V poslednom verši prvého spevu však básnik naznačuje nešťastie, ktoré predsa môže stihnúť i chalupu: ,,Ach, zloba dvere nájde všade!" Najprv však básnik dá sa ešte naplno rozviť šťastiu mladých Čajkovcov. Pravda, toto ich šťastie sa rodí ťažko. Musia si ho vydobýjať. Miško si ide do kaštieľa prosiť službu, ale pred pána ho tak rýchle nepustia. Musí čakať. A tu má básnik príležitosť prerušiť dej úvahou o tom, ako sa páni štítia ľudu, ako sa pred ním ohradili múrmi. No Miško si vynúti vstup pred pána a nakoniec službu v hájovni dostane. Nasleduje opis šťastia, kde je len niekoľko menších dejových prvkov, z ktorých významnú úlohu hrá motív Hankinho zlého sna ako signalizovanie nešťastia. Akým kontrastom zapôsobi v pohode krásneho nedeľného rána, keď Čajkovci idú do kostola! Táto predtucha nešťastia je prípravou čitateľa (na ktorého to prechádza z duševného stavu Hankinho) na katastrofu, ktorej predohrou je to, čo sa stane hneď nato v kostole. Tam z panskej lavice, označenej erbom, spoza zamriežkovaného okienka na Hanku hľadia ,,oči vlčie". To pán Artuš prvý raz zočil svoju obeť. A ako účinný umelecký kontrast hneď nato nasleduje v šiestom speve vyznanie lásky Miška a Hanky, čo je zvýraznené i piesňou Dobre mi, dobre mi. No hneď ďalší spev je opäť označením zlej predtuchy, a to úvahou o mravnom trasovisku pánov. Potom sa ešte mihnú chvíľky blaha v súlade so spevom maliniarok, no ďalej už čoraz viac ubúda krásnych lyrických opisov prírody a dej dostáva čoraz väčší spád. Priepasť medzi svetom kaštieľov a drevených chalúp sa prehlbuje. Hviezdoslav však nakoniec i tie najväčšie rozpory rád zlaďuje. Túto snahu vyriešiť konflikty vidíme skoro v každom jeho diele. A tak v Hájnikovej žene, keď už prehrmela kríza konfliktu, z ktorej víťazne vyšiel ľud, fabulu básne zakončí harmonicky: do hájnikovej chalupy sa vráti spokojnosť. Básnik sa však ani s týmto ešte neuspokojil. Po rokoch napísal báseň Dve návštevy, v ktorej rozpráva, že bol na Podvrší navštíviť Čajkovcov. Videl, že sú šťastní. Len takto definitívne uzavrel túto tematiku. Do deja Hájnikovej ženy básnik nevkladá len úvahy, ale i opisy prírody, ktoré tvoria aj podstatnú kompozičnú zložku. Na mravnú silu ľudu blahodarne vplýva i príroda. Je tu spolužitie človeka s prírodou. Hájnikova chalupa je pod ochranou lesa. Miško sa stáva ochrancom lesnej zveriny a stromov. Na Podvršie prichádzajúcu Hanku víta jedlica a na pozdrav jej zatlieska vetvami. Rúbanie lesa je predobrazom ničivých sebeckých nerestí ľudskej spoločnosti. Odlomený konár na javore pred hájňou je nemým svedkom úkladov Artuša Villániho, keď bol jeho vinou dodrúzganý. A básnik naň nezabudol. Po prehrmení víchrice sa teší, ako mu zacelela rana.