Treba však spomenúť, že vtedy funkcia generálneho tajomníka bola čímsi značne odlišným od podoby aká bola napr. za Gorbačova. Bola to funkcia v rámci sekretariátu strany, čisto administratívna, o čom svedčí aj to, že Stalin mal ako generálny tajomník dokonca návštevné hodiny. Napriek tomu však jeho vplyv rástol. V roku 1923 si začal vtedy už veľmi chorý Lenin uvedomovať, že Stalin nie je vhodný tajomník a chcel ho odstaviť, v čom mu však zabránila jeho smrť v januári 1924. V tomto roku bol XIII. zjazd strany, na ktorom podľa Leninovej vole prečítali jeho "List zjazdu", čo bol v podstate jeho politický závet. Lenin ho napísal už na začiatku roku 1923 a obsahoval osobne posudky na všetkých vtedajších čelných predstaviteľov strany. O Stalinovi okrem iného napísal toto:
"Stalin je príliš hrubý a tento nedostatok, ktorý sa
dá ako-tak strpieť medzi nami, v styku s nami
komunistami, je neprípustný u generálneho tajomníka.
Preto súdruhom navrhujem, aby premysleli spôsob, ako
preložiť Stalina z tejto funkcie"

Stalin na zjazde ponúkol svoju abdikáciu z funkcie, ale zastali sa ho Zinoviev s Kamenevom, dvaja z najvýznamnejších ľudí v strane a jeho abdikácia nebola prijatá. Je dosť možné, že Stalin s týmto pri návrhu na zloženie funkcie rátal, Kamenev a Zinoviev boli vtedy jeho spojencami proti Trockému. Tak sa teda Stalin udržal na poste generálneho tajomníka a po Leninovej smrti sa stal akýmsi vykladačom Lenina a zástupcom väčšiny strany, a pomocou toho neskôr prekonal všetkých svojich protivníkov. Keď sa zamyslíme nad vtedajšou situáciou, je na prvý pohľad
skutočne nepochopiteľné, ako sa mohol Stalin dostať k moci. Jeho intelekt sa zďaleka nevyrovnal Trockému či Zinovievovi, medzi ľuďmi nebol populárny a ako teoretik bol vyslovene slabý. Jednou z príčin jeho úspechu bolo zrejme to, že ho vždy všetci podceňovali, snáď okrem Lenina. Napriek všetkým svojim negatívam mal Stalin isté prednosti, ktoré nemal nik iný z "Leninskej gardy". Vedel obratne manipulovať so straníckym aparátom, bol obzvlášť ľstivý, pomstychtivý a mal výbornú pamäť. A na rozdiel od ostatných nepreceňoval svoj vplyv a schopnosti. Stalinova taktika likvidácie politických odporcov bola jednoduchá, a pritom veľmi úspešná. Stalin vždy tvrdo zastaval strednú, väčšinovú líniu strany. Vždy sa spojil s väčšinou a obvinil daného odporcu z frakcionárstva, odpadlíctva a neskôr aj zo sabotáže či záškodníctva.