Josif Vissarionovič Stalin (vlastný menom Džugašvili) sa narodil 21. decembra 1879 v gruzínskom mestečku Gori v rodine chudobného obuvníka Vissariona Ivanoviča Džugašviliho, nevzdelaného a hrubého človeka. Čoskoro po narodení Sosa (tak totiž volali Stalina v detstve) otec opustil rodinu a odsťahoval sa do Tiflisu, kde nejaký čas pracoval v továrni na výrobu obuvi, chorľavel a zomrel, keď bol Stalin ešte chlapec. Stalinova matka Jekaterina Georgievna, rodená Heladzeová, pochádzala z roľníckej rodiny ako jej muž. Na živobytie si zarábala šitím a praním bielizne. Nemala čas na výchovu syna a tak trávil väčšinu času na ulici. V detstve prekonal kiahne, po ktorých mu na tvári zostali stopy. Pri náhodnej dopravnej nehode ako dvanásťročný utrpel úraz ľavej ruky, ktorá mu postupne zakrnievala – bola kratšia a slabšia ako druhá. Stalin svoju čiastočne chromú ruku starostlivo ukrýval – v prítomnosti ľudí sa nevyzliekal a zriedkavo sa ukázal aj lekárom. Nerád sa kúpal a nikdy sa nenaučil plávať.
Od detstva boli Stalinove charakteristické vlastnosti tvrdohlavosť a úsilie prevýšiť svojich druhov. No keďže bol nízky a fyzicky slabý, nemohol rátať s úspechom v chlapčenských bitkách a vždy sa bál, že ho zbijú. Od malička bol nevľúdny a pomstychtivý a celý život nemal v láske vysokých a fyzicky silných ľudí. Úsilie získať si slávu ovládlo um a city Stalina veľmi skoro. Bol však chudobný „prišelec“ (príslušník neruského národa) a chápal, že chudobný gruzínsky mladík z provinčného mestečka nemá v cárskom Rusku veľké šance.
Keď mal Stalin osem rokov, matka ho dala do teologickej školy v rodnom meste. Štvorročnú školu vychodil za šesť rokov. Šlo mu to ťažko, pretože vyučovanie prebiehalo zväčša v ruskom jazyku. Stalin vedel po rusky dobre písať, ale hovoriť plynule sa nenaučil; po rusky hovoril pomaly, ticho a so silným gruzínskym prízvukom. Roku 1894 ho prijali do tifliského teologického seminára. Panovalo tam ovzdušie falošnosti a donášačstva. Dodržiaval sa prísny režim a takmer vojenská disciplína.
Seminár mal na Stalina aj iný vplyv – rozvinul aj jeho už skôr nadobudnuté vlastnosti, napr. prefíkanosť, úskočnosť a surovosť. Už ako seminarista sa stal členom prvej gruzínskej sociálnodemokratickej organizácie Mesame-
-dasi. Prečítal veľa kníh ruskej umeleckej klasiky a tiež si obľúbil nelegálnu literatúru. Práve za toto a za založenie sociálnodemokratického krúžku ho v roku 1899 zo seminára vylúčili.

Odišiel praco-
vať do tifliského geofyzikálneho observatória.
Roku 1900 sa Stalin zoznámil sa 32-ročným profesionálnym revolucionárom Viktorom Kurnatov-
ským, ktorý pricestoval do Tiflisu a neskôr tam bol aj uväznený. Skôr než sa Kurnatovskij objavil v Gruzínsku, stretával sa s Leninom. Známosť s Kurnatovským a čítanie Leninových prác si získali mladého Stalina. Stal sa z neho Leninov stúpenec. Po rozdelení ruskej sociálnodemokratickej strany na boľševikov a menševikov sa Stalin rozhodne postavil na stranu boľševikov, hoci najmä v Gruzínsku prevládal vplyv menševikov. Stalin prešiel do ilegality na jar 1901. Zúčastňoval sa na organizovaní rôznych štrajkov a demonštrácii, aj známej batumskej demonštrácie v marci 1902. V Batumi Stalina zatkli a poslali do vyhnanstva na východnú Sibír, kde prežil asi dva roky. Už vtedy bol praktikom revolúcie. V rokoch 1900 – 1910 napísal viacero článkov a brožúr, takmer všetky v gruzínčine. Boli uverejnené v gruzínskej sociálno demokratickej tlači. Revolúcia rokov 1905 – 1907 umožnila Stalinovi preukázať aj jeho ďalšie schopnosti. Práv on dostal príkaz uskutočniť niektoré veľké teroristické akcie, alebo „exy“ (ako sa vtedy nazývali). V podstate to boli lúpeže bánk, poštových vozov a parníkov, ktoré v tých časoch povoľovali boľševici ako prostriedok na doplnenie straníckej pokladnice a na nákup zbraní. Mimoriadne známou sa stala ozbrojená lúpež tifliskej štátnej pokladnice, ktorá priniesla do straníckych fondov vyše tristotisíc rubľov. Roku 1907 Stalin prešiel pracovať do organizácie SDRSR v Baku. Kvôli jeho účasti na „exoch“ bol jeho pobyt v Tiflise nebezpečný. A navyše v sociálnodemokratickom hnutí v Gruzínsku prevládali menševici, ktorí sa stavali proti teroru. Stalin sa zúčastňoval na organizovaní v tých časoch najväčších robotníckych akcií robotníckej triedy v Baku, ktoré si všimol aj Lenin. Viac ráz ho zatkli a poslali do vyhnanstva, ale jemu sa vždy podarilo ujsť a obnoviť ilegálnu činnosť na Kaukaze.
V tomto období umrela po niekoľkých rokoch manželstva jeho prvá manželka Jekaterina Svanidzeová. Stalin svoju mladú manželku veľmi miloval a jej smrť vôbec neprispela k zmäkčeniu jeho povahy. Stalinov syna Jakov zostal vo výchove u príbuzných. Otec sa o neho veľmi nestaral a málokedy si naňho spomenul.
Na VI. pražskej konferencii SDRSR v januári 1912 Stalina v jeho neprítomnosti kooptovali za člena ústredného výboru a začlenili ho do Ruského byra ÚV SDRSR.
Prvý raz sa Stalin stretol s Leninom na Tammerforskej konferencii boľševikov roku 1905 a potom sa s ním stretával na IV. a V. zjazde SDRSR.

Bližšie sa však zoznámil s Leninom až koncom roku 1912, keď odcestoval za Leninom do Krakova na rokovanie ÚV so straníckymi pracovníkmi. Tu napísal Stalin svoju prácu Marxizmus a národnostná otázka. Lenin ju hodnotil pozitívne. Stalin urobil vtedy na Lenina ten najlepší dojem.
V súvislosti s činnosťou redakcie Pravdy Lenin písal niekoľko ráz aj Stalinovi. Tieto kontakty však neboli hlboké a tak Lenin čoskoro zabudol jeho priezvisko. Nemohol teda odpovedať na list, ktorý dostal od Stalina z turuchanského vyhnanstva, kde prežil štyri roky.
Začiatkom roku 1917 bol Stalin v Krasnojarsku. Spolu so skupinou vyhnancov ho povolali do armády, ale pri lekárskej prehliadke nevyhovel. Uznali ho neschopným pre slabosť ľavej ruky. Keďže sa čas vyhnanstva krátil, dovolili Stalinovi jeho zvyšok stráviť v Krasnojarsku. Spojil sa s niektorými krasnojarskými boľševikmi, ale väčšinu večerov trávil u L. B. Kameneva, ktorý bol tiež vo vyhnanstve. 12. marca 1917, v deň návratu Stalina do Petrohradu, sa konalo zasadanie predsedníctva ústredného výboru. Keďže Stalin bol roku 1912 aktivistom ústredného výboru, bol by v predsedníctve ÚV vítaný, no pre jeho charakterové vlastnosti sa predsedníctvo vyjadrilo, aby ho prijali iba s hlasom podradným. Na druhý deň ho prijali do ústredného výboru strany.
Jar a leto 1917 prešli v nekonečných schôdzach, ktoré sa konali po celom Rusku. Všetky strany, a najmä strana boľševikov, bojovali o vplyv na masy. Pre boľševikov bolo dôležité nielen to, aby vydali politické heslá blízke náladám ľudu, ale aby dostali šikovných rečníkov a propagandistov do podnikov a vojenských oddielov. Stalin sa na túto úlohu nehodil. Od marca do októbra 1917 sa na verejných stretnutiach ujal slova len trikrát. Hoci nemal rečnícky talent, mal vynikajúci talent organizátorský. Na XI. zjazde ústredného výboru v roku 1922 bol Stalin zvolený do funkcie generálneho tajomníka. V apríli 1922 stál Lenin na čele vlády a strany a preto zvolenie Stalina do tejto funkcie nemalo charakter nového vodcu či Leninovho nástupcu. V dôsledku Leninovej choroby sa však situácia zmenila; choroba ho často odtŕhala od práce vo vedení strany. Stalin bol nielen generálnym tajomníkom, ale aj členom organizačného výboru byra a politbyra a ľudovým komisárom robotnícko-roľníckej inšpekcie a ľudovým komisárom pre otázky národností. Pod jeho vedením sa uskutočňovali nové miestne voľby straníckych výborov. Na čele najdôležitejších oddelení ÚV KSR sa ocitli jeho prívrženci – Kaganovič, Syrov a Bubnov. Medzičasom sa Leninova choroba zhoršovala a on zrejme premýšľal o svojom nástupcovi.

Mohol mať na mysli ktoréhokoľvek člena ÚV, len nie Stalina, o ktorom sa začal vyjadrovať čoraz negatívnejšie. V roku 1923 si vtedy už veľmi chorý Lenin začal uvedomovať, že Stalin nie je vhodný tajomník a chcel ho odvolať, no smrť v januári 1924 mu v tom zabránila. V tomto roku bol XIII. zjazd strany, na ktorom sa podľa Leninovej vôle prečítal „List zjazdu“, čo bol v podstate jeho politický závet, ktorý napísal už v roku 1923 a obsahoval vtedajších čelných predstaviteľov strany. O Stalinovi okrem iného napísal aj toto:
Stalin je príliš hrubý a tento nedostatok je neprípustný u generálneho tajomníka. Preto súdruhom navrhujem, aby premysleli spôsob, ako preložiť Stalina z tejto funkcie.
Pri formovaní vedúcich orgánov strany sa Stalin demonštratívne vzdal funkcie generálneho tajomníka, odvolávajúca sa pritom na Leninov závet. Zinoniev, Kamenev a väčšina ostatných členov výboru ho presvedčili, aby svoje odvolanie vzal späť. Pred zjazdom urobili zrejme dohodu. Stalin schválil Zinovieva za hlavného referujúceho na XIII. zjazde a Zinoviev mal pre neho vybojovať funkciu generálneho tajomníka.
Keď sa zamyslíme nad vtedajšou situáciou, je na prvý pohľad skutočne nepochopiteľné, ako sa Stalin mohol dostať k moci. Jeho intelekt sa zďaleka nevyrovnal Trockému či Zinovievovi a medzi ľuďmi nebol veľmi populárny. Jednou z jeho príčin úspechu bolo zrejme to, že ho všetci podceňovali. Napriek svojim negatívam mal Stalin isté prednosti, ktoré nemal nikto iný z „Leninovej gardy“. Vedel obratne manipulovať so straníckym aparátom, bol veľmi ľstivý, pomstychtivý a mal výbornú pamäť. A na rozdiel od ostatných nepreceňoval svoje schopnosti a svoj vplyv. Stalinova taktika likvidácie odporcov bola jednoduchá, ale účinná. Stalin vždy zastával väčšinovú líniu strany. Vždy sa spojil s väčšinou a obvinil daného odporcu z frakcionárstva, odpadlíctva a sabotáže. Tým bol dotyčný odpísaný v spoločnosti aj v strane.
Prvý človek, s ktorým sa takto vysporiadal, bol Trockij. Keďže bol pôvodne menševikom, nebolo pre Stalina problémom obviniť ho z menševickej úchylky. O rok neskôr sa do podobnej situácie dostali aj Kamenev a Zinoviev. Obaja sa potom spojili s Trockým a vytvorili opozíciu voči hlavnej časti strany, ktorá už nemala žiadnu šancu. Stalin sa tak stal ústrednou postavou, akýmsi zjednocovateľom boľševického štábu.
Niekedy v strede 20.rokov zaviedol Stalin trestný systém. Jeho najdôležitejším článkom bol GULAG (Glavnoje upravlenije lagerel – Hlavná správa táborov).

Zriadila sa obrovská sieť nápravno-pracovných táborov, v ktorej bolo v jednom čase až 10 miliónov väzňov. Stalin si dal skutočne záležať na tom, aby sa nikomu odtiaľ nepodarilo päťkrát ujsť tak ako jemu z cárskych väzníc. Začiatkom tridsiatych rokov sa Stalin postupne dostal do úlohy vodcu strany a štátu. Všetky veľké úspechy industrializácie a vôbec celého národného hospodárstva sa v tlači prezentovali ako priamy úspech Stalinovej vodcovskej geniality, umu a šikovnosti. Propaganda vytvárala v ľuďoch mienku, že Stalin je akási nadprirodzená osobnosť, že práve on je zárukou všetkého pozitívneho a dobrého v štáte a že všetko zlé, čo sa v štáte deje, sa deje preto, lebo súdruh Stalin o tom nevie. Takto sa začal tvoriť kult Stalinovej osobnosti. Na druhej strane – Stalin rozpútal v krajine akúsi špiónmániu. Všetky chyby, neúspechy, omyly a pohromy nie najschopnejšieho vedenia sa pripisovali trockistom, sabotérom, záškodníkom, kapitalistickým špiónom a iným kontrarevolučným živlom. Práve v tridsiatych rokoch sa konalo množstvo falzifikovaných súdnych procesov. Obvinení, mučení pri „vyšetrovaní“, sa na procesoch obviňovali sami, ba dokonca pre seba žiadali najvyšší trest – všetko pod hrozbou ďalšieho mučenia. V lete 1936 prebehol proces s Kamenevom a Zinovievom. Obaja sa pod nátlakom priznali.
Začiatkom roku 1937 nastolil Stalin na zasadnutí ÚV teóriu o zostrovaní triedneho boja a začala sa najznámejšia stalinská čistka ktorú viedol vo funkcii generálneho komisára KGB Nikolaj Ježov. V roku 1938 odsúdili aj Bucharina a Rykova. Celková čistka v straníckych orgnoch mala výnimočný rozsah, do strany potom prijali okolo 100 000 nových členov. Čistky sa robili aj v armáde. Bol popravený maršál Tuchacevskij a s ním 45% veliteľského zboru armády. Tým sa bojaschopnosť sovietskej armády práve v období blížiacej sa 2. svetovej vojny výrazne zhoršila.
Obeťou tejto čistky sa stal napokon aj samotný Ježov, ktorého dali popraviť na Stalinov príkaz.
A začala sa vojna. Pre ZSSR sa začala až 1941, pretože Hitler sa až vtedy odvážil napadnúť Rusko, hoci na začiatku vojny s ním Stalin podpísal pakt o neútočení. Keď však bol Hitler porazený, zo Sovietskeho zväzu sa stala skutočná veľmoc. Stalinova moc sa stala prakticky neobmedzenou. Samozrejme, ťažko vybojované víťazstvo sa opäť pripisovalo nezlomnej vôli, múdrosti a prezieravosti. Po vojne sa milióny väzňov ako lacná pracovná sila aktívne využívali pri obnove krajiny. A práve Leningrad, tak ťažko skúšaný počas blokády, dostal od Stalina v roku 1949 prudký úder, keď tam rozpútal jednu zo svojich čistiek.

Práve v tomto roku oslávil Stalin sedemdesiatku, čo bola pre celú krajinu obrovská udalosť. V tomto období sa však Stalinove zdravie začalo prudko zhoršovať a napokon 5. marca 1953 zomrel, zrejme na mozgovú príhodu.
A na jeho miesto sa dostal Nikita Sergejevič Chruščov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Josif Vissarionovič Stalin životopis