Karol Veľký sa narodil v roku 747 ako syn franského majordóma, neskoršieho kráľa Pipina Krátkeho. Po jeho smrti sa delil o vládu so svojím mladším bratom Karolmanom, ktorého však politicky izoloval. Po jeho smrti opäť obnovil jednotu ríše a neskôr dobyl časť Itálie a Bavorsko. Jedine Sasi mu odolávali tridsať rokov.

K. V. je známy nielen ako dobrý vojenský veliteľ, ale aj ako ochranca cirkvi a rímsky cisár. Na prelome 8. a 9. storočia bola vzkriesená myšlienka obnovy impéria neseného kresťanskou vierou a reprezentovaného pápežstvom a cisárstvom. Snaha, aby kresťanstvo zvíťazilo na celom pozemskom svete, a tým ich zjednotilo (kresťanský univerzalizmus), však zostávala len na rovine ideálov. Od samého počiatku existovalo vo vzťahu medzi pápežom a cisárom napätie, podmienené sporom o pomer duchovnej a svetskej moci. Približne v druhej polovici 8. storočia vznikla Konštantínova donácia, údajný dokument starorímskeho cisára, ktorým rímski biskupi zdôvodňovali svoju prioritu západokresťanskej cirkvi, nárok na územie mesta Rím, jeho okolia a súčasne tiež nadradenosť duchovnej moci nad svetskou. Ďalší dôvod, prečo nároky na svetovládu zostávali len snom bol jasný – žiadny cisár nemal toľko síl, aby si podrobil celý svet. Ale aj tak bol cisár korunovaný v Ríme považovaný na európskom západe za svetskú hlavu kresťanstva, aj keď si rovnaké nároky robil byzantský cisár. Karol Veľký bol korunovaný za cisára 25. 12. v roku 800 v Ríme. Pápež Lev III. mu počas vianočnej bohoslužby v bazilike sv. Petra položil na hlavu korunu a prítomní korunovačný akt schválili. Zaujímavé je, že K. V. prišiel do Ríma z celkom iných dôvodov – prinútili ho k tomu nepokoje, pretože pápež Lev III. bol v roku 799 zosadený rímskou šľachtickou opozíciou a ochranu hľadal u Karola V. Na Karola V. sa však obrátili aj pápežovi protivníci požadujúci vyriešenie sporu. Tým sa ocitol v zložitej situácii – musel sa prikloniť k jednej zo strán a naviac si nebol istý, či vôbec môže rozhodovať v spore, v ktorom je jednou zo strán pápež nepodliehajúci svetskej súdnej moci. Ale keďže východorímska cisárovná Irena už nemala v Itálii žiadnu moc a na západe ju neuznávali, pretože odstránila vlastného syna, rozhodol sa Karol Veľký pre zásah a to v prospech pápeža. Vychádzal pritom zo svojej pozície vládcu značnej časti vtedajšej Európy. Hovorí sa, že sa mal s Irenou oženiť a tým by došlo k akémusi spojeniu východu a západu, ale do akej miery je to pravda, to je otázne.
O tom, že sa K. V.