1. Kapitola - Iuliovci ( gens Iulia )

1.1 Zakladateľ rodu Iuliovcov

Za zakladateľa rodu Iuliovcov, jedného z najvýznamnejších rodov v Ríme, sa považuje Iulus. Veľký historik Vergílius vo svojom známom epose Aeneis tvrdí, že Iulus je vlastne Askanius, syn Enea a jeho trójskej manželky Kreuzy. Iný veľký historik Lívius tvrdí, že Iulus bol synom Enea a jeho latinskej manželky Lavinie. Bohužiaľ nie je známe, čomu verili Iuliovci za Caesarových čias. Lívius je hodnovernejší, pretože Vergílius ochotne pozmenil históriu, aby potešil svojho patróna a prvého cisára Gaia Octavia Augusta. Isté je, že Eneas je otcom Iula. Eneas bol tajuplnou osobnosťou, po Hektorovi najstatočnejším a najsilnejším obrancom Tróje. Bol princom Dardanie v Troade. Dardanovia boli najbližšími susedmi a súkmeňovcami Trójanov. Iliada vraví, že sídlili južne od hory Ida. Bol synom Anchíza (kráľa Dardanie) a Afrodity, ktorá v rímskom panteóne vystupuje ako Venuša. Trójska vojna je všeobecne známa, takže sa nebudem venovať jej príčine a priebehu. Anchízes ochotne počúvol prosbu Priama, kráľa Tróje, a pobral sa brániť Tróju. Anchízes a Eneas odvodzovali tak svoj, ako aj Priamov rod od spoločného predka, Dardana. Väzby medzi kmeňmi museli byť veľmi silné, keďže sa v Iliade viac krát objavuje veta: ,,Počúvajte ma Trójania, Dardanovia a spojenci!“. Anchízes mal však už svoje roky, takže pocta veliť vojskám pripadla Eneovi, ktorý sa s radosťou chopil šance. Statočne bránil Tróju, svedčí o tom aj Homér. Ten opisuje súboj Enea a Achilla. Eneas musel byť teda veľmi statočný, keď sa postavil proti najsilnejšiemu z Achájcov. Zachrániť ho museli bohovia, pretože by nestačil na nesmrteľného Achilla. Ani jeho pomoc však mesto nezachránila. Mesto bolo vypálené a Eneas musel s otcom, možno aj so synom, utiecť. Ako jediný si z vodcov trójskych vojsk zachránil život. Vybral sa s hŕstkou ľudí hľadať novú vlasť. Po dlhom blúdení Stredozemným morom, plnom útrap a dobrodružstiev dostal sa do Itálie, kde neďaleko ústia Tiberu založil mesto Lavinium, z ktorého vzišiel Rím. Avšak územie okolo Tiberu bolo osídlené, žili tu Latinovia, ktorým vládol kráľ Latinus. Ako prijal Latinus Enea, o tom sa správy rozchádzajú. Podľa jednej vraj priateľsky, podľa druhej mu dovolil založiť mesto až po boji. Nakoniec mu dal svoju dcéru Laviniu za manželku. Na jej počesť nazval potom novozaložené mesto Lavinium. Iulus založil mesto Albu Longu ktoré bolo priamym predchodcom Ríma.

O mnoho rokov neskôr za vlády kráľa Tulla Hostilia bola pričlenená k Rímu a rod Iuliovcov, vládcov Alby Longy, sa stal popredným rímskym rodom.

1.2 Iuliovci za čias kráľov, v novej rímskej republike a za čias Gaia Maria

Za čias kráľov sa rod Iuliovcov ničím nevyznamenal. Zasadali v stočlennom senáte, ktorý vytvoril Numa Pompilius a boli členmi kňazského kolégia.
V roku 509 pred naším letopočtom Lucius Iunius Brutus a Publius Valerius Publicola zvrhli kráľa, čím ukončili v rímske obdobie kráľovstva a založili republiku. Stali sa prvými hlavnými úradníkmi (s titulmi prétorov, ešte nie konzulov). Iuliovci ustupujú do úzadia, predstavitelia rodu nemôžu pre nedostatok finančných prostriedkov kandidovať na úrad konzula a upadajú do zabudnutia.
Okolo roku 110 p. n. l bol Gaius Marius takmer bezvýznamnou postavou. Pochádzal z malého okrsku Latia, zvaného Arpinum. Bol to muž s výbornými vojenskými schopnosťami, vďaka ktorým sa mu podarilo získať funkciu prétora. Počas pôsobenia v tejto funkcii nahromadil obrovské, takmer rozprávkové bohatstvo. Veľmi túžil po najvýznamnejšom úrade - úrade konzula. Mal však vážny problém. Úrad konzula totiž patril bohatým šľachtickým vlastníkom pôdy zo starých rodín, ktorí sa nikdy neživili ako obchodníci. Ak by sa oženil so ženou z významnej šľachtickej rodiny, o mnoho by si zlepšil vyhliadky na získanie konzulátu. Fortúna sa na neho usmiala a Gaius Marius stretol Gaia Iulia Caesara (starého otca veľkého Caesara). Za to, že finančne podporil kariéru oboch synov starého Caesara a poskytol veno pre mladšiu z dvoch dcér, získal Marius za manželku staršiu dcéru Iuliu. Týmto manželstvom bola Mariova rodina povýšená do šľachtického stavu a jeho profil ako kandidáta na najvyššiu funkciu sa prenikavo zlepšil. Rímu hrozil ozbrojený konflikt s kráľom Numídie. Numídia v tých časoch zaberala územie dnešného Alžírska, južný cíp Tuniska a aj Líbyu. Pôvodnými obyvateľmi boli Berberi, ktorí žili napoly kočovným životom. Po porážke Kartága Rím podporoval v Numídii vznik kráľovskej dynastie Masinissa. Hlavným mestom bola Cirta. Jugurta bol kráľom Numídie od roku 118 p. n. l. Bol nemanželským synom, takže dal povraždiť tých, čo mali legitímne právo vládnuť, čo vyvolalo veľkú vlnu nesúhlasu. Po neslávnej agresii zo strany mladého Aula Postumia Albina ( Jugurta ho porazil ) v roku 109 p. n. l začal Jugurta vojnu proti rímskej provincii Afrika. Do provincie odišiel Quintus Caecilius Metellus, zvaný aj Numidicus práve vďaka tejto výprave. Gaius Marius tiež vytiahol do boja. Vojna pokračovala pomaly, pretože Numidicus nebol práve schopný veliteľ. V roku 107 p. n. l. zvolili Gaia Maria za druhého konzula, súčasne dostal hlavné velenie vo vojne proti Jugurtovi.

Marius si v bojoch počínal veľmi dobre, ale Jugurta stále unikal, až nakoniec Lucius Cornelius Sulla, vtedy Mariov kvestor a švagor (keďže sa oženil s Iuliliou, mladšou dcérou starého Caesara), presvedčil kráľa Mauretánie Boccha, aby Jugurtu preľstil. Jugurtu zajali a poslali do Ríma. Kráľ Numídie zomrel v Ríme roku 104 p. n. l. v podzemných kobkách. Zaujímavým faktom je to, že sýrska veštkyňa Marta Mariovi predpovedala, že sa stane konzulom sedem ráz, čo bolo bezprecedentné, avšak mu povedala aj to, že nebude najväčším Rimanom všetkých čias. Tým sa stane synovec jeho manželky Gaius. Toto dieťa sa ešte nenarodilo a preto Marius uveril proroctvu doslova.
Maria zvolili za konzula po druhý raz v roku 104 p. n. l. ,aby si poradil s germánskou inváziou. Veľký spolok germánskych kmeňov (Kimbrovia, Teutóni a kmeňový zväz Cheruskov, Markomanov a Tigurínov) sa presťahoval do Galie a uštedril armádam Ríma niekoľko zdrvujúcich porážok. Maria zvolili znova za konzula v rokoch 103, 102, 101, 100 p. n. l. Marius Germánov porazil a dostal prezývku ,,tretí zakladateľ Ríma“. Caesarovská rodina prosperuje, vďaka Gaiovi Mariovi boli Iuliovci znova na výslní. 2. Kapitola - Gaius Iulius Caesar

2.1. Caesarovo detstvo

2.1.1. Narodenie a prvých sedem rokov

Keby nebolo peňazí Gaia Maria, Gaius Iulius Caesar by sa veru nemohol oženiť s krásnou Aureliou, dcérou vznešenej a bohatej rodiny Marca Aurelia Cottu. Nekúpili si súkromný dom na Palatíne alebo v Karinách, ako by to urobila väčšina mladých patricijských rodín, ale Aureliino veno investovali do kúpy insuly. Ak by si chceli nájsť neskôr lepšie miesto, nemohol by to byť problém, pretože ich insula ležala v samom srdci Subury, najzaľudnenejšej a najchudobnejšej štvrti v Ríme, ktorá sa nachádzala medzi pahorkami Eskvilín a Viminal. Tu žila masa ľudí všetkých rás a vyznaní, boli tu Rimania štvrtej a piatej triedy a aj rímska chudoba. V jej insule (Aurelia vystupovala ako jej vlastníčka, Gaius Iulius Caesar sa do účtovných kníh a do riadenia insuly nikdy nestaral ) sa nachádzalo križovatkové bratstvo. Hlavou tohoto bratstva bol Lucius Decumius, pravý Riman, hoci patril do štvrtej triedy. Decumius sa stal jej priateľom a ochrancom. Gaius Iulius Caesar sa narodil 13. júla roku 100 p. n. l. Keďže Aurelia nemala mlieko, musela dávať svoje deti dojčiť ženám z insuly.

Výsledkom bolo, že dávno pred začatím formálnej školskej dochádzky ovládali jej tri deti niekoľko podôb gréčtiny, hebrejčiny, sýrčiny, niekoľko nárečí galčiny a tri podoby latinčiny - jedna bola tá, ktorou hovorili ich predkovia, druhou bola latinčina nižších tried a treťou žargón, akým sa hovorilo len v Subure. Otvorila tak tým malým čistokrvným patricijom brány do sveta, o akom by sa im za bežných okolností ani nesnívalo. Mohli na vlastné oči vidieť, ako žijú ľudia rímskych brlohov, spoznávali nových ľudí a aj nové jedlá. Lucius Decumius zbadal v Caesarovi osobnosť, s ktorou treba rátať. Bezhlavo si Caesara obľúbil a dokonca ho uprednostňoval pred vlastnými synmi- Luciom a Marcom. Caesar si s Luciom Decumiom výborne rozumel, ten ho učil, ako sa riadi križovatkové bratstvo. Caesarovým najlepším priateľom sa stal Gaius Matius. Caesar prejavoval svoje mimoriadne schopnosti už v útlom veku. Ako dvojročný vedel čítať aj počítať. Vedel dokonca bez prípravy prečítať každý zdrap papiera. Celá rodina Aurelii poradila, aby malého Caesara zverila pedagógovi. Nájsť vhodného pedagóga bolo ťažké, keďže Caesar prejavoval také mimoriadne schopnosti. A tak sa malý Gaius Iulius Caesar dostal do opatery Marca Antonia Gnifona, Gala z Nemausu, ktorý patril do klientely patricijských Antoniovcov. Keď sa Gnaeus Domitius Ahenobarbus vypravil zabrať rímsku provinciu pozdĺž pobrežie Zaalpskej Galie omývanej Stredozemným morom, mal so sebou Marca Antonia, ako jedného z legátov, a tento používal Gnifonovho otca ako tlmočníka a pisára. Mladý Gnifo bol grammaticus , čiže vyučoval mladých mužov v rétorike. Odmietol vzdať sa svojho výnosného podniku, len aby sa staral o jedno dieťa - o malého Caesara. Avšak keď sa stretol s Caesarom, úplne zmenil názor, stal sa jeho tútorom, pretože sa bál o jeho budúcnosť. Caesar splnil všetky učiteľove očakávania, bol vynikajúcim, všestranne nadaným žiakom. 2.1.2 Detstvo a Gaius Marius

Caesarovo detstvo sa sotva dá označiť za šťastné. Caesarovi nikdy navadilo, že žil v takej diere, akou bola Subura. Matka, ktorá mu bola skôr otcom ako matkou, ho tvrdo vychovávala. Nebola k nemu taká milá, aká bola k jeho sestrám, „do rán mu sypala soľ “, namiesto toho, aby ho podporovala. Keďže bol jeho otec neustále na cestách, Aurelia sa nedobrovoľne chopila role otca. Našťastie Lucius Decumius bol vždy nablízku a Caesar sa na neho mohol vždy spoľahnúť. Najradšej chodil na Marsovo pole (Campus Martius ), kde cvičili mladí vojaci. Caesar sa pre svoje schopnosti stal legendou Marsovho poľa. Potom však prišla občianska vojna a prvé víťazstvo Gaia Maria vo vojne s Italikmi. Gaius Marius dostal druhú porážku a bol prinútení stiahnuť sa z bojového poľa do úzadia na odpočinok.

Vtedy ani nie jedenásťročný Gaius Iulius Caesar dostal novú povinnosť, a to, starať sa o ochrnutého Gaia Maria. Mal mu vlastne spríjemňovať chvíle čítaním. Caesar sa novej povinnosti aj potešil, aj nepotešil. Bol rád, že ho Marius môže naučiť všetko o vojenskom umení, o Germánoch, o Numídii. Malo to však aj svoju zápornú stránku. Musel prestať s vojenským výcvikom, so stretnutiami so seberovnými. Gaius Marius mu zaberal všetok voľný čas. Najradšej bol však tomu, že sa mohol stretávať s Iuliou, manželkou Gaia Maria. Práve táto Iulia mu bola náhradnou matkou.
Gaius Marius mal syna, Gaia Maria mladšieho, ktorý však nestál o vyprávanie svojho otca o vojenskom umení. Jednoducho veril v to, že pre neho budú zelenáči bojovať tak, ako by za jeho otca bojovali veteráni, ošľahaný bleskom vojen. Čakal, že všetky skúsenosti jeho otca sú ukryté niekde vnútri a objavia sa vo vhodnom okamžiku. Caesar bol však unesený rozprávaním Gaia Maria. Ticho počúval, všetko si vryl do pamäti. Jeho snom bolo stať sa najväčším vojvodcom v dejinách Ríma. Caesar sprevádzal Maria na jeho prechádzkach po Ríme. V okolí Fóra bol známy ako „ Mariov chlapec “ , v Subure bol sám sebou. Ak sa nevenoval Mariovi, stretával sa s Gaiom Matiom. Spolu s Luciom Decumiom sa prechádzali. Caesar tu dostal novú prezývku „páv “ , keďže sa prechádzal ako páv s našuchoreným perím. 2.1.3. Nedobrovoľný flaminát

Lucius Cornelius Sulla bol v občianskej vojne hlavným veliteľom južného frontu. V bitke pri Nole dokonca získal veniec z trávy, najvyššie vojenské vyznamenanie. Spolu s priateľom Quintom Pompeiom Rufom kandidoval na úrad konzula. Svoje rodiny spojili manželským zväzkom, Sullova dcéra Cornelia sa vydala za mladého Quinta Pompeia Rufa. Sulla sa stal prvým a Pompeius druhým konzulom. Ku koncu konzulátu prišla správa, že kráľ Mitridates zmasakroval rímskych a italských občanov provincie Ázia. Konzervatívny politik Publius Sulpicius sa razom zmenil. Hoci predtým bol proti udeleniu rímskeho občianstva Italikom, zrazu bol za tento návrh. Lucius Cornelius Sulla dostal vrchné velenie vo vojne proti Mitridatovi. Gaius Marius to však nemohol prehltnúť. Sulpiciovi sa medzitým podarilo zneškodniť senát, navrhol zákon pred ľudové zhromaždenie o tom, aby každý senátor, ktorý dlhuje určitú peňažnú sumu, bol vylúčený zo senátu. Tento naoko neškodný zákon dobre preriedil rady senátu. Počet senátorov nestačil ani na kvórum, takže senát ako keby neexistoval. Potom navrhol zákon, ktorý Sullovi odobral velenie vo vojne a dal ho Gaiovi Mariovi. To už bolo pre Sullu priveľa.

Obrátil armádu a pochodoval na Rím. Marius a Sulpicius stihli zhromaždiť 5000 mužov, zväčša otrokov. Sulla vtrhol do Ríma a spustošil Mariovu armádu otrokov. Posilnil svoje postavenie a odišiel do vojny. Marius sa vrátil, návrat k moci mu prekazil hrdinský Gnaeus Pompeius Strabo. Keď Pompeius zomrel, Mariovi nič nebránilo chopiť sa moci. Vtiahol do Ríma a začal vraždiť svojich odporcov. Na svoju ochranu sformoval oddiel Bardejcov. Stal sa po siedmy krát konzulom. Bol to najhorší Mariov konzulát, po Ríme tiekli doslova potoky krvi.
A teraz sa vrátim k Caesarovi. Iuliovská rodina sa nemusela obávať, keďže bola v príbuzenskom vzťahu s Mariom. Jedného dňa dostal Caesar pozvanie, aby prišiel na Fórum. Prišiel tam aj jeho otec a Lucius Cornelius Cinna, Mariov priateľ. Marius rozkázal, aby sa Caesar stal flamenom Dialis. Gaius Marius musel byť prefíkaný ako lišiak. Bál sa, že ho Caesar zatieni a tak ho pripútal týmto flaminátom. Flamen Dialis nemohol vidieť ľudskú mŕtvolu. Nemohol sa dotknúť ničoho, čo vyrobili zo železa alebo ocele, od nožničiek, cez britvu, až po meč a oštep. Nesmel mať na sebe nijaký uzol, nemohol sa dotknúť husi, koňa, psa, ani brečtanu. Nesmel jesť surové mäso ani pšenicu, ani kysnutý chlieb, ba ani fazuľu. Nesmel sa dotknúť kože stiahnutej zo zvieraťa, zabitého za účelom získania kože. Keďže Caesar mal priveľkú vnútornú silu, nedal rozhorčenie najavo. Gaius Marius dokonale zastavil jeho vojenskú kariéru. Nikdy nebude môcť bojovať, čiže mu nebude súperom. Caesar nevedel, čo s tým bude robiť. Funkcia flamena bola doživotná. Ale veď on mal toľko snov, chcel získať veniec z trávy ešte mladší ako Quintus Sertorius, chcel byť najväčším vojvodcom všetkých čias - väčším ako Alexander Veľký. Chcel byť konzulom viackrát ako Gaius Marius. Jeho dignitas mala byť úžasná. Aj flamen Dialis mal veľkú dignitas, avšak kvôli postaveniu, nie osobe. Jediná Caesarova útecha mohla byť snáď v nejakej škáre v rímskych zákonoch. Rím nie je Alexandria. Vždy sa dalo nájsť dajakú škáru - východisko. Ibaže v postavení Jupiterovho kňaza sa nedalo počítať s nijakými zákonnými škárami, pretože to bola funkcia staršia ako dvanásť tabúľ. Caesar sa mal pôvodne oženiť s Cossutiou, dcérou bohatého Gaia Cossutia. Keďže ako flamen Dialis musel mať za manželku patricijku, musel sa oženiť s Cinnillou, sedemročnou dcérou Lucia Cornelia Cinnu. Svadobný obrad bol confarreatio, išlo teda o zväzok na celý život. Hneď po svadbe Caesara inaugurovali za flamena Dialis.

Flamen Dialis mal veľa povinností, ktorí neboli zrovna najpríjemnejšie. Tak napríklad oznamoval oberačky na Vinalie. Viedol ovcu v sprievode na souvetaurilia. Vymetal chrám veľkého boha Jupitera. Zariaďoval aj očistu domu, v ktorom niekto umrel. 2.1.4. Občianska vojna a Sullova diktatúra

Keď už Marius aj Cinna boli na pravde božej, k moci sa dostal Gnaeus Papirius Carbo. Ten mal už vybudovanú obrovskú armádu. Rozhodol sa, že Sullu počká v Itálii. Lucius Cornelius Sulla sa vylodil v Brundisiu. Mal päť légií veteránov, šesťtisíc jazdcov, zopár dobrovoľníkov z Macedónie a z Peloponézu a päť kohort Hispáncov, ktorí patrili Marcovi Crassovi. Spolu asi tak okolo tridsaťdeväťtisíc mužov. Proti nemu stál Carbo, ktorý sa nachádzal v Arimine ( dnes Rimini ) s ôsmimi légiami a obrovskou záľahou jazdy. V Kampánii mal šestnásť ďalších Légií. Carbo verboval vojakov už tri roky. V Itálií a Predalpskej Galii bolo stopäťdesiattisíc ozbrojených mužov. Sulla nebol v závideniahodnom postavení. Gnaeus Pompeius Magnus zhromaždil tri légie veteránov svojho nebohého otca Gnaea Pompeia Strabona a vyrazil Sullovi na pomoc. Stal sa Sullovým najuznávanejším vojnovým hrdinom. Pompeius bol u Sullu na výslní. Najmladší konzul v dejinách Ríma, Gaius Marius mladší zomrel vlastnou rukou v Praeneste. Onedlho Sulla vojnu vyhral, vtiahol do Ríma a uchopil moc. Pompeius odišiel na Sicíliu a do Afriky. Netrvalo dlho a obidve provincie „oslobodil“ z rúk Sullových nepriateľov. Z tejto občianskej vojny spomeniem iba jedinú bitku, pretože to bola rozhodujúca bitka. Gaius Marius mladší bol obliehaný v Praeneste. Na pomoc mu prišiel Gaius Papius Mutilus. Ten zhromaždil štyridsaťtisíc Samnitov. Jeho vojsko sa nečakane rozrástlo, keď mu Lukánci a Marcus Lamponius poslali dvadsaťtisíc a Kapua a Tiberius Gutta ďalších desaťtisíc mužov. Nepodarilo sa im oslobodiť Maria mladšieho. Vydali sa teda na Rím. Lucius Cornelius Sulla o tom nevedel, pretože Mutilus presúval vojsko po poľných cestách. Vojsko dorazilo pred Kollinskú bránu a obsadilo starý tábor Pompeia Strabona. Sulla musel prejsť dvadsať míľ, preto dopredu poslal jazdu, pod vedením Octavia Balba, aby nepriateľa zastrašili predstieraným útokom. Sulla mal osem légii, čo je asi štyridsaťtisíc mužov, takže Mutilus mal takmer dvojnásobnú prevahu. Keď dorazili pred Kollinskú bránu, boj sa ešte nezačal. Jeho vojaci boli vyčerpaní, zadychčaní, s nohami roztrasenými od namáhavého pochodu striedaného s poklusom. Museli prejsť dvadsať míľ miestami strmo stúpajúceho terénu.

Napriek všetkým nevýhodám sa Sulla rozhodol pre boj. Bál sa že nepriateľ ujde. Potom by mu veľmi dlho trvalo, kým by ich vystopoval. Bitka bola tvrdá a dlhá, až do večera, bojisko už osvetľovali fakľami. Sulla vyšiel z bitky ako víťaz. Bola to ťažšia bitka ako bitka pri Nole, kedy získal veniec z trávy. Lucius Cornelius Sulla sa stal diktátorom na dobu, akú uzná sám za vhodnú. Neuveriteľnou skutočnosťou sa stalo to, že Sullu sprevádzalo dvadsaťštyri liktorov. Najhoršie na jeho diktatúre bolo, že začali miznúť ľudia. Muži, ktorí mocne a hlasno podporovali Maria, Cinnu, Carbona, alebo všetkých troch. Najmä jazdci, ktorým sa darili obchody v čase , keď bolo ťažké podnikať. Sulla nikdy nemal v láske Ordo Equester. Zopár silných, ozbrojených indivíduí zaklopalo na jazdcove dvere, vošli dnu, o chvíľu sa vynorili s jazdcom vo svojom strede a odviedli ho nevedno kam. Sulla začal proskribovať. Celý Rím na to hľadel s veľkou hrôzou. Dôvod proskripcií bol jednoduchý. Občianske vojny rímsku štátnu pokladnicu takmer vyprázdnili. Musel ju dajako zaplniť. Majetky proskribovaných sa predávali na dražbách za smiešne sumy. Ľudia ako Crassus zbadali svoju príležitosť a začali zhŕňať majetok. 2.1.5. Caesar verzus Sulla

Sulla do funkcií dosádzal len tých ľudí, ktorým mohol dôverovať. Sullovu myseľ hlavne zamestnávali náboženské veci. V deň Caesarovho narodenia vyhorel Veľký chrám Jupitera Optima Maxima. Sulla začal hľadať chybu v Caesarovom vymenovaní. Dal si ho zavolať a prikázal mu, aby sa ihneď rozviedol s Cinnillou. Keďže bola dcérou proskribovaného, nemala rímske občianstvo. Manželka flamena Dialis musela mať občianstvo. Caesar zbadal možné východisko a tvrdohlavo odmietal rozvod, zbadal totiž možnosť úniku z nešťastnej funkcie. V tejto hádke stáli proti sebe dve šelmy: Caesar a Sulla. Sulla mal niekde v sebe ukrytého netvora, ktorý bol kedykoľvek schopný zavýjať na mesiac. Avšak pri Caesarovi bol bezmocný, netvor sa musel stiahnuť. Prišli vyhrážky, Caesar unikol a Sulla ho dal prenasledovať.
Caesar nemal na výber, musel utiecť z Ríma, inak by mu hrozilo smrteľné nebezpečenstvo. Sprevádzal ho iba priateľ- otrok Burgundus. Mal namierené k Rii, matke Quinta Sertoria, ktorý sa v Hispánii tvrdo staval proti Sullovej diktatúre. Caesar to nemal ľahké. So svojím aristokratickým koňom vyzeral naozaj nápadne. Onedlho dorazil k Rii. Ani tu však nebol v bezpečí, preto tu bol iba zopár dní. Mal v úmysle cestovať ďalej, avšak škrt cez jeho plány spravila ťažká choroba. Caesar sa nemohol ani pohnúť.

Ria netušila o akú chorobu ide. Ako by toho nebolo dosť, zastavil sa v jej dome istý Lucius Cornelius Phagites. Bol vodcom jednej zo Sullových bánd vykonávajúcich proskripcie. S Caesarovou situáciou nemohol byť spokojný. Sulla vydal rozkaz, aby mu Caesara priviedli živého, ale Caesar bol napoly mŕtvy, takže Phagites by bol bez zisku. Avšak vymámil od Rii tri talenty za to, že nechá Caesara živého. Iná verzia hovorí, že Caesar prenasledovateľov podplatil a tak Sullovi unikol. Medzitým Aurelia prosila Sullu, aby jej syna ušetril. Zorganizovala akúsi delegáciu. Sulla bol nepríjemne prekvapený, ale nakoniec povolil. Caesar prišiel do Ríma. Keď sa vyliečil, musel sa pobrať za Sullom. Jediným východiskom z nepríjemnej situácie, keďže Caesar odmietal rozvod, bolo oslobodenie z flaminátu. Kňazské kolégia s tým súhlasili a ani Sulla už nekládol odpor. Mal však jedinú požiadavku- Caesar musel jazdiť iba na mulovi.
A tak sa Caesar dostal z flaminátu, ktorý na neho uvalil Gaius Marius, pomocou Lucia Cornelia Sullu. 2.2. Vojenská služba

2.2.1. Provincia Ázia a Bitýnia. Caesar nastúpil k vojenskej službe u miestodržiteľa v provincii Ázia. Marcus Minucius Thermus, miestodržiteľ, ho privítal dosť chladne. Poveril ho zaobstaraním flotily od kráľa Nicomeda z Bitýnie. Kráľ bol známy ako veľký sebec a skupáň. Keďže Caesar bol mladší vojenský tribún, bolo nespravodlivé, že dostal takúto mimoriadne náročnú úlohu. Caesarovi to vonkoncom nevadilo, mal rád mimoriadne ťažké úlohy. Ešte v deň vyrazil. Cestoval po súši z Pergama. Navštívil Prusu, najväčšie mesto v Bitýnii. Kráľa tu však nenašiel. Kráľ bol v Nicomédii, v druhom najväčšom meste. Bitýnia bola úplne odlišná krajina ako Itália. Bolo tu skôr mierne než horúce podnebie. A bola úžasne úrodná vďaka množstvu riek. Kráľa našiel v paláci a z miernej hádky o flotilu vyšiel ako víťaz. O dva a pol mesiaca mal flotilu naporúdzi. Už tu sa však začal rysovať Caesarov neskorší veľký problém. Keďže sprevádzal kráľa na pochôdzkach Bitýniou, ľudia ho začali považovať za homosexuála. Toto obvinenie veľmi poškodilo Caesarovu dignitas. Hoci si to nechcel pripustiť, veľmi si kráľa Nicomeda obľúbil. Sľúbil mu, že sa do Bitýnie vráti.
Lucius Licinius Lucullus bol prakticky veliteľom vo vojne proti kráľovi Mitridatovi v Kapadócii. Teraz obliehal mesto Mytiléné na ostrove Lesbos. Caesar ako mladší vojenský tribún podliehal priamo Lucullovi. Ten ho obvinil z prostitúcie, čo bolo pre Caesara priveľa.

Slovne napadol Luculla, ktorý sa musel stiahnuť, taká sila vyžarovala z Caesarovej osobnosti. Lucullus sa rozhodol, že sa Caesara zbaví pri prvej príležitosti. Caesar sa v stane, ktorý patril tribúnom stretol so svojím celoživotným priateľom Aulom Gabiniom a aj nepriateľom Marcom Calpurniom Bibulom. Caesar pracoval vždy usilovne, nikdy nebolo na ňom vidieť únavu. Chodil po tábore a zoznamoval sa s vojakmi. Zahanboval starších legátov tým, že vždy našiel lepší spôsob ako vyriešiť danú situáciu. Konečne mu boli Mariove rady na niečo platné. V deň boja s obrancami mesta, Caesar dostal velenie nad najhoršou kohortou. Mal viesť kohortu do útoku na čele stredového hrotu smerom na hlavnú bránu, zaujať postavenie a udržať dosiahnuté pozície. Caesar bol predhodený vlkom. V boji sa vyznamenal nezvyčajnou statočnosťou, bojovnosťou a nesmiernou inteligenciou. Zachránil život centúrionovi. Po bitke vojaci slávnostne prisahali, že keby nebolo Caesara, tak by kohorta padla. Caesar dostal občiansky veniec, významné vojenské vyznamenanie. Podľa Sullových zákonov, každý kto získa občiansky veniec alebo veniec z trávy, môže aj napriek veku zasadať v senáte. Keď nositeľ venca vstúpil do senátu, všetci senátori vrátane konzulov a cenzorov, museli vstať a zatlieskať mu. Caesar tak získal konzulské kreslo, ktoré stratil, keď prestal byť flamenom Dialis. Caesara takto po bitke pri Mitylene poctili ako jediného a jeho kohorta ako jediná získala phalerae , ktorými si mohla ozdobiť vexillum. 2.2.2. Návrat do Ríma

Pre Gaia Iulia Caesara bol návrat triumfom, akému sa možno nevyrovná nijaký neskorší ozajstný triumf. Nielenže sa uvoľnil z predchádzajúcej funkcie, ale získal aj významný veniec. Od Sullu dostal dar - mladého Palčiaka. Nebolo to dokonalé zviera na jazdu, pretože kôň mal každé kopyto rozčesnuté na dve časti, nedalo sa podkuť, takže trochu pripomínalo kravské kopyto. Nie všetko bolo ideálne. Lucullus začal rozširovať chýry o Caesarovom prostituovaní. Caesar sa túto skutočnosť rozhodol ignorovať. Aurelia mu poradila, aby zvádzal vydaté ženy, a tak so svojich protivníkov urobil paroháčov.

2.2.3. Cesta a pobyt na východe

Caesar mal v úmysle znovu navštíviť kráľa Nicomeda. Vydal sa z Ríma do Brundisia. Potom sa prepravil na pôvabný ostrov Kerkýra, odtiaľ sa dostali ďalšou loďou do Butrota v Epire a potom po súši cez Akarnániu a Delfy do Atén. Tu žil Titus Pomponius Atticus, veľký rímsky obdivovateľ Atén. S Caesarom mali spoločný vkus, takže z náhodného stretnutia vzniklo veľké priateľstvo.

Z Atén zamieril po rímskej vojenskej ceste na sever, z Attiky cez Boiótiu a Tesáliu a priesmyk Tempé, prechádzali popri neďalekom Olympe. Potom sa plavili z ostrova na ostrov, kým nedorazili k Helespontu. Odtiaľ sa za tri dni dostali do Nikomédie. V Bitýnii a jej okolí zostal šestnásť mesiacov. Na túto idylu neskôr spomínal ako na najkrajšie obdobie až do svojim päťdesiatich troch rokov, keď sa mu začal ešte krajší život. Navštívil Tróju, Byzantium a iné historické miesta. Stretol sa aj so svojím prastrýkom z matkinej strany. Sedemdesiatdeväťročný Publius Rutilius Rufus sa narodil v tom istom roku ako Gaius Marius a už dlho žil v dobrovoľnom vyhnanstve v Smyrne. Hoci si Caesar na neho ledva spomínal, veľmi si starca obľúbil. Každá idyla sa však musí raz skončiť a Caesar sa rozhodol, keď ho v Nikomédii zastihol list z Tarsu, že sa musí ďalej venovať vojenskej službe. Bolo to v apríli toho roku, čo zomrel Sulla. Mal nastúpiť ako mladší legát u Publia Servilia Vatiu, vlaňajšieho konzula, teraz miestodržiteľa Kilikínie. Vatia mal za úlohu skoncovať s pirátmi. Koncom apríla dorazil do Tarsu. Caesar dostal za úlohu vybudovať loďstvo. V tom mal naozaj bohaté skúsenosti. Vatia potreboval obrovskú flotilu. Caesar sa pustil budovať loďstvo, ale chýbalo mu nadšenie. Bol bojachtivý, ale Vatia sa do boja nijak nehrnul. Potešilo ho aspoň to, že mohol cestovať. Rodos bol námornou mocnosťou, ktorej sa vo východnej časti Stredomoria nič nevyrovnalo, a preto sa naň Caesar v máji vybral. Caesar bol veľký diplomat, takže presvedčiť Rodos mu nerobilo problém. Rodos sľúbil lode, kapitánov a posádky, nie však vojakov. Z Rodosu sa vybral na Cyprus. Vylodil sa v Pafose, sídle cyperského vládcu Ptolemaia Cyperčana. Ako zistil, Cypru v skutočnosti vládlo dvanásť úradníkov. Preto Caesar sústredil všetku energiu na to, aby ich presvedčil. To sa mu samozrejme podarilo.
Caesar sa vrátil do Tarsu k Vatiovi a oboznámil ho s dohodami, podľa ktorých mu na požiadanie poskytnú lode a posádky zo všetkých prímorských miest a oblastí pod jeho správou. 2.2.4. Vojna medzi Catulom a Lepidom

Po Sullovej ére sa prvým konzulom stal Marcus Aemillius Lepidus, druhým bol Quintus Lutatius Catulus. Títo dvaja sa nemali príliš v láske. Lepidus chcel upraviť Sullove zákony, Catulus bol proti. Spory vyústili až do vojny. Lepidus zaútočil na Rím, Catulus ho porazil. Aj Caesar sa zapojil do bojov. Hoci bol Catulovým bratrancom, ten ho nechcel prijať do svojho štábu. A tak Caesar nastúpil do bojov ako radový vojak. Kohorta, v ktorej bol, ani nezasiahla do boja. Medzitým začali s Cinnillou manželsky žiť.

Boli spolu už veľmi dlho a boli skôr súrodencami ako manželmi. Caesar prostredníctvom Lucia Decumia rozšíril, že je ochotný robiť advokáta hocikomu zo Subury. Koncom januára porodila Cinnilla Caesarovi dcéru Iuliu. So synom bývali veľké výdavky, kým dcéra bola politicky neobyčajne cenná, ak bola patricijkou po obidvoch rodových líniách a mala aj slušné veno. Caesar nemal čas venovať sa rodine, pretože ho čakal ťažký proces proti Gaiovi Antoniovi Hybridovi. Keď bol Antonius veliteľom Sullovej jazdy v Boiótii, mučil, zmrzačoval a znásilňoval miestne obyvateľstvo. Caesar by ten prípad nemal zobrať, pretože boli rodina ( jedna z Iulií bola vydatá za dotyčného Antonia ). Keď však uvidel dôkazy, rozhodol sa, že prípad zoberie. Nedoviedol ho síce k víťazstvu, ale vzbudil veľký odpor voči obžalovanému. Gaius Antonius Hybrida musel utiecť z Ríma. Caesar ostal v Ríme aj ďalší rok a vykonával advokátsku prax s mimoriadnym úspechom., hoci už nezažil také vzrušujúce udalosti. 2.2.5. Smrť kráľa Nicomeda

Caesar dostal súrnu správu z Bitýnie. Kráľ Nicomedes zomieral a chcel ho ešte vidieť. Ako vždy ho sprevádzal Burgundus. Mal však aj sprievod, lebo bol dôležitejšou osobnosťou. Keď dorazil do Bitýnie, Nicomedes lll ešte žil. Podarilo sa mu presvedčiť kráľa, aby svoju krajinu odkázal Rímu. Už nikdy sa nechcel vracať do Bitýnie, stratil totiž milovanú osobu a už sa nechcel zaťažovať spomienkami.

2.2.6. Caesar a pirátske dobrodružstvo

V Byzantiu si prenajal loď. Mal naplánované odísť na štúdia. Mal však tú smolu, že ho chytili piráti. Piráti mali špehov vo všetkých prístavných mestách. Ak zajali významného Rimana, vyžiadali si od niekoľkých miest výkupné. Prepadávali aj obchodné lode, no nikdy sa nikde nezdržali dlho, takže ich Rodoská flotila nemohla dolapiť. Žili si ako králi vo svojich skrýšach na opustených ostrovoch.
Vodcom pirátov, ktorí zajali Caesara, bol Polygonus. Za Caesara chcel výkupné dvadsať talentov striebra. Caesar sa však nahneval, vyrozprával pirátovi celý svoj rodokmeň a vyzval ho, aby pýtal päťdesiat talentov. Polygonus s radosťou súhlasil. V pirátskej skrýši strávil štyridsať dní. Po vykúpení okamžite odišiel na Rodos. Vyžiadal flotilu a napadol pirátov. Všetkých zajal. Ženy a deti nechal predať na trhu otrokov, mužov chcel dať ukrižovať. Veľký podiel z koristi dostal Rodos, Caesar si zobral nepatrnú čiastku. Keďže Caesar vystupoval ako privatus, musel mať súhlas miestodržiteľa na to, aby mohol ukrižovať pirátov.

Súhlas nedostal, ale aj tak spravil po svojom. Päťsto pirátov zomrelo ukrižovaním. 2.2.7. Boj s Mitridatovým vojskom

Kráľ Mitridates zaútočil na provinciu Ázia. Vojsko rozdelil na dva veľké oddiely. Sám si nechal najlepších vojakov. Ostatní, menej ostrieľaní vojaci sa mali dostať do Galatie a spraviť tu poriadok. Velenie prevzal Eumachus a Marcus Marius, nemanželský syn veľkého Gaia Maria. Mali dokopy okolo stotisíc vojakov.
Caesar vedel o tejto druhej armáde. Vydal sa do Kilikínie a sformoval štyri légie domorodcov, pričom ich vycvičil ako rímske légie. Pontská invázia sa rozdelila na dve časti. Marius sa utáboril na rieke Tembris, Eumachus pochodoval ďalej. Pri meste Tralles ho porazil Caesar aj so svojimi štyrmi légiami. Mariovu armádu porazili galatské oddiely. Lucullus najskôr protestoval, ale napokon uznal, že Caesar konal rýchlo, ako vždy, a pochválil ho. Bol ochotný uviesť Caesara na zozname zúčastnených. Skôr ako sa vrátil do Ríma, slúžil u Marca Antonia, ktorý mal za úlohu zlikvidovať pirátov. Mal za úlohu zhromaždiť flotilu, čo sa mu bez problémov podarilo. 2.2.8. Vojenská služba v Galii

Caesar sa stal členom kolégia pontifikov. Znamenalo to, že vstúpil medzi najvyberanejšiu smotánku politickej moci. Caesar vedel, že zvolením urobil veľký krok k svojmu konečnému cieľu - konzulátu, a že toto jeho vymenovanie štedro odčiní jeho neúspech vo funkcii flamena Dialis. Fonteius, ktorý sídlil v Massilii ako väčšina zaalpských miestodržiteľov, naplno zamestnal Caesara na najbližších desať mesiacov. Caesar dostal velenie nad dvoma légiami. Mal dokončiť výpravu hore prúdom rieky Druentia. Keď sa miestodržiteľ dopočul o Sertoriovej smrti, vydal sa s Caesarom na nemilosrdnú výpravu údolím rieky Rhodanu do krajiny Allobrogov. Obidvaja boli rodenými vojakmi, takže spolu vychádzali veľmi dobre. Dovtedy sa Caesar na západ od Álp nedostal. S Galmi si dobre rozumel, pretože vedel rozprávať plynulo viacerými galskými dialektmi. Mal už odslúžených sedem výprav, zostávali mu iba tri. Teraz bolo vhodné obdobie kandidovať na tribúna vojakov. 2.2.9. Spartakus

Spartakova hrozba znamenala, že Caesara nechajú slúžiť v konzulských légiách, ale najprv musel byť zvolený. Obliekol si teda togu candidu - špeciálne bielenú tógu - a vybral sa po Ríme zbierať volebné hlasy. Vo voľbách získal najviac hlasov. Najvyššie velenie vo vojne proti Spartakovi dostal Marcus Licinius Crassus. Crassus sa pustil do novej úlohy.

Skoro každý pozná Spartakov osud, takže o ňom nebudem písať. Dôležité je, že na tejto výprave sa zúčastnil aj Caesar. Caesar a Crassus sa veľmi zblížili. Crassovi legáti s údivom často debatovali, prečo si Crassus vybral za osobného priateľa práve dvadsaťosemročného Caesara. Pravda bola jednoduchá. Obidvaja videli v tom druhom človeka, ktorý bude v budúcnosti niečo znamenať, a obidvaja mali prakticky takmer rovnaké politické ambície. Ani jeden z nich si nezakladal na svojej urodzenej spoločenskej vrstve, ale obidvaja sa spoliehali na zdravý rozum a nepotrpeli si na luxus. Najzaujímavejšie z tejto výpravy je hádam to, ako skončilo posledných šesťtisíc gladiátorov. Boli ukrižovaní pozdĺž celej Vie Appie. Domnievam sa, že boli ukrižovaní iba na jednej strane cesty, pretože by to na pocestných určite viac zapôsobilo, ako keby boli ukrižovaní na obidvoch stranách cesty. 2.3. Od Spatraka po úrad kvestora

2.3.1. Pompeius a Crassus

Gnaeus Pompeius Magnus sa vrátil z Hispánie do Ríma po tom, ako porazil rebelujúceho Quinta Sertoria. Crassus porazil Spartaka. Hoci Pompeius nebol senátorom, túžil byť konzulom. Aj Crassus chcel byť konzulom, na to, aby získal pôdu pre svojich vojakov. Dvadsaťdeväťročný Caesar ich dokázal presvedčiť, aby kandidovali spoločne, pričom by použili svoje armády. Tak by získali najviac hlasov. A naozaj. Pompeius sa stal prvým konzulom a Crassus druhým. Spolupráca medzi konzulmi nebola najlepšia. Pompeius usporiadal veľkolepé hry. Crassus vedel, že bude musieť urobiť podobnú senzáciu. Rozhodol sa, že na sviatok Herkula Neporaziteľného obetuje desatinu z celého svojho majetku bohu. Rozhlásil, že väčšina obetovanej čiastky sa použije na to, aby každý rímsky občan dostal v septembri, októbri a novembri zadarmo po päť modii pšenice.
Toto obdobie Rimania považovali za výborné. Krajina prosperovala, obchod silnel. Konzulom sa podarilo odstrániť škody, spôsobené občianskou vojnou.

2.3.2. Smrť v rodine Iuliovcov

V rodine Iuliovcov šarapatila smrť. Najskôr zomrela Caesarova teta Iulia, ozdoba rodiny. Caesar na jej počesť predniesol veľkolepú reč. Hoci to bolo protizákonné, pretože bola manželkou proskribovaného muža. Nemala nárok na štátny pohreb. Caesar zmanipuloval ľud a zastrašil tak svojich odporcov. Pri druhom pôrode zomrela aj Caesarova manželka Cinnilla. To bol pre Caesara mimoriadne ťažký úder. Aj na jej počesť predniesol reč. 2.4. Caesarove funkcie

2.4.1. Kvestor

Úrad kvestora si odslúžil v Zadnej Hispánii.

Táto krajina sa mu veľmi páčila. Caesar strávil v Hispánii iba nevyhnutný čas, chcel ísť do Ríma. Neznamená to však, že nepracoval. Podarilo sa mu dať všetky financie do poriadku, čo bola mimoriadne ťažké. Caesar sa chcel vydať cestou vojenského velenia. Avšak, aby mohol veliť armádam Ríma, musel byť aspoň prétorom. A aby bol vôbec zvolený, musel stráviť niekoľko rokov v Ríme na Fóre Romane. 2.4.2. Edil

Caesar sa stal jedným z dvojice edilov. Jeho spoločníkom v úrade bol plebejec Marcus Calpurnius Bibulus. Obidvaja mali za úlohu zabezpečiť rímske hry.
Na výslní bol však iba Caesar. Dal znova postaviť Mariove sochy, odstránené Sullom. Stal sa tak v očiach más vodcom opozície proti optimátom a zároveň obnoviteľom strany populárov. Svoju obľubu zvýšil usporiadaním hier, aké Rím do tých čias nevidel : v aréne zápasilo 320 gladiátorských dvojíc. Pochopiteľne, že sa tým veľmi zadĺžil. Crassus sa ponúkol, že mu pomôže, ale Caesar odmietol. Proste nechcel využívať priateľov, ale neskôr to bol práve Crassus, ktorý Caesarovi pomohol. Jeho spoločník, Marcus Calpurnius Bibulus, upadol do zabudnutia. 2.4.3. Caesar ako pontifex maximus

Keď starý pontifex maximus Quintus Caecilius Metellus Pius zomrel, Caesar zbadal veľkú možnosť, ako upokojiť svojich veriteľov. Keby sa mu podarilo vyhrať voľby, znamenalo to, že bude konzulom. Boni mali vo voľbách dvoch mužov, ale Caesar s prehľadom vyhral. Jeho novým domovom sa stal Domus publica , nesmierne starý dom, ktorý nikdy nevyhorel.

2.4.4. Prétor

Caesar vo voľbách na úrad prétora získal najviac hlasov, stal sa teda mestským prétorom. Jeho funkčné obdobie nie je ničím zaujímavé. V tom roku bol konzulom Marcus Tullius Cicero. Jeho povinnosti sa týkali iba mesta Rím. Obom konzulom to umožňovalo venovať sa vojenským povinnostiam mimo Ríma. Caesar nesmel opustiť Rím viac ako na desať dní. Ak neboli konzuli v meste, bol najvyšším magistrátom, mohol zvolávať senát, rozhodovať o výkone štátnej politiky, ba organizovať aj obranu, ak hrozil útok. Ak prétor skončil svoje funkčné obdobie stal sa proprétorom a dostal provinciu. Caesarovi sa ušla Zadná Hispánia, čo mu vyhovovalo. Bola to celkom bohatá provincia. Nanešťastie sa Caesarovi nepodarilo nahromadiť dostatočnú sumu na to, aby zaplatil svojim veriteľom. Navyše musel súrne odísť do Ríma, jeho nepriatelia sa ho chystali odstaviť. Senát určil Caesarovi triumf až po voľbách na úrad konzula.

Ak by sa Caesar nestal konzulom, znamenalo by to koniec jeho politickej kariéry. Nepriatelia by ho ihneď zažalovali na rôznych súdoch. Tak sa vzdal triumfu a vstúpil do mesta. 2.4.5. Prvý triumvirát

Písal sa rok 61 p. n. l. Caesar sa práve vrátil s Hispánie, kde pôsobil ako proprétor. Zistil, že má proti sebe silnú opozíciu a tak uzavrel tajnú dohodu s dvomi ďalšími velikánmi. Prvým bol vojenský hrdina Gnaeus Pompeius Magnus, druhým Marcus Licinius Crassus. Táto tajná dohoda vošla do dejín ako „ prvý triumvirát “. Sily, o ktoré sa každý z nich opieral, sa zhruba vyrovnávali. Pompeius bol obľúbený medzi vojakmi, Crassus bol boháč s veľkou klientelou, Caesar bol populárny medzi populármi. Čo sa týkalo vplyvu, Pompeius mal nesporný primát. Caesar bol len tretí vzadu, ale čas pracoval pre neho. 2.4.6. Konzul

Caesar, ako bolo u neho už zvykom, vyhral voľby na plnej čiare. Stal sa prvým konzulom republiky. Nanešťastie druhým konzulom sa stal nik iný ako Marcus Calpurnius Bibulus, Caesarov odveký nepriateľ. Na začiatku svojho funkčného obdobia predložil svoj prvý zákon, lex Iulia Agraria , pozemkový zákon. Bol to majstrovský kúsok, ostatné zákony so svojou zvyčajnou veľkosťou vyzerali miniatúrne. Caesar, po urputných bojoch so senátom, zákon napokon predsa len presadil. Mimoriadne mu pomohol Publius Vatinius, tribún ľudu. Caesar si potreboval Pompeia viac pripútať. Svoju jedinú sedemnásťročnú dcéru Iuliu vydal za Pompeia. Keďže Pompeius sa snažil dostať do najvyšších kruhov, manželstvo s Iuliou bol pre neho najlepší krok k cieľu. Spravil to isté, čo kedysi Gaius Marius. Niektoré literatúry uvádzajú, že Iulia bola mimoriadna žena, keďže zdedila mnohé Caesarove vlastnosti. Ďalším Caesarovým zákonom bol lex Iulia. Udeľoval Kapue rímske občianstvo. Ďalej mal zákon zabrániť tomu, aby miestodržitelia podvádzali štátnu pokladnicu. Caesarovu myseľ naďalej zamestnávala myšlienka na útočnú vojnu do Galie. Galia bola veľmi bohatá zem, čo by vyriešilo všetky jeho finančné starosti. A naozaj. Po konzulátu Caesar dostal obidve Galie. S chuťou sa mohol pustiť do toho, čo ho najviac bavilo- do vojny. Caesar vedel, že vojna v Galii bude trvať viac ako jeden rok, čo bolo normálne funkčné obdobie prokonzula. Jeho tribúni ľudu navrhli zákon, ktorý mu dovoľoval stráviť v provincii 5 rokov. 2.5. Galia

2.5.1. Caesarova provincia

Caesar prišiel do provincie v roku 58 p. n. l. To čo predviedol, sa zapísalo do histórie krvavými písmenami.

Najprv dostal len Predalpskú Galiu a Ilýriu, potom si dal prideliť aj Zaalpskú Galiu. Väčšia časť Galie, ktorá zahrňovala zhruba dnešné Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko a Nemecko na západ od Rýna, Rimanom síce nepatrila, ale to Caesarovi neprekážalo, práve naopak. Mal tri légie od štátu a ďalšie si postavil súkromne. 2.5.2. Galská vojna

Obyvatelia dnešného Švajčiarska boli Helvéti. Pretože už nemohli vyžiť na vyprahnutej zemi pozdĺž Álp, rozhodli sa usadiť na území Galov. Napriek Caesarovej hrozbe sa dav mužov, žien a detí (300 000 - 400 000 osôb) dal do pohybu. Caesar tiahol na sever, aby ich zastavil. Keď sa s nimi stretol, odohrala sa strašná bitka. Bol to taký masaker, že sa Helvéti vytratili z Histórie. Helvéti však neboli jediní, kto ohrozoval mier v Galii. Germánske národy prekročili Rýn a usadili sa na západ od tejto rieky. Caesar im prikázal, aby sa tou cestou vrátili späť, a keď odmietli, začal s nimi vojnu, aby ich prinútil vrátiť sa za Rýn. Pochopil, že mier v týchto končinách udržia Rimania len stálou okupáciou Galie. S touto myšlienkou si začal podmaňovať kmene usadené na hraniciach. Najprv tiahol na územie Belgov, pričom drvil všetko, čo mu prišlo do cesty. Pomýšľal aj na výpravu do Británie, ale na to potreboval najskôr ovládnuť kmene na pobreží. Rozdelil svoju armádu a začal dobýjať sever a západ Galie.
Kým Caesar bojoval pozdĺž severného pobrežia Európy, Germáni znova prekročili Rýn. Caesar sa vrátil na juh a neľútostne ich zmasakroval. Zvyšky Germánov prenasledoval. Potom sa rozhodol zastrašiť tieto kmene ukážkou schopností rímskeho staviteľstva.
Rýn bol najväčšou a najširšou riekou, akú Rimania poznali. Zriedka bol užší ako 500 metrov a prekonávali ho na člne. Postaviť v jeho dravých vodách most sa zdalo ako číra nemožnosť. Caesar za desať dní vybudoval most a prešiel po ňom so svojou armádou. Vydesení Germáni zutekali. Tento obdivuhodný výkon mal len propagačný cieľ, o osemnásť dní sa Caesar s armádou vrátil späť a most za sebou zničil. Po tejto výprave do Germánie podnikol Caesar inváziu do Británie, s celou svojou armádou sa na vojnových lodiach prepravil za dva roky trikrát cez La Manche, teraz nie preto, aby zastrašil barbarské kmene, ale aby zapôsobil na senát v Ríme. Kmene v strednej časti Galie najprv prijali Rimanov ako priateľov. Postupne si však začali uvedomovať, že Caesar nehodlá odísť a že budú musieť trpieť prítomnosť jeho armády. Preto v zime roku 54 - 53 p. n. l.

galské kmene zo severovýchodu prepadli zimný rímsky tábor, zmasakrovali jeden a pol légie, ale vzbura sa nerozšírila, a tak ju Rimania potlačili. 2.5.2. Vercingetorix

Caesar nepokladal Galov za spojencov, ale za podmanený národ. Tento predpoklad sa potvrdil na jar roku 52 p. n. l. , keď Galovia na podnet vodcu Arvernov Vercingetoriga znova povstali. Caesar sa túto správu dozvedel v Itálii a urýchlene vyrazil do Galie. Zámerom Galov bolo vyhnúť sa stretnutiu s Rimanmi v odkrytom teréne. Ustupovali pred nepriateľom z vypálených miest a dedín, dorážali na protivníka partizánskym spôsobom boja a prekvapivými výpadmi jazdy. Obyvatelia Avarica boli presvedčení o nedobytnosti svojho mesta, odmietli ho opustiť a Galovia ho nezničili. Rimania začali Avaricum obliehať a za mesiac premenili toto štyridsaťtisícové mesto na ruiny. Osemsto jeho obyvateľov, ktorí prežili, sa pridalo k Vercingetorigovi. Galský vodca pokračoval vo svojej ceste a zaujal postavenie v Gergovii, Caesar okamžite vytiahol za ním. Legionári, omámení úspechmi, sa však nerozvážne vrhli na mestské hradby a Galovia ich zmasakrovali. Je otázne, či to bola Caesarova prvá porážka, pretože stratil iba 700 radových vojakov a 46 centuriónov. Caesar povolal germánsky kontingent a začal ustupovať. Vercingetorix dotieral na rímske kolóny. Caesar ho však porazil a tak sa uzavrel v Alesii. Začalo sa obliehanie, aké antický svet dovtedy nevidel. Vercingetorix prepustil z Alesie jazdu, povolal čerstvé jednotky a bol odhodlaný vzdorovať obliehaniu. Caesar sa rozhodol použiť cirkumvaláciu. Znamenalo to, že Caesar vytýčil okolo mesta dvojitý prstenec z obrannej priekopy a obrannej línie a utáboril sa medzi nimi. Čoskoro v meste chýbali potraviny. Po vyčerpaní všetkých zásob donútil Vercingetorix odísť z mesta všetkých, ktorí nemohli bojovať - starcov, ženy a deti. Tí prosili Caesara, aby ich prijal za otrokov, ale Caesar to odmietol. Odvrhnutí svojimi a odmietnutí nepriateľom zomreli starci, ženy a deti hladom medzi dvomi líniami rímskeho opevnenia. Vercingetorix privolal na pomoc armádu vedenú Commiom, ktorá mala neuveriteľných 8000 jazdcov a 250 000 pešiakov. Keď prišli k Alesii, Caesar každému legionárovi určil jeho miesto na dvoch opevnených líniách a potom vrhol do útoku germánsku jazdu. Po západe slnka sa Galovia stiahli. Nasledujúcu noc Commiova armáda zaútočila na obrannú líniu a Alesia otvorila brány, ale rímski legionári zasypali nepriateľa strelami. Obliehaní sa museli stiahnuť a znova zabarikádovať v meste.

Nasledujúci večer poslal Commius 60000 mužov z najlepších oddielov, aby sa zmocnili priesmyku na hore Rea, ktorú strážili dve rímske légie. V rovnakom čase zaútočila na rímsku obrannú líniu jeho jazda a bojovať začal aj zvyšok galskej armády. Zároveň Vercingetorix rozkázal uskutočniť výpad. Rozpútala sa všeobecná bitka. Caesar poslal šesť kohort na pomoc légiám v priesmyku, prešiel na líniu obrannej priekopy, vydal príkazy jazde a sám odišiel na horu Rea. Jeho šarlátový plášť vyvolal u Galov nenávistný krik a povzbudil Rimanov. V priesmyku Rimania napadli Galov zboku, a tí utiekli. Veľa ich padlo. V Commiovej armáde to vyvolalo rozklad a Vercingetorix sa tretí raz musel v Alesii zatvoriť. Nasledujúci deň sa v Galskom tábore konala porada. Vercingetorix mal len dve možnosti : zomrieť, alebo sa Caesarovi vzdať. Poslal k Rimanom vyjednávačov, aby sa dozvedeli podmienky kapitulácie. Caesar žiadal, aby mu vydali všetkých vodcov a odovzdali zbrane.
Vercingetoriga odviedli do Ríma, tu ho väznili šesť rokov a potom ho roku 46 p. n. l. sťali.

2.5.4. Situácia v Ríme a Rubicon

Zatiaľ, čo Caesar víťazil v Galii, pomery v Ríme sa vyvíjali v neprospech triumvirov. V senáte zosilnela opozícia, a tak Caesarov prívrženec Publius Clodius Pulcher začal vytvárať ozbrojené bandy, aby s ich pomocou vyvíjal nátlak na senát. Keď potom to isté urobil na obranu senátu Titus Annius Milo, rímske ulice sa začali meniť na bojisko. Caesar preto zvolal na jar roku 56 p. n. l. schôdzu triumvirov do mesta Lucy v Etrúrii. Sám chcel zostať v Galii, Pompeius a Crassus sa mali dať zvoliť za konzulov a urobiť poriadok v Ríme. Na východe sa zostrila situácia a Crassus sa rozhodol zaútočiť na Partov. Jeho invázia však nedopadla podľa jeho predstáv. Jeho vojsko bolo rozprášené a samotný Crassus zomrel v boji. Keď Crassus dohral svoju poslednú úlohu, triumvirát zanikol a moc troch mužov sa mala rozdeliť medzi dvoch. Pompeius však využil svoju prítomnosť v Ríme, aby na seba strhol aj Caesarov podiel. Roku 52 p. n. l. ho senát vymenoval za „ konzula bez kolegu“ - a hlavne bez Caesarovho vedomia. Caesar očakával problémy. V tom čase zomrela aj Iulia, Pompeiova manželka, a tým sa uvoľnilo posledné puto, ktoré ich k sebe viazalo. Roku 51 p. n. l. sa Pompeius pridal k požiadavke niektorých senátorov, aby Caesara zbavili plných mocí a velenia nad vojskom v Galii : videl v tom príležitosť dosiahnuť v Ríme absolútnu samovládu. Caesar v tom videl zasa zradu. Roztržka sa dovŕšila. Situácia nevyzerala pre Caesara priaznivo.

Naznačil ochotu ustúpiť a požiadal senát, aby mu ponechal aspoň dve légie na obranu Predalpskej Galie a Ilýrie, čo bolo pre zabezpečenie rímskej moci nevyhnutné. Pompeius a senát však trvali na svojom. Caesarovi bolo jasné, že bez vojska by sa vydal odporcom na milosť a nemilosť. Vyhlásil preto, že rozpustí svoje vojská, ak to urobí aj Pompeius. Pompeius návrh odmietol a postavil sa za požiadavku, aby senát výslovne zbavil Caesara všetkých právomocí a vojsk. Úsilie Caesarových prívržencov vyšlo na prázdno. Caesarovi tribúni, Marcus Antonius a Quintus Cassius, ušli zo strachu pred Pompeiom k Caesarovi do Predalpskej Galie a udalosti dostali spád, ktorý už nikto nezastavil. Pri riečke Rubicone, ktorá tvorila hranicu medzi Predalpskou Galiou a Itáliou, stál kameň so zákonom, podľa ktorého sa preklína a vyhlasuje za bohorúhača a otcovraha každý, kto by ju s armádou, légiou alebo kohortou prekročil smerom na Rím. Pred týmto kameňom sa dňa 10. januára 49 p. n. l. zastavil Caesar. Pri prekračovaní rieky povedal známy výrok : „Kocky sú hodené“. 2.6. Občianska vojna

2.6.1. Itália a Hispánia

Taký rýchly útok Caesarova opozícia vôbec nečakala. Pompeius mal väčšinu vojsk v Hispánii. Caesar s ľahkosťou porazil vojská v Itálii a do Ríma vtiahol už 17. januára 49 p. n. l. Pompeius sa dal na útek, pričom v Ríme nechal štátnu pokladnicu. Ušiel s väčšinou senátorov do Grécka a začal budovať novú armádu. Caesar rozhlásil, že všetky osoby nerozhodné a neutrálne bude považovať za svojich prívržencov. Pompeius vyhlasoval pravý opak, že bude považovať za nepriateľov všetkých, ktorí štátu nepomôžu.
Caesar sa rozhodol, že ako prvú zabezpečí Hispániu. Pompeiovi legáti Afranius a Petreius disponovali piatimi légiami. Caesar ich s ľahkosťou porazil. 2.6.2. Caesar diktátorom

Po správach o víťazstvách ho zvolilo ľudové zhromaždenie za diktátora. Keď sa vrátil do Ríma, prijal tento titul a v priebehu desiatich dní vydal rad zákonov, na ktoré čakali mnohí už desiatky rokov. Zabezpečil rímskej chudobe bezplatné prideľovanie obilia, zmieril ťažké postavenie dlžníkov, vrátil práva občanom, proskribovaných za Sullu a rozšíril rímske občianstvo na obyvateľov Predalpskej Galie. Jedenásteho dňa sa úradu diktátora vzdal a okrem poďakovania prijal od ľudového zhromaždenia titul konzula. Ako faktický pán Ríma stal sa jeho predstaviteľom aj podľa zákona. Teraz mu už nebránilo k tomu, aby sa vydal za Pompeiom.

2.6.3. Grécko a zrážky s Pompeiom

Pompeius využil čas, ktorý mu Caesar poskytol, na organizovanie odporu.

Vytvoril silnú armádu a bol si taký istý úspechom, že nepovažoval za potrebné zabrániť Caesarovmu vylodeniu v Grécku. Prvá bitka sa odohrala pri Dyrrhachiu v Epire. Caesar tu utrpel menšiu porážku. Pompeius sa o Caesara nezaujímal. Namiesto prenasledovania sa sústredil na odmeňovanie svojich prívržencov úradmi.
Caesar sa však rýchlo spamätal. Hoci disponoval značne menšími silami, v bitke pri Farsale v Tesálii (6. júna 48 p. n. l.) Pompeiovu armádu porazil. Pre Pompeia bol Farsalus skôr masakrom ako bitkou, pričom Caesarove straty boli minimálne. Pompeius ani nevyčkal kapituláciu svojich vojsk a ušiel do Egypta, aby požiadal o pomoc Ptolemaia XIII. K nemu sa však už nedostal. Kráľ, ktorý nechcel dať Caesarovi zámienku pre vstup do svojej krajiny, dal Pompeia pri vystúpení na breh zavraždiť. Jeho hlavu poslal potom Caesarovi - a Caesar ho poctil návštevou. 2.6.4. Egypt

Pompeiovou smrťou sa občianska vojna neskončila. Viacerí jeho prívrženci ušli do Afriky a Hispánie a ovládli tam niekoľko miest. Egypt sa otriasal spormi medzi Ptolemaiom XIII. a jeho sestrou a spoluvládkyňou Kleopatrou. Caesar nemal síce právo, aby do nich zasahoval, ale mal armádu. Ptolemaia zosadil a na trón dosadil ďalšieho Ptolemaia. Zosadený kráľ sa pokúsil Caesara otráviť, ale bezúspešne. Vzbúril alexandrijský ľud. Vzbura sa zmenila na vojnu a Caesar musel dať spáliť svoje loďstvo, aby nepadlo do rúk povstalcov. Pri tejto príležitosti ľahla popolom aj slávna alexandrijská knižnica. Nakoniec Caesar zvíťazil a pripravil tak pôdu pre neskoršiu premenu Egypta na rímsku provinciu. Svojimi zásahmi v Egypte si Caesar získal Kleopatrinu vďačnosť, a ako je známe, nielen vďačnosť. Mal už síce 52 rokov a Kleopatra mu mohla byť dcérou, ale generačný rozdiel im zrejme neprekážal. Strávili spolu deväť mesiacov. 2.6.5. Koniec občianskej vojny

Roku 47 p. n. l. povstal Mithridatov syn Farnakés, a tak musel Caesar vymeniť pohodu v Egypte za pochod Bitýnie. V celej vojne došlo len k jednej bitke, pri meste Zele, a Caesar po nej oznámil do Ríma: „Prišiel som, videl som, zvíťazil som“. Toto veni, vidi, vici je azda najstručnejšia správa o priebehu a výsledku vojny, akú poznajú dejiny. Roku 46 p. n. l. porazil pri Thapse v severnej Afrike Scipiona, podporovaného numídskym kráľom Jubom. Utiku potom obsadil bez boja, keď jej obranca Cato Mladší spáchal zo zúfalstva nad márnosťou obrany samovraždu. Pompeiových synov Gnaea a Sexta porazil o rok neskôr v Hispánii. Roku 46 p. n. l. oslávil Caesar štyri triumfy : za víťazstvo nad Galiou, Egyptom, Farnakom a Jubom.

Pred zlatým vozom s ovenčenými koňmi, na ktorom stál v purpurovom plášti a s vavrínovým vencom na hlave, kráčalo sedemdesiatdva liktorov ……. Ak slávil tieto triumfy za obrovského jasotu rímskeho ľudu ako samovládca, tak ďalší, hispánsky triumf, slávil už ako boh. Na jeseň roku 45 p. n. l. nariadil senát na jeho počesť päťdesiatdennú ďakovnú slávnosť a postavil jeho sochu vo Veľkom cirku medzi sochy božských ochrancov Ríma. 2.7. Smrť božského Iulia

Caesar sa stal naozajstným monarchom. Svoju moc plne využíval. Snažil sa pri tom uspokojiť záujmy najširších vrstiev rímskej spoločnosti. Postaral sa predovšetkým o armádu. Rímskej chudobe natrvalo zabezpečil bezplatné rozdeľovanie obilia zo štátnych prostriedkov a vytváral pre ňu pracovné príležitosti. Udelil občianstvo gréckym učiteľom a lekárom, aby ich privábil do Ríma. Zaviedol poriadok i do takých naoko druhoradých vecí, ako bol napríklad kalendár. Jeho reformné dielo bolo obdivuhodné.
Na Caesarov príkaz sa zhromaždil senát, aby prerokoval háklivú otázku jeho vyhlásenia za kráľa. Na tento titul boli Rimania už dlhé stáročia priam alergický a Caesar to vedel. Chcel sa dať preto vyhlásiť za kráľa len pre východné krajiny. V Ríme si chcel ponechať možnosť, aby eventuálnym odporcom odpovedal to isté čo nedávno pochlebníkom: „Kráľ nie som, som Caesar“. Republikánska opozícia proti Caesarovi sa rozhodla pre čin. Domnievala sa, že ak padne Caesar, povstane znovu republika. Našlo sa päťdesiat mužov, ktorí boli ochotní vykonať ten odporný čin. Caesar sa rozhodol, že na zasadanie senátu nepôjde. Zle sa vyspal, manželke sa sníval zlý sen, veštec mu predpovedal, aby na zasadanie nechodil. Preto Caesarov dlhoročný priateľ Marcus Iunius Brutus išiel po Caesara. Caesar mu dôveroval a tak na zasadanie senátu odišiel. Bolo 15. marca 44 p. n. l. Caesara čakalo v senáte nepríjemné prekvapenie: skončil ubodaný na smrť pod Pompeiovou sochou. V tele mal tridsaťdva rán. Medzi sprisahancami bolo veľa jeho priateľov a aj Brutus.
Tri dni trvali prípravy na Caesarov pohreb a Marcus Antonius sa postaral, aby to bolo veľkolepé divadlo na scéne rímskeho Fóra. Pred rečnisko dal postaviť model chrámu Venuše Rodičky, od ktorej odvodzoval Caesar svoj božský pôvod. Caesarovo telo malo spočívať na lôžku zo slonovej kosti, prikrytom purpurovou látkou so zlatým vyšívaním, na ozdobný stĺp dal Marcus Antonius zavesiť krvavú tógu, v ktorej Caesara zavraždili. Hlavným bodom príprav bolo však verejné prečítanie Caesarovho závetu.

Ľud s údivom vypočul, že za hlavného dediča Caesar určil vnuka svojej sestry Gaia Octavia, ktorého skoro nikto nepoznal, a že ho navyše aj adoptoval a dal mu svoje meno. Potom sa však údiv zmenil na rozhorčenie: hlásateľ čítal mená, ktoré každý poznal - medzi nimi aj Brutovo a mnoho ďalších vrahov - a pri každom z nich uvádzal nemalú sumu, čo im Caesar odkázal. Výkriky proti sprisahancom sa spojili s volaním na slávu Caesarovi, keď sa prítomní dozvedeli, že poručil svoje nádherné záhrady na pravom brehu Tiberu rímskemu ľudu a že rozkázal vyplatiť každému mužovi z ľudu 300 sesterciov. Pohreb sa stal holdom Ríma veľkému Caesarovi. Státisíce ľudí zaplavili ulice, cesty a námestia. Plakali rímske matróny i ženy proletárov, starší legionári, vysokí úradníci i cudzinci, medzi nimi, ako hovoria vtedajšie pramene, zo všetkých najväčšmi Židia. Na všetko zlé sa zabudlo, rozprávalo sa len o triumfoch, hrách, prídeloch obilia a o troch stovkách sesterciov. Záver :

Caesar dokázal to, po čom celý život túžil. Vyhral svoju vojnu nad smrťou, dodnes žije v spomienkach, v historických análoch, v divadelných hrách, vo filmoch ……. Caesar nemal ľahký život a ani smrť. Celý život bojoval s nepriateľmi, ktorí žiarlili na jeho schopnosti. To čo by nasledovalo, ak by ho nezavraždili, si môžeme predstaviť iba vo vlastnej fantázii. Možno by zmenil celý svet. To sú však už iba dohady.
Jeho život je obdivuhodný. Pamätám si na jeden citát : „ten človek bol na jednej strane obrovského múru a vzápätí bol na druhej strane. Nikto si však nestihol všimnúť, akým spôsobom to dokázal “. Vysvetlivky :

Afrika : Za republiky časť pobrežia okolo Kartága, dnešné Tunisko

Bitýnia : Kráľovstvo lemujúce Propontis ( Marmarské more) z ázijskej strany, siahalo na východe po Paflagóniu a Galatiu, na juhu po Frýgiu a na juhozápade po Mýziu. Bolo úrodné a prosperujúce. Vládla tu dynastia kráľov tráckeho pôvodu - prvý bol Prusias, posledným Nicomedes. Tradičným nepriateľom Bitýnie bol Pontus. Od čias Prusia ll. mala štatút priateľa a spojenca rímskeho ľudu. Fortúna : Rímska bohyňa šťastia, jedno z najuctievanejších a najdôležitejších božstiev v rímskom panteóne. Mala veľa chrámov, každý bol venovaný bohyni v odlišnej podobe alebo svetle. Avšak tá podoba Fortúny, ktorá sa týkala väčšiny, od politikov po vojvodcov, bola Fortuna Huiusque Diei - Fortúna dnešného dňa. Dokonca ľudia takí inteligentní a schopní ako Gaius Marius, Lucius Cornelius Sulla, Gaius Iulius Caesar bezvýhradne verili Fortúne a uchádzali sa o jej priazeň.

Fórum : Bolo to verejné zhromaždisko pod holým nebom, kde sa uzatvárali najrozmanitejšie obchody.

Niektoré fóra boli určené mäsu, iné zelenine, rybám alebo obiliu, kým iné boli svedkami politických zhromaždení a záležitostí vlády. Obklopovali ho verejné budovy a arkády. Dokonca aj vojenské tábory mali svoje fórum, umiestnené neďaleko vojvodcovho stanu.

Gens : Rod alebo rodina v širšom zmysle. Označovalo ho rodové meno, napríklad Cornelius alebo Iulius, ale keďže gens je feminínum, používal sa gens Cornelia alebo gens Iulia.

Gladiátor : Za republikánskych čias existovali len dva druhy gladiátorov- Tráci a Galovia. Ich zápas sa zvyčajne nekončil smrťou. Školy vlastnili súkromníci a získanie, výcvik, opatera gladiátorov stáli veľké peniaze. Určite priveľké na to, aby ich majitelia chceli vidieť v aréne mŕtvych alebo dokaličených. Takmer všetci gladiátori za republiky boli Rimania, zvyčajne dezertéri alebo vzbúrenci z légií. Rozhodne išlo o dobrovoľné zamestnanie. Insula : V doslovnom preklade ostrov. Nájomné domy sa nazývali insulami preto, lebo boli zo všetkých strán obkolesené ulicami. Boli vysoké až 30 metrov a niektoré také veľké, že v nich mohlo byť viacero vnútorných dvorov. Jazdci : boli príslušníkmi ordo equester, čiže jazdeckého stavu. Všetko sa začalo vtedy, keď rímsky králi vytvorili z najbohatších občanov mesta osobitný jazdecký oddiel. Od 2. storočia nemal Rím vlastnú jazdu, z jazdcov sa stal spoločenský a hospodársky subjekt, ktorý mal len veľmi málo spoločné s vojenskými záležitosťami. Venovali sa obchodnému podnikaniu.

Klient : takto sa označoval slobodný človek alebo prepustenec ( nemusel byť rímsky občan ), ktorý sa zveril pod ochranu patróna. Klient slávnostne sľúbil, že bude slúžiť záujmom svojho patróna a plniť jeho želania. Patrón mu za to poskytoval rôzne výhody - zvyčajne to boli peňažné dary, prípadne zamestnanie alebo právna pomoc. Klientmi sa nestavali len jednotlivci, ale aj celé mestá alebo krajiny. Kohorta : Po reformách, ktoré Gaius Marius uskutočnil v rímskych légiách, kohorta sa stala taktickou jednotkou légie. Pozostávala zo šiestich centúrií, za normálnych okolností mala légia desať kohort. Ak sa debatovalo o pohyboch vojska, zvyčajne sa hovorilo o kohortách, nie o légiách.

Kolégium : Zbor, skupina ľudí s rovnakými záujmami alebo poslaním. V Ríme jestvovali kňazské, politické, občianske a živnostenské kolégiá.

Konzul : Bol najvyšší rímsky úradník požívajúci impérium a konzulát. Bol vrcholom kariéry. Oboch konzulov volili každý rok na centúrijnom zhromaždení, ich funkčné obdobie trvalo jeden rok a funkcie sa ujímali prvého januára. Patricij sa mohol stať konzulom v štyridsiatke, plebejec o dva roky neskôr.

Oboch konzulov sprevádzali dvanásti liktori. Kvestor : najnižšia priečka rímskeho rebríčka magistrátov. Bola to vždy volená funkcia, kým diktátor Sulla nestanovil, že cesta do senátu povedie len cez úrad kvestora. Sulla zvýšil počet kvestorov z dvanástich na dvadsať a určil, že kvestor musí mať najmenej tridsať rokov. Jeho hlavné povinnosti súviseli s financiami. Kvestori nastupovali na ročné funkčné obdobie 5. decembra. Legát : najvyššie postavenie vo vojvodcovom štábe mali jeho legáti. Legátom sa mohol stať len senátor. Podlieha priamo vojvodcovi a mal vyššie postavenie ako hociktorý z vojenských tribúnov. Legátmi sa nestávali len mladí muži. Našli sa medzi nimi aj konzulári, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do nejakej zaujímavej vojny, lebo sa im zažiadalo vojenského života, boli vojvodcovi priatelia či príbuzní - alebo mali záujem o mimoriadny príjem vo forme podielu na koristi. Légia : Najmenšia rímska vojenská jednotka schopná viesť vojnu. Hoci sa to od nej zriedka vyžadovalo. Z hľadiska mužstva, výstroja a všetkého materiálneho zabezpečenia to bola kompletne vybavená a samostatná jednotka. Dve až šesť légií spojených dokopy tvorilo armádu. Nebývalo zvykom, že by armáda mala viac ako šesť légii. Légia pozostávala zo 4280 radových legionárov, 60 centuriónov, 1600 príslušníkov nebojujúceho pomocného personálu, asi tristočlennej obsluhy vojnových strojov a stovky skúsených remeselníkov. Vnútorne bola rozčlenená do desiatich kohort pozostávajúcich zo šiestich centúrií. Za Caesarových čias sa jazdecké oddiely nezačleňovali do légií, ale tvorili osobitný druh vojska. Zdá sa, že pred Caesarom mala každá légia asi tridsať vojnových strojov, viac katapultov ako balíst. Caesar zaviedol využívanie vojnových strojov v bitke ako prostriedok na oslabenie nepriateľa zvýšil ich počet na päťdesiat. Ne čele légie stál legát alebo volený tribún vojakov, ak patrila úradujúcim konzulom. Dôstojníci boli centurióni. Hoci vojaci tej istej légie mali spoločný tábor, nespali pokope ako v nocľahárni, ale boli rozdelení do menších stanov po ôsmich vojakoch a dvoch príslušníkoch pomocných zborov. V takejto zostave sa aj stravovali. Vojaci jedli čerstvý chlieb, lebo si sami mleli múku, zarábali cesto a piekli bochníky, k ovsenej kaši dostávali na vylepšenie chuti nasolenú či údenú slaninu alebo bravčovinu a mávali aj sušené ovocie. Sanitárne zariadenia bránili rozšíreniu nákaz a znečisteniu vody. Liktor : Človek, ktorý formálne slúžil kurulskému magistrátovi pri výkone úradných povinností.

Kráčal pred magistrátom, aby mu uvoľnil cestu v dave alebo bol po ruke. Na ľavom pleci nosil zväzok prútov zvaný fasces. V Ríme si obliekal obyčajnú bielu tógu, len na pohreby čiernu. Mimo hraníc Ríma nosil šarlátovú tuniku prepásanú širokým opaskom z čiernej kože vybíjaným mosadzou a do fasces mal zastoknuté sekery.

Modius : Bola to bežná miera na obilie. Modius mal obsah asi 8 litrov a hmotnosť 13 libier. Verejné obilie sa prideľovalo po 5 modii na mesiac, čo predstavovalo jeden medimnus. Phalerae : Boli to tepané ozdobné okrúhle pliešky zo zlata alebo striebra s priemerom 7 až 10 cm. Udeľovali sa za mimoriadne udatnosť v boji. Zväčša sa odovzdávali v sadách po deväť ( tri rady po troch ) na ozdobnom remienku so strapcami, ktorý sa pripínal na brnenie alebo kyrys. Centurióni takmer vždy mali takéto vyznamenania.

Plebejský snem : stretávalo sa ňom tridsaťpäť tribuí, ale nepripúšťala sa účasť patricijov. Zvolávať ho mohol iba tribún ľudu. Snem mal právo schvaľovať zákony a konať súdy, aj keď toto právo zaniklo, keď Sulla Zriadil stále Súdy. Snem volil plebejských edilov a tribúnov ľudu. Zvyčajným miestom zasadnutí bol amfiteáter Komícia. Prétor : Bol druhý najvyšší rímsky magistrál. Ujímal sa správy provincií, a to ešte počas svojho funkčného obdobia. Bol aj hlavným sudcom.

Proprétor : Úradník s právomocami prétora po odslúžení pretúry. Proprétorské právomoci sa zvyčajne udeľovali človeku, ktorý po skončení pretúry odchádzal spravovať niektorú provinciu. Propretúra trvala zvyčajne rok. Privatus : Súkromník, ale aj člen senátu, ktorý nevykonáva nijaký úrad magistráta. Republika : Tento termín sa pôvodne skladal z dvoch slov - res publica , vec verejná, teda čosi, čo zahrňuje ľud ako celok, čiže jeho vláda.

Ria : Plutarchos hovorí, že matka Quinta Sertoria sa volal Rea, čo však nie je latinské rodové meno. Dodnes sa však v Európe používa meno „ Ria “ ako skrátený tvar mena Maria. Avšak tak by sa volala členka rodu Mariovcov, z ktorého pochádzal aj Gaius Marius. Senát : Vznikol ako výlučne patricijský zbor stovky mužov, ktorý slúžil ako poradný orgán rímskym kráľom. Krátko po vzniku republiky ho už tvorilo asi tristo senátorov, z ktorých mnohí boli plebejci. Členstvo v senáte bolo doživotné. V priebehu celej histórie sa členovia senátu zaťato usilovali udržať si významný podiel na vládnej moci. Bol to vždy skôr poradný než skutočný zákonodarný orgán.

Senát riadil financie, rozhodoval o zahraničnej politike a do jeho kompetencií patrilo aj vymenúvanie miestodržiteľov provincií, vydávanie právnych predpisov pre provincie a vedenie vojen. Subura : Najchudobnejšia a najľudnatejšia časť Ríma. Ležala na východ od Fóra Romana. Jej slobodomyseľné obyvateľstvo hovorilo mnohými jazykmi. Žilo tu aj mnoho židov. Za Caesarových čias sa tu nachádzala jedna rímska Synagóga. Suetonius tvrdí, že Caesar vyrastal v Subure. Talent : Staroveká jednotka váhy definovaná ako náklad, ktorý unesie jeden človek. Tóga candida : Bola to špeciálne bielená tóga, ktorú nosili uchádzači o úrad magistráta. Jej žiarivá bieloba sa dosahovala tým, že sa látka bielila na slnku mnoho dní a potom sa do nej vtieral jemný kriedový prášok

Tribún vojakov : Zhromaždenie ľudu volilo každoročne 24 mladých mužov vo veku od 25 do 29 rokov, aby slúžili v légiách ako tribúni vojakov. Boli skutočnými magistrátmi, lenže primladými, aby sa stali senátormi, a zastupovali vládu v konzulských légiách. Vexillum : Zástava alebo vlajka v légii.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Gaius Iulius Caesar životopis