priepasť medzi Ja a vecami. Po poslednom kroku už Ja plynule prechádza do svojho protikladu nachádzajúcim sa mimo Ja, ale je produktom sebaurčujúceho sa Ja.
Fichte postupuje tak, že od východiskového tvrdenia – tézy prechádza k nastoleniu jej protikladu – antitézy , aby vzápätí postúpil k ich zjednoteniu v systéze. Táto metóda zámerne smeruje k protirečeniam, ktoré potom rieši tým, že ich prenáša na vyššiu úroveň ako jednotlivé prvky v celku. Kant rešpektoval formálnologický zákaz protirečenia a keď sa v metafyzike objavili protirečenia, vysvetľoval ich ako prekročenie hraníc poznateľného. Naopak Fichte z protirečení odvíja nové, vyššie obsahy poznania, čím do nemeckého klasického idealizmu vnáša prvý variant špekulatívnej dialektickej metódy, ktorú neskôr bude používať a rozvíjať Schelling, ale najmä Hegel.
Výsledok, ku ktorému v teoretickom vedosloví dospel vývin pojmu Ja, preberá druhá, praktická časť vedoslovia. Teoretické prekonávanie Neja Fichte dopĺňa skúmaním praktických vzťahov, postojov a schopností. Absolútne nároky nasto-lené mravným ideálom si totiž vyžadujú nielen poprieť nezávislé bytie prírody, ktorá človeka obklopuje, ale aj kultivovať tú prírodu, ktorá je v samom človeku a prejavuej sa ako pud. Praktické vedoslovie vychýdza zo slepého pudu, ktorý je podmienený predmetom našej túžby. Na konci poznania sa z pudu stáva kultivovaná túžba, ktorá už slobodne stvárňuje pôvodne cudziu realitu.
Fichte vyslovil viaceré podnetné myšlienky na tému, aký význam majú praktické vzťahy pre utváranie našich poznávacích postojov. Upozornil, že vonkajší predmet si uvedomujeme z praktických dôvodov, pristupujeme k nemu s istým praktickým zámerom, pričom narážame na nejakú prekážku: vonkajší predmet, prípadne prostredie, kladie našej snahe odpor. Ďalší vývin nemeckého klasického idealizmu nadviaže na túto myšlienku, pričom sa ukáže potreba chápať proces utvárania vedomia v širších súvislostiach ako Fichte, ktorý bol príliš sústredený na Ja a mravné požiadavky.