1. Detstvo Mateja Bela

Na východ od Zvolena, na severnom okraji Zvolenskej kotliny, v susedstve Detvy leží obec Očová. Južná časť jej chotára leží v pomerne úrodnej pahorkatine, severná vybieha na úbočie Poľany. Tam, na trávnatých stráňach, sú dobré pasienky pre dobytok aj pre ovce. Tu, v Očovej, stála kolíska Mateja Bela. Najčastejšie sa ako dátum jeho narodenia uvádza 24. marec 1684. Nemôžeme hovoriť o presnom dátume jeho narodenia, lebo v rôznych dokumentoch sa uvádzajú rôzne dátumy. Narodil sa vo veľmi zbožnej evanjelickej rodine. V čase jeho Očová nemala evanjelického farára, preto evanjelici mohli konať verejné obrady len vo vyhradených artikulárnych kostoloch, a tých bolo v celom Uhorsku okolo päťdesiat. Na krst bolo ďaleko niesť malé dieťa, ale keby aj ,o termíne krstu by sme sa nedozvedeli, lebo matrika pokrstených v tomto kostole sa zachovala len od roku 1720. Je pravdepodobné, že chlapca pokrstil a meno Matej mu pririekol katolícky farár v Očovej. Záznamy v matrike pokrstených v katolíckom kostole sa nezachovali, lebo fara v roku 1762 vyhorela. Matej Bel udáva dátum narodenia podľa starorímskeho spôsobu písania. Podľa vlastných slov sa narodil v deviaty deň pred 1. aprílom, to znamená 23. marca. Tento dátum sa uvádza v životopise, ktorý napísal pri ustanovení za evanjelického farára v Banskej Bystrici. Pri zápise Mateja Bela na univerzitu v Halle je uvedený dátum narodenia 22. marec 1684. Jeho otec sa volal Matej Bel s prímenom Funtík. Bol váženým a zámožným očovským gazdom a súčastne mäsiarom. Zaujímavé je prímenie jeho otca Funtík. Matej Bel ho síce nikdy neprijal a nepoužíval, no niektorí historici ho považujú za pravé priezvisko jeho otca. O jeho otcovi sa veľa nevieme. Domnievame sa , že bol dosť majetný, keď mohol poslať syna na štúdia. Zomrel dosť mladý a zdá sa, že po jeho smrti majetok upadol, pretože Matej bol na vyšších štúdiách odkázaný na pomoc cudzích ľudí. Belova matka sa volala Alžbeta, rodená Česneková, pochádzala z nižšej šľachty, bola vraj pôvodne zemianka. Iste aj ona ovládala maďarčinu, ale keď sa vydala do čisto slovenského detvianskeho kraja, iste musela vedieť aj po slovensky. Nuž a to je všetko, čo sa vie o rodičoch Mateja Bela. Nič sa nevie o príbuzných, iba sa domnievame, že bol jedináčikom, pretože nie je zmienka o nijakých súrodencoch. Vyrastal pod ochranou starej mamy, pretože mala dosť starostí s domom a hospodárstvom.

Stará mať
bola zdrojom nielen fantastických rozprávok, ale hlavne spomienok na dramatické udalosti minulých rokov. Výchova a rozprávanie starej matere a prekrásna podpolianska príroda vzbudili záujem o dejiny a poznávanie prírodných krás a zaujímavosti kraja. Toto neskôr prerástlo vo vážny vedecký záujem.
Keď mal päť alebo šesť rokov musel ísť do školy. Školy boli so základnými triedami, tzv. elementárne. Očová v tom čase mala taktiež len elementárnu školu. Koncom 17. storočia v nej bol rechtorom Andrej Kriško, ktorý súčastne
vykonával aj funkciu mestského notára a bol aj organista v katolíckom kostole a bol rechtorom Mateja Belu. Matej bol nadaným a svedomitým žiakom. Na jeseň 1691 ako sedem ročný sa dostal na súkromnú latinskú školu Františka Búľovského v Lučenci. Táto škola bola určená pre chlapcov zo šľachtických rodín, ale ako sa na ňu dostal Matej nemôžme presne povedať. Stal sa tu terčom výsmechu nielen pre svoj pôvod, oblečenie, chudobu, ale aj preto, že bol fyzicky slabý. Na jeseň roku 1691 sa stal donatistom1 latinskej školy Františka Búľovského, no tento rok nebol preňho len priaznivým, pretože pri páde si rozbil hlavu a utrpel otras mozgu. Po štyroch mesiacoch sa uzdravil, ale na túto školu sa už viac nevrátil. Začal navštevovať latinskú školu v Kalinove, ktorá bola tiež určená pre šľachtických synov. Šťastie mu tu však neprialo, lebo sa dostal do rúk neobyčajne brutálneho učiteľa. Tu však nepobudol ani rok, pretože sa škola rozpadla. Vrátil sa domov síce chorý, ale už ako donatista, čiže prvý stupeň latinskej školy už mal za sebou. Na jeseň 1693 prijali Mateja na súkromnú šľachtickú školu v obci Dolná Strehová. Na Madachovej škole strávil dva roky a s úspechom skončil gramatické oddelenie. Na radu známych mu otec vyhľadal ďalšiu školu. Bola to latinská škola v Banskej Bystrici, ktorá už niesla názov gymnázium. Bola to mestská, vyššie organizovaná škola, ktorú vydržiavala evanjelická farnosť. Matej Bel do tejto školy nastúpil v roku 1695 ako syntaxista a úspešne pokračoval v štúdiu. Skončil syntax opustil banskobystrickú školu a pokračoval v štúdiu na prešporskom gymnáziu. Toto obdobie patrí medzi biele miesta v jeho životopise. V čase, keď tu študoval bola škola vo veľkom úpadku. Matej našiel oporu v konrektorovi, učenom a dobrom profesorovi.Za tri roky zvládol humanitné aj filozofické oddelenie, teda vyššie triedy gymnázia, a zdokonalil sa v nemčine. Škola sa mu nepáčila a preto
sa pobral ďalej. V ruku 1700 prišiel do mesta Veszprému ležiaceho na brehu
Balatonu. Prijal tu miesto vychovávateľa v rodine šľachtica.

Mal na starosti jeho
syna, ktorý študoval na gymnáziu V roku 1702 sa Matej vracia domov, kde otca
nachádza na smrteľnej posteli a matku utrápenú starosťami. Otec zomrie a Matej sa rozhoduje kam na ďalšie štúdium. Na jeseň 1702 sa vracia na gymnázium v
Banskej Bystrici. Učil sa gréčtinu, hebrejčinu a iné orientálne jazyky, ktoré mali slúžiť štúdiu biblie v origináli. Ďalej preberal základy teológie, rétoriky, histórie, geografie, matematiky, fyziky, biológie, chémie.. Išlo o základy, ktoré si mal
rozšíriť na univerzite. V roku 1704 sa začal pripravovať na štúdium v Halle. 20. Októbra 1704 prijali Mateja za poslucháča teologickej fakulty. Okrem
teologických predmetov študoval aj právnické disciplíny, o niečo neskôr sa začal zaujímať o vedné odbory, keď prichádzal do styku s Franckem a keď pracoval v jeho ústave. Keď Francke spoznal jeho talent, zveril mu do výchovy svojho syna, ktorý napokon po otcovej smrti prevzal riadenie jeho ústavou. V lete 1707 sa skončilo Matejovo štúdium na teologickej fakulte. Napísal dizertačnú, celý text tejto práce je písaný po latinsky a sú tu použité grécke a inojazyčné citáty. Obsah je teologický, zaoberá sa cirkevnou dogmatikou. Prácu venoval tým, ktorý mu umožnili v Halle študovať. Prácu si musel obhájiť za prítomnosti učiteľov a študentov fakulty. 24. augusta 1707 sa jeho univerzitné štúdia definitívne skončili, neskôr prijal ponuku a nastúpil na školu v Kloster Bergene, kde pôsobil až do polovice apríla 1708 a potom sa vrátil do Halle. Tu však dlho nepôsobil lebo sa musel vrátiť domov, aby si splnil záväzky voči škole a farnosti v Banskej Bystrici. Banskobystrická evanjelická farnosť ho zvolila za konrektora gymnázia a za pomocného farára. Pár dní po nástupe do funkcie predložil cirkevnej obci svoje predstavy a plány o škole. 30. Novembra 1708 ho vysvätili a uviedli do úradu farára, pri tejto príležitosti napísal svoj druhý životopis, ktorý sa zachoval. Ako prívrženca stavovského povstania ho v januári 1709 v Banskej Bystrici odsúdil cisársky generál na smrť, no napokon ho omilostili. Na toto obdobie spomínal, ako na svoje druhé narodenie. O rok neskôr cisár vydal rozkaz na vrátenie kostola katolíkom a Matej ostal bez farnosti. Onedlho nastal obrat v jeho osobnom živote: 8. Januára 1710 sa oženil so Zuzanou Herrmanovou dcérou váženej meštianskej rodiny .Na jar toho istého roku bol zvolený za rektora banskobystrického gymnázia, kde vypracoval staronový školský poriadok. Koncom roka sa mu narodila dcéra a neskôr ďalších sedem detí. Taktiež udržiaval kontakty s Franckeho ústavom v Halle a zapájal sa aj do vydavateľskej
činnosti.

Začiatkom marca 1714 dostal miesto na gymnáziu v Prešporku, ktoré
prijal. Jeho odchodom sa skončilo najslávnejšie obdobie banskobystrického gymnázia.
Pár dní po svojom príchode predložil predstavenstvu cirkevnej obce , ktoré malo nad školou dozor, plán, ktorého základom boli zákony riadenia práce rektora, učiteľov i žiakov. Pri tejto príležitosti predniesol aj príhovor, ktorý sa však nezachoval, ale školské zákony existujú dodnes. Hneď po nástupe si začal viesť o škole dva základné záznamy v dvoch knihách:
Prvá mala názov MATRICULA SCHOLAE REKTORE BELIO (Školská matrika za Belovho rektorovania), boli to školské zákony a záznamy o žiakoch
Druhá mala názov EPHEMERIDES, bol to denník, v ktorom sa určovalo, aké učivo sa má preberať, zachovala sa dodnes.
Postupne začal zavádzať aj nové prírodovedné predmety, medzi nimi aj geografiu.
4. septembra 1719 mu ponúkli miesto farára a on ponuku prijal. Vyčerpanosť a
smútok sa podpísalo k prvej mozgovej porážke, pri ktorej mu ochrnula pravá polovica tela. Matej Bel sa stal prvým farárom , čiže seniorom evanjelickej cirkvi v Prešporku. Bolo to v roku 1744.Jeho choroba sa zhoršovala ,preto sa rozhodol odísť do dôchodku. Väčšinu času trávil v rakúskych kúpeľoch, kde aj 29.augusta 1749 dostal nový záchvat mozgovej porážky. Pri prevoze do Prešporka zomiera. 2. Diela Mateja Bela

Vo verejnej, pedagogickej a vedeckej činnosti venoval veľké úsilie vzájomnému pochopeniu a zblíženiu národov Uhorska. Za vládnúci národ pokladal Maďarov,
v prospech maďarskej kultúry vykonal najviac v histórii, jazyku a literatúre. Nezabudol však ani na svoj slovenský pôvod, slovenské povedomie prejavil v mnohých prácach: v Notitiách vyzdvihol populačnú silu, pracovitosť a podnikavosť slovenského ľudu, pri opise národnostných bojov v mestách podporoval Slovákov proti nemeckému patriciátu, vyzdvihol schopnosť slovenských vzdelancov plebejského pôvodu, v duchu Maginovej Apológie bránil autochtónnosť a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. V úvode k dielu P. Doležala Gramatica Slavo - bohemica vysoko vyzdvihol češtinu- bibličtinu, porovnávajúc jej krásu s ostatnými európskymi jazykmi, čo bola dovtedy najväčšia chvála nášho materinského jazyka. Nemalú pozornosť najmä v Notitiách venoval aj dejinám a súčastnému stavu Rusínov - Ukrajincov. Počas štúdia na gymnázium v Banskej Bystrici skladal v bibličtine duchovné piesne, časť z nich zahrnul do svojej zbierky J. Blasius. Pred odchodom do Halle vyšla jeho prvá tlačená práca - poďakovanie svojím patrónom.

V Halle napísal a uverejnil ,, čtverým jazykom,, príležitostné básne na počesť sobáša svojho priaznivca M. Klementa a na smrť priateľa a spolužiaka Juraja Štrbu z Krupiny.
Okrem dizertačnej práce napísal latinskú a nemeckú modlitebnú knižku. Oveľa rozsiahlejšia a významnejšia bola jeho prekladateľská a vydavateľská aktivita v oblasti náboženskej tvorby. Do češtiny i maďarčiny preložil modlitebnú knižku nemeckého mystika J. Arnda, do češtiny jeho Patery knihy. S D. Krmanom preložil do češtiny Nový zákon, do maďarčiny prácu nemeckého teológa A. I. Freylinghisia Glucha, vydal preklad Nového zákona G. Károliho, v latinčine preklad Nového zákona v úprave S. Castillianeho, Dávidovsko- šalamúnsku etiku tohože autora a jeho úpravu diela humanistu T. Kempenského. Jeho preklady do bibličtiny vplývali na rozvoj jazykovej kultúry, najmä v spolupráci s D. Krmanom dbal , aby do prekladu neprenikli slovakizmy. K Davidovsko- šalamúnskej etike napísal rozsiahly úvod s charakterom štúdie, v ktorej sa prejavil ako dôsledný pietista.
Jeho pedagogická tvorba bezprostredne súvisí s jeho praktickou učiteľskou činnosťou. V Banskej Bystrici vyučoval orientálne jazyky, v Bratislave teológiu a filozofiu, do ktorej zahrnul aj logiku, gnozeológiu2, dejiny filozofie, fyziku a
prírodopis. Zaviedol eklektickú Buddeovu učebnicu filozofie, ktorej ťažisko ležalo v dobovej filozofii a prírodných vedách, náuka o spoločnosti a človeku vychádzala z teórie prirodzeného práva. V Halle si osvojil pietistický systém školstva, vytvorený A. H. Franckem, ktorý venoval zvýšenú pozornosť reálnym alebo tzv. užitočným predmetom (fyzika, botanika ...). Do vyučovacieho procesu však presadil iba geografiu. Vydal učebnicu rétoriky s obsiahlou metodologickou štúdiou, upravenú latinskú gramatiku K. Cellaria a jeho prepracovaný štvorjazyčný latinsko - nemecko - maďarsko - český slovník. Pre žiakov a širšiu verejnosť vydal učebnicu nemčiny, učebnicu geografie vydal po smrti J. Tomka - Sásky.
V historickej tvorbe znamenali prínos najmä príslušné pasáže v jednotlivých častiach Notitií. Dve menšie historické práce venoval etnogenéze Maďarov i maďarčiny a hunsko- skýtskej literatúre, slovensko- slovanským starožitnostiam sa venoval v predhovore učebnice nemčiny, svoje i cudzie názory na minulosť a prítomnosť Slovákov zhrnul v predohre ku gramatike P. Doležala. Jeho koncepcia slovenskosti a uhorskosti ovplyvnila významným spôsobom aj ideológiu buržoázneho slovenského národného hnutia /J. Kollár, A. Bernolák, Ľ. Štúr /.

V roku 1735 začal vydávať edície naračných prameňov k uhorským dejinám - Adparadus, v úvode ktorého navrhol program kolektívneho výskumu prameňov k dejinám Uhorska. Plánoval vydať tri zväzoky, v každom po desať prameňov. Vyšiel iba 1. zväzok, z ďalšieho dva pramene, ostatné zostali v rukopisoch. Jednotlivé časti venoval významným magnátom alebo katolíckym cirkevným hodnostárom, prevažná časť prameňov sa vzťahovala na uhorské dejiny 16. a 17. Storočia.
Jeho hlavným životným dielom bol projekt komplexného vlastivedného historicko - geografického výskumu Uhorska. Podľa rukopisu diela slovenského exulanta v Nemecku K. Parschitia vypracoval dotazník opisu uhorských stolíc, svoj projekt Posol starého a nového Uhorska / Hungariae...prodromus /. Podľa neho mal staré Uhorsko spracovať v štyroch knihách /Skýtska , Hunská, Avarská, Maďarská/, nové v troch knihách / Dejiny, Zemepis, Prírodopis /. Z tohto projektu sa realizovala iba kniha Zemepisu- Notitia. Z jej plánovaných 6-7 zväzkov vyšli štyri:
1. zahrňuje historicko - geografické poznatky Bratislavy a Bratislavskej stolice
2. dokončenie Bratislavskej stolice, stolicu Turčianskú, Zvolenskú a Liptovskú, 3. stolice Pešť, Pilis a Solt
4. Novohradskú, Tekovskú, Hontianskú, Nitrianskú a Malohontskú stolicu. Notitie ostatných uhorských stolíc zostali v rukopisoch, v ktorých sa zachovali aj takmer všetky podklady knihy Prírodopis, sú v maďarských archívoch, jeho manželka ich predala arcibiskupovi J. Baťánovi, časť kúpil A. F. Kollár pre Dvornú knižnicu vo Viedni. Na cestách po Uhorsku sa usiloval oboznámiť s reáliami, ktoré chcel vo svojich dielach opisovať. Vedel, že také množstvo materiálu nezvládne sám spracovať, preto sa usiloval okolo seba združiť kolektív spolupracovníkov. Celé časti dával
spracuvávať aj svojim žiakom. Z poverenia cisára Karola vyhotovil mapy do Notitií jeho priateľ S. Mikovíni. Skúsenosti z kolektívnych prác na Notitiách i poznatky z vyspelejších európskych krajín ho podnietili zabezpečiť širšiu a trvalejšiu organizáciu rozvoja vedeckého života v Uhorsku. V roku 1735 vypracoval a uhorským orgánom predložil návrh na založenie Celouhorskej učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave. Mala mať štyri triedy a svojim členom mala vydávať časopis Observationes Posonienses. Návrh však narazil na odpor jezuitov a nerealizoval sa. Založil uhorskú vlastivednú školu, ktorej princípy pretrvali až do 19. storočia. Vedecké práce publikoval v Miscellanea Berolinesia, Nova Lipsensia, Hamburger Magazin a iných /písal v štyroch rečiach /.
Jedna z najväčších uhorských a slovenských postáv 17.

storočia, rešpektovaná aj v zahraničí:
člen londýnskej Royal Society,
berlínskej der Wissenschaften,
jenskej Societas latina, olomouckej Societas incognitorum.
300. výročie jeho narodenia zaradili do kalendára výročí UNESCO na rok 1984. 3. Pamiatky na Mateja Bela

Medzi pamiatky na Mateja Bela patrí pamätná izba a pomník od J. Kulicha, ktorý sa nachádza v Očovej. V Bratislave i v ďalších mestách sú po ňom pomenované ulice a zachovali sa i jeho portréty od J. Kupeckého, A. J. Schnutzera a J. J. Haida. Stal sa taktiež aj hrdinom hry J. Soloviča Zvon bez veže.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Matej Bel životopis