Richard Milhous Nixon životopis

Richard Nixon sa narodil v 9. januára v kalifornskej na citrónovej farme Yorba Linda, vzdialenej asi 30kilometrovej východne od Los Angeles. Jeho otec Frank Nixon sa všemožne snažil uživiť rodinu, do ktorej okrem matky Hannah Milhousovej patrilo ešte 5 synov.

Materiálny blahobyt Richard Nixon nepoznal ani vo svojom detstvu ani vo svojom mládenectve. Bol vždy tak trochu podivín. Na strednej škole vo Whittieru nemal žiadneho kamaráta. Jeho snaha mu však dopomohla k dobrému maturitnému vysvedčeniu a ku štúdiu práv na univerzite Duke v Karolíne. Po ukončení štúdia sa usadil vo Whittier ako advokát. Toto povolanie mu však neprinášalo ani slávu, ani nadbytok peňazí. Neskôr sa Nixon chválil – „Bol som malomestsky advokát.“

V jednom ochotníckom divadle rozvinul Nixon svoj herecký talent. Tu takisto spoznal učiteľku Patríciu Thelmu Ryanovú. Hneď na prvej schôdzke ju požiadal o ruku aby, ako povedal:“ nestrácal čas“. – „Myslela som, že ten človek je blázon“ – povedala neskôr Patrícia. V roku 1940 sa nakoniec zaňho predsa len vydala. V roku 1942 považoval Nixon za svoju vlasteneckú povinnosť prihlásiť sa do armády. Ako jeho žena, tak aj matka boli proti tomu. Ich obavy však boli zbytočné. Mladý dôstojník vojenského námorníctva Nixon prežil vojnu v útvare, ktorý zabezpečoval zásobovanie vojsk v Tichomorí. V roku 1945 sa opäť vrátil k svojej advokátskej praxi do Whittieru.

Jedného dňa však našiel v novinách inzerát, ktorým Republikánska strana hľadala pre Snemovňu reprezentantov „kandidáta zbehlého v právach“ „Hľadá sa kandidát pre Kongres i bez politických skúsenosti, miesto muža, ktorý bol desať rokov poslancom za volebný obvod...“ Nixon sa prihlásil a v konkurze zvíťazil. Svojho konkurenta, liberálneho demokrata Voorhisa, porazil, podľa jednej novinovej správy „ofenzívnosťou volebnej kampane, založenej na primitívnom antikomunizme. Tým sa začala druhá, politická etapa života Richarda Milhousa Nixona. Takto sa dostal Nixon za republikánov v 1946 do Kongresu. V roku 1948 bol znovuzvolený. Vedel vždy zachytiť správny politicky vietor. Povzbudený , prvým úspechom, uchádzal sa v rok 1950 o jedno z dvoch kresiel štátu Kalifornie v Senáte. Bolo to v dobe, kedy antikomunistická honba na čarodejnice senátora Josepha McCartyho určovala politiku Kongresu. Nixon vedel, ako na to, ako je treba »zasiahnuť protivníka priamo do srdca«.

Bez najmenšieho dôkazu obvinil svoju protikandidátku, Helenu Ganaghen-Douglasovou, ženu filmového herca Melvina Douglase, že nie je dostatočne imúnna proti komunizmu. »Hra do červena až po spodné prádlo,« prehlásil , o nej na verejnosti - a vyhral voľby. Od tej doby má prezývku „Tricky Dick" – Dick podvodník. To mu dopomohlo do senátorskeho kresla v Kalifornii. V prezidentských voľbách v roku 1952 navrhol republikánsky kandidát na prezidenta Eisenhower Nixona kandidáta na viceprezidenta. V americkej politike sa stalo tradíciou, že kandidátom na viceprezidenta sa stáva predstaviteľ porazenej frakcie strany. Richard M. Nixon - reprezentoval krídlo republikánov z Kalifornie, kde vplyv tamojších veľkopodnikateľov, v porovnaní s ostatnými regiónmi USA, narastal počas druhej svetovej vojny vďaka nárastu zbrojného a najmä leteckého priemyslu, ktorý závisel od štátnych objednávok. Nixon vtedy neprejavil nijakú politickú kvalifikáciu na tento post. Bola tu však jedna výnimka. Patril medzi najaktívnejších spolupracovníkov senátora Josepha R. McCarthyho, lídra Výboru pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Odhalil napríklad pracovníka Štátneho departementu Algera Hissa ako „zarytého komunistu“. Ale aj tak sa z ničoho nič Nixon ocitol v problémoch. Z tábora demokratov ho totiž obvinili, že spreneveril peniaze na volebnú kampaň. »Tricky Dick« všakopäť našiel východisko. Ešte v ten istý rok vystúpil zo svojou ženou a dcérou v televízii a zo slzami! v očiach uprených na malého bieleho pudla uisťoval divákov: »Tento malý Checkers, miláčik našej rodiny je jediný dar, ktorý som behom svojej politickej kariéry dostal.« Takisto »nápadne jednoduchý republikánsky plášť « svojej ženy, ktorá nikdy nemala norkový kožuch«. Nixon, stále ešte so slzami v očiach, neopomenul farizejsky využiť. Voliči boli dojatý a Eisenhower ho dôverne objal »Vy ste môj chlapec!« A zostal im po obidve funkčné obdobia prezidenta Eisenhowera t.j od 1952 do 1960. Nixon sa tak dostal medzi najaktívnejších viceprezidentov. V priebehu prezidentovej Eisenhowerovej nemoci, on rovnocenne ako prezident viedol kabinetne stretnutia, robil rozhodnutia a vykonával mnoho bežných povinnosti prezidenta. V roku 1960 musel Eisenhower podľa ústavy uvolniť prezidentské kreslo a Nixon sa chcel stať jeho nástupcom. Vyhral republikánsku nomináciu na kandidatúru na prezidenta. Prehral s kandidátom demokratov Johnom F. Kennedym, ktorý mal k dispozícii nielen viacej peňazí, ale I pádne argumenty.

Všade, kde Kennedy hovoril, kládol voličom rečnícku otázku – Kúpili by ste si od Dicka podvodníka ojazdené auto? Prvý krát sa stalo, že televízia bola použitá vo volebnej kampani ako účinný masovokomunikačný prostriedok. V štyroch televíznych debatách sa mohlo viac ako sto miliónov Američanov presvedčiť, že Kennedy mal svoje prejavy rétoricky a aj obsahovo lepšie premyslené ako jeho republikánsky protivník Richard M. Nixon. Traduje sa, že rozhodujúcim jazýčkom na váhach bola práve televízna debata: Richard Nixon sa v nej javil nedobre oholený, unavený, nevyspaný, s kruhmi pod očami. Kennedy zanechal o občanov - voličov lepší dojem – a preto vraj vyhral vtedajšie zápolenie o Biely dom. Napriek tomu rozhodlo o volebnom víťazstve Kennedyho len 120.000 hlasov naviac a dokumentovalo to mimoriadne tesný výsledok a vnútropolitické rozštiepenie krajiny. O dva roky neskôr sa Nixon uchádzal o miesto guvernéra štátu Kalifornia. Ani toto mu však nevyšlo. Kandidátom na miesto guvernéra za Demokratickou stranu bol v tej dobe Brown. Volebný boj vrcholil, keď 500.000 kalifornských občanov, ktorý boli zapísaný ako voliči demokratov, dostalo domu dopis. Odosielateľom bol tzv. Vybor pre záchranu Demokratickej strany v Kalifornii. Metódu, ktorú obvykle používajú úrady pre prieskum verejného mienky, bola adresátom kladená otázka, : či vedia, že Edmund G. Brown je riadený Kalifornskou demokratickou radou (California Democratic Counsil). Tá mala povesť skupiny ľavo orientovaných liberálov, ktorý sú , obviňovaní zo spolupráce s komunistami. Krátko nato zverejnil Výbor pre záchranu Demokratickej strany v Kalifornii výsledky ankety. Podľa nej 90 percent členov Demokratickej strany odmietlo vlastného kandidáta. Demokrati sú pobúrený a označujú všetko za podvod. Nixon predstiera, že sa ho cela záležitosť netyká. Dopadol však podľa príslovia: Kto inému jamu kope, sám do nej padne - prehral voľby. Nixon je sklamaný a rozhodne sa, že sa »navždy« vzdá politiky. Pri »lúčení« s politickou kariérou na jednej tlačovej konferencii povedal teatrálne novinárom: »Páni, teraz už nebudete mať žiadneho Nixona, ktorému by ste mohli nasadzovať psiu hlavu, ako sa vám zapáči. Predstavte si, o akú zábavu prídete.« Nemusia si však tuto zábavu odoprieť ihneď. Vyšlo najavo, že Nixonovi volebný »pomocníci« investovali do založenia Výboru pre záchranu Demokratickej strany v Kalifornii 70000 dolárov. Nixon s touto podvodnou »dotazníkovou akciou« súhlasil. Že by to bola predzvesť Watergatu? Demokrati sú zlosťou bez seba.

Vedenie strany Nixona žaluje - len radosť z vybojovaného víťazstva a vedomia, že ani oni sami nie sú vo volebnom boji taký čestný, ako o sebe tvrdia, zachraňuje Nixona pred odsúdením.


»Malomestsky advokát« sa však už ku svojej advokátskej praxi do Whittieru nevracia. V krásnej newyorskej Madison Avenue sú úradne advokátskej firmy Nixon-Mudge Rose-Guthrie-Alexander & Mitchell. Tam sa mu politické, kontakty z minulých rokov zúročujú. V tej dobe vstupuje do hry Nixonov blízky a údajne jediný priateľ, milionár a banker Charles Rebozo, ktorého prezývajú »Bebe«. Starý mládenec Rebozo je synom kubánskeho prisťahovalca. Začal svoju kariéru ako majiteľ benzínového čerpadla. Teraz je neobmedzeným vládcom v oblasti okolo Kel Biscayne na Floride. Takisto Nixon sa sem prisťahoval. Zoznámil sa s Rebozem v roku 1951, keď trávil na Floride prvú rekreáciu po svojej krátkej poslaneckej činnosti a od tej doby sú nerozlučnými priateľmi. Rebozo usporiadal v roku 1965 v Mexiku Nixonovi striebornú svadbu. Rebozo bol pritom, keď Nixon v roku 1966 podnikol cestu okolo sveta. Keď sa Nixonovi dcéra Júlia vydávala, kúpil Rebozo v Marylandu feudálne sídlo a prenajal ho mladému paru za »výhodné nájomné«. Rebozzo bol vždy ochotný poradiť, keď priateľ Nixon chcel niekam investovať doláre. O Nixonovi hovorieval: »Nemá k peniazom žiadny vzťah. Myslím, že za cely svoj život nepodpísal ani jeden šek. Po prehraných guvernérskych voľbách v Kalifornii poradil Rebozo politickému stroskotancovi Nixonovi, aby investoval peniaze do nového vývojového projektu na Floride. Do roku 1968 Nixon kúpil podiely v hodnote 18.589 dolárov a rok neskôr ich zase predal - za dvojnásobnú cenu. V roku 1967 dopomohol Rebozo Nixonovi k kúpe pozemkov namiesto požadovaných 50 000 dolárov za ne Nixon zaplatil jen 37600, keď súhlasil, aby jeho fotografie boli použite v reklame. V roku 1972 tieto pozemky predal za 150000 dolárov.

Na jar roku 1968 oznámil prezident Johnson, nástupca zavraždeného prezidenta johna F. Kennedyho, že nebude »za žiadnych okolnosti kandidovať v budúcich prezidentských voľbách«. Bolo to v dobe, kedy sa USA stále viacej zaplietajú do vietnamskej vojny. Za tejto situácie mal najlepšie vyhliadky na víťazstvo v voľbách za Demokratickou stranu Róbert Kennedy, brat zavraždeného prezidenta. Avšak ešte skôr než môže byť oficiálne vyhlásený za kandidáta na prezidenta je na naňho 5.júna 1968 na volebnom zhromaždení spáchaný atentát, na ktorého následky umiera. Teraz si Republikánska strana spomenie na muža, ktorý ma V politike Spojených štátov už svoje meno - na Nixona. A ten, aj keď sa »navždy« rozišiel s politikou, je ihneď ochotný skúsiť to znovu. jeho republikánsky konkurenti Nelson Rockefeller a Ronald Reagan museli ustúpiť.

Za svojho viceprezidenta si vybral malo známeho guvernéra Marylandu Spira T. Agnewa. Teraz mu stoji v ceste už len Johnsonov viceprezident Hubert Humphrey, ktorý kandiduje za demokratov. Jeho vyhliadky neboli najlepšie, pretože je spoluzodpovedným za Johnsonovu vietnamskú politiku. Ale aj napriek tomu Nixon zvíťazí len o vlások. Dostane 43,4 Humprey 42,7 percent hlasov. tretí kandidát, George Wallace hlásateľ extrémne rasistickej politiky, obdrží len 13.5 percent hlasov

Prvé obdobie 1969-1973

Nixon sa stane prezidentom a stoji končene na najvyššom mocenskom stupienku. Jeho vnútorná i zahraniční politika sa však vyznačuje hlbokými rozpormi. Sľúbil, že skoncuje s vojnou vo Vietname, ale tam sú boje stále urputnejšie.

„Počas nepriaznivého vývoja vietnamskej vojny zvažovala americká administratíva, že zhodí na Vietnam atómovú bombu. Teraz túto informáciu potvrdili i zverejnené archívne nahrávky rozhovorov vtedajšieho prezidenta Nixona so spolupracovníkmi. Záznam z 25. apríla 1972 ponúka diskusiu s ministrom zahraničných vecí Henrym Kissingerom o stratégii ďalšieho vedenia vojny. „Radšej by som použil jadrovú bombu,“ hovorí na nahrávke Richard Nixon. Henry Kissinger mu odporuje: „To by podľa mňa bolo priveľa.“ Nixon však neustupuje: „Jadrová bomba, trápi vás to? Chcem, aby ste rozmýšľali vo veľkom, pre Kristove rany.“ Vietnamská vojna bola pre Nixona dôležitá aj kvôli blížiacim sa voľbám. „Ak stratíme Vietnam a summit, tak už neexistuje spôsob, ako zachrániť voľby,“ vraví na ďalšom zázname Nixon. S ohľadom na možné civilné obete sa od použitia atómovej bomby upustilo, Američania sa však krátko po tomto rozhovore pustili do najväčšej ofenzívy vo Vietname od roku 1968.“

Medzi ďalšie dôležité udalosti prezidentovania Nixona patria náznaky otepľovania vzťahov medzi USA a Čínou a ZSSR. Nixon začínal rozbiehať politiku, ktorá bola označovaná za trojuholníkovou diplomaciu. Teda vzťahy troch veľmoci USA-ČLR-SSSR. Začala éra, zatiaľ skôr jednostranných, pokusov zo strany USA o uvolnenie vzťahov (détente). Najskôr bol v júli 1969 zrušený zákaz cestovania občanov USA do Číny, ďalej sa obmedzilo embargo na dovoz obilí, americké námorníctvo zrušilo svoje hliadky v tchajwanské úžine, koncom roku 1969 už mohli filiálky amerických firiem vyvážať do ČLR zboží nestrategického významu, bolo možné v amerických prístavoch poskytovať služby lodiam, ktoré sa plavili do Číny. Prvé nesmelé pokusy v tejto dobe robila aj Čína. Aj Mao Ce Tung sa snažil dát najavo svoju vôľu k jednaniu cez amerického maoistického novinára Edgara Snowa.

Tomu dokonca v jednom z interview povedal to slávne pozvanie pre prezidenta Nixona – aby prišiel na návštevu Číny, buď ako turista alebo ako americký prezident. Po opätovnom vyslaní čínskeho veľvyslanca do Poľska potom bolo možné od 1969 opätovne naviazať diplomatické kontakty.
„21. februára 1972 pristál Richard Nixon na pekingskom letisku. Jednania prebiehali podľa pripraveného scenára. Výsledkom jednaní nebolo naviazanie štandardných diplomatických stykov. Nixon výsledok prezentoval viac ako prvé kroky v budúcej spolupráci v rôznych oblastiach záujmov, najmä v hospodárskych stykoch. Jediným hmatateľným výsledkom Nixonovej návštevy bolo tzv. Šanghajské komuniké, vydané 28. februára 1972. Kde sa objavili body, v ktorých sa obidvaja partneri zhodli, ale i nevyriešené otázky (najmä Tchajwan a vietnamská vojna). Zo styčných bodov, v ktorých boli obidve strany zajedno, to bolo predovšetkým konštatovanie dosiahnutie pokroku v normalizácií vzťahov a záväzok, že ani jedna z veľmoci sa nebude usilovať o hegemóniu v Ázií a zároveň sa postaví proti snahám iných zemí (napr. SSSR) o tuto nadvládu.
Americko- čínske détente však nebolo významnou udalosťou len v obidvoch krajinách. Naopak zohrala pozitívnu rolu pri jednaniach Washingtonu s Moskvou. Brežněv si uvedomoval nutnosť nových jednaní zo svojim americkým kolegom. Zblíženie USA a ČLR tak napomohlo zmluvám o kontrole zbrojení medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, čím pomohlo celkovému uvolneniu 70. let, známemu ako proces détente.“
V máji 1972 sa konala prvá cesta amerického prezidenta do Moskvy, počas ktorej sa podarilo ukončiť tri roky trvajúce - a vôbec prvé - sovietsko-americké rokovania o obmedzení strategických zbraní. Prezident Richard Nixon a vodca sovietskych komunistov Leonid Brežnev vtedy podpísali zmluvu SALT-1, ktorá obmedzila počet medzikontinentálnych balistických rakiet. Súčasťou rokovaní bola i zmluva o nerozmiestňovaní systémov raketovej obrany, známa ako ABM. V nej sa veľmoci zaviazali nepoužívať a nebudovať systém raketovej obrany s výnimkou dvoch, neskôr iba jednej základne každej zo strán. Práve súčasný americký prezident George Bush minulý rok oznámil rozhodnutie odstúpiť od tejto zmluvy a zaviesť nový systém protiraketovej obrany pre ochranu Spojených štátov a možno aj Európy pred možnými útokmi takých krajín, ako sú Irak a Severná Kórea.

Druhé volebné obdobie
V novembri 1972 po presvedčivej porážke kandidáta Demokratickej strany Georga McGoverna bol Richard Nixon zvolený na druhé prezidentské funkčné obdobie.

Ku koncu predvolebnej kampane sa však skupina páchateľov vlámala do ústredia volebného štábu Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone. V budovách Watergatu sa nachádzajú kancelárie, súkromne byty I hotel. je v ňom aj ústredie Demokratickej strany. Strážny Wills zisti, že v miestnostiach ústredia sú lupiči. Zalarmuje políciu. Ako sa neskôr zistilo bolo toto vlámanie už druhé – teraz mali za úlohu vymeniť už namontované odpočúvacie zariadenie, ktoré sa pokazilo. V šiestom poschodí nájde posádka policajného vozu nájde päť mužov. S putami na rukách sú dopravený na najbližšiu policajnú stanicu. Po začiatočnom zapieraní udajú svoje pravé mená. Z jedného z nich sa vykluje james W. McCord, spolupracovník Občianskeho výboru pre znovuzvolenie prezidenta (Citizens Comitee for the Re-Election of the Prezident: - CREEP) zo sídlom v Washingtone Pennsylvánia Avenue c. 1701. jen jeden domoví blok ad Bieleho domu. V čele výboru, založeného už na počiatku roku 1971, je, John Mitchell, ktorý bol ešte počiatkom roku 1972 Nixonovým ministrom spravodlivosti. Pri predčítavaní obžaloby sa stotožňuje McCord ako člen tajnej služby CIA, čo vyvolá záujem dvoch novinárov Washington Postu, ktorý pri tom vyjednávaní boli prítomný. Títo novinári boli Carl Bernstein a jeho kolega Bobom Woodwardom. Oni začali neúnavne hľadať súvislosti medzi uväznenými mužmi. Osoba, ktorá sama seba nazvala Deep Throat, bola údajne niekto z tajnej služby a pomáhala im pritom tým, že im ich dohady potvrdila alebo ich posunula na správnu cestu. Carl Bernstein potom dostal za svoju prácu aj Pulitzerovú cenu.Tak začína mať prípad nielen kriminálni, ale i politický charakter. Päť dni po vlúpaní prezident Nixon oficiálne poprie akúkoľvek účasť Bieleho domu na tejto akcií. Čoskoro však vyjde najavo, že dva členovia prezidentovho poradného zboru, Howard Hunt a Gordon Liddy, majú vo vlúpaní prsty. Pod tlakom kongresu a verejnosti Nixon Vymenoval osobitného prokurátora. Keď sa zistilo, že prezident tajne nahrával rozhovory v Oválnej kancelárii, prokurátor navrhol vydať príkaz na odovzdanie magnetofónových pások, ktoré považoval za dôležité pre trestné vyšetrovanie. V marci 1974 federálna veľká porota podala obžalobu na siedmych spolupracovníkov prezidenta Nixona pre trestný čin spolčenia v úmysle brániť spravodlivosti a ďalšie trestné činy súvisiace s vlámaním vo Watergate. Prezident bol označený ako neobžalovaný spolupáchateľ. Obvodný súd na návrh osobitného prokurátora vyzval prezidenta na vydanie určitých magnetofónových pások a dokumentov, týkajúcich sa presne určených stretnutí medzi prezidentom a inými osobami.

Aj keď prezident Nixon vydal upravené prepisy niektorých požadovaných rozhovorov, jeho právny zástupca podal „námietku nedostatku právomoci“ a navrhol zrušiť príkaz na vydanie veci z dôvodu imunity predstaviteľa výkonnej moci. Keď Obvodný súd tomuto návrhu nevyhovel, prezident sa odvolal a prípad sa rýchlo dostal na Najvyšší súd. V nasledujúcej časti jednomyseľného odôvodnenia súdu sa Najvyšší súd zaoberá dvoma kľúčovými problémami – právomocou súdnictva ako konečného arbitra ústavnosti a tvrdením prezidenta, že z dôvodu imunity nositeľa výkonnej moci má právo nevydať materiál dôležitý pre trestné vyšetrovanie. Predseda Najvyššieho súdu Burger znovu potvrdil rozhodnutie vo veci Marbury v. Madison a vo veci Cooper v. Aaron, a to, že na základe Ústavy majú súdy posledný hlas pri rozhodovaní o ústavných otázkach a že žiadna osoba, ani prezident Spojených štátov, nestojí nad právom.

Aj keď sa vyskytli špekulácie, či sa Nixon podrobí rozhodnutiu súdu, v priebehu ôsmych hodín po vyhlásení rozhodnutia Biely dom oznámil, že súdu vyhovie. Piateho augusta 1974 boli vydané prepisy šesťdesiatich štyroch magnetofónových pások, vrátane pásky, ktorá bola zvlášť kompromitujúca vo vzťahu k účasti Bieleho domu na zatajovaní kauzy Watergate. O tri dni neskôr, po skoro úplnej strate dôvery v Kongrese, Nixon oznámil svoju rezignáciu. Jeho nástupca prezident Gerald Ford omilostil neskôr Nixona a tým sa Nixon vyhol trestnému stíhaniu. Večer pred rezignáciou vystúpil Nixon v televízii, aby Američanom povedal, že sa rozhodol uprednostniť ich záujmy pred vlastnými: „Nikdy sa nevzdávam. Odísť z úradu pred ukončením volebného obdobia sa prieči všetkým inštinktom mojej osoby. Ale ako prezident musím dať prednosť záujmom Ameriky“. Akt jeho rezignácie sa považuje dodnes za opodstatnený. Po ňom nesmel síce vykonávať právnickú prax, ale zarobil veľké peniaze vydaním vlastných pamätí. Necelých desať rokov po afére Watergate vstúpil opäť do politiky, aj keď už iba ako poradca republikánov. V ich radoch sa tešil vysokému rešpektu. Richard Milhous Nixon zomrel 22. apríla 1994, vo veku 81 rokov v New Yorku.

Zdroje:

Nixon -